8*10*/278*/ Gajdoš Tadeáš **(4,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden chudobný muž, ktorý mal viac detí ako chleba, ktorým by ich nakŕmil. Avšak všetky boli silné a usilovné, a čoskoro vedeli pomáhať svojmu otcovi i matke. Keď začínali dospievať, odišli do služby. Každý, kto ich zamestnal bol s nimi veľmi spokojný. Pretože nielenže poctivo pracovali, ale aj vždy boli veselí. Zo všetkých desiatich detí, ktoré mali, im robil starosti len jeden syn. Bol to veľký lenivý chlapec, ktorý sa volal Tadeáš. Pokarhanie ani bytie či láskavé slová nemali naňho žiaden vplyv. A čím bol starší, tým bol viacej záhaľčivý. Celú zimu sa krčil pri horúcich kachliach a počas leta spal pod tienistým stromom. A ak nerobil ani jednu z týchto vecí, tak hral na flaute.

            Jedného dňa, ako sedel pod kríkom a hral tak sladko, že zvuky, ktoré vyludzoval z flauty, sa dali ľahko pomýliť s vtáčím spevom, prechádzal okolo jeden starý muž. „Akému remeslu by si sa chcel vyučiť, syn môj?“ spýtal sa ho priateľským hlasom a zastavil pred mládencom.

            „Keby som len bol bohatý človek, a nepotreboval by som pracovať,“ odpovedal chlapec. „Nechcem sa vyučiť žiadnemu remeslu. Nevydržal by som slúžiť niekomu, ako všetci moji bratia a sestry.“

            Starý muž sa zasmial, keď počul túto odpoveď, a povedal: „Ale ja neviem, odkiaľ chceš, aby pochádzalo tvoje bohatstvo, keď nebudeš kvôli tomu pracovať. Spiace mačky nikdy nechytia žiadne myši. Ten, kto si želá stať sa bohatým, musí používať buď svoje ruky, alebo svoju hlavu, a byť pripravený na prácu vo dne aj v noci, lebo inak…“

            Ale tu ho chlapec surovo prerušil:

            „Buď už ticho, starec jeden! Toto všetko mi už povedali stokrát. Ale to len prejde cezo mňa ako voda po chrbte kačky. Nikto zo mňa nikdy neurobí robotníka.“

            „Ty máš jeden veľký dar,“ odpovedal starý muž, nevšímajúc si jeho reč. „Keby si len chodil po svete a hral na gajdy, ľahko by si zarobil nielen na svoj každodenný chlieb, ale ešte by ti k dobru zostali aj nejaké peniaze. Počúvaj ma! Zožeň si jedny gajdy. Nauč sa na ne hrať tak dobre, ako vieš hrať na flautu. A ak budeš na nich hrať všade, kde budú nejakí ľudia, ktorí by ťa mohli počuť, sľubujem ti, že potom ti peniaze nikdy chýbať nebudú.“

            „Ale odkiaľ mám zohnať tie gajdy?“ spýtal sa mládenec.

            „Niekoľko dní hrávaj na svoju flautu,“ odpovedal starý muž, „a čoskoro si budeš môcť kúpiť svoje gajdy. Po nejakom čase sa tu znova zastavím a pozriem sa, či si dal na moju radu, a či je pravdepodobné, že zbohatneš.“ A ako tak povedal, odišiel preč svojou cestou.

            Tadeáš zostal sedieť pod svojím kríkom trochu dlhšie. Premýšľal nad tým, čo mu starý muž povedal. Čím viacej nad tým rozmýšľal, tým si bol istejší, že starý muž mal pravdu. Tak sa rozhodol, že vyskúša, či mu tento plán skutočne prinesie šťastie. No keďže by sa mu nepáčilo, keby sa mu kvôli tomu posmievali a uťahovali si z neho, preto sa rozhodol, že o tom nikomu nepovie ani slovo. Nasledujúce ráno sa vzal a opustil svoj domov, a už sa sem nikdy nevrátil! Jeho rodičia si to síce všimli, ale veľmi ich to na srdci netrápilo. Vlastne boli celkom radi, že ich neužitočný syn aspoň raz prejavil trochu odvážneho ducha, a dúfali, že časom ho ťažkosti života vyliečia z jeho nečinného bláznovstva.

            Niekoľko týždňov sa Tadeáš túlal z jednej dediny do druhej. Sám na sebe sa presvedčil o pravdivosti starcovho sľubu. Všetci ľudia, ktorých stretol, boli priateľskí a láskaví, s radosťou si vychutnávali jeho hru na flautu. Na oplátku mu dali trochu jedla, a sem-tam i niekoľko pencí. Mládenec si ich šetril, až pokým nenazbieral dosť na to, aby si mohol kúpiť krásne gajdy. S nimi sa cítil, akoby bol na hlavnej ceste k bohatstvu. Nikto na okolí nemal také skvelé gajdy, ako mal on, a nikto ani nevedel na ne hrať tak majstrovsky ako on. Tadeášove gajdy roztancovali nohy všetkých ľudí, ktorí počuli jeho hudbu. Kdekoľvek sa konal sobáš, krstiny, alebo nejaká oslava, musel tam byť aj Tadeáš, inak by bol celý večer veľkým neúspechom. Za niekoľko rokov sa z neho stal taký známy gajdoš, že ľudia za ním cestovali zoširoka-zďaleka.

            Jedného dňa ho pozvali na krstiny, na ktorých bolo prítomných veľa bohatých mužov zo susedného mesta. Všetci z nich sa zhodli na tom, že nikde inde nepočuli nikoho tak skvelo hrať na gajdách, ako hral on. Zhromaždili sa okolo neho. Chválili ho až do výšin. A naliehali naňho, aby prišiel do ich domovov, a vyhlásili, že by bola veľká škoda, keby si takú skvelú hudbu nevypočuli aj ich priatelia. Samozrejme, toto Tadeáša veľmi potešilo. S radosťou prijal ich ponuku a išiel hrávať do ich domov, ktoré boli plné peňazí a darov rôzneho druhu; jeden veľký lord ho obliekol do skvostných šiat, druhý mu zavesil okolo krku retiazku z perál, zatiaľ čo tretí mu dal nové gajdy, celé pokryté striebrom. Pokiaľ ide o dámy, dievčatá mu ozdobili jeho operený klobúk hodvábnymi šatkami, a ich matky mu uplietli rukavice všetkých farieb, aby mu nebola zima. Hocikto iný na Tadeášovom mieste by bol spokojný a šťastný so svojím životom, ale jeho túžba po bohatstve ho nenechala zaspať na vavrínoch a deň čo deň ho podnecovala k väčším výkonom. Teraz by ho nespoznala ani jeho vlastná matka, ktorá ho poznala ako lenivého chlapca, ktorý neustále spal a vyvaľoval sa na jednom či druhom mieste.

            Tadeáš už veľmi dobre vedel, že jeho hranie na gajdy by ho mohlo naozaj spraviť bohatým človekom. Začal rozmýšľať nad tým, ako by mohol urýchliť príval peňazí do svojich vreciek. Napokon si spomenul na príbehy o kráľovstve Kunglo, kde hudobníci na rôzne hudobné nástroje boli vždy vítaní a veľmi dobre platení. Avšak kde to je, alebo ako sa tam môže dostať, na to si nevedel spomenúť. Pritom bolo jedno, ako veľmi sa snažil. Celý zúfalý sa túlal pozdĺž morského pobrežia a dúfal, že uvidí nejakú loď alebo plachetnicu, ktorá by ho vzala na miesto, kam si želal ísť. Po istom čase sa dostal do mesta Narvo, kde kotvilo niekoľko obchodníckych lodí. Na svoju veľkú radosť zistil, že jedna z nich sa o niekoľko dní bude plaviť do krajiny Kunglo. Tak náhlivo nastúpil na jej palubu a vyhľadal kapitána. Ale náklady na plavbu prevýšili očakávania opatrného Tadeáša. A hoci hral na svojich gajdách najlepšie, ako vedel, kapitán odmietol znížiť svoju cenu. Tadeáš už rozmýšľal, že sa vráti na breh, keď mu jeho cestu zase skrížil jeho šťastný osud. Mladý námorník, ktorý ho počul hrať, k nemu prišiel potajme a ponúkol mu, že ho ukryje na palube tak, aby sa o tom kapitán nedozvedel. Tak nasledujúcu noc, hneď ako sa zotmelo, Tadeáš potichu vystúpil na palubu. Jeho nový priateľ ho ukryl v rohu do podpalubia medzi dva sudy. Bez toho, aby si to niekto z posádky všimol, sa mu podarilo priniesť mu jedlo a pitie. A keď boli na šírom mori a zem sa im stratila z dohľadu, prišiel s plánom, ako Tadeáša dostane z jeho stiesnených podmienok. O polnoci, keď dával pozor a všetci ostatní spali, muž povedal Tadeášovi, aby ho nasledoval na palubu. Okolo jeho tela uviazal lano, ktorého druhý koniec upevnil k lanám na lodi. „Teraz,“ povedal, „ťa hodím do mora, a ty budeš musieť kričať o pomoc. Keď uvidíš prichádzať k sebe námorníkov, odviaž lano, čo máš okolo pása, a povedz im, že si plával za loďou až od brehu.“

            Tadeášovi sa tento plán spočiatku nepáčil, pretože v mori boli dosť veľké vlny. Ale bol veľmi dobrý plavec a námorník ho uistil, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Akonáhle bol vo vode, jeho priateľ sa ponáhľal zobudiť svojich kamarátov. Povedal im, že si je istý, že v mori je muž, ktorý pláva za ich loďou. Všetci prišli na palubu. Aké len veľké bolo ich prekvapenie, keď v ňom spoznali toho človeka, ktorý deň predtým vyjednával z ich kapitánom o plavbe na ich lodi.

            Ty si duch alebo umierajúci muž?“ celí roztrasení sa ho spýtali, keď sa naklonili ponad bok lode.

            „Čoskoro budem skutočne mŕtvy muž, ak mi nepomôžete,“ odpovedal Tadeáš, „pretože moje sily ma rýchlo opúšťajú.“

            Vtedy kapitán uchopil lano a hodil mu ho. Tadeáš si dal jeho lano medzi zuby, a medzitým nepozorovane odviazal to, ktoré mal uviazané okolo pásu.

            „Odkiaľ si prišiel?“ spýtal sa kapitán, keď Tadeáša vytiahli na palubu lode.

            „Nasledoval som loď z prístavu,“ odpovedal. „Dúfal som, že keď budem za ňou plávať, že sa tak dostanem do Kungla, keďže som nemal peniaze na zaplatenie cesty.“ Pri týchto slovách sa kapitánovo srdce roztopilo a zmäklo. Tak mu láskavo povedal: „Môžeš byť rád, že si sa neutopil. Do Kungla ťa dopravím bezplatne, keďže sa tak veľmi snažíš tam dostať.“ A dal mu suché oblečenie a lôžko na spanie. A Tadeáš a jeho priateľ sa nad tým, že sa im ich trik podaril, potajomky zabávali.

            Po zvyšok plavby celá posádka považovala Tadeáša za niečo viac ako seba. Pretože za celý svoj život nikdy nestretli muža, ktorý by dokázal plávať toľko hodín, tak ako on. To Tadeáša veľmi potešilo, hoci vedel, že v skutočnosti nespravil nič, čím by si to bol zaslúžil. Avšak na oplátku ich všetkých potešil ľubozvučnými melódiami na svojich gajdách. Keď prešlo niekoľko dní, ukotvili v meste Kunglo. Príbeh o jeho úžasnom plávaní mu priniesol veľa priateľov. Všetci si chceli vypočuť, ako o tom sám rozpráva. To by bolo celkom v poriadku, keby Tadeáš nežil v neustálom strachu, že ho jedného dňa požiadajú, aby dokázal svoje úžasné plavecké schopnosti, a že sa všetci o tom dozvedia skutočnú pravdu. Medzitým bol oslnený nádherami mesta okolo seba. Čím ďalej, tým viac túžil po kúsku bohatstva, na ktorom, ako sa zdalo, majiteľom v meste až tak nezáležalo.

            Mnoho dní sa túlal mestskými ulicami a hľadal niekoho, kto by ho zamestnal ako svojho sluhu. Hoci našiel niekoľko ľudí, ktorí by ho zamestnali, Tadeášovi sa zdalo, že by u nich určite rýchlo nezbohatol. Nakoniec, keď sa už rozhodol, že prijme nasledujúce miesto, ktoré mu ponúknu, zaklopal na dvere bohatého obchodníka, ktorý potreboval kuchynského pomocníka. Tak súhlasil, že splní všetky príkazy jeho kuchára. A práve v tomto dome sa dozvedel, aké veľké je bohatstvo krajiny Kunglo. Všetky nádoby, ktoré sú v iných krajinách vyrobené zo železa, medi, mosadze, alebo cínu, v Kungle boli vyrobené zo striebra a zlata. Jedlá sa varili v strieborných hrncoch. Chlieb sa piekol v striebornej peci. Zatiaľ čo riad a jeho pokrievky boli celé zo zlata. Dokonca aj korytá pre prasce boli tiež zo striebra. Pi pohľade na tieto vzácne veci Tadeáš len viacej túžil po bohatstve. „Načo mi je toto bohatstvo, ktoré mám neustále pred očami, keď nie je moje?“ pomyslel si. „Ako kuchynský pomocník nikdy nezbohatnem, aj keď dostávam taký plat za mesiac, ako niekde inde za celý rok.“

            Do toho času pracoval na tomto mieste už dva roky. Podarilo sa mu odložiť na bok celkom veľkú sumu peňazí.  Jeho vášeň pre šetrenie bola až taká veľká, že nové oblečenie si kupoval len na príkaz svojho pána. Pretože mu obchodník povedal: „Vo svojom dome zašpinených ľudí nestrpím!“ Tak Tadeáš s ťažkým srdcom minul časť zo svojej nasledujúcej mesačnej výplaty za lacný plášť.

            Jedného dňa obchodník usporiadal veľkú oslavu na počesť pokrstenia svojho najmladšieho syna. Každému zo svojich sluhov dal na túto príležitosť pekný odev. Nasledujúcu nedeľu si Tadeáš, ktorý mal rád pekné oblečenie, keď zaň nemusel platiť, obliekol svoj nový plášť a vyšiel si na prechádzku do krásnych záhrad nablízku. Veľmi ho to potešilo i preto, lebo tam bolo počas slnečných dní vždy plno ľudí. Sadol do tieňa stromu a sledoval okoloidúcich. No po chvíli sa začal cítiť byť dosť osamelý, pretože tam nikoho nepoznal a nikto nepoznal jeho. Zrazu mu jeho oči padli na postavu starého muža, ktorý sa mu zdal byť povedomý. Hoci nevedel povedať, že odkiaľ ho pozná. Ako ho pozoroval, starý muž opustil preplnené uličky a sadol si na mäkkú trávu pod lipou, ktorá stála neďaleko od Tadeáša. Mladý muž sa postavil a išiel smerom ku starcovi, aby sa naňho mohol lepšie pozrieť. Ako tak urobil, starý muž sa naňho usmial a podal mu ruku.

            „Čo si urobil so svojimi gajdami?“ spýtal sa. Vtedy ho v momente Tadeáš spoznal. Tak pomaly išli na tiché a pokojné miesto, kde mu rozpovedal všetko, čo sa mu stalo, odkedy sa nevideli. Starý muž pri počúvaní krútil hlavou. A keď Tadeáš dokončil svoj príbeh, tak mu povedal: „Pochábeľ si a hlupákom navždy aj zostaneš! Nikdy predtým sa ešte nestala taká hlúposť, aby niekto vymenil gajdy za varechu kuchynského pomocníka. Za jeden deň by si zarobil na gajdách to, čo teraz dostávaš za polroka. Choď domov a prines sem svoje gajdy. Tu na ne zahraj a uvidíš, že som ti povedal pravdu.“

            Tadeášovi sa táto rada veľmi nepozdávala. Totiž sa obával, že sa ľudia budú na ňom smiať, a okrem toho bolo to už dávno, čo hral na svoje gajdy. Ale starý muž trval na svojom. Tak nakoniec Tadeáš urobil tak, ako mu povedal.

            Keď sa vrátil so svojimi gajdami, tak mu starec povedal: „Poď si sadnúť vedľa mňa na breh a začni hrať. O chvíľu sa okolo teba zhromaždia ľudia.“ Tadeáš poslúchol. Spočiatku hral bez veľkej nálady, ale tóny z gájd, ktoré hral, sa mu zdali byť akosi sladšie, než si pamätal. Ako hral, dav ľudí sa pri ňom zastavil, prestali spolu debatovať, a bez slova ho potichu počúvali. Po dlhšej chvíli hrania na gajdy si zložil svoj klobúk a dal ho kolovať. Doláre, strieborné mince, dokonca i zlaté mince sa mu doň len tak sypali. Tadeáš zahral ešte zopár ďalších melódií ako za poďakovanie. A potom sa vybral domov. Pritom zo všetkých strán počul poznámky: „Aký úžasný gajdoš! Prosíme ťa, vráť sa aj na budúcu nedeľu a poteš nás svojou hudbou.“

            „Čo som ti povedal?“ ozval sa starec, ako prechádzali cez bránu záhrady. „Nie je príjemnejšie hrať zopár hodín na gajdy, ako celý deň miešať omáčky? Po druhýkrát som ti ukázal cestu, po ktorej máš ísť. Skús sa naučiť múdrosti a vezmi býka za rohy, pokým ti šťastie nevykĺzne z rúk! Už nemôžem byť viacej tvojím sprievodcom. Preto si vypočuj, čo ti hovorím, a poslúchni ma. Každú nedeľu popoludní príď do týchto záhrad. Sadni si pod lipu a hraj pre ľudí. Prines si so sebou plstený klobúk a polož ho na zem pred seba, aby ti doň mohol každý vhodiť nejaké peniaze. Ak ťa pozvú hrať na hostinu, ochotne to prijmi, ale daj si pozor na cenu, ktorú budeš požadovať. Povedz, že zoberieš všetko, čo ti budú chcieť dať. Napokon získaš oveľa viacej peňazí. Možnože sa naše cesty znova skrížia. A potom uvidím, ako dôkladne si nasledoval moje rady. Dovtedy, zbohom!“ a starec odišiel svojou cestou.

            Rovnako ako predtým sa jeho slová splnili. Hoci Tadeáš nemohol okamžite splniť jeho pokyny, pretože musel najskôr splniť ustanovený čas svojej služby. Medzitým si objednal noblesné oblečenie, v ktorom potom hrával každú nedeľu v záhradách. Keď večer počítal svoje zisky, vždy ich bolo viacej ako predchádzajúcu nedeľu. Po istom čase mohol robiť všetko, čo sa mu zapáčilo. Mal totiž viacej pozvánok na hranie na gajdy, ako vedel prijať. A každý večer, keď ľudia chodievali piť do hostinca, ho hostinský prosil, aby prišiel pre nich hrať. Takto sa mu podarilo natoľko zbohatnúť, že svoje strieborné gajdy si dal pozlátiť. Takže sa od slnečných lúčov alebo od ohňa jagavo trblietali. V celom Kungle nebolo pyšnejšieho muža, ako bol Tadeáš.

            Za niekoľko rokov ušetril takú veľkú sumu peňazí, že ho považovali za boháča dokonca i v Kungle, kde sú všetci bohatí. Raz, keď mal voľno, si spomenul, že kedysi mal domov a rodinu. Tak sa rozhodol, že im predvedie, ako dobre vie hrať na gajdy. Tentokrát sa nemusel skrývať v podpalubí. Ak by si želal, mohol si prenajať najlepšiu kajutu, alebo dokonca celú loď úplne pre seba. Zbalil teda všetky svoje poklady do veľkých truhlíc a poslal ich na palube prvej lode, ktorá sa plavila do jeho rodnej zeme, a s pokojom na srdci ich nasledoval. Pri vyplávaní fúkal veľmi priaznivý vietor. Avšak počas noci sa pred nimi na mori rozpútala víchrica. Dva dni jej odolávali. Neustále sa snažili udržiavať kurz lode. Dúfali, že sa im podarí búrku prekonať. Keď loď zrazu narazila na skalu a začala do nej prenikať voda. Na príkaz kapitána spustili z lode člny. Do jedného z nich nastúpil Tadeáš a traja námorníci. Ale predtým, ako sa stihli odtlačiť od lode, ich čln prevrátila veľká vlna a všetci štyria sa ocitli vo vode. Našťastie pre Tadeáša v jeho blízkosti plávalo veslo. S jeho pomocou sa mu podarilo udržať sa na hladine. A keď vyšlo slnko a hmla sa rozplynula, uvidel, že nie je ďaleko od pobrežia. Usilovne plával a prekonával veľké vlny. Napokon sa mu podarilo dostať sa až k brehu, a viacej mŕtvy ako živý sa vytiahol na súš. Hodil sa na piesok a tvrdo zaspal.

            Keď sa zobudil, vstal, aby preskúmal ostrov a aby zistil, či tam nebývajú nejakí ľudia. Ale hoci tam našiel množstvo potokov a ovocných stromov, po človeku alebo zvierati nebolo ani stopy. Celý unavený so svojím potulovaním si sadol a začal rozmýšľať.

            Možnože po prvýkrát v jeho živote sa mu jeho myšlienky nepremenili na peniaze. Jeho myseľ nesužoval len jeho stratený poklad, ale aj jeho správanie k rodičom, jeho lenivosť a neposlušnosť ako chlapca, a že na nich zabudol ako dospelý muž. „Keby ma len chceli divé zvery roztrhať na kusy,“ trpko si povedal, „to by bolo jediné, čo si zaslúžim! Všetky moje zisky sú na dne mora. Nuž, ľahko zarobené, ľahko stratené. Ale čo je zvláštne, že mi to je celkom jedno, pokiaľ by som len mal svoje gajdy.“ Potom vstal a kráčal trochu ďalej, až pokým neuvidel strom s veľkými červenými jablkami, ktoré sa leskli v slnečných lúčoch spoza listov. Niekoľko z nich odtrhol a nenásytne ich zjedol. Potom sa vystrel na mäkkom machu a zaspal.

            Ráno pribehol k najbližšiemu potoku, aby sa umyl. Ale na svoju veľkú hrôzu, keď zbadal svoju tvár, si všimol, že jeho nos mu celý sčervenel ako tie jablká, ktoré zjedol, a siahal mu až po pás. Začal si myslieť, že sa mu sníva. Rukou si nahmatal svoj dlhý, červený nos. Ale bohužiaľ! Tá strašná vec bola pravda. „Ach, prečo ma len nezožerie nejaké divé zviera?“ nariekal. „Už nikdy, nikdy nebudem môcť ísť medzi svojich priateľov!  Keby ma radšej more bolo pohltilo, aké veľké šťastie by to bolo!“ A skryl si svoju hlavu do dlaní a plakal. Jeho žiaľ bol taký veľký, že ho to až vyčerpalo. Znova vyhladol, tak sa popozeral okolo seba, či tam nie je niečo na jedenie. Hneď nad ním bola vetvička zrelých hnedých orechov. Rozlúskol ich a za hrsť z nich zjedol. Na svoje veľké prekvapenie, keď ich dojedol, cítil, ako sa mu jeho nos zmenšuje a skracuje. Po chvíli sa odvážil nahmatať ho rukou, dokonca sa znova pozrieť na svoj obraz na hladine potoka! Áno, nemýlil sa. Nos bol taký krátky, ako predtým, možnože i trochu kratší. Vo svojej radosti z tohto objavu urobil Tadeáš veľmi odvážnu vec. Vzal jedno jablko zo svojho vrecka a opatrne si z neho odhryzol. V momente bol jeho nos dlhý až po bradu. V smrteľnom strachu, aby sa mu ešte viacej nenatiahol, náhlivo prehltol orech, a s hrôzou očakával výsledok. Chvíľu si myslel, že skrátenie jeho nosa predtým bola iba náhoda. Predpokladal, že jedine ten orech, ktorý zjedol, a žiaden iný, spôsobil skrátenie jeho nosa. V takom prípade by si svojou vlastnou hlúposťou úplne zničil celý svoj život. Ale nie! Uhádol správne! Jeho nos sa znova zmenšil do svojej pôvodnej veľkosti. „Toto mi možno zarobí veľký majetok,“ povedal si radostne pre seba. Tak pozbieral niekoľko jabĺk, ktoré si vložil do jedného vrecka, a dostatočne veľa orechov, ktoré si vložil do druhého vrecka. Nasledujúci deň uplietol z trstiny košík, aby, ak sa mu niekedy podarí dostať z ostrova, si mohol odniesť svoje nové poklady so sebou.

            Tej noci sa mu snívalo, že sa mu zjavil jeho priateľ starec a povedal: „Pretože si nesmútil za svojím strateným pokladom, ale iba za svojimi gajdami, namiesto nich ti dám ďalšie gajdy.“ A pozrimeže! Ráno, keď vstal, našiel v košíku úplne nové gajdy. S akou radosťou ich chytil a začal na nich hrať jednu zo svojich obľúbených melódií. Ako tak hral, mu v srdci začala rásť nová nádej. Svoj zrak upieral na šíre more. Snažil sa zistiť, či tam niekde nie je nejaká plachetnica. A áno! Jedna tam bola, a mierila si to rovno k ostrovu. Tadeáš, držiac svoje gajdy a košík, sa rozbehol dolu na pobrežie.

            Námorníci vedeli, že ostrov je neobývaný. Tak boli veľmi prekvapení, keď tam uvideli stáť na pláži muža, ktorý na nich kýval a vítal ich. Na hladinu spustili čln, na ktorom dvaja námorníci veslovali na breh, aby zistili, ako sa tam dostal a či si praje, aby ho odtiaľ odviezli. Tadeáš im porozprával príbeh o svojom stroskotaní. Kapitán mu sľúbil, že ak sa nalodí na jeho palubu, že ho odvezie naspäť do Kungla. Tadeáš bol skutočne vďačný za túto ponuku a svoju vďačnosť preukázal tým, že im hral na svojich gajdách, kedykoľvek ho o to požiadali.

            Plavba rýchlo ubehla, a netrvalo dlho Tadeáš sa znova ocitol v uliciach hlavného mesta Kungla. Ako tadiaľ prechádzal, neustále hral na svoje gajdy. Odkedy odišiel, tu ľudia nepočuli žiadnu hudbu. Tak sa okolo neho zhromaždili a od radosti mu dali všetky svoje peniaze, ktoré mali vo vreckách. Prvé, na čom mu záležalo, bolo, že si kúpil nejaké nové oblečenie, ktoré už veľmi potreboval. Avšak dal si záležať, aby bolo podľa zahraničnej módy. Keď sa vyobliekal, jedného dňa zobral košík so svojimi slávnymi jablkami a vybral sa hore do paláca. Nemusel ani dlho čakať, keď sa pri ňom zastavil jeden z kráľovských sluhov a kúpil od neho všetky jablká. Pritom ho poprosil, aby sa tam ešte vrátil a priniesol ich ešte viac. Tadeáš mu to sľúbil a ponáhľal sa odtiaľ preč, akoby mal v pätách šialeného býka. Tak veľmi sa obával, že ten muž hneď začne jesť jablká a pocíti na sebe ich nežiadúce účinky.

            Je zbytočné hovoriť, že namiesto toho, aby priniesol do paláca ďalšie jablká, sa ukrýval na opačnej strane mesta v úplne inom oblečení. Nasadil si aj falošnú, dlhú čiernu bradu, že by ho teraz ani vlastná matka nebola spoznala.

            Ráno po jeho návšteve zámku celé mesto bolo vo veľkom zmätku. Všetci boli pobúrení nad nešťastím, ktoré sa stalo kráľovskej rodine. Pretože z tých cudzincových jabĺk jedol nielen samotný kráľ, ale aj jeho manželka a deti. Šírili sa reči, že náhle veľmi ochoreli. K palácu narýchlo privolali najslávnejších doktorov a najväčších čarodejníkov. Ale každý len bezradne pokrútil svojou hlavou a znova odišiel. Žiaden z nich sa doposiaľ nestretol s takouto chorobou. Tieto nešťastné zvesti sa rozšírili po celom meste. Hovorilo sa, že tá choroba nejako súvisí s nosom. Všetci si úzkostlivo šúchali svoje nosy, aby nechytili vo vzduchu nejakú nákazlivú chorobu.

            Tieto záležitosti boli v tomto stave už viac ako týždeň. Keď zrazu sa kráľovi do uší dostala správa, že v hostinci na opačnom konci mesta žije muž, ktorý vyhlásil, že vie vyliečiť akúkoľvek chorobu. Okamžite pripravili kráľovský kočiar, ktorý poslali plnou rýchlosťou za týmto čarodejníkom, aby mu ponúkli neslýchané bohatstvo, ak im dokáže vrátiť ich nosy do pôvodnej dĺžky. Tadeáš očakával toto predvolanie. Preto celú noc menil svoj výzor, takže nikto by v ňom nespoznal ani predajcu jabĺk, a ani gajdoša. Nastúpil do koča, ktorý ho náhlivo dopravil ku kráľovi, ktorý horúčkovito počítal každú minútu. Pretože jeho a kráľovnin nos boli o tom čase už meter dlhé, a vôbec nevedeli, kedy prestanú rásť.

            Tadeáš si pomyslel, že by nebolo dobré, keby im dal rovno celé orechy. Myslel si, že by to mohlo vzbudiť podozrenie. Tak ich opatrne rozdrvil na prášok, ktorý rozdelil na malé dávky, ktoré si mali dať na jazyk a prehltnúť. Jednu z nich dal kráľovi a druhú kráľovnej, a povedal im, aby ich zjedli večer pred spaním v tmavej miestnosti a potom sa niekoľko hodín nehýbali. To ich vraj zaručene vylieči.

            Kráľova radosť pri tejto správe bola taká veľká, že by celkom rád dal Tadeášovi i polovicu svojho kráľovstva. Ale gajdoš už nebol taký chamtivý po peniazoch, ako kedysi, ako predtým, čo stroskotal na ostrove. Úplne by mu stačilo, keby dostal dostatočne veľa na to, aby si mohol kúpiť malý statok, kde by mohol žiť pohodlne do konca svojho života. To bolo všetko, čo ho teraz zaujímalo. Aj tak však kráľ, keď vyzdravel, nariadil, aby mu dali z jeho bohatstva trikrát toľko, čo si zaželal. Tadeáš s tým odišiel rovno do prístavu, kde sa nalodil na malú loď, aby ho odviezla do svojej rodnej krajiny. Vietor bol priaznivý, a o desať dní stál na pobreží, ktoré už takmer nespoznával. Za niekoľko hodín sa dostal do svojho starého, rodného domu, kde ho jeho otec, tri sestry a dvaja bratia srdečne privítali. Jeho matka a ďalší bratia zomreli pred niekoľkými rokmi.

            Hneď ako si našiel čas, sa začal vypytovať na malý statok na predaj blízko mesta. Potom, ako ho kúpil, sa rozhodol, že si ešte nájde manželku, ktorá by ho s ním zdieľala. Ani to netrvalo dlho. A všetci ľudia, ktorí mu boli na svadbe, vyhlásili, že najlepšou časťou celej svadobnej hostiny bola hodina pri lúčení, keď im Tadeáš hral na svojich gajdách. Potom si povedali svoje zbohom, rozlúčili sa a vrátili do svojich domovov.

            [@ Estónska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]