8*18*/286*/ Muž so zlatou bradou **(3,1k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden veľký kráľ. Mal manželku a jedného syna, ktorých nadovšetko miloval. Jeho syn bol ešte len malý chlapec, keď kráľ povedal svojej manželke: „Cítim, že sa blíži hodina mojej smrti. Chcem, aby si mi sľúbila, že si nikdy nevezmeš iného manžela, ale že venuješ svoj život starostlivosti o nášho syna.“

            Kráľovná sa pri týchto slovách rozplakala a vzlykala. Sľúbila mu, že sa už nikdy viacej nevydá a že jej prvoradou myšlienkou bude vždy blaho ich syna. Jej prísľub utešil znepokojené srdce kráľa a za niekoľko dní, zmierený so sebou a so svetom, v pokoji zomrel.

            Len čo však z jeho tela vyšiel posledný výdych, kráľovná si povedala: „Sľúbiť je jedna vec, a dodržať sľub úplne iná.“ A sotva zahrnuli kráľovu truhlu poslednou hrudou zeme, vydala sa za šľachtica zo susednej krajiny, a urobila ho kráľom namiesto mladého princa. Jej nový manžel bol krutý a zlomyseľný muž, ktorý veľmi zle zaobchádzal so svojím nevlastným synom. Nedával mu takmer nič na jedenie a nechal ho obliekať sa len do starých, otrhaných handier. A určite by chlapca bol býval zabil, keby sa nebál mienky ľudí.

            Vedľa kráľovského paláca tiekol potok, ale nebol to obyčajný potok. Namiesto vody v ňom tieklo mlieko. Bohatí aj chudobní sa pri ňom každodenne zhromažďovali a naberali si z neho toľko mlieka, koľko potrebovali. Prvá vec, ktorú nový kráľ urobil, keď si sadol na trón, bola, že každému zakázal sa k tomuto potoku čo len priblížiť. Kto toto nariadenie neuposlúchne bude zadržaný strážnikmi. Bola to od neho čisto zlomyseľnosť, pretože v potoku bolo dostatok mlieka pre všetkých.

            Niekoľko dní sa nikto neodvážil ani len priblížiť k brehom potoka. Ale po istom čase si strážcovia všimli, že veľmi skoro ráno, práve na úsvite, prichádzal k potoku jeden muž so zlatou bradou. Svoje vedro si naplnil až po okraj mliekom a potom náhle zmizol ako dym, a to ešte predtým, ako sa mohli k nemu dostať a zistiť, kto to je. Tak išli teda za kráľom a povedali mu, že čo videli.

            Kráľ spočiatku ich príbehu vôbec neveril. No keďže trvali na tom, že je to úplne pravda, povedal, že sám sa pôjde v noci pozrieť a strážiť potok. S najskoršími lúčmi úsvitu sa tam muž so zlatou bradou zase objavil. Svoje vedro si znova naplnil rovnako ako predtým. Potom v momente zmizol, akoby ho pohltila sama zem.

            Kráľ zostal stáť a dívať sa z otvorenými očami a ústami na miesto, kde zmizol starý muž. Bolo isté, že ho nikdy predtým nevidel. Ale oveľa dôležitejšie bolo preňho, ako ho chytiť, a čo s ním urobí, keď ho chytia. Tak nechal preňho postaviť klietku ako väzenie. Všetci o tom začali rozprávať. Pretože v ostatných krajinách dávali zlodejov do väzenia, a bolo to už veľmi dávno, kedy nejaký kráľ použil klietku. Všetko bolo dobre naplánované. Za každým kríkom bol umiestnený strážca. Ale bolo to úplne zbytočné, pretože sa im toho muža vôbec nedarilo chytiť. Opatrne sa k nemu plazili a zakrádali po tráve. Ale práve keď k nemu natiahli svoje ruky, zmizol im rovno pred ich očami. Po nejakom čase, ako sa toto dialo, sa kráľ tak od hnevu rozzúril, že každému, kto by mu povedal, že ako chytí svojho nepriateľa, ponúkol vysokú odmenu.

            Prvý, kto prišiel s nejakým nápadom, bol starý vojak, ktorý sľúbil kráľovi, že bude stačiť, ak na breh položí kus chleba so slaninou a fľašku vína s uspávacím práškom, po ktorom by muž okamžite zaspal. Potom už bude ľahké ho zatvoriť do klietky.

            Táto myšlienka sa kráľovi veľmi zapáčila. Rozkázal, aby chlieb so slaninou a fľašku vína s uspávacím práškom položili na breh potoka, a zdvojnásobil počet strážcov. Potom s veľkou nádejou očakával vytúžený výsledok.

            Všetko sa stalo presne tak, ako predpovedal vojak. Skoro ráno prišiel k potoku muž so zlatou bradou, najedol sa a napil, a tvrdo zaspal. Takže ho strážcovia ľahko spútali a odniesli do paláca. Veľmi rýchlo ho mal kráľ vo svojej zlatej klietke a so zúrivou radosťou ho ukazoval cudzincom, ktorí boli na návšteve jeho kráľovského dvora. Chudák zajatec, keď sa prebudil zo svojho opitého spánku, sa pokúsil s nimi hovoriť, ale nikto ho nepočúval. Tak sa napokon uzatvoril do seba, a ľudia, ktorí sa naňho chodili pozerať, ho považovali za nemého muža z divokého lesa. Celý deň plakal a stonal nad svojím osudom. Sotva sa dotkol jedla. Hoci v obave, že zomrie, kráľ rozkázal svojmu šéfkuchárovi, aby mu posielal jedlá rovno z kráľovského stola.

            Muž so zlatou bradou bol držaný v zajatí asi tak jeden mesiac. Keď práve vtedy bol kráľ nútený ísť do vojny proti susednej krajine. Tak opustil palác a išiel veliť svojej armáde. Ale predtým ako odišiel, si zavolal svojho nevlastného syna a povedal mu:

            „Synku, počúvaj, čo ti poviem. Pokým budem preč, dávam ti na starosť svojho väzňa v klietke. Dozri na to, aby mal dostatok jedla a pitia, a dávaj veľmi dobrý pozor na to, aby ti neutiekol a neustále bol len v klietke. Ak sa vrátim, a on bude preč, zaplatíš za to strašnou smrťou.“

            Mladý princ bol za to, že jeho otčim ide do vojny, veľmi vďačný a tajne dúfal, že sa už nikdy nevráti naspäť. Hneď ako jeho nevlastný otec odišiel, chlapec prišiel do miestnosti, kde bola klietka a tam zostával čo deň to noc. Dokonca sa vedľa klietky hrával aj svoje hry.

            Jedného dňa, ako strieľal do terča zo svojho strieborného luku, jeden z jeho šípov spadol rovno do zlatej klietky.

            „Prosím ťa, daj mi môj šíp,“ povedal princ, ako pribehol pri klietku. Ale muž so zlatou bradou odpovedal: „Nie, nedám ti ho, pokiaľ ma nevypustíš z mojej klietky.“

            „Ja ťa nesmiem pustiť von,“ odpovedal chlapec. „Pretože keby som tak urobil, po návrate svojho otčima z vojny by som zomrel strašnou smrťou. Z môjho šípa nemáš žiaden úžitok, tak mi ho vráť.“

            Bradatý muž mu teda cez mreže podal jeho šíp. Ale hneď ako tak urobil, prosil ešte viacej ako predtým, aby princ otvoril dvere na klietke a vyslobodil ho. Tak vrúcne ho o to žiadal, že sa to napokon dotklo princovho srdca. Pretože to bol chlapec s nežným srdcom, ktorý sa vedel zľutovať nad smútkom a nešťastím druhých ľudí. Odomkol teda zámok na dverách klietky a muž so zlatou bradou vykročil do sveta.

            „Za tento dobrý skutok sa ti tisíckrát odvďačím,“ povedal muž a potom zmizol. Princ začal rozmýšľať nad tým, že čo povie kráľovi, keď sa vráti naspäť. Potom si pomyslel, že by vôbec nebolo rozumné, aby čakal na návrat svojho otčima a riskoval tak, že ho dá popraviť strašnou smrťou. „Nie,“ povedal si pre seba princ. „Obávam sa tu ďalej zdržovať. Možnože bude svet ku mne milší, ako bol ku mne môj nevlastný otec.“

            Ako padol súmrak, sa nepozorovane vykradol z paláca von. Mnoho dní sa túlal krížom cez hory, lesy a údolia. Vôbec nevedel kam ide a čo si má počať so svojím osudom. Jedával iba lesné bobule. Keď jedného rána zbadal pred sebou sedieť na konári lesného holuba. V okamihu si pripravil svoj luk a šíp, a myslel na to, aké dobré jedlo si spraví z toho vtáka. No zrazu k nemu holub prehovoril a jeho zbraň mu vypadla z rúk.

            „Šľachetný princ, prosím ťa, nestrieľaj na mňa! Doma v hniezde mám dvoch malých synov, ktorí zomrú od hladu, ak im neprinesiem jedlo.“

            A mladý princ sa nad ním zľutoval a nezastrelil ho.

            „Ach, princ, odplatím sa ti za tvoj milosrdný skutok,“ povedal vďačný lesný holub.

            „Chúďatko malé, ako sa mi len ty budeš vedieť odplatiť?“ spýtal sa princ.

            „Azda si už zabudol na príslovie,“ odpovedal lesný holub, „ktoré hovorí, že hora sa s horou nikdy nestretne, ale živé bytosti môžu na seba veľmi často natrafiť?“ Chlapec sa pri tejto reči zasmial a išiel svojou cestou.

            Postupom času sa dostal na okraj jazera. Pri trstinách, ktoré rástli blízko brehu, zbadal divú kačku. Ešte vtedy, keď žil jeho otec kráľ, mohol jesť čokoľvek, čo len chcel. A na narodeninovú večeru mal vždy divú kačku, ktorú veľmi zbožňoval. Tak rýchlo vytiahol svoj luk a šíp, a pozorne na ňu namieril.

            „Šľachetný princ, prosím ťa, nestrieľaj!“ zvolala divá kačica. „Doma mám dvoch malých synov. Ak im nebudem môcť priniesť jedlo, zomrú od hladu.“

            A princ sa nad ňou zľutoval, a vytiahol z luku svoj šíp.

            „Ach, princ! Za tvoj milosrdný skutok sa ti raz odplatím,“ zvolala vďačná divá kačka.

            „Ty chúďatko jedno! Ako sa mi len chceš odplatiť?“ spýtal sa princ.

            „A či si zabudol na príslovie,“ odpovedala divá kačka, „ktoré hovorí, že hora sa s horou nikdy nestretne, ale živé bytosti môžu na seba veľmi často natrafiť?“ Chlapec sa nad jej rečou zasmial a išiel svojou cestou.

            Ani nezašiel veľmi ďaleko od brehov jazera, keď vtom si všimol stáť bociana na jednej nohe. Znova zdvihol svoj luk a šíp, a namieril.

            „Šľachetný princ, prosím ťa, nestrieľaj,“ zvolal bocian. „Doma mám dvoch malých synov. Keď im nebudem môcť priniesť jedlo, zomrú od hladu.“

            Princa sa aj nad ním zľutoval a zase nevystrelil.

            „Ach, princ, za tvoj milosrdný skutok sa ti raz odplatím,“ zavolal bocian.

            „Ty úbohý bocian, ako sa mi chceš odplatiť?“ spýtal sa princ.

            „A či si už zabudol príslovie, ktoré hovorí,“  odpovedal bocian, „že hora sa s horou nikdy nestretne, ale živé bytosti môžu na seba veľmi často natrafiť?“

            Princ sa aj pri týchto slovách zasmial a pomaly kráčal ďalej. Ani nezašiel veľmi ďaleko, keď stretol dvoch prepustených vojakov.

            „Bratku, kam ideš,“ spýtal sa jeden z nich.

            „Hľadám si prácu,“ odpovedal princ.

            „To my tiež,“ odpovedal vojak. „Môžeme ísť ďalej spoločne.“

            Chlapec sa spoločnosti veľmi potešil. Tak pokračovali ďalej a ďalej. Prešli sedem kráľovstiev, ale nenašli žiadnu prácu, ktorú by vedeli robiť. Nakoniec prišli až k nejakému palácu, kde na schodoch stál sám kráľ tej krajiny.

            „Zdá sa, že niečo hľadáte,“ prihovoril sa im.

            „Áno, hľadáme si prácu,“ odpovedali svorne.

            Tak kráľ povedal vojakom, že môžu uňho robiť ako kočiši. Ale z mládenca urobil svojho spoločníka a dal mu izbu hneď vedľa svojej. Keď to vojaci počuli, zúrivo sa nahnevali. Samozrejme že nevedeli, že chlapec je v skutočnosti princ. Tak dali hlavy dokopy a snažili sa mu zničiť jeho život.

            I prišli ku kráľovi.

            „Vaša Výsosť,“ povedali, „myslíme si, že je našou povinnosťou povedať Vám, že Váš nový spoločník sa nám chválil, že keby bol Vaším správcom, nestratilo by sa zo skladov ani jedno zrnko obilia. Ak Vaša Výsosť vydá rozkazy, aby sa zmiešalo jedno vrece pšenice s vrecom jačmeňa, a rozkáže mu, aby zrná od seba do dvoch hodín oddelil, hneď zistíte, či hovoril pravdu.“

            Kráľ bol veľmi mäkký a ľahko ovplyvniteľný. Preto poslúchol, čo mu títo dvaja zlomyseľní muži povedali, a dal zmiešať dokopy vrece pšenice a jačmeňa na jednu kopu. I povedal princovi, aby to dovtedy, ako sa vráti zo zasadnutia svojej rady, rozdelil na dve hromady. „Ak uspeješ,“ dodal, „staneš sa mojím správcom. Ale ak v tom zlyháš, na mieste ťa usmrtím.“

            Nešťastný princ vyhlásil, že sa nikdy takýmto niečím nechválil. Ale všetko bola márna snaha, úplne zbytočne sa snažil obrániť. Kráľ mu vôbec neveril a zaviedol ho do prázdnej miestnosti. Svojim sluhom prikázal, aby tam na podlahu vysypali a pomiešali obrovské vrece pšenice a vrece jačmeňa.

            Princ len ťažko vedel, kde má začať. Keby aj mal tisíc ľudí a týždeň na danú úlohu, aj tak by sa mu ju nepodarilo splniť. Zúfalo sa teda hodil na zem a zakryl si tvár svojimi dlaňami.

            Ako tam tak ležal, cez okno vletel dovnútra lesný holub.

            „Prečo tak plačeš, šľachetný princ?“ spýtal sa lesný holub.

            „Ako by som neplakal pri takejto úlohe, ktorú mi dal kráľ? Pretože povedal, že ak ju neurobím, že zomriem strašnou smrťou.“

            „Ach, naozaj nie je nad čím plakať,“ odpovedal upokojujúco holub. „Som kráľom lesných holubov, ktorému si ušetril život, keď si bol hladný. Teraz ti splatím svoj dlh, ako som ti sľúbil.“ Tak vraviac odletel cez okno a princa tam nechal s nádejou na duši.

            Za niekoľko minút sa vrátil. Nasledoval ho celý oblak lesných holubov. Bolo ich tak veľa a nahusto, že sa zdalo, že zaplnili celú miestnosť. Holubí kráľ im ukázal, čo majú robiť, a ony sa pustili do práce tak usilovne, že to mali hotové dávno predtým, ako skončilo zasadanie kráľovskej rady. Keď sa kráľ vrátil naspäť, nedokázal uveriť svojim vlastným očiam. Pozorne prehľadával obe kopy, no v kope, kde bola pšenica, nenašiel ani jeden jačmeň, a v kope s jačmeňom zase nebolo ani jedno zrnko pšenice. Pochválil teda princa za jeho pracovitosť a chytrosť, a urobil z neho svojho správcu.

            To spôsobilo, že dvaja vojaci mu závideli ešte viacej. Tak začali vymýšľať proti nemu ďalšie sprisahanie.

            „Vaša Výsosť,“ povedali jedného dňa kráľovi, keď stál na schodoch svojho paláca, „ten mládenec sa zasa vychvaľoval. Povedal, že keby mal na starosti Vašu kráľovskú pokladnicu, nikdy by sa z nej nebol stratil ani malý zlatý špendlík. Vyskúšajte ho. Hoďte prsteň z prsta princeznej do potoka a prikážte mu, aby ho našiel. Hneď uvidíme, či hovoril pravdu.“

            A pochabý kráľ ich poslúchol. Rozkázal, aby pred neho princa predviedli.

            „Syn môj,“ povedal, „počul som, že si vyhlásil, že keby som ťa urobil strážcom mojich pokladov, nikdy by sa ti nebol býval stratil ani len malý zlatý špendlík. Teraz budeš musieť dokázať pravdivosť svojich slov. Hodím zlatý prsteň z princezninho prsta do potoka. Ak ho nenájdeš skôr, ako sa vrátim zo zasadania kráľovskej rady, budeš musieť zomrieť strašnou smrťou.

            Bolo úplne zbytočné popierať, že niečo také povedal. Kráľ mu neveril. V skutku mu nevenoval žiadnu pozornosť a ponáhľal sa na zasadnutie rady. Úbohého mládenca tam nechal neschopného pol slova a plného zúfalstva. Avšak čoskoro si uvedomil, že hoci je veľmi nepravdepodobné, že ten prsteň nájde v potoku, určite sa mu to nikdy nepodarí, ak bude len tak stáť v paláci.

            Nejaký čas sa túlal hore-dolu a díval sa na dno potoka, ale hoci bola voda veľmi čistá, prsteň v nej nezazrel. Napokon to v zúfalstve vzdal a hodil sa na zem pri kmeni stromu, kde horko zaplakal.

            „Čo sa deje, drahý princ?“ povedal hlas vedľa neho. Ako zdvihol svoju hlavu, zbadal tam stáť divú kačku.

            Kráľ tejto krajiny vyhlásil, že ak nedokážem nájsť princeznin zlatý prsteň, ktorý hodil do potoka, že budem musieť zomrieť strašnou smrťou,“ odpovedal princ.

            „Ó, nemusíš sa pre to trápiť,“ odpovedal vták. „Som kráľom divých kačíc, ktorému si ušetril život, a teraz je rad na mne, aby som zachránil ten tvoj.“ Potom odletel a o pár minút už plával veľký kŕdeľ kačíc hore a dole po prúde, a usilovne zo všetkých svojich síl prehľadávali potok. Prsteň sa im podarilo nájsť dávno predtým, ako skončilo zasadanie rady, a jedna z kačiek ho bezpečne položila na trávu hneď vedľa princa.

            Ako ho uvidel kráľ, tak bol ešte viacej ohromený nad bystrosťou svojho správcu, a okamžite ho povýšil na strážcu svojich klenotov.

            Niekto by si pomyslel, že teraz by už kráľ mohol byť s princom spokojný a že by ho mal nechať na pokoji. Ale povahu ľudí je veľmi ťažké zmeniť. A keď k nemu prišli dvaja závistliví vojaci s novým klamstvom, bol pripravený si ich vypočuť.

            „Milostivé Veličenstvo,“ povedali, „mládenec, ktorého si urobil strážcom svojich klenotov pred nami vyhlásil, že dnes v noci sa v paláci narodí dieťa, ktoré bude vedieť hovoriť všetkými jazykmi na svete a hrať na každý hudobný nástroj. Je on potom teda prorok alebo čarodejník, že vie o veciach, ktoré sa ešte nestali?“

            Kráľa tieto slová rozčúlili viac ako kedykoľvek predtým. Totiž on sám sa pokúšal naučiť mágiu, ale tak či onak jeho kúzla nikdy nefungovali. A keď sa dozvedel, že princ získal moc, ktorú sa jemu získať nepodarilo, veľmi zúril. Koktavým hlasom nahnevane prikázal, aby mládenca pred neho okamžite predviedli. Potom prisahal, že ak sa tento zázrak nestane, nechá princa vláčiť za chvostom koňa, až pokým nebude mŕtvy.

            Napriek tomu, čo povedali vojaci, mládenec nevedel o mágii nič viac ako sám kráľ. Tak sa jeho úloha zdala byť oveľa viacej beznádejná než predtým. Ležal a plakal vo svojej miestnosti, ktorú nesmel opustiť. Keď zrazu začul prudké ťukanie na okno. Obzrel sa a zbadal tam bociana.

            „Čo si taký smutný, drahý princ?“ spýtal sa bocian.

            „Niekto povedal kráľovi, že som prorokoval, že sa dnes v noci v paláci narodí dieťa, ktoré dokáže hovoriť všetkými jazykmi na svete a hrať na každý hudobný nástroj. Nie som žiaden čarodejník, ktorý by vedel takéto niečo uskutočniť. Ale kráľ povedal, že ak sa to nestane, že ma nechá vláčiť za konským chvostom po meste, až pokým nezomriem.“

            „Nerob si zbytočné starosti,“ odpovedal bocian. „Podarí sa mi nájsť také dieťa, pretože ja som kráľ bocianov, ktorého život si raz ušetril, a teraz je rad na mne, aby som sa ti za to odplatil.

            Bocian odletel preč. No zakrátko sa vrátil a v zobáku niesol dieťatko zabalené v plienkach, ktoré položil vedľa lutny. V okamihu dieťa natiahlo svoje malé ručičky a začalo hrať takú krásnu melódiu, že pri jej počúvaní princ úplne zabudol na svoje trápenie. Potom dali dieťaťu flautu a citaru, na ktorých vedelo tiež veľmi dobre vyludzovať krásnu melódiu. Princ, ktorého odvaha postupne rástla, sa s ním začal rozprávať vo všetkých jazykoch, ktoré ovládal. Dieťa mu v každom z nich vedelo odpovedať a nikto nemohol povedať, ktorý z nich je jeho rodným jazykom.

            Nasledujúce ráno išiel kráľ rovno do princovej izby a na vlastné oči uvidel zázraky, ktoré dieťa dokáže. „Ak tvoja mágia dokáže vytvoriť takéto dieťa,“ povedal kráľ, „potom si určite mocnejší než ktorýkoľvek čarodejník, ktorý kedy žil. A preto dostaneš za manželku moju dcéru.“ A keďže ako kráľ bol zvyknutý, že mal všetko hneď vtedy, keď si to zaželal, rozkázal, aby sa svadobná ceremónia konala bez akéhokoľvek ďalšieho zdržovania. Na počesť ženícha a jeho nevesty sa konala vynikajúca, nádherná svadobná hostina. Potom, ako skončila, kráľ sa spýtal svojho zaťa:

            „Teraz, keď si už môj syn, povedz mi, akým tajomným umením si dokázal splniť úlohy, ktoré som ti dal?“

            „Môj ušľachtilý tesť,“ odpovedal princ, „nepoznám žiadne kúzla ani čarodejnú mágiu. Ale nejako sa mi predsa len vždy podarilo uniknúť pred smrťou, ktorá mi hrozila.“ A vyrozprával kráľovi, ako bol nútený utiecť pred svojím otčimom, ako ušetril životy troch vtákov, a ako sa pripojil k dvom vojakom, ktorí od závisti robili všetko preto, aby ho zničili.

            Kráľ sa vo svojom srdci z celej duše tešil, že sa jeho dcéra vydala za princa, a nie za obyčajného človeka. Oboch vojakov dal vyhnať bičmi preč z krajiny a pohrozil im, že ak sa ešte raz niekedy odvážia ukázať za hranicami v jeho kráľovstve, že zomrú tou krutou smrťou, ktorú mal pripravenú pre princa.

            [@ Maďarské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]