8*19*/287*/ Tritil, Litil, a vtáky **(2,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žila raz jedna princezná, ktorá bola taká krásna a dobrá, že ju všetci milovali. Jej otec sa vždy potešil, keď ju videl pred sebou. A preto skoro zomrel od žiaľu, keď jedného dňa zmizla. A hoci prehľadali celé kráľovstvo skrz-naskrz, v žiadnom kúte ju vôbec nevedeli nájsť. Kráľ bol úplne zúfalý. Preto dal vyhlásiť, že ktokoľvek ju privedie naspäť do kráľovstva, si ju môže vziať za manželku. To prinútilo mladých mužov začať po nej znovu pátrať. Ale neboli o nič úspešnejší a smutne sa vrátili do svojich domovov.

            Neďaleko paláca býval jeden starý muž, ktorý mal troch synov. Dvom starším z nich rodičia dovolili robiť, ako sa im zapáčilo. Ale najmladší musel vždy svojim starším bratom ustúpiť. Keď už boli všetci traja dospelí, najstarší povedal svojmu otcovi, že už ho unavuje viesť taký pokojný život a že chce ísť preč a vidieť svet.

            Jeho starí rodičia boli veľmi nešťastní z myšlienky, že sa s ním musia rozlúčiť, ale nič nenamietali a začali zhromažďovať všetko, čo by potreboval na svojich cestách. Dávali pritom pozor, aby mu nabalili aj pár nových topánok. Keď mal všetko pripravené, rozlúčil sa s nimi a veselo vyrazil na cestu.

            Niekoľko kilometrov išiel lesom. Keď z neho vyšiel, zrazu sa pred ním nachádzal holý svah. Tu si sadol k odpočinku a z batoha vytiahol obed, na ktorom si začal pochutnávať.

            Zjedol iba niekoľko súst, keď okolo neho prešiel starý muž veľmi biedne oblečený. Keď uvidel jedlo, spýtal sa mládenca, či by sa s ním nepodelil o kúsok chleba.

            „No ja určite nie!“ odpovedal mládenec. „Veď pre seba samého mám toho málo. Ak chceš jedlo, musíš si ísť naň zarobiť.“ A žobrák pokračoval vo svojich potulkách.

            Ako sa mladík naobedoval, vstal a išiel niekoľko hodín ďalej, až kým sa nedostal na druhý kopec, kde si ľahol na trávu, a z batoha si vybral chlieb a mlieko. Keď jedol a pil, prišiel k nemu ďalší starý muž, ktorý bol otrhanejší než ten prvý, a prosil ho o kúsok chleba. Ale namiesto jedla dostal iba tvrdé slová. Tak smutno odkrivkal ďalej.

            Keď sa zvečerilo, sa dostal v lese na otvorené priestranstvo. I pomyslel si, že sa navečeria. Vtáky uvideli jedlo a vo veľkom húfe začali lietať okolo jeho hlavy dúfajúc, že sa im dôjdu nejaké omrvinky. Ale on po nich hodil nejaké kamene a vystrašil ich preč. Potom začal uvažovať nad tým, že kde bude spať. Nechcel nocovať na otvorenom priestranstve, lebo tam fúkal studený vietor. A hoci kráčal celý deň a bol veľmi unavený, vliekol sa ďalej a hľadal prístrešok.

            Nakoniec uvidel nejakú hlbokú dieru či jaskyňu pod veľkou skalou. Zdala sa byť celkom prázdna a neobývaná. Tak vošiel dnu a ľahol si do kúta. Okolo polnoci ho zobudil nejaký hluk. Ako sa lepšie prizrel, zbadal, že k nemu prichádza ozrutná obryňa. Prosil ju, aby mu neubližovala, ale aby ho tam nechala prenocovať po zvyšok noci. Ona s tým súhlasila pod podmienkou, že na druhý deň splní akúkoľvek úlohu, ktorú mu určí. Mladý muž s tým ochotne súhlasil, otočil sa nabok a znova zaspal. Ráno mu obryňa prikázala, aby pozametal prach z jaskyne. Večer, keď sa vráti naspäť, aby to bolo hotové, inak to bude pre neho len horšie. Potom z jaskyne odišla.

            Mladý muž zobral rýľ a začal čistiť podlahu jaskyne. No akokoľvek sa snažil, špina stále zostávala na svojom mieste. Veľmi skoro toho vzdal. Celý rozhorčený si sadol do kúta a premýšľal, aký trest mu dá obryňa a že prečo mu dala spraviť takú nemožnú úlohu.

            Ani dlho nečakal a obryňa sa vrátila domov. Hneď vedel, aký je jeho trest! Len jedenkrát sa pozrela na podlahu jaskyne a potom mu uštedrila taký poriadny úder do hlavy, že mu zlomila lebku, a to bol jeho koniec.

            Medzitým jeho druhého brata tiež omrzelo zostávať doma a nenechal svojich rodičov bez odpočinku, pokým nesúhlasili s tým, aby mu tiež dali nejaké jedlo a nové topánky. A tak aj druhý brat sa vybral do sveta. Na svojej ceste tiež stretol dvoch žobrákov, ktorí ho prosili o trochu chleba a mlieka. Ale tento mladý muž sa tiež nikdy nenaučil pomáhať druhým ľuďom. A počas svojho života sa mu stalo pravidlom, že všetko, čo mal, si vždy nechal len pre seba. Tak sa tváril, že ich nepočuje a všetko svoje jedlo zjedol sám.

            Po istom čase tiež prišiel k tej istej jaskyni, čo jeho brat. A obryňa aj jemu rozkázala vyčistiť podlahu, ale nebol o nič úspešnejší ako jeho starší brat. Tak ho teda čakal rovnaký osud.

            Ktokoľvek by si bol pomyslel, že keď starému páru zostal len jeden syn, že budú k nemu aspoň láskavý, aj keď ho nemilovali. Ale z nejakého dôvodu si ho sotva všímali, hoci k nim bol oveľa milší ako jeho bratia. Tak keď ich požiadal, aby mu dovolili ísť do sveta, zdalo sa, že boli celkom radi, že sa ho zbavia. To, že mu dali na cestu nové topánky a trochu chleba a mlieka, považovali za viac než štedré.

            Okrem potešenia, že vidí svet, bol mládenec veľmi zvedavý, čo sa stalo s jeho bratmi. Rozhodol sa, že zistí, ktorým smerom išli. Išiel po ceste, ktorá viedla z otcovej chaty na kopec, kde si sadol a odpočíval. I pomyslel si: „Som si istý, že tu moji bratia určite zastali. Urobím to isté.“

            Bol veľmi hladný a unavený. Tak vytiahol z batoha trochu jedla, ktoré mu dali jeho rodičia. Práve sa chystal si trochu zajesť, keď vtom sa pred ním objavil starý muž, ktorý sa ho spýtal, či by mu nemohol dať trochu zo svojho jedla. Mladý muž mu odlomil kúsok z chleba a poprosil starca, aby si sadol vedľa neho. Správal sa k nemu ako ku svojmu starému priateľovi. Nakoniec cudzinec vstal a povedal mu: „Ak budeš niekedy v nejakých ťažkostiach zavolaj ma. Volám sa Tritil.“ Potom náhle zmizol, a mladý muž ani nevedel povedať, ktorým smerom sa vytratil.

            No zdalo sa mu, že už odpočíval dosť dlho. Tak pokračoval vo svojej ceste. Na ďalšom kopci sa stretol s druhým starcom, ktorému dal takisto chlieb a mlieko. Keď tento druhý starec dojedol, povedal mu: „Ak budeš niekedy potrebovať od niekoho čo i len najmenšiu pomoc, zavolaj ma. Volám sa Litil.“

            Mladý muž pokračoval, až pokým neprišiel v lese na otvorené priestranstvo, kde sa zastavil na večeru. Za krátku chvíľu sa zdalo, akoby mu všetky vtáky sveta začali poletovať okolo hlavy. Preto pre nich odtrhol a nadrvil na zem kúsok chleba a sledoval ich, ako ho vyzobávajú. Keď zmizol zo zeme i ten najmenší kúsok, ten najväčší vták s najpestrejším operením mu povedal: „Ak budeš mať niekedy ťažkosti a budeš potrebovať pomoc, len povedz: „Moje vtáky, príďte mi na pomoc!““ A všetky vtáky potom odleteli preč.

            K večeru sa mládenec dostal do jaskyne, kde jeho bratia stretli istú smrť. A rovnako ako oni aj on si pomyslel, že je to veľmi dobré miesto na prespanie. Keď sa rozhliadol okolo seba, uvidel tam oblečenie mŕtvych mužov a ich kosti. Pri tom pohľade ho priam zatriaslo. No rozhodol sa, že počká na obryňu, lebo si bol istý, že to určite musí byť ona, kto tam býva.

            Veľmi skoro vošla dnu. Tak sa jej zdvorilo spýtal, či by mu neposkytla nocľah na jednu noc. Odpovedala ako i predtým, že ak spraví akúkoľvek prácu, ktorú mu dá nasledujúce ráno, že môže zostať. Dohoda bola uzatvorená a mládenec sa schúlil v jednom rohu jaskyne a zaspal.

            Keď ráno vzal mládenec rýľ a začal ním čistiť podlahu, špina v jaskyni ležala na zemi hustejšie než kedykoľvek predtým. Nedokázal ju vyčistiť lepšie ako jeho bratia. Napokon sa rýľ zasekol do zeme tak veľmi, že sa nedal ani vytiahnuť. Mládenec naň hľadel plný zúfalstva. Vtedy mu v mysli zazneli žobrákove slová. Tak zvolal: „Tritil, Tritil, príď mi na pomoc!“

            A zrazu stál Tritil rovno vedľa neho, a spýtal sa, že čo si želá. Mládenec mu povedal, že čo sa mu stalo. Keď mu to dorozprával, starý muž riekol: „Lopata a rýľ, konajte si svoju povinnosť!“  A obe začali tancovať po podlahe, až kým na nej za krátky čas nezostal ani kúsok prachu. Akonáhle bola celkom čistá, Tritil odišiel svojou cestou preč.

            Na návrat obryne čakal mládenec už s ľahkým srdcom. Keď vošla, pozorne skontrolovala podlahu a povedala mu: „Neurobil si to úplne sám. Pretože je však podlaha čistá, nebude ťa to stáť tvoju hlavu.“

            Nasledujúce ráno povedala obryňa mládencovi, že musí z jej vankúšov vytiahnuť všetko perie a rozložiť ho na slnku. Ak však večer, keď sa vrátim, bude chýbať čo i len jedno pierko, svojou hlavou za to zaplatíš.“

            Mládenec vyniesol z jaskyne vankúše a vytriasol z nich všetko perie. Ach, aké len množstvo ich bolo! I pomyslel si, že aké má šťastie, že slnko tak pekne svieti a že nefúka vietor. Keď sa zrazu zdvihol letmý vánok a v momente všetko perie začalo tancovať vo vzduchu. Najskôr sa ho mládenec snažil pozbierať, ale čoskoro zistil, že je to márna snaha, a v zúfalstve zavolal: „Tritil, Litil, a všetky moje vtáky, príďte mi na pomoc!“

            Sotva vyslovil dané slová, keď sa tam všetci zrazu objavili. Keď vtáky priniesli všetky perá, spolu s Tritilom a Litilom ich vložil späť do vankúšov, ako mu prikázala obryňa. Ale jedno malé pierko nechali vonku a mládencovi povedali, že keď bude obryni chýbať jedno pierko, nech jej ho napchá rovno do nosa. A potom Tritil, Litil, a všetky vtáky náhle zmizli.

            Hneď nato sa vrátila do jaskyne obryňa. Hodila sa celou svojou váhou na posteľ, až sa celá jaskyňa pod ňou zachvela. Namiesto toho, aby boli vankúše prázdne, čo ju prekvapilo, boli plné peria. Ale to ju neuspokojilo. Vstala a vytriasla všetko perie z vankúšov. A jednotlivé pierka začala počítať. „Ak čo i len jedno chýba, dostanem tvoju hlavu!“ povedala. V danom momente vytiahol mladý muž pierko zo svojho vrecka, strčil jej ho do nosa a zvolal: „Keď chceš svoje pierka, tu je tiež jedno!“

            „To perie si neroztriedil sám,“ odpovedala celkom pokojne obryňa. „Avšak, tentokrát ti to odpustím.“

            Tú noc spal mládenec vo svojom kúte veľmi hlbokým spánkom. Keď nastalo ráno, mu obryňa povedala, že jeho dnešnou prácou je zabiť jedného z jej veľkých volov, uvariť jeho srdce a z jeho rohov urobiť poháriky na pitie, a to ešte predtým ako sa vráti. „Mám päťdesiat volov,“ dodala, „a musíš správne uhádnuť, ktorého vola z môjho stáda chcem poraziť. Ak uhádneš správne, zajtra budeš môcť ísť slobodne, kam len chceš. Okrem toho si za svoju službu budeš môcť vybrať tri veci. Ale ak zabiješ nesprávneho vola, svojou vlastnou hlavou za to zaplatíš,“ a nechala ho tam samotného.

            Mládenec tam chvíľu stál a premýšľal. Potom zvolal: „Tritil, Litil, príďte mi na pomoc!“

            Za krátku chvíľu ich uvidel v diaľke, ako poháňajú pred sebou najväčšieho vola, akého mládenec kedy len videl. Keď sa priblížili až k nemu, Tritil vola porazil. Litil z neho vybral srdce, aby ho mohol mládenec uvariť. Potom obaja starci začali z rohov vola robiť poháre na pitie, aby boli hotoví ešte pred príchodom obryne. Práce veselo pokračovali a muži sa spokojne medzi sebou rozprávali. Mládenec povedal svojim priateľom o platbe, ktorú mu sľúbila obryňa, keď splní jej dnešné príkazy. Starci ho varovali, aby si určite vypýtal malú skrinku, ktorú má obryňa pri svojej posteli, to, čo leží na posteli, a to, čo leží pod bokom jaskyne. Mladý muž sa im poďakoval za ich radu, a Tritil a Litil sa s ním rozlúčili so slovami, že už ich určite nebude viacej potrebovať.

            Sotva sa vytratili, a do jaskyne sa vrátila obryňa. Všetko bolo pripravené presne tak, ako kázala. Predtým, ako sa posadila a zjedla býčie srdce, obrátila sa k mladíkovi a povedala: „Neurobil si to všetko sám, priateľu, ale i napriek tomu dodržím svoje slovo a zajtra ráno môžeš ísť ďalej svojou cestou.“ Potom išli spať, a spali až do raňajšieho úsvitu.

            Keď slnko vystúpilo na oblohu, obryňa zobudila mládenca a povedala mu, aby si z jej domu vybral tri veci.

            „Vyberám si,“ odpovedal jej, „malú skrinku, ktorá leží pri tvojej posteli, to čo leží na posteli, a to, čo sa nachádza pod bokom jaskyne.“

            „Síce si si nevybral tieto veci sám podľa vlastného rozumu, priateľu,“ povedala obryňa, „ale čo som sľúbila, to aj dodržím.“

            A potom mu dala jeho odmenu.

            To, čo ležalo na posteli, ako sa ukázalo, bola stratená princezná. Skrinka vedľa posteli bola plná zlata a drahokamov. A to, čo bolo pod bokom jaskyne, bola úžasná loďka s veslami a plachtami, ktorá sa plavila sama od seba aj po súši, aj po vode. „Si najšťastnejší človek, aký sa kedy narodil,“ povedala obryňa, keď vychádzala z jaskyne ako zvyčajne.

             S menšími ťažkosťami sa mládencovi podarilo položiť ťažkú skrinku na svoje plecia a odniesť ju na palubu loďky. Spolu s princeznou sa nalodili. A potom uchopil kormidlo a loďku otočil smerom ku kráľovstvu jej otca. Keď kráľ po dlhom čase zbadal znova svoju stratenú dcéru, od radosti takmer omdlel. Ale keď sa mu prinavrátila duchaprítomnosť, sa vzchopil a povedal mládencovi, aby mu rozpovedal všetko, ako sa skutočne stalo. Nakoniec mu ešte povedal: „Našiel si našu princeznú, tak sa s ňou zosobášiš.“ A tak sa aj stalo. A to je koniec príbehu.

            [@ Maďarská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]