8*16*/284*/ Princ, ktorý hľadal nesmrteľnosť **(3,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno, úplne uprostred veľkého kráľovstva, sa nachádzalo mesto, a v tom meste palác, a v paláci kráľ. Tento kráľ mal syna, o ktorom si myslel, že je múdrejší a bystrejší než hociktorý iný syn, ktorý sa kedy narodil. A skutočne, jeho otec na svojom synovi nijako nešetril a čo najlepšie ho vzdelával. Ešte keď bol princ veľmi malý, mu pozorne vyberal súkromných učiteľov a vychovávateľov. A keď sa z chlapca stal mládenec, poslal ho na cesty, aby uvidel, že spôsoby druhých ľudí sú často rovnako dobré ako tie jeho.

            Odvtedy, čo sa princ vrátil zo svojich ciest, uplynul už rok. Pretože jeho otec kráľ si myslel, že už je najvyšší čas, aby sa jeho syn naučil vládnuť kráľovstvu, ktoré jedného dňa bude jeho. Ale ako bol princ z domu dlho preč, jeho charakter sa veľmi zmenil. Z veselého a ľahkovážneho chlapca sa stal pochmúrny a zamyslený človek. Kráľ ani len netušil, čo mohlo spôsobiť takúto zmenu. A kvôli tomu sa rozčuľoval celé dni od rána až do večera, až napokon ho napadlo jednoduché vysvetlenie. Mladý muž sa zamiloval!

            Keďže princ rozprával len málokedy, o svojich pocitoch vôbec nehovoril. Jeho otec vedel, že ak chce prísť na koreň synovej bezútešnej nálady, bude musieť začať. Tak jedného dňa, po večeri, vzal svojho syna za rameno a doviedol ho do miestnosti, ktorá bola celá ovešaná obrazmi krásnych dievčat. Každé z nich bolo krajšie než druhé.

            „Môj drahý syn,“ povedal, „si veľmi smutný. Možnože po všetkých tvojich putovaniach sa tu so mnou dosť nudíš. Bolo by oveľa lepšie, keby si sa oženil. Zhromaždil som tu portréty najkrajších žien na svete, rovnakého postavenia, ako máš ty. Vyber si, ktorú z nich by si chcel za manželku, a hneď pošlem veľvyslanca, aby ju požiadal o jej ruku pre teba.“

            „Bohužiaľ! Vaše Veličenstvo,“ odpovedal princ, „nie je to láska alebo manželstvo, pre ktoré som taký zachmúrený, ale myšlienka , ktorá ma prenasleduje dňom i nocou, že všetci ľudia, dokonca aj králi, musia zomrieť. Nikdy nebudem šťastný, pokým nenájdem kráľovstvo, kde nepoznajú smrť. Rozhodol som sa, že v mojom bádaní neprestanem, pokým neobjavím Krajinu nesmrteľnosti.“

            Starý kráľ si ho so zdesením vypočul. Bolo to oveľa horšie, ako si myslel. Snažil sa synovi rozumne dohovoriť, a povedal mu, že celý ten čas, čo bol preč, sa tešil na jeho návrat, aby mu mohol prenechať svoj kráľovský trón a dať mu na starosť celú krajinu, o ktorú sa vo svojom veku už nevedel poriadne postarať. Ale hovoril úplne zbytočne. Princ ho vôbec nepočúval, a nasledujúci deň si opásal svoj meč a vybral sa na svoju cestu.

            Cestoval mnoho dní. Svoju rodnú vlasť zanechal ďaleko za sebou. Keď vtom zrazu blízko cesty zbadal obrovský strom. Na jeho najvyšších konároch sedel orol a celou svojou silou nimi lomcoval. Vyzeralo to byť také zvláštne a nezvyčajné pre orla, že princ zostal prekvapene stáť na mieste. Ako ho vták zbadal, zletel na zem. Akonáhle sa jeho nohy dotkli zeme, premenil sa na kráľa.

            „Prečo si taký udivený?“ spýtal sa.

            „Zaujímalo by ma, prečo si tak prudko triasol tie konáre,“ odpovedal princ.

            „Som odsúdený to robiť. Pretože ani ja, ani nikto z mojich príbuzných nemôže zomrieť, kým nevykorením tento veľký strom,“ odpovedal kráľ orlov. „Ale už je večer, takže už nemusím dnes pracovať. Poď so mnou do môjho domu a buď na noc mojím hosťom.“

            Princ vďačne prijal pozvanie od orla, lebo bol už veľmi unavený a hladný. V paláci ich prijala kráľova krásna dcéra, ktorá vydala rozkaz, aby sa pre nich zaraz pripravila večera. Ako jedli, orol sa spýtal svojho hosťa na jeho cesty, a či putuje len tak pre potešenie alebo s nejakým zvláštnym cieľom. Vtedy mu princ rozpovedal všetko o tom, ako cestuje a že sa nechce vrátiť naspäť, pokým neobjaví krajinu nesmrteľnosti.

            „Môj drahý brat,“ povedal orol, „už si ju objavil, a moje srdce veľmi teší predstava, že tu s nami zostaneš. Veď si ma počul, ako som ti hovoril, že smrť nemá žiadnu moc nado mnou a mojimi príbuznými, pokým nevykorením ten veľký strom. A to, aby som to urobil, mi bude trvať šesťsto rokov namáhavej práce. Tak sa zosobáš s mojou dcérou a žime si tu spolu šťastne. Koniec koncov, veď šesťsto rokov je akoby večnosť!“

            „Ach, drahý kráľ,“ odpovedal mladý muž, „tvoja ponuka je veľmi lákavá! Ale po uplynutí šesťsto rokov by sme museli zomrieť, takže by sme na tom neboli o nič lepšie! Nie, musím pokračovať v ceste, až pokým nenájdem krajinu, kde smrť vôbec neexistuje.“

            Potom prehovorila aj princezná a pokúšala sa hosťa presvedčiť, aby si to rozmyslel. Ale on len smutne pokrútil hlavou. Keď nakoniec zbadala, že jeho rozhodnutie je neoblomné, vzala zo skrine malú skrinku, v ktorej bol jej obrázok, a dala mu ho so slovami:

            „Keďže s nami nezostaneš, drahý princ, prijmi odo mňa aspoň túto škatuľku, ktorá ti nás bude pripomínať. Ak ťa tvoje cestovanie do Krajiny nesmrteľnosti unaví, otvor túto škatuľku a pozri sa na môj obrázok. Hneď nato ťa prenesie ponad hory, krížom cez vzduch, tak rýchlo ako myšlienka a svižne ako víchor na miesto, kde len budeš chcieť.“

            Princ jej poďakoval za jej darček, ktorý si vložil do tuniky, a smutne sa rozlúčil s dcérou orla.

            Žiaden dar, ktorý dostal, nebol preňho taký užitočný, ako táto malá škatuľka. Mnohokrát zaň žehnal princeznú svojimi láskavými myšlienkami. Jedného večera ho škatuľka zaniesla na vrchol vysokej hory, kde uvidel plešatého muža, ktorý bol zaneprázdnený rýľovaním zeme, ktorú hádzal do košíka. Keď bol košík plný, vzal ho preč a s prázdnym sa vrátil naspäť, ktorý takisto naplnil. Princ tam zostal stáť a chvíľu ho pozoroval. Napokon sa plešatý muž pozrel naňho a spýtal sa ho: „Drahý bratku, čo ťa tak veľmi prekvapilo?“

            „Chcel by som vedieť, prečo napĺňaš ten kôš,“ odpovedal princ.

            „Ach!“ odpovedal muž. „Som odsúdený, aby som to robil. Pretože ani ja, ani nikto z mojej rodiny nemôže zomrieť, pokým nevykopem celú túto horu a nezarovnám ju s planinou. Ale čo už, je takmer tma a ja dnes viac nebudem pracovať.“ A vytrhol list zo stromu vedľa seba. Drsný kopáč sa zrazu premenil na majestátneho, plešatého kráľa. „Poď so mnou ku mne domov,“ dodal. „Určite si veľmi unavený a hladný. Moja dcéra nám pripraví večeru.“

            Princ ponuku veľmi rád prijal. A spoločne odišli do paláca, kde ich vo dverách privítala dcéra plešatého kráľa, ktorá bola oveľa krajšia než tá princezná predtým. Zaviedla ich do veľkej sály, kde bol stôl pokrytý striebornými misami, na ktorých bolo množstvo jedla. Medzitým ako jedli, sa plešatý kráľ spýtal princa, že ako sa mu podarilo dostať až tak ďaleko. Mladý muž mu vyrozprával všetko o tom, ako hľadá Krajinu nesmrteľnosti.

            „Už si ju našiel,“ odpovedal kráľ, „pretože, ako som povedal, ani ja, ani nikto z mojej rodiny nemôže zomrieť, pokým nezarovnám celú túto horu. A to mi bude trvať celých osemsto rokov. Zostaň s nami a ožeň sa s mojou dcérou. Osemsto rokov je určite dosť dlhá doba na život.“

            „Och, to istotne,“ odpovedal princ. „Ale i tak by som radšej chcel nájsť krajinu, kde vôbec nepoznajú smrť.“

            Tak im nasledujúce ráno zaželal zbohom. Hoci princezná ho z celej svojej sily prosila, aby s nimi zostal. Keď zbadala, že ho nedokáže presvedčiť, dala mu na pamiatku zlatý prsteň. Tento prsteň bol oveľa užitočnejší než škatuľka. Pretože, akonáhle si zaželal byť na nejakom mieste, pomocou tohto prsteňa sa tam hneď ocitol, a vôbec pritom nemusel letieť cez vzduch. Princ si ho dal na prst, princeznej sa srdečne poďakoval a išiel svojou cestou.

            Prešiel nejakú vzdialenosť, keď vtom si spomenul na prsteň. Pomyslel si, že vyskúša, či princezná hovorila pravdu o jeho zázračnej moci. „Želám si, aby som bol na konci sveta,“ povedal a zatvoril svoje oči. Keď ich znova otvoril, stál na ulici plnej mramorových palácov. Muži, ktorí okolo neho prechádzali, boli vysokí a silní, a boli veľkolepo vyobliekaní. Niekoľkých z nich zastavil a spýtal sa ich vo všetkých dvadsiatich siedmich jazykoch, ktoré poznal, na meno mesta, ale nikto mu neodpovedal. Srdce mu kleslo na duši. „Čo len budem robiť na tomto podivnom mieste, kde mi nikto nerozumie?“ povedal. Zrazu mu oči padli na muža oblečeného podľa módy v jeho rodnej krajine. Pribehol k nemu a prihovoril sa mu vo svojom rodnom jazyku. „Priateľ môj, čo je toto za mesto?“ spýtal sa.

            „Toto je hlavné mesto Modrého kráľovstva,“ odpovedal muž. „Ale sám kráľ už zomrel a teraz je vládcom jeho dcéra.“

             S touto správou bol princ spokojný a prosil svojho krajana, aby mu ukázal cestu do paláca mladej kráľovnej. Muž ho zaviedol cez niekoľko ulíc na veľké námestie. Na jeho jednej strane bola nádherná budova, ktorá stála na vysokých, zelených, mramorových stĺpoch. Vpredu sa nachádzali schody. Sedela na nich kráľovná. Bola zahalená do strieborného plášťa. Keď pred ňu predstúpil princ, hneď si všimla, že nie je obyčajný človek. Tak povedala svojmu komorníkovi, že v ten deň už nebude úradovať. Preto nech ostatných žiadateľov o audienciu prepustí. Princovi naznačila, aby ju nasledoval do jej paláca. Našťastie ju naučili jeho jazyk, ešte keď bola veľmi mladá. Takže sa vedeli spolu rozprávať.

            Princ jej vyrozprával celý svoj príbeh o tom, ako putuje po svete a hľadá Krajinu nesmrteľnosti. Keď skončil, princezná, ktorá ho pozorne počúvala, vstala a chytila ho za rameno. Zaviedla ho ku dverám vedľajšej izby, v ktorej bola celá podlaha urobená čisto z ihiel na šitie. Ihly boli vedľa seba tak nahusto poukladané, že tam už nezostalo žiadne miesto ani pre jednu ihlu navyše.

            „Drahý princ,“ povedala a otočila sa k nemu, „vidíš tieto ihly? Nuž, hovorím ti, že ani ja, ani nikto z mojej rodiny nemôže zomrieť predtým, ako šitím opotrebujem všetky tieto ihly. A to mi bude trvať prinajmenšom tisíc rokov. Zostaň tu so mnou a vládni so mnou na tróne. Tisíc rokov je dosť dlhý čas na život!“

            „Istotne,“ odpovedal princ. „Lenže po tisíc rokoch by som musel zomrieť! Nie, musím nájsť krajinu, kde neexistuje žiadna smrť.“

            Kráľovná urobila všetko preto, aby ho presvedčila, aby s ňou zostal. Ale jej slová boli úplne zbytočné. Tak napokon to vzdala. Potom mu povedala: „Keďže tu nezostaneš, vezmi si odo mňa na pamiatku tento malý zlatý prút. Má takú moc, že sa premení na hocičo, čo len chceš, keď budeš v núdzi.“

            Princ sa jej poďakoval, zlatý prútik si vložil do vrecka a išiel svojou cestou.

            Sotva za sebou zanechal mesto, keď prišiel k širokej rieke, ktorú žiaden človek nevedel prejsť. Pretože stál na konci sveta a táto rieka ho dookola obtekala. Vôbec nevedel, čo si má teraz počať. Chvíľu kráčal pozdĺž brehu. Zrazu si všimol, že nad jeho hlavou sa vo vzduchu vznáša nádherné mesto. Túžil sa doň dostať, ale ako? Neviedla tam žiadna cesta ani most. A pritom ho tam hore niečo veľmi priťahovalo. Cítil, že je to konečne tá krajina, ktorú tak veľmi hľadal. Zrazu si spomenul na zlatý prút, ktorý mu dala kráľovná. S tlčúcim srdcom ho hodil na zem. Želal si, aby sa zlatý prút premenil na most. Obával sa, či dokáže splniť jeho želanie, alebo je to snáď až nad jeho moc? Ale nie, namiesto zlatého prúta tam zrazu stál zlatý rebrík, ktorý viedol rovno do mesta vo vzduchu. Práve sa chystal vstúpiť dnu cez zlaté brány, keď naňho vyskočilo veľmi zvláštne zviera, aké nikdy predtým nevidel. „Meč, do boja!“ zvolal princ a s výkrikom odskočil naspäť. A meč vyskočil z pošvy a odťal niekoľko hláv čudného monštra, ale ďalšie mu ihneď narástli. Princ bol od strachu bledý ako stena. Stál na mieste a kričal o pomoc. Meč vložil späť do pošvy.

            Kráľovná tohto mesta vo vzduchu počula ten hluk. Pozrela sa zo svojho okna, aby zistila, čo sa deje. Ihneď zavolala jedného svojho sluhu a prikázala mu, aby išiel cudzincovi pomôcť a priviedol ho k nej. Princ si vďačne vypočul jej rozkazy a predstúpil pred ňu.

            Od prvého okamihu, ako ho kráľovná zazrela, si tiež na ňom všimla, že nie je obyčajný muž a srdečne ho privítala. I spýtala sa ho, že čo ho priviedlo do jej mesta. Princ jej odpovedal svojím príbehom o tom, ako dlho a ďaleko cestuje, aby našiel Krajinu nesmrteľnosti.

            „Už si ju našiel,“ povedala, „pretože ja som kráľovná nad životom a smrťou. Môžeš tu zostať a prebývať medzi mojimi nesmrteľníkmi.“

            Odkedy princ vstúpil do nesmrteľného mesta veľmi rýchlo ubehlo tisíc rokov. Ale zdalo sa, akoby to bolo iba šesť mesiacov. Nebolo ani jedného okamihu za tisíc rokov, kedy princ nebol šťastný, až pokým sa mu raz v noci nesnívalo o svojom otcovi a matke. Pochytila ho veľká túžba za svojím domovom. Ráno povedal Kráľovnej nesmrteľných, že ihneď musí ísť ešte raz pozrieť svojho otca a matku. Kráľovná naňho pozrela s veľkým udivením a zvolala: „Ale prečo, princ, a či si už načisto zmyslov zbavený? Je to už viac ako osemsto rokov, odkedy tvoj otec a matka zomreli! Už po nich nezostal ani prach.“

            „Ale aj tak musím ísť,“ povedal princ.

            „Nuž sa teda neponáhľaj,“ pokračovala kráľovná, lebo pochopila, že by mu v tom nebola zabránila. „Počkaj, pokým neurobím prípravy na tvoju cestu.“ A odomkla svoju veľkú skriňu pokladov, odkiaľ vytiahla dve krásne fľašky, jednu zo zlata, druhú zo striebra, ktoré zavesila princovi na krk. Potom mu ukázala padacie dvere v jednom rohu miestnosti a povedala: „Naplň striebornú fľašku vodou, ktorá je pod týmito padacími dverami. Je začarovaná. A kohokoľvek pokropíš touto vodou, ihneď zomrie, a to aj keby žil tisíc rokov. Zlatú fľašku musíš naplniť s touto vodou tu,“ dodala a ukázala na studňu v druhom rohu. „Táto druhá voda pramení zo skaly večnosti. Stačí, ak ňou niekoľkými kvapkami pokropíš mŕtve telo a ono znova ožije, a to aj keby bolo už tisíc rokov mŕtve.“

            Princ sa kráľovnej poďakoval za jej dary, zaželal jej zbohom a išiel svojou cestou.

            Čoskoro sa dostal do Modrého kráľovstva na konci sveta, kde vládla kráľovná, ktorá vyšívala. Celé mesto sa úplne zmenilo. Len ťažko sa mu podarilo nájsť cestu do paláca. V paláci vládlo ticho a pokoj. Prechádzal cez izby bez toho, aby ho niekto zastavil. Napokon vstúpil do kráľovninej komnaty. Ležala v nej kráľovná a tvrdo spala. Výšivku držala stále vo svojich rukách. Potiahol ju za šaty, ale nezobudilo ju to. Potom ho napadla hrôzostrašná myšlienka. Bežal do miestnosti, kde mala svoje ihly, ale tá bola už úplne prázdna. Kráľovná zlomila svoju poslednú ihlu na výšivke, ktorú držala v ruke. Tým prelomila začarovanie a zomrela.

            Princ rýchlo ako myšlienka vytiahol svoju zlatú fľašku a kráľovnú pokropil niekoľkými kvapkami zázračnej vody. O chvíľu sa trochu pohla, zdvihla svoju hlavu a otvorila oči.

            „Och, môj drahý priateľ, som taká rada, že si ma zobudil. Určite som spala už veľmi dlho.“

            „Spala by si celú večnosť,“ odpovedal princ, „keby som ťa neprišiel zobudiť.“

            Pri týchto slovách si kráľovná spomenula na svoje ihly. Hneď vedela, že bola mŕtva a že ju princ prinavrátil k životu.  Z celého srdca sa mu poďakovala za to, čo pre ňu urobil, a sľúbila mu, že ak sa jej niekedy naskytne príležitosť, že sa mu odvďačí.

            Princ od nej odišiel a vybral sa do krajiny, kde vládol plešatý kráľ. Ako sa priblížil k tomu miestu, uvidel, že celá hora bola vykopaná. Kráľ tam ležal mŕtvy na zemi. Vedľa seba mal rýľ a kôš. No len čo sa ho dotkla voda zo zlatej fľašky, zívol, ponaťahoval sa a pomaly sa postavil na nohy. „Och, môj drahý priateľ, som taký rád, že ťa vidím,“ zvolal. „Určite som veľmi dlho spal.“

            „Spal by si celú večnosť, keby som ťa nezobudil,“ odpovedal princ. A kráľ si spomenul na horu a na začarovanie. Prisahal, že ak sa mu naskytne príležitosť, že sa mu za jeho službu odplatí.

            Ďalej na ceste do svojho starého domova našiel vytrhnutý veľký strom aj so svojimi koreňmi. Vedľa neho sedel na zemi mŕtvy kráľ orlov s rozprestretými krídlami, akoby sa snažil vzlietnuť. Keď naňho dopadli kvapky zázračnej vody zo zlatej fľašky, zatrepotal krídlami, zdvihol svoj zobák a povedal: „Ach, ako dlho som len spal! Ako sa ti môžem poďakovať, že si ma zobudil, môj drahý, dobrý priateľ!“

            „Spal by si celú večnosť, keby som ťa neprišiel zobudiť,“ odpovedal princ. Vtedy si kráľ spomenul na strom a hneď vedel, že už bol mŕtvy. Hneď sľúbil princovi, že ak bude mať možnosť, že sa mu za to, čo preňho urobil, určite odplatí.

            Napokon sa mu podarilo dostať do kráľovstva svojho otca. Ale ako sa dostal na miesto, kde mal stáť kráľovský palác, namiesto mramorových galérií, kde sa kedysi hrával, tam ležalo veľké sírne jazero, ktorého modré plamene šľahali vysoko do vzduchu. Ako má nájsť svojho otca a matku, a priviesť ich späť k životu, keď ležia na dne tej strašnej vody? Smutne sa otočil a zatúlal sa naspäť do ulíc mesta. Vôbec nevedel, kam má ísť. Keď vtom sa za ním ozval hlas: „Zastav, princ, konečne som ťa chytil! Už je tomu tisíc rokov, odkedy ťa hľadám.“ A zrazu pred ním stála stará postava zošedivenej Smrtky. Rýchlo otočil prsteň na svojom prste, a kráľ orlov, plešatý kráľ, a kráľovná z konca sveta sa ho ponáhľali zachrániť. V momente uchopili Smrtku a pevne ju držali, aby sa princ mohol bezpečne dostať do Krajiny nesmrteľnosti. Ale nevedeli, ako rýchlo dokáže Smrtka lietať. Jednou nohou bol princ už v Krajine nesmrteľnosti, keď ho za druhú nohu chytila Smrtka a hrôzostrašne zavolala: „Stoj! Už si môj!“

            Kráľovná nesmrteľníkov to pozorovala zo svojho okna. A zavolala na Smrtku, že v jej kráľovstve nemá žiadnu moc a že si musí ísť hľadať svoju korisť niekde inde.

            „To je síce pravda,“ odpovedala Smrtka, „ale jednou nohou je ešte stále v mojom kráľovstve. A tá patrí mne!“

            „V každom prípade, polovica z neho je moja,“ odpovedala kráľovná. „Načo by ti bola dobrá polovica? Polovica človeka nie je žiadnym úžitkom ani pre teba, ani pre mňa! No, tentokrát ti dovolím prekročiť hranice môjho kráľovstva a stávkou rozhodneme, komu bude patriť.“

            A tak bolo dohodnuté. Smrtka prekročila cez úzku hranicu, ktorá obklopuje Krajinu nesmrteľnosti. A kráľovná navrhla stávku, ktorou sa rozhodne o princovom osude. „Vyhodím ho na oblohu,“ povedala, „až poza rannú hviezdu. Ak dopadne do tohto mesta, potom bude môj. Ale ak dopadne až za hradby, bude patriť tebe.“

            Uprostred mesta bolo veľké otvorené námestie, na ktorom si kráľovná priala, aby sa uskutočnila stávka. Keď bolo všetko pripravené, dala svoje chodidlo pod princovo chodidlo a vyhodila ho vysoko do vzduchu. A princ letel vysoko, vysoko, hore až ku hviezdam, tak vysoko, že tam ani žiaden človek nedovidí. Okamihy sa zdali byť dlhé, kým ona a Smrtka nehybne stáli a dívali sa hore do vzduchu. Čakali na to, kto napokon získa princa ako cenu. Zrazu obidve obe zbadali na oblohe drobnú škvrnu, nie väčšiu ako osa. Prichádza kolmo? Nie! Áno! No ako sa približoval k mestu sa zdvihol slabý vietor a pomaly ho posúval smerom ku hradbám. Ďalšia sekunda, a už by spadol poza hradby. Keď vtom kráľovná vyskočila do vzduchu, uchopila ho do náručia a zobrala dovnútra svojho zámku. Potom rozkázala svojim služobníkom, aby Smrtku z mesta vyhnali. To aj urobili, a to takými tvrdými údermi, že tá sa už nikdy neodvážila ani len ukázať v Krajine nesmrteľnosti.

            [@ Maďarské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]