8*17*/285*/ Kamenár **(0,9k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kamenár, ktorý každý deň chodil k veľkej skale na boku jednej veľkej hory. Vyrezával platne na náhrobné kamene alebo na domy. Poznal rôzne druhy kameňov, ktoré používal na rôzne účely. Keďže bol starostlivým pracovníkom, mal veľa zákazníkov. Dlhý čas bol celkom šťastný a nežiadal si nič lepšie ako to, čo mal.

            V tejto hore prebýval aj duch, ktorý sa občas zjavil ľuďom a mnohými spôsobmi im pomáhal zbohatnúť a prosperovať. Kamenár však tohto ducha nikdy nevidel a len neveriacky krútil hlavou, keď niekto o ňom hovoril. Ale prichádzal čas, ktorý ho donútil zmeniť svoju mienku.

            Jedného dňa niesol tento kamenár náhrobný kameň do domu boháča. Uvidel tam všelijaké krásne veci, o ktorých sa mu ani len nesnívalo. Odvtedy sa mu zdalo, že jeho každodenná práca sa mu stáva stále namáhavejšia a ťažšia. Tak si raz povedal: „Ach, keby som len bol boháč. Mohol by som spať v posteli s hodvábnymi závesmi a zlatými strapcami. Aký by som len bol šťastný!“

            A nejaký hlas mu odpovedal: „Tvoje želanie som si vypočul. Čoskoro budeš bohatý človek!“

            Na zvuk hlasu sa kamenár rozhliadol okolo seba, ale neuvidel vôbec nikoho. Pomyslel si, že je to len výplod jeho fantázie. V ten deň sa mu už nechcelo viacej pracovať. Tak pozbieral svoje náradie a išiel domov. Keď však prišiel na miesto, kde býval, s úžasom zostal stáť. Pretože namiesto jeho drevenej chatky, sa tam nachádzal honosný palác plný nádherného nábytku. Zo všetkého najskvelejšia bola posteľ, ktorá bola v každom ohľade ako tá, ktorú si predstavoval a závidel. Od radosti bol celý bez seba. Vo svojom novom živote na ten starý veľmi skoro zabudol.

            Práve bol začiatok leta. Každý deň slnko prudšie pražilo. Jedného rána bola horúčava až taká veľká, že kamenár mohol len ťažko dýchať. Tak sa rozhodol, že zostane doma až do večera. Dosť sa nudil. Pretože sa nikdy nevedel sám zabaviť, nakukoval cez zatiahnuté žalúzie a pozeral, čo sa deje na ulici. Keď vtom prechádzal okolo malý kočiar. Ťahali ho služobníci oblečení v modrom a striebornom. V kočiari sedel princ. Nad hlavou mal zlatý slnečník, ktorý ho chránil pred slnečnými lúčmi.

            „Ach, keby som len bol princ!“ povedal si kamenár, ako kočiar mizol poza rohom. „Ach, keby som len bol princ a mohol by som sa viezť v takom kočiari so zlatým slnečníkom nad sebou. Aký len šťastný by som bol!“

            A hlas ducha z hory mu odpovedal: „Počul som tvoje želanie. Bude z teba princ.“

            A stal sa z neho princ. Pred jeho kočiarom išla skupina mužov a za ním išli ďalší. Niesli ho služobníci v šarlátovom a zlatom oblečení, a nad jeho hlavou držali jeho vytúžený slnečník. Mal všetko, po čom jeho srdce len zatúžilo. Ale stále toho nemal dosť a vôbec mu to nestačilo. Pozeral okolo seba a hľadal niečo, čo by si ešte bol želal. Keď vtom si všimol, že napriek vody, ktorou polial svoj trávnik, slnko ju vysušilo a spálilo, a že aj keď mal stále nad hlavou slnečník, jeho tvár bola stále tmavšia a opálenejšia. Tak zvolal v hneve: „Slnko je mocnejšie než ja. Ách, keby som len bol slnkom!“

            A duch hory mu odpovedal: „Počul som tvoje želanie. Budeš slnkom.“

            A stalo sa z neho slnko. Teraz sa cítil byť veľmi hrdý na svoju silu. Svojimi lúčmi zasahoval všetko vyššie aj nižšie, zem i nebesá. Spálil trávu na poliach a opálil tváre princov a aj chudobných ľudí. Ale za krátky čas ho jeho moc unavila, lebo sa zdalo, že mu už nič iné nezostáva urobiť. Nespokojnosť znova naplnila jeho dušu. A keď mu oblak zakryl jeho tvár a ukryl pred ním zem, nahnevane zvolal: „Azda zadržuje oblak moje lúče a je mocnejší ako ja? Ách, keby som tak bol oblakom a mocnejším než hociktorý iný!“

            A duch hory mu odpovedal: „Počul som tvoje želanie. Budeš oblakom!“

            A stal sa z neho oblak, ktorý sa nachádzal medzi slnkom a zemou. Chytal slnečné lúče a zadržiaval ich. A k jeho veľkej radosti sa zem zazelenala a kvety zase zakvitli. To mu však nestačilo, a celé dni a týždne polieval zem dažďom, až sa napokon rieky začali vylievať z brehov a úroda ryže stála vo vode. Silnými dažďami zničil mestá a dediny, iba veľká skala na boku hory zostala nedotknutá. Pri tomto pohľade oblak priam žasol, a zvolal s veľkým údivom: „Je teda skala mocnejšia než ja? Ách, keby som len bol skalou!“

            A duch hory mu odpovedal: „Počul som tvoje želanie. Budeš skalou!“

            A stal sa skalou, a vystatoval sa svojou silou. Hrdo tam stál a nemohlo ním pohnúť ani slnko svojou horúčavou, ani voda z dažďov. „Toto je lepšie než hocičo iné!“ povedal si pre seba. Ale jedného dňa začul na svojom úpätí zvláštny hukot. Keď pozrel dolu, zbadal tam kamenára, ako opracúva na povrchu jeho skalu. Zatiaľ čo ho sledoval, z jeho skaly sa odvalil veľký blok a spadol na zem. Vtedy vo svojom veľkom hneve zvolal: „A či je obyčajné dieťa zeme mocnejšie ako skala? Ách, keby som bol radšej obyčajným mužom!“

            A duch hory mu odpovedal: „Počul som tvoje želanie. Budeš znova mužom!“

            A znova sa z neho stal muž. V pote svojho obočia sa opäť namáhavo drel vo svojom remesle a sekal kamene. Jeho posteľ bola tvrdá a jedla mal málo. Ale naučil sa s tým byť spokojný, a netúžil byť niečo alebo niekto iný. A keďže už viacej nikdy nežiadal o veci, ktoré nemal, a neželal si byť väčší alebo mocnejší ako ostatní ľudia, napokon bol šťastný. A hlas ducha hory už nikdy viac nepočul.

            [@ Japonská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]