8*11*/279*/ Husiarik **(2,3k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ a kráľovná. Mali spolu jedného syna. Kráľ ho veľmi zbožňoval. Ale kráľovná, ktorá bola zlomyseľná žena, nenávidela dokonca i pohľad naňho. Keď mal chlapec dvanásť rokov, jeho otec zomrel. Preňho to bolo veľkým nešťastím. Na svete bol ponechaný len sám na seba.

            Kráľovná sa vtedy veľmi nahnevala. Pretože ľudia, ktorí veľmi dobre vedeli, aká je zlá, namiesto nej posadili na trón jej syna. Kráľovná nemala pokoja a neustále sa snažila prísť s nejakým plánom, ako ho dostať zo svojej cesty za korunou. Avšak, našťastie, mladý kráľ bol múdry a rozvážny. Vôbec jej nedôveroval, lebo ju moc dobre poznal.

            Jedného dňa, keď skončili smútočné dni za bývalým kráľom, mladý kráľ vydal rozkazy, aby všetko pripravili na veľkú poľovačku. Kráľovná matka predstierala, že je veľmi potešená, že sa jej syn ide znova zabaviť, a vyhlásila, že ho bude na love sprevádzať.

            „Nie, matka, nemôžeš ísť so mnou,“ povedal jej. „Zem je veľmi hrboľatá a ty nie si dosť silná.“ Ale akoby sa s vetrom bol rozprával. Za úsvitu, akonáhle zaznel lesný roh, spolu s ostatnými bola na dvore pripravená aj kráľovná.

            Celý deň jazdili. Podarilo sa im uloviť množstvo zveriny.  No k večeru sa matka a syn ocitli sami v časti krajiny, ktorá im nebola známa. Nejaký čas blúdili bez toho, aby vedeli, kam vlastne idú. Po chvíli tam natrafili na nejakého muža, ktorého poprosili, aby im poskytol  na prenocovanie nejaký prístrešok. „Poďte so mnou! Nasledujte ma!“ ochotne im neznámy muž pokynul. Pretože to bol ľudožravý obor, ktorý sa živil ľudským mäsom. Kráľovná matka a jej syn, mladý kráľ, išli teda spolu s ním. Obor ich zaviedol do svojho domu. Keď vošli dnu, až vtedy zistili, na aké strašné miesto sa dostali. Obaja padli na kolená a ponúkli mu za záchranu svojich životov značnú sumu peňazí. Krása kráľovnej matky obra príjemne dojala, až mu srdce poskočilo. Preto jej sľúbil, že jej neublíži. Ale chlapca okamžite bodol do brucha a nechal ho krvácať. Potom ho priviazal na koňa, ktorého vypustil do lesa.

            Náhodou sa stalo, že to bol práve ten kôň, ktorého si obor kúpil len deň predtým, a preto nevedel, že je to čarodejník. Kôň so zraneným mladým kráľom odcválal rovno do domu víl. Kopytom zaklopal na dvere. Víly síce počuli klopanie, ale obávali sa otvoriť dvere, lebo sa domnievali, že by to mohol byť obor alebo ľudojed, ktorý by im mohol ublížiť. Tak nazreli von cez okno na poschodí. Prvá, ktorá sa dostala k oknu, zvolala: „Aha! Pozriteže! To na dvere zaklopal kôň, ktorý nesie na chrbte zraneného chlapca, najkrajšieho chlapca na svete!“ Tak víly rýchlo pribehli otvoriť dvere. Mladého kráľa odviazali z chrbta koňa. A zhromaždili sa okolo neho, aby obdivovali jeho krásu. Pritom si jedna druhej šepkali: „Znovu ho preberieme k vedomiu a ponecháme si ho u seba ako svojho brata.“ A tak aj urobili, a potom žili spolu šťastne veľa rokov.

            Po niekoľkých rokoch, z chlapca vyrástol muž. Vtedy najstaršia z víl povedala svojim sestrám: „Zosobášim sa s ním. Tak sa stane skutočne vaším bratom a švagrom.“ Mladý kráľ sa teda zosobášil s vílou, spolu s ktorou si žil šťastne na zámku. Ale hoci svoju manželku miloval vrelou láskou, neustále túžil uvidieť svet.

            Po istom čase, táto jeho túžba natoľko zosilnela, že už to nevládal dlhšie vydržať. Zavolal si k sebe víly a povedal im: „Moja drahá manželka a sestry, na nejaký čas vás musím opustiť a pozrieť sa do sveta. Ale nech budem kdekoľvek, budem na vás často myslieť, a zanedlho sa k vám vrátim naspäť.“

            Víly plakali a prosili ho, aby zostal. Ale on ich nepočúval. Napokon ma najstaršia víla, ktorá bola jeho manželkou, povedala: „Ak nás chceš naozaj opustiť, vezmi si tento prameň mojich vlasov. Veľmi sa ti zíde, keď budeš niečo potrebovať.“ A odrezala si jeden prameň zo svojich vlasov a podala mu ho.

            Princ nasadol na svojho koňa a bez prestávky na ňom cválal celý deň. K večeru sa ocitol uprostred púšte. Nech pozeral na všetky strany, nikde nebolo ani náznaku po dome či nejakom človeku. „Čo mám teraz urobiť?“ pomyslel si. „Ak pôjdem spať, prídu divé zvieratá a zožerú ma! Ja a môj kôň sme však už veľmi unavení na to, aby sme išli ďalej.“ Vtom si zrazu spomenul na dar od víly. Z vrecka vytiahol prameň vlasov a povedal: „Želám si, aby tu stál zámok, služobníctvo, večera, a všetko preto, aby mi bolo dnes večer dobre. Okrem toho, nech je tu aj stajňa a krmivo pre môjho koňa.“ A v momente pred ním stál zámok a všetko ostatné, čo si zaželal.

            Takto cestoval cez mnohé krajiny. Napokon sa dostal do kráľovstva, v ktorom vládol jeden veľký kráľ. Svojho koňa nechal pod hradbami paláca, dal si na seba oblečenie chudobného človeka a vošiel dovnútra. Kráľovná, ako sa pozerala cez okno, ho uvidela prichádzať. Bolo jej ho ľúto, tak poslala sluhu, aby sa ho spýtal, že kto je a čo chce. „Ja som tu cudzinec,“ odpovedal mladý kráľ. „Som veľmi chudobný. A prišiel som si sem hľadať prácu.“ Keď to sluha oznámil kráľovnej, tá povedala: „Máme všetkých ktorých potrebujeme. Máme strážcu brány, vrátnika a v paláci všetkých služobníkov, ktorých potrebujeme. Jediný človek, ktorého nemáme, je husiar. Povedz mu, že ak chce, môže u nás robiť husiara.“ Mládenec odpovedal, že daná práca sa mu celkom páči. A tak dostal prezývku Husiarik. Preto, aby si nikto o ňom nemyslel, že je oveľa lepší ako obyčajný husiar, si zašpinil svoju tvár a oblečenie blatom. Vyzeral tak otrasne, že každý, kto ho zbadal, radšej prešiel na druhú stranu cesty.

            „Husiarik, choď sa umyť!“ sem-tam mu povedala kráľovná, ktorá si ho celkom obľúbila, pretože si svoju prácu robil naozaj veľmi dobre. „Ó, Vaše Veličenstvo, kebyže sa umyjem, necítil by som sa pohodlne,“ odpovedal, a popiskujúc sa vybral za svojimi husami.“

            I stalo sa jedného dňa, že sa kvôli nejakej nehode pokazili kráľovské mlyny, ktoré zásobovali múkou celé mesto. Nikde nebol ani jeden chlieb. Dokonca i kráľovská armáda sa musela bez neho zaobísť. Keď sa to kráľ dopočul, poslal po kuchára. Povedal mu, že chce, aby do nasledujúceho rána upiekol toľko chleba, koľko sa zmestí do siedmich pecí. „Ale, Vaše Veličenstvo, to nie je možné,“ zúfalo zvolal nešťastný kuchár. „Mlyny len teraz začali mlieť. Múka bude hotová až večer. Ako budem môcť počas noci upiecť chlieb až v siedmich peciach?“ „To už je tvoja záležitosť,“ odpovedal kráľ, ktorý keď si niečo zaumienil a zobral do hlavy, tak muselo tak byť a nikoho viacej nepočúval. „Ak sa ti podarí upiecť toľko chleba, dostaneš moju dcéru za manželku, ale ak v tom zlyháš, zaplatíš za to svojou vlastnou hlavou.“

            Náhodou práve vtedy išiel náš Husiarik cez sálu, kde kráľ vydával rozkazy. Vypočul si jeho slová a povedal: „Vaše Veličenstvo, ničoho sa nebojte. Ja Vám Váš chlieb do rána upečiem.“

            „Veľmi dobre,“ odpovedal kráľ. „Ale ak v tom zlyháš, budeš o hlavu kratší!“ a obom naznačil, že môžu odísť.

            Kuchár sa pri myšlienke na to, pred čím práve unikol, neustále triasol. Ale na jeho veľké prekvapenie Husiarik sa vôbec nezdal byť utrápený. A keď nadišla noc, išiel do postele ako zvyčajne. „Husiarik!“ zvolali ostatní sluhovia, keď ho uvideli, ako si pokojne dáva dole svoje oblečenie. „Ty teraz nemôžeš ísť spať. Pretože budeš potrebovať na svoju prácu v noci každú malú chvíľku. Zapamätaj si, s kráľom sa neradno zahrávať!“

            „Skutočne si musím najskôr trochu pospať,“ odpovedal Husiarik. Ponaťahoval si ruky. Zhlboka si zívol. Hodil sa na posteľ a behom chvíľky tvrdo zaspal. O hodinu prišli k nemu znova sluhovia a potriasli ho za plece. „Husiarik, čo si zošalel?“ povedali. „Vstaň, lebo inak prídeš o hlavu.“

            „Och, nechajte ma ešte chvíľu spať,“ odpovedal. A hoci ho v noci prišli budiť ešte veľakrát, jeho odpoveď bola stále rovnaká.

            Napokon začalo svitať. Sluhovia nabehli do jeho izby a kričali: „Husiarik! Husiarik! Vstávaj! Kráľ prichádza. Neupiekol si žiaden chleba. Istotne ťa dá popraviť.“

            „Och, nekričte toľko,“ odpovedal Husiarik, a ako hovoril, vyskočil z postele. Vzal si do ruky prameň vlasov a išiel rovno do kuchyne. A pozrimeže! Tam stálo šesť naukladaných kôp chleba zo šiestich pecí, a v siedmej peci boli už tiež upečené chleby, ktoré čakali len na vytiahnutie. Sluhovia tam stáli a prekvapene na to pozerali. Kráľ povedal: „Nuž dobre, Husiarik, získal si ruku mojej dcéry.“ A pritom si o ňom pomyslel: „Tento mladý muž je určite čarodejník.“

            Ale keď sa princezná dopočula, čo ju čaká, ronila trpké slzy a vyhlásila, že sa za toho špinavého Husiarika nikdy nevydá! Kráľ si však jej slzy a prosby vôbec nevšímal. A ani neuplynulo veľa dní a oslavovala sa ich svadba s veľkou nádherou. A to aj napriek tomu, že ženích sa vôbec neunúval, aby sa umyl.

            Keď nastala noc, Husiarik ako obvykle si išiel ľahnúť pomedzi svoje husi. Princezná potom prišla za kráľom a povedala: „Otec, želám si, aby si dal usmrtiť toho hrozného Husiarika.“

„Nie, nie!“ odpovedal jej otec. „On je veľký čarodejník. Predtým, ako ho pripravím o život, musím najprv zistiť, v čom spočíva jeho sila. A potom uvidíme.“

Čoskoro nato vypukla vojna. Všetci v paláci usilovne leštili svoje brnenia a ostrili si meče. Husiarik odišiel od husí. Prišiel rovno za kráľom a povedal mu, že tiež chce ísť bojovať. Kráľ mu to dovolil, a povedal, že si môže ísť do stajne vybrať akéhokoľvek koňa podľa svojej ľubovôle. Tak Husiarik prišiel do stajne a pozorne si prezrel všetky kone. Ale namiesto toho, aby si vybral niektorého zo skvelo upravených stvorení, ktorých pokožka sa leskla ako satén, si vybral takého, ktorý bol chromý. Položil naň sedlo a išiel za ostatnými zbrojnošmi, ktorí sprevádzali kráľa. Za krátky čas sa zastavil a povedal im: „Môj kôň už nemôže ísť ďalej. Musíte ísť do vojny bezo mňa. Ja zostanem tu, urobím si malých hlinených vojačikov a budem sa s nimi hrať na vojnu.“ Ostatní muži sa mu smiali, že je taký detinský, a odcválali za kráľom.

Sotva sa stratili z dohľadu, Husiarik vytiahol prameň vlasov, čo mal od víly, a zaželal si najlepšie brnenie, najostrejší meč a najrýchlejšieho koňa na svete. O ďalšiu minútu už cválal na bojové pole tak rýchlo ako o dušu. Boj sa už začal. Nepriateľ pomaly vyhrával. Keď dorazil Husiarik, v momente sa šťastena toho dňa obrátila na ich stranu. Tento zvláštny rytier, ktorého nikto nespoznával, ťal svojím mečom napravo i naľavo. Prerazil ním každý štít a každé brnenie. Na bojisku sa cítil ako doma. Nepriatelia pred ním utiekli, lebo sa domnievali, že je iba prvým z oddielu takýchto bojovníkov, ktorému sa nikto nevedel postaviť zoči-voči. Keď sa boj skončil, kráľ poňho poslal, aby sa mu poďakoval za jeho nesmiernu pomoc. Spýtal sa ho, čo požaduje od neho za svoju odmenu. „Nič, len pečatný prsteň z ruky Vášho Veličenstva,“ znela jeho odpoveď. Kráľ mu dal svoj prsteň. Husiarik sa uklonil a ukryl si ho pod plášť. Potom opustil bojové pole. Ako sa vojaci vracali domov, našli ho sedieť na ceste a hrať sa so svojimi malými hlinenými vojačikmi.

Nasledujúci deň išiel kráľ do ďalšej bitky. Husiarik sa tam znovu objavil na svojom chromom koni. Tak ako deň predtým, zastavil na ceste, posadil sa a hral sa so svojimi hlinenými vojačikmi. Potom si druhýkrát zaželal brnenie, meč a koňa, všetko ostrejšie a lepšie, ako mal v predošlý deň, a cválal za ostatnými. Prišiel práve včas. Nepriateľské vojsko takmer porazilo kráľovu armádu a muži si šepkali, že ak im ten zvláštny rytier čoskoro nepríde na pomoc, všetci tam zahynú. Zrazu niekto zavolal: „Vydržme ešte chvíľu! Vidím ho v diaľke. Jeho brnenie žiari jasnejšie a jeho kôň cvála rýchlejšie ako včera.“ Dodali si novej odvahy a zúfalo bojovali, až pokým nedorazil rytier, ktorý sa hneď vrhol do prudkého boja. Rovnako ako predtým, nepriateľ pred ním ustúpil a o pár minút jeho kráľ dosiahol víťazstvo.

Prvá vec, ktorú víťazný kráľ urobil, bola, že poslal po tohto rytiera, aby mu poďakoval za včasnú pomoc, a spýtal sa ho, že akú odmenu si želá ako znak vďaky od neho. „Pečatný prsteň z ruky Vášho Veličenstva,“ odpovedal rytier. Kráľ mu podal svoj druhý prsteň. Husiarik sa uklonil, prsteň si vložil pod plášť a odcválal preč. A večer, ako sa všetci vracali z bojiska, ho našli sedieť na ceste a vyrábať hlinené figúrky.

Na tretí deň sa stalo to isté. A Husiarik si vypýtal kráľov tretí pečatný prsteň z jeho ruky. Husiarik sa uklonil, dal si prsteň pod svoj plášť a odcválal preč. Večer, ako sa kráľ vracal z víťazného boja, ho opäť našiel na ceste vyrábať svoje hlinené figúrky vojakov. Vtedy sa Husiarik postavil a povedal mu: „Vieš, kto som? Som tvoj špinavý Husiarik, a predsa si mi dal tri svoje pečatné prstene.“

Trochu neskôr, ten istý deň, ako kráľ večeral, prišiel za ním Husiarik a na stôl položil tri pečatné prstene, ktoré dostal od kráľa. Potom sa otočil, a šľachticom a dvoranom, ktorí sprevádzali kráľa, povedal: „To ja som ten neporaziteľný rytier, ktorý ti trikrát prišiel na pomoc. Takisto som kráľovským synom, a nie obyčajný husiar, ako si všetci myslíte.“

Potom sa odišiel umyť, obliekol si nádherné oblečenie a znova vstúpil do sály. Vyzeral tak elegantne, že sa doňho princezná hneď na mieste zamilovala. Ale Husiarik si ju vôbec nevšímal, a kráľovi povedal: „Bolo veľmi milé od teba, že si mi dal svoju dcéru za manželku. A za to ti ďakujem. Ale ja už mám doma jednu manželku, ktorú ľúbim oveľa viac a ku ktorej sa teraz vrátim. Na znak priateľskej rozlúčky ti vraciam tvoje tri pečatné prstene.“ Tak vraviac, im zaželal zbohom a vrátil sa do svojho domova ku svojej manželke víle, s ktorou potom žil šťastne po celý svoj život.

[@ Sicílska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]