8*13*/281*/ Silný princ **(1,8k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ. Tak veľmi zbožňoval víno, že vôbec nevedel zaspať, pokiaľ sa neuistil, že má vedľa svojej postele veľkú fľašu svojho obľúbeného vína. Celý deň len pil, až pokým nebol z toho taký otupený, že sa nevedel venovať svojim kráľovským záležitostiam. Všetko v kráľovstve sa preto rozpadalo a kazilo. A jedného dňa sa mu stala nehoda. Ako išiel na koni, uderil ho do hlavy odlomený konár padajúci zo stromu. Tak spadol z koňa a rozprestrel sa mŕtvy na zemi.

            Jeho manželka a syn nad jeho stratou trpko trúchlili. A hoci kráľ mal svoje chyby, ale  k nim bol vždy veľmi láskavý. Tak im bolo smutno bez neho, že opustili kráľovský dvor a svoju krajinu. Vôbec nevedeli, kam idú. A ani ich to veľmi nezaujímalo.

            Napokon sa zatúlali do lesa. Keďže už boli veľmi unavení, sadli si pod strom, aby zjedli kúsok chleba, ktorý si priniesli so sebou. Keď dojedli, kráľovná povedala: „Syn môj, som smädná, prines mi trochu vody.“

            Princ okamžite vstal a odišiel k potoku, ktorý zurčal nablízku. Zohol sa a do svojho klobúka nabral vodu. Potom ju priniesol svojej matke. Hneď nato sa otočil a nasledoval potok pozdĺž hore až ku prameňu v skale. Voda tu bola číra, svieža a studená. Kľakol si, aby si dal dúšok vody zo studničky, ktorá bola pod kameňom. Keď vtom zrazu zbadal na hladine odraz meča, ktorý visel na konári rovno nad jeho hlavou. Mladý muž so zdesením cúvol. Ale za chvíľu vyliezol na strom. Prerezal povraz, na ktorom visel meč, a túto zbraň priniesol svojej matke.

            Kráľovná bola veľmi prekvapená, keď uvidela niečo také nádherné na takom opustenom mieste. Vzala meč do svojich rúk, aby ho dôkladne preskúmala. Bolo to veľmi zvláštne spracovanie. Meč bol tepaný so zlatom. Na jeho rukoväti bolo napísané: „Muž, ktorý si opáše tento meč, bude silnejší ako všetci ostatní muži.“ Ako kráľovná čítala tieto slová, jej srdce poskočilo radosťou. Ihneď požiadala svojho syna, aby nestrácal čas skúšaním pravdivosti týchto slov. Tak si ho pripevnil okolo pása. Takmer okamžite nato mu do žíl vbehla veľká sila. Chytil mohutný dub a vytrhol ho tak poľahky, ako keby to bola burina.

            Tento objav dodal kráľovnej a jej synovi nádej na nový a lepší život. A vo svojej prechádzke krížom cez les pokračovali ďalej. Ale noc sa už začala zaťahovať. Za chvíľu nastala taká veľká tma, až sa zdalo, že by sa mohla dať i nožom krájať. Nechceli spať v lese, lebo sa báli vlkov a iných divých zvierat. Tak ruka v ruke tápali stále ďalej a ďalej, až kým princ nezakopol o niečo, čo ležalo na chodníku. Nevidel, čo to je. No, zohol sa a pokúšal sa to zdvihnúť. Tá vec bola veľmi ťažká. Princovi sa zdalo, že sa mu od toľkého úsilia zlomí chrbát. Nakoniec to s vypätím všetkých svojich síl odsunul s cesty. Ako to spadlo znova na zem, vedel, že je to veľká skala. Za ňou sa nachádzala jaskyňa. Bolo celkom isté, že je to brloh nejakých zlodejov, hoci tam nebol ani jeden z ich bandy.

            Princ rýchlo uhasil oheň, ktorý jasne horel vo vnútri jaskyne, a prikázal svojej matke, aby vstúpila dnu a zostala potichu. On sám sa začal prechádzať hore-dole po jaskyni a očakával návrat zlodejov. Bol však veľmi ospalý, a napriek svojmu úsiliu cítil, že nedokáže byť hore oveľa dlhšie. Keď vtom začul, hukot vracajúcich sa zlodejov. Ako spoločne pochodovali, vykrikovali a spievali. Čoskoro spev stíchol. Princ napínal svoje uši a počul ich, ako s obavami diskutovali o tom, čo sa mohlo stať s ich jaskyňou a prečo nevidia vo vnútri oheň ako zvyčajne. „Istotne sme na správnom mieste,“ povedal nejaký hlas, ktorý princ považoval za kapitánov. „Áno, pred vchodom je priekopa. Predtým, ako sme odišli, niekto zabudol priložiť na oheň, a ten vyhasol! Ale to je v poriadku. Každý z nás skočí dovnútra. A keď tam bude, zakričí: „Hop! A už som tu!“ Ja pôjdem posledný. Teraz začnime!“

            Muž, ktorý stál najbližšie, skočil krížom ponad priekopu dovnútra. Ale vôbec nemal čas zakričať, čo prikázal kapitán. Pretože jedným rýchlym, svižným švihom ho po krku potichu pohladil princov meč a jeho hlava sa skotúľala do kúta. Potom princ zvnútra jaskyne zakričal: „Hop! A už som tu!“

            Ako druhý muž počul signál, sebavedome preskočil ponad priekopu. No postretol ho ten istý osud. A za niekoľko minút vo vnútri jaskyne ležalo na zemi jedenásť mŕtvych banditov. Zostával už len kapitán, ktorý mal poranený krk, a preto mal okolo neho obviazaný šál svojej stratenej manželky. Takže úder po princovom meči ho nezranil. Avšak keďže bol veľmi prefíkaný, vôbec sa nebránil a skotúľal sa na zem, presne ako ostatní banditi. No princ nebol žiaden pochábeľ. Rozmýšľal nad tým, či je už skutočne mŕtvy, ako sa zdalo. Ale kapitán zostal ležať na zemi celý stvrdnutý a strnulý. Tak napokon tomu princ predsa len uveril.

            Princ odtiahol všetky bezhlavé telá do ďalšej miestnosti v jaskyni a zamkol dvere. Potom spolu s matkou prehľadali miesto a našli tam nejaké jedlo. Keď sa najedli, ľahli si a spokojne zaspali. Ako začalo svitať, sa obaja zobudili. Zistili, že jaskyňa, v ktorej sa nachádzali, bola prepojená s nádherným zámkom, v ktorom sa nachádzalo množstvo krásnych izieb. Princ si ich všetky prezrel a každú z nich pozorne pozamkýnal. Potom požiadal matku, že pokým bude na love, aby sa postarala o kľúče.

            Kráľovná, bohužiaľ, ako všetky ženy, nedokázala zniesť myšlienku, že v jej prítomnosti je niečo, o čom nevie. Tak hneď ako princ odišiel, otvorila a nazrela do všetkých izieb. Napokon prišla do izby, kde ležali banditi. Ako zbadala toľkú krv na dlážke, takmer omdlela. Pohľad na lúpežného kapitána, ktorý sa prechádzal hore-dole po izbe, jej nahnal veľký strach. Rýchlo izbu zamkla a bežala do izby, v ktorej spala.

            Krátko nato sa vrátil jej syn. Priniesol so sebou veľkého medveďa, ktorého zabil na večeru. Keďže mali dosť jedla, ktoré im malo vydržať na mnoho dní, na druhý deň princ nešiel poľovať. Namiesto toho sa rozhodol, že preskúma zámok. Našiel v ňom tajnú chodbu, ktorá viedla ďaleko do lesa. Ako ďalej nasledoval chodník, dostal sa k ďalšiemu, ešte väčšiemu zámku, ktorý bol oveľa krajší ako ten, čo patril banditom. Zabúchal päsťou na veľké vchodové dvere a povedal, že chce vstúpiť. Ale obor, ktorému zámok patril, iba odpovedal: „Ja viem, kto si. S banditmi nechcem mať nič spoločného.“

            „Ja nie som žiadny bandita,“ odpovedal princ. „Ja som kráľov syn. A zabil som celú bandu zlodejov. Ak mi zaraz neotvoríš, vylomím dvere a tvoja hlava sa skotúľa na zem k ostatným.“

            Chvíľu čakal, ale dvere zostávali byť pevne zatvorené. Tak sa oprel o ne svojim plecom a drevo na nich začalo pomaly praskať. Keď si obor všimol, že je úplne zbytočné nechať ich zatvorené, otvoril ich a povedal: „Ako vidím, si veľmi statočný mládenec. Uzavrime spolu mier!“

            Princ bol veľmi rád, že s ním uzavrel mier. Pretože zahliadol obrovu krásnu dcéru. A tak od toho dňa na obrov zámok chodieval dosť často.

            Kráľovná bola osamelá a na zámku viedla nudný život. Aby sa trochu zabavila, chodila za lúpežným kapitánom, ktorý jej lichotil, až nakoniec súhlasila s tým, že sa zaňho vydá. Ale pretože sa veľmi bála svojho syna, povedala banditovi, že keď sa pôjde jej syn nabudúce kúpať do rieky, aby mu ukradol jeho meč sponad postele, lebo potom jej syn už nebude mať žiadnu silu na to, aby ho potrestal za jeho odvahu.

            Lúpežný kapitán si dobre zapamätal túto radu. A na druhý deň, keď sa mládenec išiel kúpať, zvesil meč, ktorý bol zavesený pri jeho posteli, a opásal si ho okolo pásu. Ako sa princ vracal na zámok, na schodoch zbadal stáť banditu, ktorý nad hlavou mával jeho mečom. Princ hneď pochopil, že ho čaká veľmi zlý osud. Tak padol na kolená a prosil o milosť. No veľmi mu to nepomohlo. Rovnako sa mohol snažiť vytlačiť vodu z kameňa. A naozaj, zlodej mu síce daroval život, ale do očí mu hodil jedovatý prášok na potkany, z čoho princ ihneď oslepol. Potom mu bandita surovo povedal:

            „Tak, a teraz môžeš ísť tam, kde ťa len tvoj nos zavedie!“

            Nevidiaci a uslzený princ sa s ťažkosťami dostal naspäť k obrovmu domu, ktorému povedal, že čo sa mu stalo. Obor bol plný zľutovania nad mladíkom. Uložil ho do postele a urobil odvar z rastliny očianky lekárskej, ktorým mu tri dni umýval oči. Celý ten čas princ ležal v úplnej tme. Potom sa mu zrak začal prinavracať a veľmi skoro videl tak dobre ako i predtým. No z toho, že sa mu vrátil zrak, sa nemohol veľmi dostatočne radovať. Hneď mu prišiel na um jeho meč, ktorý mu odcudzil jeho úhlavný nepriateľ.

            „Nič si z toho nerob, priateľu,“ povedal obor. „Ja ti ho prinesiem späť.“ A poslal po opicu, ktorá bola jeho hlavným služobníkom, a rozkázal jej: „Povedz líške a veveričke, aby išli s tebou, a prineste mi princov meč.“

            Traja obrovi sluhovia sa hneď vybrali na cestu. Za krátky čas sa dostali pod okno izby lúpežného kapitána. Veverička vyskočila na parapetnú dosku na okne a popozerala sa po izbe. Keď uvidela, že v nej nikto nie je, dala znamenie opici. Tá sa vyšplhala cez okno do izby. Zvesila zo steny meč a opásala si ho okolo pása, ako to videla u princa. Zliezli dolu. Nasadli na líšku a ponáhľali sa ku svojmu pánovi. Obor im prikázal, aby dali meč princovi, ktorý si ho ihneď opásal a závratnou rýchlosťou sa vrátil na zámok banditov.

            „Poď von, darebák! Poď von, ty zlosyn!“ zvolal. „A zodpovedaj sa za krivdu, ktorú si mi spôsobil. Však ja ti ukážem, kto je pánom v tomto dome!“

            Hluk, ktorý narobil, vyľakal lúpežného kapitána. Tak rýchlo vbehol do svojej izby, ale meč tam už nenašiel. Za chvíľu pred ním stál jeho kráľovský nepriateľ spolu aj so svojím ligotavým mečom. Keď si to bandita všimol, zo samého zúfalstva si kľakol pred princom na zem a prosil ho o milosť. Ale už bolo neskoro. Princ mu urobil to isté, čo on princovi. Hodil mu do tváre práškový jed na potkany, ktorý lúpežného kapitána oslepil. A ako sa tak potácal po okolí, padol do hlbokej rokliny vedľa zámku, kde je až dodnes.

            Svoju matku poslal princ naspäť k jej otcovi a odvtedy ju už nikdy neuvidel. Potom sa vrátil k obrovi a povedal mu:

            „Priateľu, pridaj ešte jednu láskavosť k tým, ktorými si ma už zahrnul. Daj mi svoju dcéru za manželku.“

            Tak sa s ňou teda zosobášil. Svadobná hostina bola taká skvelá a nádherná, že na svete nebolo kráľovstvo, ktoré by o nej nepočulo. Princ sa už nikdy nevrátil na otcov trón. A odvtedy žil spolu so svojou manželkou pokojne a mierumilovne na zámku v lese. A ak medzitým nezomreli, žijú tam šťastne až dodnes.

            [@ Maďarské rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]