8*14*/282*/ Hľadač pokladov **(5,2k)

Kedysi dávno, v malom mestečku, ktoré ležalo uprostred vysokých kopcov a divokých lesov, sedela v noci v kuchyni skupina pastierov. Hovorili o starých časoch a rozprávali zvláštne veci, ktoré sa im stali v ich mladosti.

            Práve začal rozprávať striebrovlasý otec Martin.

            „Kamaráti,“ povedal, „zažili ste báječné dobrodružstvá. Ale ja vám poviem niečo oveľa úžasnejšie, čo sa stalo mne. Keď som bol mladý chlapec, nemal som žiaden domov a nikoho, kto by sa o mňa bol postaral. S batohom na chrbte som sa túlal z dediny do dediny. Ale akonáhle som bol dosť starý, prijal som službu u pastiera v horách a tri roky som mu pomáhal. Jedného jesenného večera, ako sme hnali stádo domov, sme zistili, že nám desať oviec chýba. Bača ma požiadal, aby som ich išiel hľadať do lesa. Vzal som so sebou svojho psa, ale on po nich nenašiel ani stopu. Hoci sme hľadali medzi kríkmi až do hlbokej noci. Keďže som ten kraj veľmi dobre nepoznal, potme som nevedel nájsť cestu domov. Rozhodol som sa teda, že sa vyspím pod stromom. O polnoci začal byť môj pes veľmi nepokojný. Kňučal a plazil sa pri mne so stiahnutým chvostom medzi nohami. Podľa toho som vedel, že niečo nie je v poriadku. Keď som sa rozhliadol, tak som pri sebe za jasného mesačného svetla uvidel stojacu postavu. Zdalo sa, že je to muž so strapatými vlasmi a dlhou bradou, ktorá mu visela až po kolená. Na hlave mal girlandu, okolo tela opasok z dubových listov a v pravej ruke niesol zo zeme vytrhnutú jedľu. Triasol som sa od strachu ako osikový list. Dokonca sa zachvel aj celý môj duch. Tento zvláštny muž na mňa kývol svojou rukou, aby som ho nasledoval. Lenže keďže som sa z miesta ani len nepohol, prehovoril chrapľavým, škrípavým hlasom: „Naber odvahu, zbabelý pastier! Ja som Hľadač pokladov tejto hory. Ak pôjdeš so mnou, vykopeš veľa zlata.“

            Hoci som bol od hrôzy na smrť studený, pozbieral som svoju odvahu a povedal:

            „Odíď odo mňa, ty zloduch! Netúžim po tvojich pokladoch.“

            Na to sa mi prízrak zasmial do tváre a posmešne vykríkol:

            „Hlupáčik! Pohŕdaš svojím šťastím? Nuž zostaň teda šklbanom-trhanom po zvyšok všetkých svojich dní.“

            Otočil sa, akoby chcel odo mňa odísť. Potom sa znova obrátil ku mne a povedal: „Premysli si to, dobre si to premysli, ty darebák. Naplním ti tvoj batoh, naplním ti tvoje vrecká.“

            „Choď preč odo mňa, ty monštrum,“ odpovedal som. „Nechcem mať s tebou nič spoločného.“

            Keď zjavenie videlo, že som mu nevenoval žiadnu pozornosť, prestalo na mňa naliehať a pokračovalo v rozprávaní: „Jedného dňa toho budeš ľutovať,“ a tento zvláštny muž na mňa smutne pozrel. Potom zvolal: „Dobre si vypočuj, čo ti teraz poviem, a starostlivo si to uchovaj pod srdcom. Možno ti to bude užitočné, keď sa spamätáš a prídeš späť ku svojim zmyslom. Hlboko pod zemou sa nachádza obrovský poklad zo zlata a drahých kameňov. Za súmraku a na pravé poludnie je ukryté, ale o polnoci sa dá vykopať. Sedemsto rokov som ho strážil, ale teraz už prišiel môj čas. Už je spoločným vlastníctvom. Nech ho nájde ten, kto môže. Tak som si pomyslel, že ho zverím do tvojich rúk. Pretože ťa mám vo veľkej obľube, lebo pasieš svoje stádo na mojej hore.“

            Potom mi tento duch povedal, kde presne leží ten poklad a ako ho môžem nájsť. Akoby to bolo len včera, tak dobre si pamätám každé slovo, ktoré povedal.

            „Choď smerom k tej malej hore,“ povedal, „a spýtaj sa tam na Údolie Čierneho kráľa. A keď prídeš k malému potoku, nasleduj jeho prúd, až kým sa nedostaneš ku kamennému mostu vedľa píly. Neprechádzaj cez most, ale drž sa napravo pozdĺž brehu, kým pred tebou nebude stáť vysoký kameň. Odtiaľ na vzdialenosť výstrelu z luku objavíš malú priehlbinu ako hrob. Keď ju nájdeš, vykop tam dieru. Bude to však ťažká práca. Pretože zem tam bola veľmi dobre utlačená. Stále sa však snaž, až kým nebudeš mať okolo seba zo všetkých strán mohutný kameň. Kamenná doska na severnej strane sa bude dať vytlačiť dovnútra. Ako tak urobíš, ocitneš sa vo vchode do domu s pokladmi. Do toho otvoru sa musíš plaziť. Lampu drž vo svojich ústach. Ruky musíš mať voľné, aby si nenarazil nosom o kameň, pretože cesta je strmá a sú tam ostré kamene. Ak si doráňaš kolená, nevadí, vôbec si toho nevšímaj; si na ceste k obrovskému bohatstvu. Nezastavuj sa, až pokým sa nedostaneš na široké schodisko, ktoré vedie dolu do priestrannej haly. V nej nájdeš troje dverí. Dvoje z nich sú odomknuté, tretie sú zamknuté železnými skrutkami a zámkami. Nevojdi do dverí napravo, lebo by si narušil kosti pánov pokladu. Rovnako nesmieš vojsť do dverí naľavo, ktoré vedú do hadej komory, kde prebývajú zmije a hady. Ale otvor pevne uzatvorené dvere pomocou jarného koreňa, ktorý si v žiadnom prípade nesmieš zabudnúť vziať so sebou. Pretože inak všetka tvoja snaha by bola zbytočná. Žiadne páčidlo ani iné smrteľné nástroje ti nepomôžu otvoriť dvere. Ak si budeš chcieť zaobstarať jarný koreň, stačí keď sa spýtaš drevorubačov alebo poľovníkov. Ak sa dvere náhle otvoria s veľkým praskaním a lomozom, neobávaj sa. Hluk spôsobí magický dotyk jarného koreňa a zámky na dverách, ale teba to nijako nezraní. Ako sa dvere otvoria, si však musíš dávať veľmi dobrý pozor na svoju lampu. Pretože ťa takmer oslepí záblesk a trblietanie zlata a drahých kameňov na stenách a stĺpoch klenby. Ale daj si pozor! Za nijakých okolností nesmieš siahnuť rukou za klenotmi! Uprostred jaskyne stojí medená truhlica, v ktorej nájdeš plno zlata a striebra, viacej než dosť. Môžeš si z nej zobrať, koľko sa tvojmu srdcu len zapáči. Ak si vezmeš toľko, koľko dokážeš odniesť, bude ti to stačiť po celý svoj život. Môžeš sa tam trikrát vrátiť. Ale beda, ak tam prídeš po štvrtýkrát. Bol by si potrestaný za svoju chamtivosť pádom z kamenných schodov a zlomením nohy. Zakaždým, keď odtiaľ odídeš, nezabudni zahrabať zeminou vstup do tejto kráľovej pokladne.“

            Keď prízrak dorozprával, pes nastražil uši a začal štekať. V diaľke som začul prasknutie biča nejakého furmana a hukot kolies. Keď som sa znovu pozrel späť, záhadný duch bol už preč.“

            Tak skončilo pastierovo rozprávanie. Hostinský, ktorý počúval spolu s ostatnými, lišiacky povedal:

            „Teraz nám povedz, otec Martin, išiel si k tej hore a našiel to, čo ti ten duch prisľúbil, alebo je to len bájka?“

            „Nie, nie,“ odpovedal sivobradý starec. „Neviem povedať, či ten duch klamal, lebo nikdy som nešiel hľadať tú priehlbinu; a to z dvoch dôvodov: jednak som si dosť vážil svoj život na to, aby som ho riskoval v takej pasci, a potom, nikto mi nevedel povedať, kde by som mohol zohnať jarný koreň.“

            Vtedy ďalší starý pastier Blažej zvýšil svoj hlas:

            „To je škoda, otec Martin, že tvoje tajomstvo s tebou zostarlo. Keby si nám ho povedal pred štyridsiatimi rokmi, naozaj by ti dlho nechýbal jarný koreň. Aj keď teraz na tú horu už nevylezieš, poviem ti to len tak zo žartu, ako sa dá nájsť. Najjednoduchšie sa dá získať pomocou ďatľa čierneho. Zisti, kde si stavia na jar svoje hniezdo v diere na strome. A keď nastane čas, aby odletelo jeho potomstvo, zablokuj vchod do hniezda hustou trávnatou mačinou a striehni ukrytý za stromom, až kým sa vták nevráti, aby nakŕmil svoje mláďatá. Keď si všimne, že sa nemôže dostať do hniezda, začne lietať okolo stromu a vydávať zo seba zúfalé výkriky. Potom odletí smerom na západ. Ako tak urobí, vezmi si šarlátový plášť, alebo ak ho nemáš, kúp niekoľko metrov šarlátovej látky, a ponáhľaj sa naspäť pod strom, aby si tam bol predtým, ako sa tam vráti ďateľ s jarným koreňom v zobáku. Akonáhle sa dotkne koreňom trávnatej mačiny, ktorá blokuje vchod do jeho hniezda, náhle vyletí preč. Potom červenú látku rýchlo roztiahni pod stromom, aby si ďateľ mohol myslieť, že ide o oheň. So zdesením odhodí jarný koreň. Niektorí ľudia skutočne zapália oheň a porozhadzujú v ňom kvety rastliny psice tuhej. Ale to nie je správna metóda. Pretože ak plamene nezbĺknu v pravú chvíľu, ďateľ odletí a jarný koreň si odnesie so sebou.“

            Skupinka so záujmom počúvala jeho reč. Ale keď dorozprával, už bolo neskoro večer. Tak sa všetci vybrali domov. Celý večer tam zostal bez povšimnutia iba jeden muž. Bol to Peter Blcha, ktorý bol kedysi prosperujúcim krčmárom a kuchárom. Ale išiel na istý čas do sveta, a teraz bol dosť chudobný.

            Predtým bol veselým chlapíkom, mal rád žarty a v kuchárskom remesle sa mu nikto nevyrovnal. Dokázal urobiť rybie želé, zákusky, a dokonca i vafle. A keď servíroval hlavu kanca, tak mu pozlátil uši. Keď bol mladší tak si hľadal manželku. Ale nanešťastie jeho voľba padla na ženu, ktorej zlý jazyk bol v meste dobre známy. Ilzu každý nenávidel. Mládenci chodili okolo nej veľmi ďaleko, len aby sa s ňou nemuseli stretnúť. Pretože ona nikdy nešetrila nejakým zlomyseľným slovom pre každého, koho stretla. No pán Peter sa nechal nalákať na to, ako vychvaľovala svoje zručnosti ako gazdiná. A ona hneď súhlasila s jeho ponukou na sobáš. Hneď nasledujúci deň sa vzali. Ale ani nestihli prísť domov a už sa začali hádať. Peter si doprial trochu viacej svojho dobrého vína. A ako sa mu nevesta zavesila o rameno, sa potkol a spadol na zem. Svoju nevestu pritom stiahol dolu spolu so sebou. Za to ho jeho novomanželka poriadne zbila. Susedia si hovorili, že pre pána Petra to nebudú veľmi dobré časy. Hoci tento pár mal spolu nejaké deti, ale všetky zomreli ešte ako mladé počas tuhej zimy.

            Peter síce nemal žiadne veľké bohatstvo, ale aj tak bolo veľmi smutné, že zostal bez detí. Keď ich uložil do hrobu, žalostne ich oplakával u svojich priateľov: „Medzi mojimi čerešňovými kvetmi sa blýskalo, takže už nebudú na nich rásť čerešne.“

            Po istom čase sa mu narodila ešte malá dcéra. Bola silná a zdravá. Nepokazila ju ani matkina zlomyseľná povaha, ani otcovo rozmaznávanie. Narástla do výšky aj do krásy. Medzitým sa zmenilo šťastie rodiny. Peter od svojej mladosti neznášal ťažkosti. Keď mal peniaze, minul  ich na to, aby nakŕmil hladných ľudí, ktorí ho žiadali o chleba. Keď mal prázdne vrecká, požičal si od susedov. Ale vždy si dával dobrý pozor, aby sa to jeho zlomyseľná manželka nedozvedela, lebo by mu za to veľmi vynadala. Jeho mottom bolo: „Všetko sa nakoniec na dobré obráti.“ Ale to, čo sa stalo, znamenalo pre Petra len skazu. Bol v koncoch. Vôbec nevedel, ako by si mohol poctivo zarobiť. Snažil sa, ako len vedel, ale zdalo sa, že ho jeho nešťastie prenasleduje. Postupne stratil jednu prácu za druhou. Až napokon posledné, čo mu zostávalo, bolo, že nosil vrecia pšenice do mlyna pre svoju manželku. Tá ho neustále sekírovala, keď pracoval pomaly, a len veľmi nevrlo mu dopriala kúsok z jeho porcie jedla.

            To zarmútilo nežné srdce jeho peknej dcéry, ktorá ho veľmi ľúbila, a ktorá bola preňho vždy útechou a potešením v jeho živote.

            Pán Peter na ňu myslel, keď sedel v kuchyni hostinca a počúval pastierov rozprávať o zakopanom poklade, a kvôli nej sa rozhodol ísť ho hľadať. Predtým, ako vstal z kresla hostinského, naplánoval si svoj plán. Domov odišiel radostnejší a s väčšou nádejou, akú mal po mnoho dní. Ale na svojej ceste si zrazu spomenul, že ešte nevlastní čarovný jarný koreň. S ťažkým srdcom sa vkradol do domu a hodil sa na svoju tvrdú slamenú posteľ. Nemohol ani spať, ani odpočívať. Ale akonáhle vyšlo slnko, vstal a napísal si presne všetko, čo má urobiť. Keď to ležalo čisto a jasne pred jeho očami, upokojil sa myšlienkou, že hoci bude musieť ešte aspoň jednu zimu robiť tvrdú prácu pre svoju manželku, už nebude musieť do konca života šliapať cestu k mlynu. Onedlho začul svoju manželku svojím drsným hlasom spievať jej rannú pieseň. Robila domáce práce a pritom karhala svoju dcéru. Ešte keď sa obliekal, mu rozrazila dvere dokorán: „No, pijan!“ bol jej pozdrav. „Piješ celú noc a zbytočne míňaš peniaze, ktoré mi kradneš z mojej domácnosti? Hanba ti, opilec!“

            Pán Peter, ktorý bol zvyknutý na tento druh rečí, sa nedal rušiť. Počkal, kým búrka prehrmí, potom pokojne povedal: „Nebuď mrzutá, drahá manželka. Dostala sa mi do rúk veľmi dobrá obchodná záležitosť, z ktorej môžeme mať veľmi veľký úžitok.“

            „Ty a dobrá obchodná záležitosť?“ zvolala. „Nie si dobrý na nič, iba na rozprávanie!“

            „Robím svoju poslednú vôľu,“ povedal. „Keď príde moja posledná hodina, aby bol môj dom na poriadku.“

            Tieto neočakávané slová sa zaryli jeho dcére hlboko do srdca. Spomenula si, že sa jej celú noc snívalo o novom vykopanom hrobe. Pri tejto myšlienke začala nariekať. Ale jej matka len zvolala: „Úbožiak! Či si už nepremrhal všetok svoj tovar a majetok? A teraz hovoríš o vytvorení závetu?“

            A chytila ho celá posadnutá zúrivosťou a snažila sa mu vyškriabať oči. Ale po čase sa hádka upokojila a všetko sa dostalo do starých koľají ako predtým. Od toho dňa Peter ušetril každý cent, ktorý mu potajme dala jeho dcéra Lucia. Podplatil chlapcov, ktorých poznal, aby preňho vyšpehovali hniezdo čierneho ďatľa. Poslal ich do lesa a na polia, ale namiesto hľadania hniezda naňho iba hrali žarty. Zaviedli ho ďaleko ponad kopce a údolia, aby mu ukázali havranie hniezdo s mláďatami alebo hniezdo veveričiek v dutine stromu. Keď sa na nich nahneval, len sa mu smiali do tváre a utiekli preč. Takto to išlo nejaký čas. Ale napokon nejaký chlapec spozoroval na lúkach medzi lesnými holubmi ozajstného ďatľa. A keď našiel jeho hniezdo v polomŕtvej jelši, pribehol k Petrovi so správou o svojom objave. Peter sotva uveril svojmu šťastiu a rýchlo tam bežal zistiť, či je to skutočne pravda. Keď sa dostal pri ten strom, určite tam lietal drozd dnu a von, akoby v ňom mal hniezdo. Peter mal z tohto šťastného objavu veľkú radosť. Okamžite sa pustil do hľadania červeného plášťa. V celom meste bol iba jeden červený plášť, a ten patril mužovi, ktorého nikto dobrovoľne neprosil o láskavosť, katovi Hammerlingovi. Pána Petra stálo mnoho námahy, pokým sa odvážil navštíviť takého človeka. Ale nemohol si v tom pomôcť, aj keď sa mu to veľmi nepáčilo. Nakoniec predsa len prišiel za katom, ktorému lichotilo, že taký úctyhodný muž ako Peter si chce požičať od neho jeho úradné rúcho. Tak mu ho teda ochotne požičal.

            Peter už mal všetko, čo potreboval, aby mohol získať magický jarný koreň. Upchal vchod do hniezda, a všetko sa stalo presne tak, ako predpovedal Blažej. Len čo sa ďateľ vrátil s jarným koreňom v zobáku, pán Peter vybehol spoza stromu a ukázal ohnivočervený plášť tak obratne, že vydesený vták odhodil jarný koreň na miesto, kde ho bolo dobre vidieť. Všetky Petrove plány sa vydarili. Konečne držal vo svojej ruke skutočný jarný koreň – zázračný pakľúč, ktorý vlastníkovi odomkne všetky dvere a prinesie neslýchané šťastie a bohatstvo. Teraz sa jeho myšlienky nasmerovali k hore, a potajomky sa pripravoval na svoju cestu. Vzal si so sebou iba palicu, silné vrece a malú škatuľu, ktorú mu dala jeho dcéra.

            I stalo sa, že práve v ten deň, ktorý si Peter vybral na cestu, Lucia a jej matka odišli skoro ráno do mesta a nechali mu na starosti strážiť dom. Napriek tomu, že už bol na odchode, si pomyslel, že by bolo dobré vyskúšať jarný koreň a jeho tak veľmi ospevovanú čarovnú moc. Jeho pani Ilza mala solídnu zabudovanú skriňu so siedmimi zámkami, do ktorej si odkladala všetky svoje ušetrené peniaze. Kľúč od nej nosila vždy zavesený na krku. Pán Peter vôbec nemal kontrolu nad finančnými záležitosťami domácnosti. Takže obsah tohto tajného trezora pre neho nebol celkom známy, ale zdalo sa mu, že je to vhodná príležitosť, ako vyskúšať čarovnú moc jarného koreňa a nazrieť dovnútra. Tak čarovný koreň pridržal pred kľúčovou dierkou, a na svoj úžas začul všetkých sedem zámkov vŕzgať a otáčať sa. Dvere sa zrazu otvorili dokorán a pred očami mu ležala zásoba zlatých mincí jeho chamtivej manželky. Zostal tam stáť v úplnom úžase. Vôbec nevedel, z čoho sa má viacej radovať – z neočakávaného nálezu alebo z dôkazu, že jeho čarovný koreň má skutočnú moc. Ale napokon si uvedomil, že je najvyšší čas, aby sa vydal na svoju cestu. Tak naplnil si svoje vrecká zlatom, pozorne pozamykal skrinky a bez ďalšieho zdržovania z domu odišiel. Keď sa pani Ilza a jej dcéra vrátili, veľmi sa čudovali, že našli vchodové dvere uzamknuté, a pána Petra nikde nevideli. Klopali na dvere a volali naňho, ale vo vnútri domu bolo vidno cez okná len domácu mačku. Napokon museli ísť po kováča, aby im otvoril dvere. Potom prehľadali dom od podkrovia až po pivnicu, ale žiadneho pána Petra nenašli.

            „Ktovie?“ zvolala nakoniec pani Ilza. „Ten úbožiak možnože už od skorého rána zaháľa v nejakom hostinci.“

            Potom ju zaskočila náhla myšlienka a prišli jej na um jej kľúče. Dajme tomu, že sa nejako dostali do na nič dobrých rúk jej manžela, ktorý si zobral z jej pokladu! Ale nie, kľúče boli bezpečne na zvyčajnom mieste a skriňa vyzerala byť celkom nedotknutá. Nastalo poludnie, večer, potom polnoc, a pán Peter sa stále nevracal. Záležitosť sa stala skutočne vážnou. Pani Ilza veľmi dobre vedela, aké trápenie spôsobovala svojmu manželovi. Výčitky v nej vyvolali tie najtemnejšie predtuchy.

            „Ach! Lucia,“ zvolala, „veľmi sa obávam, že si tvoj otec nejako ublížil.“ A až do rána sedeli a plakali nad svojimi vlastnými predstavami.

            Len čo bolo svetlo, znova prehľadali v dome všetky kúty. Preskúmali každý klinec v stene a trám. Ale našťastie pán Peter na nijakom z nich nevisel. Susedia potom s dlhými palicami preskúmali každú priekopu a vodnú nádrž na okolí, ale nič nenašli. Pani Ilza sa vzdala svojej myšlienky, že ešte niekedy uvidí svojho manžela. S touto predstavou sa veľmi skoro zmierila. Už premýšľala iba nad tým, ako sa majú nosiť vrecia pšenice do mlyna. Tak sa rozhodla, že si kúpi osla, ktorý by robil túto prácu. Keď si jedného vybrala, po krátkom vyjednávaní s jeho majiteľom, odišla k zabudovanej skrini, aby priniesla peniaze. Ale aké len boli jej pocity, keď vo vnútri skrine zbadala pred sebou iba prázdne poličky! Na chvíľu tam stála úplne zmätená. Potom začala tak šialene kričať, že k nej Lucia ihneď vystrašene pribehla. Ale akonáhle počula o zmiznutí peňazí, srdečne sa tomu potešila. Už vedela, že jej otec si nijako neublížil. Pochopila, že jednoducho musel odísť do sveta hľadať svoje šťastie nejakým novým spôsobom.

            Asi mesiac nato, niekto jedného dňa zaklopal na dvere pani Ilze. Išla sa pozrieť, či to je nejaký zákazník na jedlo. Ale dnu vstúpil rúči mladý muž. Bol oblečený ako vojvodov syn. Úctivo ju pozdravil a spýtal sa jej na jej peknú dcéru, akoby bol jej starým priateľom. Hoci si vôbec nespomínala, že by ho bola niekedy predtým videla.

            Pozvala ho však, aby vkročil do domu a posadili sa. Medzitým on rozprával o dôvode svojej návštevy. Pod rúškom tajomstva prosil o povolenie rozprávať sa s krásnou Luciou. Že o jej zručnosti vo vyšívaní už toľko počul, a preto by jej chcel dať zákazku. Pani Ilza mala svoj vlastný názor na to, o akú zákazku, ktorú priniesol mladý cudzinec peknej dievčine, sa pravdepodobne bude jednať. Pretože však stretnutie bolo pod jej dohľadom, nemala žiadne námietky a zavolala svoju usilovnú dcéru. Tá nechala svoju prácu a poslušne prišla. Ale keď uvidela cudzinca, zastavila sa, začervenala sa a sklopila oči. Láskavo sa na ňu pozrel a chytil ju za ruku. Ona sa pokúsila odtiahnuť a zvolala:

            „Ach! Fridrich, prečo si tu? Myslela som si, že si sto míľ ďaleko. Prišiel si ma znova zarmútiť?“

            „Nie, moje najdrahšie dievča,“ odpovedal. „Prišiel som, aby som spojil tvoje a moje šťastie. Od nášho posledného stretnutia sa môj osud úplne zmenil. Už nie som ten úbohý tulák, ktorým som bol vtedy. Zomrel môj bohatý strýko, a zanechal mi dostatok peňazí a tovaru, aby som sa odvážil predstaviť sa tvojej matke ako pytač o tvoju ruku. Že ťa ľúbim, to viem veľmi dobre. A ak ma ty dokážeš ľúbiť, tak som skutočne šťastný muž.“

            Lucia zdvihla svoj zrak a svojimi peknými modrými očami placho naňho pozrela. Teraz sa svojimi ružovými perami naňho usmiala. Letmo pozrela na svoju matku, aby zistila, čo si o tom všetkom myslí. Ale jej matka tam len stála v nemom úžase. Práve zistila, že jej dcéra sa dobre pozná s týmto rúčim cudzincom a že je celkom ochotná stať sa jeho nevestou. Pritom si myslela, že ju nikdy nestratila z dohľadu. Tak sa teraz nezmohla ani na slovo. Medzitým tento nápadník pokryl stôl zlatými mincami ako svadobným darom pre matku nevesty. Dokonca nimi naplnil aj Luciinu zásteru. Domáca pani teda nerobila žiadne námietky, a celá záležitosť bola rýchlo dohodnutá.

            Ilza pozbierala zlato a bezpečne ho ukryla. Medzitým si zaľúbenci spolu šepkali, a zdalo sa, že to, čo jej hovoril Fridrich, robilo Luciu každú chvíľu šťastnejšiu a spokojnejšiu.

            Tak sa teda vo veľkom zhone začali prípravy na svadbu. O niekoľko dní dorazil veľký voz, ktorý bol celý naložený množstvom škatúľ a balíkov. Pani Ilza sa takmer stratila v údive nad bohatstvom svojho budúceho zaťa. Vybrali deň svadby, a na hostinu pozvali všetkých svojich priateľov a susedov. Keď si Lucia skúšala svoj svadobný veniec, povedala svojej matke: „Táto svadobná girlanda by ma naozaj potešila, keby ma otec Peter mohol viesť do kostola. Keby sa len mohol vrátiť naspäť! My sa tu váľame v bohatstve, zatiaľ čo on možno niekde o hlade obhrýza prázdny stôl.“ A pri tejto myšlienke sa rozplakala. Jej matka jej na to povedala: „Ja sama by som ničoho neľutovala, keby sa už vrátil. V dome vždy niečo chýba, keď je dobrý muž preč.“

            Faktom však bolo, že ju už unavovalo, že nemá komu nadávať.

            No, čo nasledovalo?

            Večer pred svadbou dorazil k bráne mesta muž, ktorý tlačil fúrik. Mal v ňom sud plný klincov. Zaplatil zaň daň, a potom sa čo najrýchlejšie ponáhľal k príbytku nevesty, kde zaklopal na dvere.

            Samotná nevesta nakukla z okna, aby zistila, kto to môže byť. A tam stál jej  otec Peter! Hneď bolo v dome plno radosti. Lucia bežala otcovi oproti a objala ho. Dokonca aj pani Ilza natiahla k nemu ruky, aby ho objala. Keď v tom si spomenula na svoju prázdnu skrinku s pokladom, ktorý jej zobral. Tak mu len povedala: „Darebák, polepši sa!“

            Otec Peter sa pozdravil so zaťom a prezieravo naňho pozrel. Medzitým sa matka a dcéra ponáhľali o ňom povedať všetko dobré, čo vedeli v jeho prospech, a zdalo sa, že sú s ním ako so zaťom a ženíchom veľmi spokojné. Keď pani Ilza pripravila svojmu manželovi niečo na zjedenie, s veľkým záujmom sa vypytovala na jeho dobrodružstvá a dychtivo chcela vedieť, prečo odišiel.

            „Nech Pán Boh požehná moje rodné miesto,“ povedal. „Kráčal som krížom cez celú krajinu. Vyskúšal som všetky druhy práce. Podarilo sa mi nájsť veľmi dobrú prácu v obchode so železom. Avšak zatiaľ som do toho vložil viacej, ako som zarobil. Tento sud klincov je celé moje bohatstvo, ktoré si želám dať ako svoj príspevok k zariadeniu domu nevesty.“

            Táto reč vyvolala u pani Ilzy veľký hnev. Zahrnula ho takými hlasnými ostrými výčitkami, že i okoloidúci boli z toho dosť ohlušení. Fridrich narýchlo ponúkol pánovi Petrovi domov u seba a jeho dcéry Lucie, a sľúbil mu, že už bude žiť v pohodlí a že u nich je vždy vítaný. Lucii sa teda splnilo jej srdcové prianie a otec Peter ju nasledujúci deň viedol do kostola. Bol to veľmi krásny svadobný obrad. Krátko nato sa mladý pár usadil v krásnom dome, ktorý kúpil Fridrich. Mali záhradu, lúky, rybník, kopec pokrytý viničom, a boli takí šťastní, aké len dlhé boli dni. Potichu s nimi zostal aj otec Peter. Všetci verili, že žije z bohatstva svojho štedrého zaťa. Nikto ani len netušil, že jeho sud klincov bol skutočný „Roh hojnosti,“ z ktorého pochádzal všetok tento majetok.

            Petrovi sa úspešne podarilo uskutočniť cestu na horu pokladov bez toho, aby si to niekto všimol. Cestu tam si náramne užíval. Veľmi sa neponáhľal. Trochu ťažkostí mu robilo nájsť malý potok v údolí, ale napokon sa mu to podarilo. Potom, ako nakoniec našiel aj malú priehlbinu v lese, začal vyhrabávať zem a zavŕtavať sa do zeme ako krtko. Čarovný koreň urobil svoju prácu, a poklad mu ležal rovno pred jeho očami. Peter si radostne naplnil do svojho vreca toľko zlata, koľko len vládal uniesť. Vypotácal sa odtiaľ po sedemdesiatich siedmich schodoch so srdcom plným nádeje a potešenia. Veľmi nedôveroval sľubom o bezpečí zvláštneho prízraku. Bol vo veľkom zhone. Chcel sa čo najrýchlejšie ocitnúť na dennom svetle. Neobzeral sa napravo ani naľavo. Tak si vôbec nevedel spomenúť, či sa na stenách a stĺpoch trblietali klenoty alebo nie.

            Napokon všetko dobre dopadlo. Nevidel ani nepočul nič, čo by ho vystrašilo. Jediné, čo sa stalo, ako odchádzal, bolo to, že veľké železné dvere sa za ním s nárazom zavreli. Vtedy si spomenul, že tam nechal svoj čarovný jarný koreň. Preto sa nemohol vrátiť naspäť pre ďalší náklad pokladu. Ale ani to ho veľmi neznepokojovalo. Peter bol spokojný s tým, čo už mal. Potom, ako podľa pokynov otca Martina zatlačil zeminu späť do priehlbiny, sa posadil. Uvažoval o tom, ako bude môcť dopraviť svoj poklad na svoje rodné miesto a užívať si ho bez toho, aby sa s ním musel deliť so svojou nadávajúcou manželkou, ktorá by mu nedala pokoj, keby sa o tom dozvedela. Nakoniec, po dlhom rozmýšľaní, vymyslel plán. Odniesol svoje vrece s pokladom do najbližšej dediny. Tam si kúpil fúrik, pevný sud a množstvo klincov. Svoje zlato vložil naspodok do suda. Zakryl ho hrubou vrstvou klincov. A s menšími ťažkosťami sud vyložil na fúrik. Potom sa vybral domov. Na svojej ceste stretol rúčeho mladého muža, ktorý sa zdal byť podľa svojho smutného výzoru vo veľkých ťažkostiach. Otec Peter, ktorý si prial, aby všetci boli rovnako šťastní ako i on sám, ho veselo pozdravil a spýtal sa ho, že kam má namierené. Na to mu mládenec smutne odpovedal:

            „Do šíreho sveta, dobrý otec, alebo preč z neho, kamkoľvek ma moje nohy len budú vedieť zaniesť.“

            „Preč zo sveta? A to prečo?“ spýtal sa Peter. „Čo ti svet takého urobil?“

            „Nič mi neurobil, ani ja jemu,“ odpovedal. „Napriek tomu mi v ňom už nič nezostalo.“

            Otec Peter urobil všetko preto, aby mladého muža rozveselil a dodal mu chuti do života. I pomyslel si, že možnože hlad a chudoba robili neznámemu mládencovi starosti. Tak ho pozval do najbližšieho hostinca na večeru. Ale keď pred neho naservírovali dobré jedlo, zdalo sa, že zabudol jesť. Peter teda pochopil, že to, čo jeho hosťa trápi, je srdcový zármutok. Preto ho láskavo požiadal, aby mu vyrozprával svoj príbeh.

            „Kde je dobro, otče?“ povedal mladík. „Nemôžeš mi poskytnúť pomoc ani útechu.“

            „Ktovie?“ odpovedal pán Peter. „Možno predsa len pre teba niečo urobím. Pomoc v živote k nám často prichádza z najneočakávanejšieho smeru.“

            Takto povzbudený mladík začal rozprávať, čo sa mu stalo.

            „Som,“ povedal, „strelcom v službách šľachtického grófa, na ktorého hrade som vyrástol. Nie je to tak dávno, čo sa môj pán vydal na cestu a priniesol so sebou, okrem iných pokladov, aj portrét krásnej dievčiny, takej sladkej a krásnej, že som na prvý pohľad stratil svoje srdce. Nedokázal som myslieť na nič iné, len na to, že ju vyhľadám a zosobášim sa s ňou. Gróf mi povedal jej meno a miesto, kde býva. Ale smial sa na mojej láske a úplne mi odmietol dať povolenie, aby som ju mohol vyhľadať. Takže som bol nútený počas noci utiecť zo zámku. Čoskoro som dorazil do mestečka, kde prebýva táto deva. Ale tam ma čakali nové ťažkosti. Deva bývala pod dozorom u svojej matky, ktorá bola na ňu taká prísna, že jej nikdy nedovolila pozrieť sa von oknom a ani ísť samotnej von z domu. Vôbec som nevedel, ako by som sa s ňou mohol spriateliť. Napokon som sa preobliekol za starca a smelo som zaklopal na jej dvere. Otvorila mi samotná krásna deva. Bola taká okúzľujúca, že som skoro zabudol na svoje maskovanie. No čoskoro som sa spamätal a prosil som ju, aby pre mňa spravila jemný obrus, pretože je údajne najlepšou krajčírkou na okolí. Teraz som ju mohol chodiť slobodne navštevovať a často vídať, aby som videl, ako pokračuje v práci. Jedného dňa, keď jej matka odišla do mesta, som sa odvážil odhodiť svoje maskovanie a povedať jej o svojej láske. Spočiatku sa zľakla. Ale podarilo sa mi presvedčiť ju, aby si ma vypočula. Čoskoro som si všimol, že som jej sympatický. Hoci ma jemne vyhrešila za moju neposlušnosť voči môjmu pánovi a za podvod s maskovaním. Ale keď som ju prosil, aby sa za mňa vydala, smutno mi povedala, že jej matka pohŕda chudobnými pytačmi, a prosila ma, aby som ihneď odišiel, aby sa nedostala do problémov.

            Bolo to pre mňa veľmi trpké. Ale keď ma prosila, musel som odísť. A odvtedy blúdim so zármutkom v srdci. Pretože ako môže muž bez pána, bez peňazí či tovaru, niekedy dúfať, že sa mu podarí získať srdce krásnej Lucie?“

            Pán Peter, ktorý ho pozorne počúval, keď začul meno svojej dcéry, nastražil svoje uši. Veľmi skoro zistil, že práve do jeho dcéry sa mladý muž tak beznádejne zaľúbil.

            „Tvoj príbeh je skutočne podivuhodný,“ povedal. „Ale kde je otec tejto devy? Prečo nepožiadaš o jej ruku jej otca? Možno by sa priklonil na tvoju stranu a bol by rád, že má takého zaťa, ako si ty.“

            „Bohužiaľ!“ odpovedal mladý muž. „Jej otec je obyčajný tulák, ktorý opustil svoju manželku aj dcéru a ktorý sa ktovie kde túla. Jeho manželka si naňho trpko sťažuje a keď sa ho jeho dcéra zastane, tak jej poriadne vynadá.“

            Petra táto reč trochu pobavila. Ale mládenec sa mu celkom pozdával. Videl v ňom toho správneho človeka, ktorý by mu umožnil, aby si mohol v pokoji užívať svoje bohatstvo a nebol pritom oddelený od svojej drahej dcéry.

            „Ak dáš na moju radu, sľubujem ti, že si vezmeš túto dievčinu, ktorú tak veľmi miluješ, a to už za niekoľko dní.“

            „Priateľu!“ zvolal rozhorčene Fridrich, pretože si myslel, že Peter si z neho robí len žarty. „To je priam nemiestne posmievať sa nešťastnému človeku. Radšej si nájdi niekoho iného, kto uverí tvojim naivným sľubom.“ A vyskočil spoza stola a náhlivo chcel odísť. Keď práve vtedy ho pán Peter chytil za rameno.

            „Počkaj, ty horúca hlava!“ zvolal. „To nie je žiaden žart. Som pripravený splniť svoje slová a pomôcť ti uskutočniť tvoje plány.“

            Potom mu ukázal poklad, ktorý mal ukrytý pod klincami v sude, a zdôveril sa mu so svojím plánom. Fridrich v ňom mal zohrávať úlohu bohatého zaťa a držať jazyk za zubami, aby si toto bohatstvo mohli v pokoji užívať.

            Mladý muž sa náramne potešil pri tejto náhlej a šťastnej zmene vo svojom osude, a nevedel, ako sa má dostatočne poďakovať otcovi Petrovi za jeho štedrosť. Nasledujúce ráno sa na úsvite vydali na cestu a čoskoro dorazili do mesta. Fridrich sa obliekol do galantného oblečenia ako hodnotný nápadník. Otec Peter naplnil jeho vrecká zlatom na svadobné veno. Potom sa dohodli, že keď bude všetko pripravené, že mládenec tajne pošle Petrovi správu, aby mohol poslať voz doplna naložený svadobnými darmi. Bohatý ženích mal tak spôsobiť v malom mestečku, kde žila jeho nevesta, veľký rozruch svojím bohatstvom. Keď sa rozišli, posledné príkazy otca Petra pre Fridricha boli, že aby dobre strážil ich tajomstvo a nepovedal ho ani Lucii, kým nebude jeho manželkou.

            Pán Peter sa dlho tešil zo ziskov zo svojej cesty do hory. Nikto sa celý jeho život nedozvedel, odkiaľ pochádza jeho bohatstvo. Vo svojom vysokom veku bol jeho blahobyt taký veľký, že ani sám nevedel, aký je bohatý. Ale vždy sa všetci domnievali, že jeho peniaze pochádzajú od Fridricha. Mladý pár žil v najväčšom šťastí a pokoji, a v meste boli veľmi vážení. A až dodnes, keď niekto chce opísať bohatého človeka, povie: „Je taký bohatý, ako zať Petra Blchu.“

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]