8*12*/280*/ Čarodejníkove dary **2,1k

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden starý muž, ktorý býval v chatrči uprostred lesa. Jeho manželka mu už zomrela. Zostal mu len jediný syn, ktorého veľmi zbožňoval. Blízko ich chatrče bola skupina brezových stromov, na ktorých mali hniezda vtáky tetrova hoľniaka. Mládenec často prosil svojho otca, aby mu dovolil strieľať na tieto vtáky, ale starý muž mu prísne zakázal, aby im akokoľvek ublížil.

            Avšak jedného dňa, keď jeho otec odišiel trochu ďalej do lesa, aby nazbieral nejaké konáre na oheň, chlapec si vzal svoj luk a šípy, a vystrelil na vtáka, ktorý práve letel do svojho hniezda. Ale keďže poriadne nemieril, vtáča iba zranil. To potom začalo poletovať popri zemi. Chlapec bežal za ním a chcel ho chytiť. Ale hoci bežal veľmi rýchlo a zdalo sa, že vtáča poletuje veľmi pomaly, vôbec sa mu ho nedarilo chytiť. Vždy bolo pred ním o kúsok vpredu. Ale on bol taký uchvátený jeho prenasledovaním, že si ani nevšimol, že sa medzitým dostal do hlbokého lesa, na miesto, kde predtým nikdy nebol. Vtedy si uvedomil, že by bolo pochabé, keby išiel ešte ďalej. Tak sa otočil a snažil sa nájsť cestu naspäť domov.

            Myslel si, že bude ľahké nasledovať cestu, po ktorej prišiel. Ale tá vždy odbočovala neočakávaným smerom. Rozhliadol sa po nejakom dome, kde by sa mohol zastaviť a opýtať sa na cestu. Ale nikde nebolo ani stopy po nejakom obydlí. Obával sa zostať na jednom mieste, lebo bola zima a počul veľa príbehov o tom, že v tej časti lesa sa potuluje mnoho vlkov. Nastala noc. Začínal počuť, ako z lesa vychádzajú rôzne divné zvuky. Keď vtom zrazu zbadal uháňať oproti nemu čarodejníka, ktorému bola v pätách svorka vlkov, ktorá ho náhlivo prenasledovala a snažila sa ho roztrhať svojimi ostrými tesákmi. Vtedy sa chlapcovi vrátila jeho odvaha. Vzal svoj luk. Svojím šípom namieril na najväčšieho vlka a trafil ho rovno do srdca. Vystrelil ešte niekoľko šípov a zvyšok vlkov sa dal na útek. Čarodejník bol veľmi vďačný svojmu záchrancovi. Tak mu za jeho pomoc sľúbil, že ak s ním pôjde naspäť k nemu domov, že ho odmení.

            „Skutočne nie je nič lepšie, čo by som teraz viacej uvítal, ako nejaké dobré miesto na prenocovanie,“ odpovedal chlapec. „Celý deň sa túlam lesom, a doteraz som nenašiel cestu, ako sa dostať naspäť domov.“

            „Poď so mnou, určite si už hladný a unavený,“ povedal čarodejník a zaviedol ho do svojho domu, kde sa hosť hodil na posteľ a rýchlo zaspal. Ale keďže komora bola prázdna, hostiteľ sa vrátil do lesa, aby zohnal nejaké jedlo.

            Medzitým čo bol preč, gazdiná vošla do chlapcovej izby a pokúšala sa ho zobudiť. Dupla nohou o dlážku. Potriasla ním a vravela mu, že mu hrozí veľké nebezpečenstvo a že musí odtiaľ ihneď utiecť. Ale vôbec nič ho nevedelo zobudiť. A keď aj otvoril svoje oči, hneď ich aj zavrel.

            Čoskoro nato sa čarodejník z lesa vrátil naspäť a povedal gazdinej, aby im priniesla niečo na jedenie. Tak rýchlo pripravila jedlo. Čarodejník išiel zavolať chlapca, aby zišiel dolu a najedol sa. Ale ani jemu sa ho nepodarilo zobudiť. Tak sa museli navečerať bez neho. Po chvíli sa čarodejník zase zobral a odišiel na ďalšiu poľovačku. Po návrate sa znova pokúsil zobudiť mládenca. Ale zistil, že je to úplne nemožné. Tak sa teda vrátil do lesa po tretíkrát.

            Zatiaľ čo bol preč, chlapec sa zobudil a obliekol sa. Potom zišiel dolu schodmi a začal sa rozprávať s gazdinou. Táto dievčina už počula, že zachránil život jej pánovi. Preto mu už nerozprávala o tom, aby vzal nohy na plecia a utiekol. Namiesto toho mu povedala, že ak sa ho čarodejník opýta, že čo si želá za svoju odmenu, nech ho požiada o koňa, ktorý stojí v stajni v treťom boxe.

            Po dlhšej chvíli sa starý muž znova vrátil. Sadli si k ďalšej večeri. Keď dojedli, čarodejník povedal: „Teraz mi, syn môj, povedz, čo si želáš za odmenu za svoju odvahu, že si mi zachránil život?“

            „Daj mi koňa, ktorý stojí v treťom boxe v tvojej stajni,“ odpovedal mládenec. „Pretože predtým, ako sa dostanem domov, ma očakáva dlhá cesta, a moje nohy by ma tak ďaleko neodniesli.“

            „Ach! Syn môj,“ odpovedal čarodejník. „To je najlepší kôň v celej mojej stajni, ktorého chceš! Nepoteší ťa radšej niečo iné?“

            Ale mládenec vyhlásil, že si želá len toho koňa a nič viac. Nakoniec mu ho teda starý muž dal. Okrem toho koňa mu čarodejník dal aj citaru, husle a flautu so slovami: „Ak budeš v nebezpečenstve, dotkni sa citary. Ak ti nikto nepríde na pomoc, tak zahraj na husle. Ak ani to nepomôže, zahraj na flautu.“

            Mládenec sa čarodejníkovi poďakoval. Zobral si svoje nové poklady, nasadol na koňa a odcválal preč. Prešiel niekoľko míľ, keď na jeho veľké prekvapenie kôň začal rozprávať a povedal mu: „Je zbytočné, aby si sa teraz vracal domov. Iba čo by ťa tvoj otec zbil. Navštívme najskôr niekoľko miest. Istotne nás na našej ceste stretne nejaké šťastie.“

            Táto rada sa chlapcovi veľmi páčila, lebo vtedy sa už cítil takmer ako veľký muž. I pomyslel si, že je najvyšší čas, aby uvidel svet. Keď vstúpili do hlavného mesta krajiny, všetci okolo neho sa zastavili a obdivovali krásu jeho koňa. Dokonca sa o tom dopočul aj sám kráľ, a prišiel sa na vlastné oči pozrieť na to nádherné stvorenie. Hneď ho chcel aj kúpiť. Mládencovi povedal, že nech si povie akúkoľvek cenu, akú len chce. Mladý muž na chvíľu zaváhal. A predtým, ako niečo povedal, mu kôň stihol zašepkať:

            „Nepredávaj ma, ale popros kráľa, aby ma vzal do svojej stajne a tam ma nakŕmil. Potom všetky jeho ostatné kone opeknejú a budú rovnako nádherné ako ja.“

            Kráľ sa veľmi potešil, keď mu oznámil, čo kôň povedal. Okamžite zobral zviera do svojich stajní a umiestnil ho do samostatného boxu. A čo sa stalo? Sotva si kôň nabral zo žľabu plné ústa kukurice a prehltol sústo, keď zrazu všetky ostatné kone akoby prešli transformáciou. Niektoré z nich boli starými obľúbencami samotného kráľa, na ktorých jazdil v mnohých vojnách, a vek a dlhoročná služba sa na nich už poznačili. Teraz však zdvihli svoje hlavy a svojimi štíhlymi nohami zahrabali o zem, ako to u nich už dávno nebolo zvykom. Kráľovo srdce sa poriadne rozbúchalo a naplnilo sa radosťou. Ale starý čeľadník, ktorý sa o ne staral, tam nahnevane stál, a so závisťou a nenávisťou zazeral na majiteľa tohto úžasného stvorenia. Neprešiel deň, aby si nevymyslel nejaký zlomyseľný príbeh o tomto mládencovi a nepovedal ho svojmu pánovi. Ale kráľ mal svoj vlastný rozum a nevenoval tomu žiadnu pozornosť. Napokon čeľadník vyhlásil, že sa mladý muž vychvaľoval, že by vedel nájsť kráľovho vojnového koňa, ktorý pred niekoľkými rokmi zablúdil do lesa a odvtedy o ňom nikto ani len nepočul. Bol to kôň, za ktorým kráľ nikdy neprestal smútiť. Tak tentokrát uveril vymyslenému príbehu čeľadníka a dal si mládenca predviesť pred seba. „Do troch dní musíš nájsť môjho koňa,“ povedal, „lebo inak veľmi zle pochodíš.“

            Mládenec bol týmto rozkazom úplne ohromený. Ale iba sa poklonil a ihneď odišiel do stajne.

            „Ničoho sa neboj,“ odpovedal mu jeho kôň. „Požiadaj kráľa, aby ti dal sto volov. Nech ich dá zaklať a rozsekať na malé kusy. Potom sa vydáme na našu cestu. Budeme cválať, až pokým sa nedostaneme k istej rieke. Tam k tebe príde jeden kôň, ale vôbec si ho nevšímaj. Čoskoro sa tam objaví ďalší. Toho musíš tiež nechať na pokoji. Ale keď sa ukáže tretí kôň, prehoď cez neho moju uzdu.“

            Všetko sa stalo tak, ako kôň povedal. A tretí kôň bol bezpečne chytený do uzdy. Potom jeho kôň znova prehovoril: „Čarodejníkov krkavec sa nás na našej ceste naspäť pokúsi zjesť. Ale hodíme mu hovädzie mäso, ktoré máme so sebou. Potom budem cválať rýchlo ako vietor a bezpečne ťa odnesiem z jeho dračích pazúrov.“

            Tak mladík urobil, ako mu kôň povedal, a koňa sa mu podarilo priviesť ku kráľovi.

            Keď sa to dopočul starý čeľadník, tak veľmi žiarlil. Začal premýšľať o tom, ako by mohol mládenca zraniť v očiach svojho kráľovského pána. Napokon vymyslel zákerný plán. Povedal kráľovi, že mladý muž sa vychvaľoval tým, že by vedel priviesť domov kráľovu manželku, ktorá pred niekoľkými mesiacmi náhle zmizla a za sebou nenechala vôbec žiadnu stopu. Kráľ si dal okamžite pred seba zavolať mládenca a prikázal mu, aby priviedol kráľovnú domov, ako sa chválil, že môže urobiť. A ak sa mu to nepodarí, že zaplatí za to svojou vlastnou hlavou.

            Nešťastnému mládencovi sa až srdce zastavilo, ako to počúval. Nájsť kráľovnú? Ale ako to má urobiť, keď ju nevie nájsť nikto v celom paláci? Pomaly odkráčal do stajne. Položil si hlavu na plece svojho koňa a povedal: „Kráľ mi rozkázal, aby som mu priviedol naspäť domov jeho manželku. Ale ako to mám urobiť, keď zmizla už tak dávno a nikto mi nevie o nej nič povedať?“

            „Hlavu hore!“ odpovedal kôň. „Podarí sa nám ju nájsť. Stačí len to, aby si ma zaviedol naspäť k tej istej rieke, pri ktorej sme boli včera. Ponorím sa do jej vody a nadobudnem svoju pôvodnú podobu. Pretože ja som kráľova manželka, ktorú premenil na koňa čarodejník, pred ktorým si ma zachránil.

            Mladý muž radostne vyskočil do sedla a odcválal na breh rieky. Tam zoskočil a počkal pokým sa kôň ponoril do vody v rieke. V okamihu, ako si kôň namočil hlavu do vody, jeho čierna koža zmizla a vo vode teraz plávala tá najkrajšia žena na svete. Aké len veľké bolo prekvapenie a radosť samotného kráľa, keď zbadal pred sebou stáť svoju stratenú manželku. Od vďačnosti obdaroval jej záchrancu množstvom vzácnych darov.

            Niekto by si bol pomyslel, že po tomto všetkom si úbohý mládenec bude môcť žiť spokojne ďalej. Ale nie! Jeho nepriateľ čeľadník ho nenávidel rovnako ako kedykoľvek predtým a pripravil nové sprisahanie na jeho zničenie. Tentokrát prišiel pred kráľa s tým, že mládenec je teraz taký namyslený tým, čo urobil, že vyhlásil, že sa zmocní kráľovského trónu pre seba.

            Pri tejto správe sa kráľ tak zúrivo nahneval, že rozkázal, aby ihneď postavili šibenicu a mladíka bez akéhokoľvek súdu obesili. Ani mu nedovolili, aby sa obhájil. Ale keď stál na šibenici poslal správu kráľovi a prosil ho, aby ako poslednú láskavosť si mohol zahrať na svojej citare. Kráľ mu udelil svoje povolenie. Tak vzal svoju citaru spod svojho plášťa a zľahka sa dotkol jej strún. Sotva zazneli prvé tóny, kat a jeho pomocník začali tancovať. Čím hlasnejšie mládenec hral, tým vyššie vyskakovali, až napokon kričali o milosť. Ale mládenec tomu nevenoval žiadnu pozornosť a z jeho citary vychádzali stále veselšie a veselšie tóny. Ako zapadalo slnko za horizont, obaja padli vyčerpaní na zem a vyhlásili, že obesenie sa musí odložiť na zajtra.

            Príbeh o citare sa čoskoro rozšíril po celom meste. Nasledujúci deň ráno sa kráľ, celý jeho kráľovský dvor a veľký dav ľudí zhromaždili pod šibenicou, aby videli popravu mládenca. Ten opäť požiadal o láskavosť, povolenie, aby si mohol zahrať na husle. Kráľ mu to milostivo s potešením dovolil. Ale pri prvých tónoch sa noha každého prítomného človeka zdvihla vysoko do vzduchu. A všetci tancovali za zvukov hudby celý deň, až napokon padla tma a nebolo svetlo, pri ktorom by hudobníka obesili.

            Prišiel tretí deň. Mládenec požiadal o povolenie, aby si mohol ešte zahrať na svoju flautu. „Nie, nie!“ zvolal kráľ. „Včera si ma donútil tancovať celý deň, a ak to urobíš znovu, určite to bude znamenať pre mňa istú smrť. Už nebudeš viacej hrať! Rýchlo! Dajte mu povraz okolo krku!“

            Pri týchto slovách mládenec vyzeral tak smutne, že dvorania povedali kráľovi: „On zomrie taký mladý. Ak ho to urobí šťastným pred smrťou, nechaj ho zahrať ešte jednu melódiu.“ Tak veľmi neochotne mu dal kráľ svoje povolenie. Ale najskôr sa dal priviazať k veľkej jedle, lebo sa obával, že zase bude musieť tancovať.

            Keď bol kráľ pevne priviazaný o strom, mladý muž začal jemne hrať na svoju flautu. A hoci bol kráľ priviazaný, jeho telo sa za zvukov hudby začalo pohybovať hore a dole. Všetko jeho kráľovské oblečenie sa šúchaním o strom roztrhalo na franforce a jeho koža na chrbte sa skoro celá doškriabala. Ale mládenec nemal žiadne zľutovanie a pokračoval vo svojom hraní na flautu. Keď vtom sa tam zrazu objavil starý čarodejník a spýtal sa ho: „V akom nebezpečenstve si, syn môj, že si po mňa poslal?“

            „Chcú ma obesiť,“ odpovedal mladý muž. „Šibenica je už pripravená a kat čaká len na to, pokým prestanem hrať.“

            „Och, hneď to napravím,“ odpovedal čarodejník. A vzal šibenicu, roztrhal ju a vyhodil vysoko do vzduchu. Nikto nevedel, kam dopadla. „Kto rozkázal, aby ťa popravili?“ spýtal sa.

            Mladý muž ukázal na kráľa, ktorý bol stále priviazaný o jedľu. Bez toho, aby čarodejník strácal slová, uchopil strom aj s kráľom a vyhodil ich vysoko do vzduchu, kde zmizli za oblakmi rovnako ako šibenica.

            Potom mládenca vyhlásili za slobodného. Ľudia ho zvolili za svojho kráľa. A čeľadník sa od závisti utopil. Pretože keby nebolo jeho, mládenec by zostal po všetky dni svojho života chudobný.

            [@ Fínske poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]