8*09*/277*/ Malá Divá ruža **(2,6k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno sa stal nasledujúci príbeh. Ak by sa nestal, nikdy by sme sa ho nedozvedeli. Bolo to v časoch, keď vlky a jahňatá zvykli ležať spoločne v tej istej stajni, a pastieri večerali na trávnatých brehoch spoločne s kráľmi a kráľovnami.

            Nuž, žil raz jeden muž, ktorý mal už viac než sto rokov, možno až stodvadsať. Aj jeho manželka bola už veľmi stará. Možno mala už toľko rokov, ako samotná Venuša. Celé tie roky, čo žili spolu, boli veľmi šťastní. Keby však mali nejaké deti, boli by ešte šťastnejší. Hoci už boli veľmi starí, nikdy o nich neprestávali snívať. Často sedávali pri kozube a rozprávali sa o tom, ako by vychovávali svoje deti, keby nejaké prišli do ich domu.

            Jedného dňa sa starý muž zdal byť smutnejší a zamyslenejší, ako bolo uňho zvykom. Napokon povedal svojej manželke: „Starká, vypočuj si ma!“

            „Čo si praješ?“ spýtala sa.

            „Vyber z truhlice nejaké peniaze, pretože pôjdem na dlhú cestu okolo sveta. Chcem zistiť, či by sa mi nepodarilo nájsť nejaké dieťa, lebo ma až pod srdcom bolí, keď si predstavím, že po mojej smrti môj dom padne do rúk nejakému cudzincovi. Ešte ti poviem, že ak sa mi nepodarí nájsť pre nás nejaké dieťa, už sa domov nikdy nevrátim.“

            Potom vzal starec batoh a naplnil ho jedlom a peniazmi, prehodil si ho cez plece, a rozlúčil sa so svojou manželkou.

            Dlho sa túlal a blúdil kade-tade, ale žiadne dieťa nenašiel. Jedného rána ho jeho kroky zaviedli k veľmi husto zarastenému lesu. Cez poprepletané vetvy sa doň nedostalo žiadne svetlo. Keď uvidel toto hrozné miesto, spočiatku sa bál kráčať ďalej, ale spomenul si na príslovie: „Najčastejšie sa nám dejú v živote práve tie neočakávané veci.“ Možnože práve v tomto tmavom lese sa mu podarí nájsť dieťa, ktoré tak hľadá. Tak pozbieral všetku svoju odvahu a smelo vykročil vpred.

            Veľmi dlho kráčal a predieral sa hustým lesom. Napokon sa dostal až k ústiu do jaskyne, v ktorej bola tá najhlbšia tma, stokrát tmavšia ako tá v lese. Znova sa na chvíľu zastavil. Ale cítil, akoby ho niečo hnalo ďalej dovnútra. S tlčúcim srdcom vstúpil dnu.

            Niekoľko minút ho ticho a tma tak desili, že zostal stáť tam, kde bol, a neodvážil sa postúpiť ani o krok ďalej. Potom s veľkým úsilím urobil niekoľko krokov. Zrazu, ďaleko pred sebou, uvidel záblesk svetla. Dodalo mu to trochu novej nádeje. Svoje kroky nasmeroval priamo k slabým lúčom. Napokon zbadal pred sebou starého pustovníka s dlhou bielou bradou.

            Pustovník buď nepočul príchod svojho návštevníka, alebo predstieral, že si ho nevšimol, lebo pokračoval v čítaní svojej knihy. Potom, ako netrpezlivo chvíľu čakal, si starý muž kľakol a povedal: „Dobrý deň, svätý otče!“ Avšak ako keby bol hovoril so skalou. „Dobrý deň, svätý otče!“ zopakoval trochu hlasnejšie. Tentokrát mu pustovník naznačil, aby prišiel bližšie. „Môj synu,“ zašepkal hlasom, ktorý sa ozýval po celej jaskyni, „čože ťa privádza na toto temné a bezútešné miesto? Uplynuli stovky rokov, odkedy moje oči spočinuli na tvári človeka. Už som vôbec nepredpokladal, že ešte nejakého stretnem.“

            „Moje veľké trápenie ma sem priviedlo,“ odpovedal starec. „Nemám žiadne dieťa, a celý život sme s manželkou po jednom túžili. Tak som opustil svoj domov v nádeji, že niekde nájdem to, čo hľadám.“

            Vtedy pustovník vzal zo zeme jablko a dal mu ho so slovami: „Zjedz polovicu tohto jablka, polovicu z neho daj svojej manželke, a prestaň putovať po svete.“

            Starec sa poklonil. Od radosti pobozkal pustovníka na ruku. A odišiel z jaskyne. Kráčal lesom tak rýchlo, ako sa v tej tme len dalo. Napokon prišiel na kvetnaté polia, ktoré ho oslňovali svojím jasom.

            Zrazu ho pochytil zúfalý smäd, až ho v krku pálilo. Hľadal potok, ale nikde žiaden nevidel. Jeho jazyk bol čím ďalej, tým viac vyprahnutý. Jeho oči mu padli na jablko, ktoré stále držal vo svojej ruke. Vo svojom smäde úplne zabudol, čo mu povedal pustovník, a namiesto toho, aby polovičku nechal pre starenku, zjedol ho celé. Potom si ľahol a zaspal.

            Keď sa zobudil, uvidel niečo ležať uprostred záhonu ružových ruží. Starec vstal, pretrel si oči a išiel sa pozrieť, čo to je. Na jeho radosť a prekvapenie sa ukázalo, že je to asi dvojročné dievčatko s ružovo-bielou pokožkou ako ruže nad ním. Jemne ho chytil do náručia. Vôbec sa nezdalo, že by malo strach. Vyskočilo a s potešením vykríklo od radosti. Starec ho zabalil do svojho plášťa a vydal sa domov tak rýchlo, ako ho len nohy vládali uniesť.

            Keď sa dostali pri chatku, v ktorej žil, dieťa položil do vedra, ktoré stálo vedľa dverí, a vošiel do domu, volajúc: „Poď rýchlo sem, žena moja! Priniesol som ti dcéru s vlasmi zo zlata a očami ako hviezdy!“

            Po tejto úžasnej správe, starenka pribehla dolu schodmi. Takmer pritom spadla. Tak dychtivo chcela vidieť ten poklad. Ale keď ju jej manžel zaviedol k vedru, to už bolo úplne prázdne! Starec bol od hrôzy skoro celý bez seba. Zatiaľ čo starenka si sadla, a od žiaľu a sklamania vzlykala. Najprv si mysleli, že možno sa dieťaťu podarilo dostať z vedra von a že sa zo žartu niekde ukrylo. Tak prehľadali každé miesto na okolí, ale po ňom nebolo ani najmenšej stopy.

            „Kde len môže byť?“ zastonal starec plný zúfalstva. „Ach, prečo som ju na chvíľu opustil? Azda si ju víly vzali alebo ju odnieslo nejaké divé zviera?“ A znova ju začali hľadať. Ale nenašli tam ani žiadnu vílu, ani divé zviera. Tak s ubolenými srdcami to napokon vzdali a smutno sa vrátili do chatky.

            A čo sa stalo s bábätkom? Keď sa ocitlo samo na neznámom mieste, začalo vystrašene plakať. Neďaleko odtiaľ sa vznášal orol. Keď ju počul, išiel sa pozrieť, odkiaľ ten krik prichádza. Keď zbadal bacuľaté ružovo-biele stvorenie, pomyslel si na svoje mláďatá doma v hniezde. Strmhlav sa spustil dolu, zachytil ho svojimi pazúrmi a za chvíľu s ním už letel ponad vrcholcami stromov. O niekoľko minút sa dostali k vysokému stromu, kde mal postavené hniezdo. Divú ružu, ako ju pomenoval starec, položil medzi svoje operené mladé orlíčatá, a odletel. Orlíčatá boli touto korisťou veľmi prekvapené. Tak k nemu priskočili a usadili sa okolo neho. Ale namiesto toho, aby ho začali jesť, ako ich otec očakával, ho pozakrývali svojimi krídlami, aby ho chránili pred slnkom.

            Hlboko v tomto lese, kde si orol postavil svoje hniezdo, tiekol potok, ktorého voda bola jedovatá. Na jeho brehoch býval hrôzostrašný had so siedmimi hlavami. Tento sedemhlavý had často sledoval, ako orol letí na vrchol stromu a nesie jedlo svojim mláďatám. Preto netrpezlivo dával pozor na to, keď si orlíčatá začnú skúšať svoje krídla a budú chcieť z hniezda odletieť. Samozrejme, ak tam bol sám orol, ktorý by ich chránil, nemohol im nič urobiť. Ale keď bol preč, ak by sa niektoré orlíča odvážilo letieť blízko zeme, by istotne padlo za obeť tomuto hadovi a zmizlo by v jeho ústach. Tie, ktoré boli teraz v hniezde o príšernom hadovi nič nevedeli. No čoskoro sa im otvorili oči a netrpezlivo mávali krídlami. Túžili sa vybrať do sveta, letieť ponad vrcholky stromov a jasné, žiarivé slnko. No práve vtedy o polnoci, had, ktorý sa už nevedel dočkať svojej večere, vyšiel z potoka a so šušťavým zvukom si to namieril priamo ku stromu. Jeho blčiace oči a ohnivé jazyky sa približovali stále bližšie a bližšie. Vtáčence sa chveli a triasli v najvzdialenejšom rohu hniezda. Ale keď had bol už takmer na dosah, zrazu vydal so seba strašný výkrik, otočil sa a spadol na zem. Potom sa ozval hluk zúrivého boja na zemi pod stromom, ktorý sa triasol, hoci bolo bezvetrie. Vrčanie a vreskot sa miešali dokopy. Orlíčatá boli vystrašenejšie než hocikedy predtým. Mysleli si, že prišla ich posledná hodina. Iba Divá ruža sa nenechala rušiť a spokojne si počas toho všetkého spala.

            Ráno sa orol vrátil a všimol si pod stromom stopy po boji. Sem a tam bolo vidno kúsky žltej hrivy a šupinatú hmotu. Ako to uvidel, veľmi sa potešil a ponáhľal sa do hniezda.

            „Kto skántril toho sedemhlavého hada?“ spýtal sa svojich detí. Mal toľko mláďat, že teraz na tie dve, ktoré pred časom had zjedol, ani nepomyslel. Ale orlíčatá mu odpovedali, že vedia iba toľko, že boli v ohrození života, a niekto ich na poslednú chvíľu zachránil. Vtedy sa slnečné lúče predrali cez husté vetvy stromu a osvetlili zlatisté vlasy Divej ruže, ktorá ležala schúlená v kúte hniezda. Ako sa orol na ňu pozeral, rozmýšľal nad tým, či mu práve toto malé dievčatko prinieslo šťastie, a či to bolo jej čaro, ktoré zabilo jeho nepriateľa.

            „Deti,“ povedal, „priniesol som vám ju sem na večeru, a ani ste sa jej nedotkli. Čo to má znamenať?“ Ale orlíčatá mu neodpovedali. Divá ruža sa vtedy prebrala, otvorila oči, a vyzerala sedemkrát krajšie ako predtým.

            Od toho dňa si Divá ruža žila ako malá princezná. Orol poletoval po lese a zhromaždil ten najjemnejší a najzelenší mach, ktorý vedel nájsť, a spravil jej z neho posteľ. Potom povyberal svojím zobákom tie najkrajšie a najjasnejšie kvety na lúkach a v horách, aby jej ju ozdobil. Tak šikovne sa mu to podarilo urobiť, že v celom lese nebola víla, ktorá by sa nebola potešila, keby tam mohla spávať a hojdať sa sem a tam vo vánku na korunách stromov. A keď mláďatá vedeli lietať zo svojho hniezda, ukázal im, kde nájdu ovocie a bobule, ktoré tak veľmi milovala.

            Ako sa čas míňal, Divá ruža rástla do výšky i do krásy. Šťastne si žila vo svojom hniezde. Pri západe slnka zvykla stáť na jeho okraji a pozerala na krásny svet. Spoločnosť jej robili všetky vtáky lesa, ktoré sa s ňou prichádzali rozprávať. Hrala sa s rôznymi kvetmi, ktoré jej prinášali odďaleka. Okolo nej zvykli tancovať pestrofarebné motýle a ona sa zabávala spolu s nimi. A takto bežali dni jeden za druhým, až pokým nemala štrnásť rokov.

            Jedného rána si cisárov syn vyšiel na poľovačku. Ani nezašiel príliš ďaleko, keď medzi stromami uvidel jeleňa. Začal pred ním cválať ďalej a ďalej do lesa. Princ ho okamžite začal prenasledovať. Napokon sa ocitol v hlbokom lese, kde predtým ešte nevkročila žiadna ľudská noha.

            Stromy rástli tak nahusto a les bol taký tmavý, že zastal na chvíľu a počúval. Napínal svoje uši a snažil sa zachytiť nejaký zvuk, ktorý by prerušil všadeprítomné ticho, ktoré ho skoro až desilo. Ale nezačul ani štekot svojich chrtov, ani trúbenie poľovníckeho rohu. Zostal bez pohybu sedieť na koni a rozmýšľal nad tým, či má ísť ďalej. Keď vtom sa pozrel hore a uvidel, ako hore na vysokom strome slnečné lúče osvetľujú hniezdo, v ktorom boli mladé orlíčatá, ktoré ho zhora pozorovali. Tak si pripravil luk a šíp, a namieril. Vtedy ho z hniezda niečo oslnilo. Luk mu z rúk vypadol. Svoje oči si zakryl rukami. Keď sa odvážil znova pozrieť hore, zbadal, ako sa naňho pozerá Divá ruža, ktorej zlatisté vlasy sa trblietali na slnku. Toto bolo po prvýkrát, čo uvidela muža.

            „Povedz mi, ako sa môžem k tebe dostať?“ zavolal na ňu. Ale Divá ruža sa len usmiala, pokrútila hlavou, a potichu si sadla.

            Princ videl, že všetka jeho snaha je zbytočná, a z lesa odišiel naspäť na zámok. Avšak túžba po Divej ruži tak zaplnila jeho srdce, že sa do lesa ešte dvakrát vrátil, aby ju znova našiel. No potom už taký úspešný nebol, a domov sa vrátil taký smutný, ako nikdy predtým.

            Nakoniec si na ňom túto zmenu všimol aj sám cisár, ktorý vôbec nevedel pochopiť, že čo to mohlo spôsobiť. Tak sa ho na to opýtal. Princ sa mu priznal, že mu celú jeho dušu zaplnil obraz Divej ruže, a že nikdy už nebude bez nej šťastný. Najprv bol cisár z toho dosť rozrušený. Pochyboval o tom, či dievča z vrcholu stromu by bolo dobrou cisárovnou. Ale svojho syna tak veľmi miloval, že mu sľúbil, že urobí všetko, čo môže, preto, aby ju našiel. Nasledujúce ráno teda rozposlali poslov po celej zemi, aby zistili, či niekto nevie niečo o dievčine, ktorá žije v lese na vrchole stromu, a každému, kto by ju našiel, sľúbili veľké bohatstvo a miesto na Kráľovskom dvore. Všetky dievčatá v kráľovstve však mali svoje domovy na zemi, a pri myšlienke, že niekoho vychovávajú na strome, sa veľmi smiali. A povedali: „Ó, aká krásna cisárovná by z nej bola!“ a pohŕdavo pokývali svojimi hlavami. Pretože čítali veľa kníh a správne uhádli, že prečo ju hľadajú.

            Poslovia boli takmer celí zúfalí. Keď vtom vykročila z davu stará žena, ktorá k nim prišla a prihovorila sa im. Nielenže bola už veľmi stará, ale aj veľmi škaredá, na chrbte mala hrb a bola plešatá. Keď ju poslovia uvideli, začali sa na nej drzo smiať. No ona povedala: „Ja by som vám vedela ukázať dievčinu, ktorá žije na vrcholci stromu,“ ale oni sa na nej len hlasnejšie smiali.

            „Choď preč, ty stará bosorka!“ zvolali. „Ešte nám prinesieš veľkú smolu.“ Ale starena pevne stála a vyhlásila, že iba ona vie, kde sa dá nájsť tá dievčina.

            „Daj ju do kočiara!“ povedal najstarší z poslov jednému z nich. „Cisárove príkazy sú jasné. Ktokoľvek vie niečo o tej dievčine, má sa ihneď dostaviť na kráľovský dvor. Vezmeme ju so sebou.“

            Tak takýmto spôsobom odviezli starenu na kráľovský dvor.

            „Ty si vyhlásila, že sem vieš priviesť dievčinu z lesa?“ povedal cisár, ktorý sedel na svojom tróne.

            „Áno Vaše Veličenstvo, a svoje slovo dodržím,“ povedala.

            „Tak ju sem okamžite priveď!“ povedal cisár.

            „Najskôr mi dajte kanvicu a trojnožku,“ požiadala stará žena. Cisár rozkázal, aby jej ich ihneď priniesli. Starena ich zodvihla a zastrčila si ich pod rameno. Potom sa s princom a kráľovskými poľovníkmi vybrala do lesa.

            Aký len hluk robila, keď kráčala! Rýchlo sa rozprávala so sebou a kanvicou hrmotala tak hlasno, že sa zdalo, akoby prichádzal celý kmeň kočovníkov. Keď sa však dostali k lesu, všetkým povedala, aby ju tam počkali, a úplne sama vstúpila do tmavého lesa.

            Zastala pod stromom, na ktorom bývala dievčina, a pozbierala niekoľko suchých konárov, ktoré zapálila. Nad ne postavila trojnožku, na ktorú položila kanvicu. Ale niečo bolo s kanvicou v neporiadku. Hneď ako ju stará žena postavila na trojnožku, s hrmotom spadla na zem.

            Skutočne to vyzeralo byť začarované. Starena si s tým vôbec nevedela poradiť. No Divá ruža, ktorá celý čas vykukovala zo svojho hniezda, už stratila trpezlivosť nad hlúposťou stareny a zvolala: „Trojnožka ti nikdy nebude stáť rovno na tom kopci. Musíš ňou pohnúť!“

            „Ale kam s ňou mám pohnúť, dieťa moje?“ spýtala sa stará žena a pozrela hore na hniezdo. Pritom sa snažila jednou rukou pridržať kanvicu a druhou trojnožku.

            „A či som ti nepovedala, že to nerobíš správne?“ povedala Divá ruža netrpezlivejšie ako predtým. „Urob oheň pri strome a kanvicu zaves na jeden z konárov.“

            Stará žena vzala kanvicu a zavesila ju na malú vetvu, ktorá sa ihneď zlomila, a kanvica spadla na zem.

            „Keby si mi len ukázala, ako si to myslela, možno by som to pochopila,“ povedala starena.

            Dievčina skĺzla dolu po hladkom kmeni stromu rýchlo ako myšlienka. Postavila sa vedľa hlúpej stareny, aby jej ukázala, ako to má urobiť. Ale v okamihu starena dievčinu chytila a prehodila si ju cez plecia. Potom s ňou bežala tak rýchlo, ako sa len dalo, na okraj lesa, kde nechala princa. Keď ich uvidel prichádzať, dychtivo sa im ponáhľal v ústrety. Dievčinu si vzal do náručia a pred všetkými ju nežne pobozkal. Obliekli jej zlaté šaty a do vlasov jej zaplietli perly. Posadila sa do cisárovho kočiara, ktorý ťahalo šesť najbelších koní na svete. Potom uháňali bez zastavenia až ku bránam paláca.

            O tri dni sa konala slávnostná svadobná hostina. A každý, kto videl nevestu, vyhlásil, že ak chce niekto dokonalú manželku, musí si ju ísť pohľadať na vrcholky stromov.

            [@ Rumunská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]