8*08*/276*/ Princ a drak **(2,7k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden cisár, ktorý mal troch synov. Boli to veľmi statoční mladí muži. Mali radi poľovačky. A sotva prešiel deň, aby aspoň jeden z nich nešiel loviť zver.

            Jedno ráno, najstarší z troch princov nasadol na svojho koňa a vybral sa do susedného lesa. Nachádzali sa tam všetky druhy divých zvierat. Ani nezašiel ďaleko od zámku, keď vtom, rovno pred ním, z húštiny vyskočil zajac a prebehol mu cez cestu. Mladý muž ho hneď začal naháňať. Prenasledoval ho cez hory a doly. Nakoniec sa zajac ukryl do mlyna, ktorý stál na brehu rieky. Princ ho nasledoval a vošiel do mlyna. Ale pri dverách zastal s hrôzou a strachom v očiach. Namiesto zajaca, tam pred ním stál ohromný drak, ktorý vydychoval oheň a plamene. Pri tomto hrôzostrašnom pohľade sa princ otočil a chcel čo najrýchlejšie utiecť. Ale ohnivé jazyky sa mu omotali okolo pása a stiahli ho rovno do drakových úst, ktorý ho prehltol. Nezostalo po ňom ani stopy.

            Uplynul týždeň a princ sa stále nevracal. Všetci v meste z toho boli veľmi znepokojení. Napokon druhý brat povedal cisárovi, že takisto pôjde na lov a že možno sa mu podarí vypátrať, kam sa mohol podieť jeho starší brat. Ale sotva sa za ním zatvorili brány na zámku, a z krovia ako predtým vyskočil osudný zajac. I viedol nášho poľovníka cez hory a doly, až pokým sa nedostali k osudnému mlynu. Zajac vbehol dnu. Princ mu bol pritom neustále v pätách. Keď zrazu, hop! Namiesto zajaca zbadal vo vnútri veľkého draka, vydychujúceho oheň a plamene. Náhle sa mu dračí plameň omotal okolo pásu, zdvihol ho do výšky a stiahol rovno drakovi do úst. Po princovi nezostalo vôbec nič.

            Ako dni plynuli, cisár čakal a čakal na svojich synov, z ktorých sa ani jeden nevracal. V noci vôbec nedokázal spať. Stále premýšľal nad tým, že kde sú a čo sa s nimi mohlo stať. Jeho najmladší syn veľmi chcel ísť hľadať oboch svojich bratov. No cisár ho dlho odmietal počúvať. Totiž sa náramne obával, že stratí aj jeho. Avšak princ ho tak úpenlivo prosil, aby mu dovolil po nich pátrať, a tak často sľuboval, že si bude dávať veľký pozor a bude opatrný, až mu cisár nakoniec predsa len dal svoje povolenie a nariadil, aby mu osedlali toho najlepšieho koňa v stajniach.

            Na svoju cestu sa mladý princ vydal plný nádeje a veľkého očakávania. No hneď ako za sebou zanechal mestské hradby, z kríkov vyskočil zajac, ktorý pred ním bežal, až pokým sa nedostali k mlynu. Takisto ako predtým, zajac vbehol dnu cez otvorené dvere. Princ ho však dovnútra nenasledoval. Bol múdrejší ako jeho bratia. Otočil svojho koňa a povedal si: „V lese je plno zajacov. Skúsim nejakých chytiť a cestou naspäť sa tu môžem aj po tohto zastaviť.“

            Mnoho hodín cválal hore a dolu horami, ale neulovil vôbec nič. Pomaly začínal byť unavený, tak sa vrátil do mlyna. Tu našiel sedieť starenku, ktorú zdvorilo pozdravil:

            „Dobrý deň, dobrá žena!“ povedal. A stará žena odpovedala: „Dobrý deň, syn môj!“

            „Neviete mi náhodou povedať,“ pokračoval princ, „kde nájdem svojho zajaca?“

            „Syn môj,“ odpovedala starenka, „to vôbec nebol zajac, ale drak, ktorý sem priviedol veľmi veľa ľudí a potom ich všetkých zjedol.“ Pri týchto slovách princovi až srdce oťaželo. I zvolal: „Tak potom sem určite prišli aj moji bratia, ktorých tento drak tiež zjedol!“

            „Správne si to uhádol,“ odpovedala starenka. „A ja ti neviem dať lepšiu radu, ako sa ihneď vrátiť domov ešte predtým, ako ťa postihne ten istý osud.“

            „Nepôjdeš so mnou preč z tohto strašného miesta?“ povedal mladý muž.

            „Nemôžem, on ma zajal,“ odpovedala. „Vôbec sa neviem zbaviť jeho reťazí.“

            „Tak ma počúvaj,“ zvolal princ. „Keď sa drak vráti naspäť, spýtaj sa ho, že kam vždy odtiaľto odchádza a čo ho robí takým silným. Keď sa ti podarí z neho vymámiť jeho tajomstvo, potom, keď prídem nabudúce, mi ho povieš.“

            Tak princ odišiel domov. Stará žena zostala v mlyne, a hneď ako sa drak vrátil mu povedala: „Kde si bol celý ten čas? Určite si cestoval veľmi ďaleko.“

            „Áno, matka moja, naozaj som cestoval ďaleko,“ odpovedal. Vtedy mu starenka začala lichotiť a chváliť jeho šikovnosť. Akonáhle si všimla, že sa dostal do dobrej nálady, povedala: „Tak často nad tým premýšľam, že kde berieš svoju silu. Chcela by som, aby si mi to prezradil. Poklonila by som sa tomu miestu a z čistej lásky ho pobozkala!“ Drak sa tomu len zasmial a povedal:

            „V tom krbe leží tajomstvo mojej sily.“

            Vtedy stará žena vstala a pobozkala krb. No drak sa len začal smiať ešte viacej, a povedal:

            „Ty pochabé stvorenie! Iba som žartoval. Tajomstvo mojej sily nespočíva v krbe, ale v tom vysokom strome vonku.“ Vtedy stará žena znova vstala. Svojimi ramenami objala strom a láskavo ho pobozkala. Drak sa hlasno zasmial, keď videl, čo robí.

            „Ty starý pochábeľ,“ zvolal, hneď ako vedel hovoriť. „Skutočne si uverila tomu, že moja sila pochádza z toho stromu?“

            „V čom je teda tvoja sila?“ spýtala sa stará žena dosť nahnevane, pretože sa jej nepáčilo, keď si z nej niekto robil žarty.

            „Moja sila,“ odpovedal drak, „sa nachádza ďaleko, tak veľmi ďaleko, že tam sa ti nikdy nepodarí dostať. Vo veľmi veľkej diaľke sa rozprestiera jedno kráľovstvo. Vedľa jeho hlavného mesta je jazero. V tom jazere je drak. V tom drakovi je diviak. V diviakovi je holub. V holubovi je vrabec. A v tom vrabcovi je moja sila.“ Keď si to starenka vypočula, pomyslela si, že je úplne zbytočné, aby mu ďalej lichotila, pretože by sa jej nikdy nepodarilo vziať mu jeho silu.

            Nasledujúce ráno, keď drak opustil mlyn, sa sem vrátil princ. Stará žena mu povedala všetko, čo sa dozvedela od draka. Princ si ju potichu vypočul. Potom sa vrátil na zámok. Obliekol si pastierske oblečenie, do ruky si zobral palicu a odišiel si hľadať miesto ako pastier oviec.

            Nejaký čas putoval z dediny do dediny a z mesta do mesta, až pokým neprišiel do veľkého mesta vo vzdialenom kráľovstve. Mesto bolo z troch strán obklopené jazerom, ktoré bolo náhodou tým jazerom, v ktorom žil drak. Ako bolo jeho zvykom, aj tu sa začal vypytovať rôznych ľudí, či nepotrebujú pastiera. Ale zdalo sa, že všetci mali svojich vlastných pastierov. Princ už strácal nádej, keď zrazu jeden muž, ktorý ho počul, sa otočil a povedal mu, že najlepšie urobí, ak sa pôjde opýtať samotného cisára, lebo práve hľadá niekoho na stráženie svojho stáda.

            „Postaráš sa o moje ovce?“ spýtal sa cisár, keď si pred ním mládenec pokľakol.

            „S najväčším potešením, Vaše Veličenstvo,“ odpovedal mladík a poslušne počúval, ako mu cisár hovoril, že čo je náplňou jeho práce.

            „Za mestskými hradbami,“ povedal cisár, „sa nachádza veľké jazero, pri ktorého brehoch sa rozprestierajú tie najbohatšie lúky v mojom kráľovstve. Keď odvedieš svoje stádo na pastviny, všetky ovce sa rozbehnú rovno na tieto lúky, ale žiadna z nich sa odtiaľ ešte nevrátila. Preto, syn môj, si dávaj dobrý pozor, aby tam nešli tvoje ovce, a zaveď ich radšej podľa svojho uváženia na nejaké iné dobré miesto, kde by sa mohli napásť.“

            Princ sa cisárovi s hlbokým úklonom za varovanie poďakoval, a sľúbil, že urobí to najlepšie preto, aby boli ovce v bezpečí a nič zlého sa im nestalo. Potom z paláca odišiel a nasmeroval si to rovno na trhovisko. Tu kúpil dvoch chrtov, jastraba, a gajdy. Prišiel ku svojmu stádu oviec a zaviedol ich na pašu. Ako ovce zbadali pred sebou jazero, tak rýchlo, ako len vládali, bežali ku zeleným lúkam vedľa neho. Princ sa ich vôbec nepokúšal zastaviť. Položil svojho jastraba na vetvu stromu, svoje gajdy na trávu, a svojim chrbtom prikázal, aby pokojne sedeli.  Potom si vysúkal rukávy a nohavice, a išiel sa brodiť do vody v jazere. Pritom hlasno kričal: „Drak! Drak! Kde si? Ak nie si zbabelec, poď sem a bojuj so mnou!“ A z hlbín jazera sa ozval hlas:

            „Princ, čakám na teba!“ A nasledujúcu minútu sa z vody zdvihol obrovský a na pohľad strašný drak. Princ vyskočil oproti nemu a začali spolu zápasiť, až pokým nebolo slnko vysoko na oblohe. Na pravé poludnie, drak zalapal po dychu:

            „Ó, princ, nechaj ma ponoriť si svoju horiacu hlavu do jazera, a s veľkými plameňmi ťa vymrštím vysoko na oblohu.“ Ale princ odpovedal: „Ho-hó! Ty nešťastný drak, príliš skoro spievaš o svojom víťazstve! Keby tu bola cisárova dcéra a pobozkala by ma na čelo, vyhodil by som ťa ešte vyššie do vzduchu!“ Drak zrazu úplne zoslabol a stratil sa v jazere.

            Hneď ako sa zvečerilo, princ sa poriadne poumýval, aby nebolo vidno na ňom žiadnej známky po boji. Vzal si svojho jastraba na plece, gajdy pod pazuchu, a so svojimi chrtmi v popredí a stádom oviec za sebou sa vydal do mesta. Ako prechádzali cez ulice, všetci ľudia sa na nich začudovane pozerali. Ešte nikdy nevideli, ako sa od jazera vrátili nejaké ovce.

            Nasledujúce ráno, princ vstal veľmi skoro a svoje ovce zaviedol po ceste až k jazeru. Tentokrát s ním však kráľ poslal aj dvoch jazdcov na koňoch s príkazmi, aby celý deň princa sledovali. Jazdci z obďaleč sledovali princa a jeho ovce, bez toho, aby si ich všimol. Hneď ako uvideli ovce bežať na lúky, odbočili na strmý kopec, z ktorého bolo vidno jazero. Keď pastier doviedol svoje ovce pri jazero, položil svoje gajdy na trávu, chrtom prikázal sedieť vedľa nich, a jastrab sa usadil na konári stromu. Potom si vysúkal rukávy a nohavice, a začal sa brodiť vo vode, volajúc:

            „Drak! Drak! Ak nie si zbabelec, vyjdi z vody a bojuj so mnou!“ A drak mu odpovedal:

            „Ó, princ, už čakám na teba,“ a nasledujúcu minútu sa z vody zdvihol obrovský a hrozný drak. Znova začali medzi sebou bojovať, a keď bolo poludnie a slnko bolo najhorúcejšie, drak zalapal po dychu:

            „Ó, princ, dovoľ mi ponoriť si hlavu do vody, a potom ťa vymrštím hore až na samý vrch oblohy.“ Ale princ odpovedal:

            „Ho-hó! Ty nešťastný drak, len sa tak skoro neteš! Keby tu len bola cisárova dcéra a pobozkala ma na čelo, vyhodil by som ťa ešte vyššie!“ Zrazu drak poľavil a stratil sa pod hladinou jazera.

            Hneď ako nastal večer, princ zhromaždil svoje ovce. Hral na gajdy a viedol ich do mesta. Ako prechádzal cez mestské brány, všetci ľudia vyšli zo svojich domov a civeli na ten div, že sa mu zase podarilo bezpečne vrátiť sa s ovcami od jazera.

            Medzitým obaja jazdci rýchlo pricválali do paláca a povedali cisárovi všetko, čo videli a počuli. Cisár si dychtivo vypočul ich príbeh. Potom k sebe zavolal svoju dcéru a zopakoval jej to.

            „Zajtra,“ povedal, keď dorozprával, „pôjdeš s pastierom k jazeru a keď si bude želať, ho pobozkáš na čelo.“

            Ale keď princezná počula tieto slová, náramne sa rozplakala a vzlykala:

            „Naozaj ma pošleš, svoje jediné dieťa, na to hrozné miesto, odkiaľ sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nevrátim?“

            „Ničoho sa neboj, moja malá dcérenka, všetko bude v poriadku. Mnoho pastierov išlo k tomu jazeru, a žiaden sa už nevrátil. Ale tento za tieto dva dni už dvakrát bojoval s drakom a vyviazol bez zranenia. Tak dúfam, že zajtra zahubí toho draka a oslobodí túto zem od tejto príšery, ktorá zabila tak veľa našich najodvážnejších mužov.“

            Sotva začalo slnko vykukovať spoza kopcov nasledujúce ráno, princezná stála pri pastierovom boku a bola pripravená ísť s ním k jazeru. Pastier prekypoval radosťou, ale princezná iba horko plakala. „Prosím ťa, poutieraj si svoje slzy,“ povedal jej, „Ak urobíš to, o čo ťa požiadam, a keď príde čas, pribehneš ku mne a pobozkáš ma na čelo, nemáš sa čoho obávať.“

            Pastier veselo hral na svoje gajdy a vyludzoval na nich tie najkrajšie melódie. Išiel na čele svojho stáda a len sem-tam sa zastavil, aby povedal uplakanému dievčaťu po jeho boku:

            „Neplač toľko, moje zlaté srdce. Len mi dôveruj a ničoho sa neboj.“ A tak sa pomaly dostali až k jazeru.

            Behom chvíľky sa ovce roztrúsili po celej lúke. Princ položil svojho jastraba na strom, svoje gajdy položil na trávu, a svojim dvom chrtom prikázal ľahnúť si vedľa nich. Potom si vyhrnul rukávy a nohavice, a začal sa brodiť vo vode jazera, volajúc:

            „Drak! Drak! Ak nie si zbabelec, vyjdi z vody a dajme si ešte jeden boj!“ A drak mu odpovedal: „Ó, princ, už tu čakám na teba,“ a nasledujúcu minútu sa z vody vynoril obrovský, strašidelný drak. Svižne sa priblížil k brehu. Princ rýchlo skočil oproti nemu. A bojovali telo na telo až do poludnia. Keď slnko pražilo čo najviacej, drak zvolal:

            „Ó, princ, dovoľ mi ponoriť si svoju horiacu hlavu do vody, a potom ťa vyhodím vysoko do nebies.“ Ale princ odpovedal:

            „Ho-ho! Ty nešťastný drak, príliš skoro spievaš o víťazstve! Keby tu len bola cisárova dcéra a pobozkala by ma na čelo, vyhodil by som ťa oveľa vyššie.“

            Sotva vyslovil dané slová, keď princezná, ktorá ho počula, pribehla k nemu a pobozkala ho na čelo. Vtedy sa princ otočil a vyšmaril draka vysoko až ponad oblaky. Keď ten z takej výšky závratnou rýchlosťou tresol na pobrežie jazera, všetky jeho kosti sa mu rozlámali na tisícky úlomkov. Vtedy z jeho zvyškov vyskočil rozzúrený diviak, ktorý uháňal cvalom ta preč. Ale princ zavolal na svojich chrtov, ktoré ho dobehli a roztrhali na kusy. Z jeho vnútra vyskočil zajac, ktorý rýchlo bežal kade-tade. Behom chvíľky ho chrty dolapili a bol ich ďalšou korisťou. Zo zajaca však vyletel holub, ktorý si to namieril rovno do výšin. Princ naň rýchlo vypustil svojho jastraba, ktorý strmhlav zaútočil na holuba, ktorý pred ním nemal žiadnu šancu, a priniesol ho svojmu pánovi. Princ holuba rozrezal a našiel v ňom vrabca, presne ako mu povedala starenka z mlyna.

            „Teraz,“ zvolal princ, ako držal vrabca v hrsti, „teraz mi povieš, kde nájdem svojich bratov!“

            „Čvirik, čvirik! Neubližuj mi,“ odpovedal vrabec, „a z celého môjho srdca ti to rád prezradím. Za zámkom tvojho otca stojí mlyn. V tom mlyne sú tri tenké vetvičky. Odrež ich a udri nimi ich korene. Vedľa nich sú železné dvere do pivnice, ktoré sa potom otvoria. V pivnici nájdeš toľko ľudí, mladých i starých, mužov, ženy a deti, ktorí by zaplnili celé kráľovstvo. A medzi nimi sú aj tvoji bratia.“

            O tom čase už padal nad krajinou súmrak. Princ sa umyl v jazere. Jastraba vzal na plece, gajdy pod rameno, a s chrtmi pred sebou a stádom oviec za sebou veselým krokom si vykračoval do mesta. Princezná išla za nimi až úplne vzadu. Stále sa triasla od strachu. Prešli mestskými ulicami, ktoré boli plné zvedavých ľudí, a takto sa dostali až k palácu.

            Celý ten čas, ako nikto nevedel, to cisár všetko pozoroval ukrytý na kopci už od skorého rána, keď sa tam vykradol z paláca na svojom koni. Takže veľmi dobre videl všetko, čo sa stalo. Keď moc draka nad krajinou navždy pominula, rýchlo pricválal naspäť do paláca. Prišiel práve včas. Princa privítal s otvorenou náručou. Okamžite mu prisľúbil svoju dcéru za manželku. Svadba sa konala s veľkou nádherou. Po celý týždeň bolo mesto ovešané farebnými lampášmi a stoly v paláci boli prestreté v najväčšej hale pre všetkých, ktorí sa chceli prísť najesť. Keď bola veľkolepá hostina u konca, princ povedal cisárovi a ľuďom, že kto on v skutočnosti je. Všetci sa z toho tešili ešte viacej. Urobili sa prípravy na návrat princa a jeho princeznej do ich kráľovstva. Pretože princ bol veľmi netrpezlivý, aby oslobodil svojich bratov.

            Prvé, čo urobil, keď sa dostal do svojej rodnej krajiny, bolo, že sa ponáhľal do mlyna, kde našiel tri vetvičky, ako mu vrabec povedal. V momente, ako nimi uderil ich korene, železné dvere sa otvorili dokorán a z pivnice postupne vychádzalo nespočetné množstvo mužov a žien. Povedal im, že môžu ísť, kamkoľvek sa im zapáči. Zatiaľ čo on sám čakal pri dverách, až pokým nimi neprešli jeho bratia. Akí len potešení boli, keď sa znova stretli. Princ im rozpovedal, ako ich zachránil zo začarovania. Tak išli domov, a odvtedy mu slúžili po všetky dni svojich životov. Pretože uznali, že jedine on sa preukázal byť dostatočne statočný a verný na to, aby bol kráľom.

            [@ Srbská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]