8*20*/288*/ Tri rúcha **(3,1k)

Kedysi veľmi, veľmi dávno nejaký kráľ a kráľovná vládli nad jedným veľkým a mocným kráľovstvom. Aké boli ich mená, už nikto nevie. Ale ich syn sa volal Žigmund a ich dcéra Lenka. Obaja títo mladí ľudia boli po celom kráľovstve slávni pre ich múdrosť a krásu.

            Boli zhruba rovnakého veku, len jeden rok ich delil od seba. Navzájom sa mali tak veľmi radi, že jeden bez druhého nedokázali nič urobiť. Keď dorastali, kráľ im dal k dispozícii veľký dom, v ktorom žili spolu so služobníctvom. Mali tam aj vlastné kočiare, a všetko, čo si len vedeli zaželať.

            Mnoho rokov žili všetci spolu šťastne. Potom však kráľovná veľmi ochorela. Vedela, že už nikdy nevyzdravie a že jej hodiny sú už spočítané.

            „Sľúb mi dve veci,“ povedala jedného dňa kráľovi. „Prvá vec: ak sa znova zosobášiš, a to naozaj sa musíš, že si nevyberieš manželku z nejakého malého štátu alebo vzdialeného ostrova, ktorá nevie nič o svete a ktorú budú unášať jej myšlienky o svojej vznešenosti až niekam do neznáma. Ale radšej si vyhľadaj princeznú nejakého veľkého kráľovstva, ktorá je celý svoj život zvyknutá na kráľovský dvor, aby vedela oceniť jeho hodnotu. Druhá vec, o ktorú ťa musím požiadať, je, aby si nikdy neprestal ochraňovať naše deti, ktoré sa čoskoro stanú tvojou najväčšou radosťou.

            Boli to posledné slová kráľovnej a o niekoľko hodín neskôr v spánku pokojne zomrela. Kráľ bol žiaľom taký zronený, že sa vôbec nevenoval záležitostiam kráľovstva. Nakoniec mu musel jeho prvý minister povedať, že sa ľudia sťažujú, že nemá kto naprávať neprávosti, ktoré sa im dejú. „Musíte sa prebudiť, pane,“ pokračoval minister, „a odložiť svoje trápenie pre blaho svojej krajiny.“

            „Vôbec ma nešetríš,“ odpovedal kráľ. „Ale to, čo hovoríš, je správne a tvoja rada je dobrá. Počul som, ako ľudia hovoria, že pre dobro môjho kráľovstva bude, ak sa znova ožením. Hoci moje srdce nikdy neprestane byť s mojou stratenou manželkou. Bolo to však aj jej želanie. Zverujem ti na starosť vyhľadanie dámy vhodnej na zdieľanie môjho trónu. Dohliadni pritom na to, aby nepochádzala ani z malého kráľovstva, ani z ďalekého ostrova.

            Veľvyslanectvo, na čele s ministrom, sa pripravilo a išlo navštíviť najväčšie kráľovské dvory na svete a vybrať pre kráľa vhodnú princeznú. Ale ich loď, na ktorej sa plavili, nebola na mori ani mnoho  dní, keď ich zo všetkých strán obklopila hustá hmla. Kapitán nič nevidel ani napravo, ani naľavo. Celý mesiac sa loď predierala cez hmlistú temnotu. Nakoniec sa hmla predsa len zodvihla a tesne pred sebou uvideli útes. Na jednej strane útesu sa nachádzala osamotená zátoka, v ktorej čoskoro zakotvili svoje plavidlo. Hoci vôbec nevedeli, kde sú, ale v každom prípade si boli istí, že tam nájdu čerstvé ovocie a pitnú vodu.

            Minister nechal na palube zvyšok svojich spoločníkov a na malom člne privesloval k pevnine, aby preskúmal ostrov a zistil, či je taký opustený, ako sa zdalo.

            Nezašiel ani ďaleko, keď začul zvuk hudby. Otočil sa tým smerom a uvidel ženu úžasnej krásy, ktorá sedela na nízkej stoličke a hrala na harfe, zatiaľ čo vedľa nej spievalo dievča. Minister sa pri nich zastavil a zdvorilo ich pozdravil. Dáma mu priateľsky odpovedala a spýtala sa ho, že prečo prišiel na také odľahlé miesto. Tak jej prezradil účel svojej cesty.

            „Som toho istého spoločenského postavenia ako tvoj pán,“ odpovedala pani. „Bola som vydatá za mocného kráľa, ktorý vládol nad touto krajinou, až kým neprišli morskí lupiči – Vikingovia, ktorí skántrili jeho i všetok náš ľud. Nám dvom sa podarilo pred nimi uniknúť a so svojou dcérou sme sa ukryli v lese.“

            Ako dcéra počúvala, ticho sa spýtala svojej matky: „Hovoríš teraz pravdu?“

            „Pamätaj na svoj prísľub,“ povedala nahnevane jej matka a uštipla ju, čo si minister nevšimol.

            „Ako sa voláte, madam?“ spýtal sa minister, ktorého sa ich smutný osud veľmi dotkol.

            „Beáta,“ odpovedala, „a moja dcéra sa volá Lucia.“ A potom sa spýtala na meno ministra a kráľa, jeho pána. Začali sa rozprávať o mnohých veciach a ukázalo sa, že vie všetko, čo by kráľovná mala vedieť, ba dokonca mala znalosti aj o veciach, ktoré sa bežne učili iba muži. „Aká skvelá manželka by to bola pre kráľa,“ pomyslel si minister. A zakrátko ju prosil o jej ruku pre svojho kráľa. Ona najprv vyhlásila, že nie je dostatočne dôstojná, aby prijala takú ponuku, a že minister toho čoskoro bude ľutovať. To ho však len viac nadchlo. Nakoniec získal jej súhlas a podarilo sa mu ju prehovoriť, aby sa s ním okamžite vrátila do jeho vlasti.

            Tak minister odviedol matku a dcéru na loď. Zdvihli kotvu, roztiahli plachty a s priaznivým vetrom sa vyplavili domov.

            Teraz, keď ich už neobklopovala hmla, pri pohľade späť si mohli všimnúť, že okrem brehu bol ostrov úplne holý a opustený, a vôbec nebol vhodný na bývanie pre ľudí. Ale to nikoho viac nezaujímalo. Plavba loďou bola rýchla a o šesť dní sa dostali na pevninu, odkiaľ išli rovno do hlavného mesta kráľovstva. Minister poslal dopredu za kráľom posla, aby ho čo najskôr informoval o tom, čo sa stalo.

            Keď oči Jeho Veličenstva padli na dve krásne ženy oblečené v zlatých a strieborných šatách, zabudol na svoj smútok a bezodkladne nariadil prípravy na svadbu. Vo svojej radosti sa úplne zabudol opýtať, že v akej krajine našli budúcu kráľovnú. V skutočnosti bol taký nadšený krásou týchto dvoch dám, že keď posielali na jeho rozkaz pozvánky na svadbu všetkým dôležitým ľuďom v kráľovstve, ani si nespomenul na svoje dve deti, ktoré zostali zatvorené vo svojom vlastnom dome!

            Po uzavretí manželstva prestal mať kráľ akúkoľvek vlastnú vôľu a neurobil nič bez toho, aby sa neporadil so svojou manželkou. Bola prítomná na všetkých jeho zasadnutiach rady, a predtým, ako sa dohodol mier alebo vyvolala vojna, sa jej vždy opýtali na jej názor. Ale keď uplynulo niekoľko mesiacov, kráľ začal mať pochybnosti o tom, či ministrova voľba bola skutočne múdra. A všimol si, že jeho deti žili čoraz viacej vo svojom paláci a ku svojej nevlastnej matke sa nikdy ani len nepriblížili.

            Vždy sa stane, že ak sa človeku otvoria oči, uvidí toho oveľa viac, ako kedy čakal. A tak si kráľ čoskoro všimol, že členovia jeho kráľovskej rady si vždy nájdu nejaký spôsob, aby mohli bezdôvodne odísť. Spočiatku tejto záležitosti nevenoval veľkú pozornosť, len vymenoval na ich miesta nových poradcov. Keď však jeden po druhom neustále niekam mizli, bez zanechania akejkoľvek stopy, začal sa cítiť dosť nepohodlne a začínal premýšľať o tom, či s tým má jeho kráľovná niečo spoločného.

            Tieto štátne záležitosti sa nachádzali v takomto stave, keď mu jedného dňa povedala jeho manželka, že je najvyšší čas, aby urobil rázny pokrok vo svojom kráľovstve a zistil, či ho jeho guvernéri nepodvádzajú o peniaze, ktoré mu právom prináležia. „Nemusíš sa báť odísť za nimi,“ dodala, „pretože počas tvojej neprítomnosti ja budem vládnuť krajine namiesto teba, a to tak tak opatrne, akoby si ty sám vládol.“

            Kráľ vôbec nemal veľkú chuť podniknúť túto cestu. Ale vôľa kráľovnej bola oveľa silnejšia ako jeho, a on bol príliš lenivý na to, aby s ňou bojoval. Takže nič nepovedal a pustil sa do príprav na cestu. Rozkázal pripraviť tú najlepšiu loď, aby ho prepravila okolo pobrežia ku svojim provinciám. No bolo mu ťažko na srdci a cítil sa akýsi nesvoj. Hoci nevedel povedať prečo. Večer predtým, ako sa mal nalodiť, išiel do paláca svojich detí, aby sa rozlúčil so svojím synom a dcérou.

            Nejaký čas ich už nevidel. I tak ho vrelo privítali, pretože ho veľmi milovali a vždy bol k nim láskavý. Mali mu toho dosť veľa čo povedať. No za chvíľu prerušil ich radostné rozprávanie a povedal:

            „Ak by som sa zo svojej cesty nevrátil, obávam sa, že pre vás nebude bezpečné tu zostávať. Takže keď už nebude nádeje na môj návrat, okamžite odíďte. Choďte cestou smerom na východ, až pokým sa nedostanete k vysokej hore, cez ktorú musíte prejsť. Keď sa cez ňu dostanete, pokračujte ďalej pozdĺž brehu malej zátoky, až pokým nezbadáte dva stromy, jeden zelený a druhý červený. Stoja v húštine, a tak ďaleko od cesty, že bez toho, aby ste ich hľadali, by ste ich nikdy nezazreli. Obaja sa ukryte v kmeni jedného z týchto stromov. Tam budete v bezpečí pred všetkými svojimi nepriateľmi.“

            S týmito slovami sa s nimi kráľ rozlúčil a smutne sa nalodil na palubu svojej lode. Niekoľko dní fúkal priaznivý vietor a ich cesta bola bezpečná a bez nejakých ťažkostí. Potom sa zrazu strhla silná víchrica a strašná búrka plná hromov a bleskov, akú si predtým nikto nikdy nepamätal. Napriek veľkému úsiliu vyľakaných námorníkov ich plavidlo narazilo na mohutné skaly na pobreží a na palube lode sa nezachránil ani jeden človek.

            Hneď tú istú noc sa Žigmundovi sníval sen, v ktorom sa mu zjavil jeho otec v premočenom oblečení. Vzal svoju kráľovskú korunu zo svojej hlavy a položil ju k synovým nohám. Potom tak potichu opustil miestnosť, ako do nej vstúpil.

            Princ náhlivo prebudil svoju sestru Lenku. Zhodli sa na tom, že ich otec je už určite mŕtvy, a že nesmú strácať čas so splnením jeho príkazov a ukryť sa do bezpečia. Pozbierali svoje šperky, vzali so sebou nejaké oblečenie a nepozorovane odišli zo svojho domu.

            Bez obzretia sa dozadu sa ponáhľali, až pokým sa nedostali do hory. Potom sa princ otočil a pozrel dozadu. V diaľke za sebou uvidel ich macochu, ako ich prenasleduje. Na tvári mala zlovestný úškľabok a vyzerala horšie než tá najškaredšia stará bosorka. Medzi nimi bol hustý les. Žigmund sa na chvíľu zastavil a podpálil ho. Potom sa ponáhľali rýchlejšie ako predtým, až kým sa nedostali k malému lesíku s červeným a zeleným stromom, do ktorých skočili, a hneď cítili, že sú konečne v bezpečí.

            V tom čase vládol nad Gréckom kráľ, ktorý bol veľmi bohatý a mocný. Dnes už nikto nepozná jeho meno, akosi sa naň odvtedy zabudlo. Mal dve deti, syna a dcéru, ktoré boli krajšie a šikovnejšie než akýkoľvek Gréci dovtedy. Boli pýchou srdca svojho otca.

            Hneď ako mladý princ dospel, prehovoril svojho otca, aby počas letných mesiacov viedli vojnu proti susednému národu, aby mal šancu presláviť sa. Avšak v zime, keď bolo zložité dopraviť jedlo a kone do tej divokej krajiny, armádu rozpustili a princ sa vrátil domov.

            Počas jednej z takýchto vojen počul správy o kráse princeznej Lenky. Tak sa rozhodol, že ju vyhľadá a požiada ju o ruku. Toto všetko sa kráľovná Beáta dozvedela pomocou svojej čiernej mágie. A keď sa princ priblížil k hlavnému mestu jej kráľovstva, obliekla svoju vlastnú dcéru do nádherných šiat a potom išla v ústrety svojmu hosťovi.

            Povedala mu, že ho víta vo svojom paláci. A keď sa navečerali, mu povedala o strate svojho manžela a o tom, že sama musí vládnuť nad kráľovstvom.

            „Ale kde je princezná Lenka?“ spýtal sa princ, keď dorozprávala svoj príbeh.

            „Tu,“ odpovedala kráľovná a predviedla mu dievča, ktoré stálo bokom vedľa nich.

            Princ na ňu pozrel a bol dosť sklamaný. Dievča bolo síce dosť pekné, ale nebola to žiadna neobvyklá krása.

            „Och, nesmieš sa čudovať, že je taká bledá a že má unavené oči,“ náhlivo povedala kráľovná, pretože videla, čo mu behá po mysli. „Ešte sa nepreniesla cez stratu svojho otca a matky.“

            „To je znakom dobrého srdca,“ pomyslel si princ, „a keď bude šťastná, jej krása sa jej čoskoro vráti.“ A bez ďalšieho odkladu prosil kráľovnú, aby súhlasila s ich zasnúbením, pretože ich sobáš sa musí konať v jeho krajine.

            Kráľovná bola nad svojím úspechom priam očarená. Vôbec neočakávala, že so svojím plánom uňho uspeje tak rýchlo. Tak sa okamžite pustila do príprav na zásnuby. Veľmi si želala, aby mohla vycestovať spolu s mladým párom do princovej krajiny, aby sa nič nepokazilo. Ale v tom bol on neoblomný, že nevezme so sebou na palubu svojej lode nikoho iného, iba princeznú Luciu, o ktorej si myslel, že je princezná Lenka.

            Čoskoro sa rozlúčili s kráľovnou a vyplávali na more na nádhernej lodi. No v krátkom čase ich obklopila hustá hmla. V tmavom šere kapitán vybočil zo svojej cesty a zrazu sa ocitli v nejakom zálive, ktorý bol pre celú posádku celkom neznámy. Princ nariadil, aby na hladinu spustili čln, a vybral sa na breh, aby si to tam prezrel. Natrvalo dlho a zbadal dva nádherné stromy. Boli úplne odlišné od tých, ktoré rástli v Grécku. Zavolal na jedného z námorníkov a prikázal mu, aby ich zoťal. Potom ich odniesli na palubu lode. Toto spravili, a keď bola obloha konečne zase jasná, namierili si to na šíre more a do Grécka dorazili bez ďalších zvláštnych dobrodružstiev.

            Správa o tom, že si princ so sebou priviedol nevestu, sa pred nimi šírila ďalej. Doma ich vítali kvetnatými klenbami, ktoré stáli všade na okolí, a rôznofarebnými venčekmi. Kráľ a kráľovná ich privítali na schodoch paláca. Dievča odviedli do domu pre dámske návštevy, kde bude musieť zostať až do svadobnej ceremónie. Princ potom odišiel do svojich izieb a nariadil, aby mu priniesli jeho stromy.

            Nasledujúce ráno, princ doprial svojim služobníkom, aby priviedli jeho budúcu nevestu do jeho vlastných komnát. Keď prišla, dal jej množstvo lesklého hodváb, z ktorého mala utkať tri rúcha, jedno červené, druhé zelené, a tretie modré. Modré rúcho malo byť hotové ako prvé a zelené ako posledné. „Zelené rúcho má byť najskvostnejšie zo všetkých troch, pretože ho budem mať na sebe počas našej svadby,“ dodal.

            Lucia zostala sama, a sedela a dívala sa na hromadu žiariaceho hodvábu pred sebou. Vôbec nevedela tkať. Tak sa rozplakala. Myslela si, že sa príde na podvod, lebo Lenkina zručnosť v tkaní bola rovnako slávna ako jej krása. Položila si hlavu do dlaní a pri jej vzlykoch sa jej triaslo celé jej telo.

            Žigmund ju začul zo svojho stromu a veľmi ho to dojalo. „Lenka, sestra moja,“ zvolal potichu, „Lucia plače. Prosím ťa, pomôž jej.“

            „Azda si zabudol na krivdy, ktoré voči nám spáchala jej matka,“ odpovedala Lenka, „kvôli ktorej sme vykázaní z nášho domu?“

            No napokon Lenkino srdce trochu zmäklo a odpustila jej, a veľmi skoro vykĺzla zo svojho úkrytu. Vzala Lucii z rúk hodváb a začala ho tkať. Bola taká rýchla a šikovná, že modré rúcho bolo čoskoro nielen utkané, ale aj povyšívané. A Lenka sa znova bezpečne ukryla do svojho stromu ešte predtým, ako sa vrátil princ.

            „Toto je to najkrajšie dielo, aké som kedy videl,“ povedal princ a prezeral si modré rúcho. „A som si istý, červené rúcho bude oveľa krajšie, pretože ten materiál je bohatší,“ a s hlbokým úklonom opustil miestnosť.

            Lucia dúfala, že keď princ uvidí urobené modré rúcho, že ďalšie dve rúcha už nebude chcieť. No zistila, že sa od nej očakáva splniť celú jej úlohu. Srdce jej o hodný kus kleslo a začala hlasno nariekať. Žigmund ju znova začul. Prosil Lenku, aby jej znova pomohla. Lenka sa aj teraz zľutovala nad ňou a jej trápením, a utkala a povyšívala aj druhé rúcho. Použila naň aj zlatú niť a množstvo drahokamov. Takže červenú látku bolo sotva vidieť.

            Keď bola s prácou hotová, vkĺzla do svojho stromu. A do izby vošiel princ.

            „Si rovnako rýchla ako i šikovná,“ povedal obdivujúco. „Vyzerá to, akoby to vyšívali samotné víly! Ale keďže zelené rúcho musí svojou krásou zatieniť prvé dve, dám ti na jeho dokončenie tri dni. Keď to bude hotové, okamžite sa vezmeme.“

            Teraz, ako hovoril, sa v Luciinej mysli objavili všetky nemilé veci, ktoré ona a jej matka urobili Lenke. Tak veľmi dúfala, že Lenka na ne zabudne a príde jej i po tretíkrát na pomoc. Lenka vôbec nezabudla na minulosť a nechala by ju osamote, nech si s tou úlohou poradí sama, ako najlepšie vie. Lenže tu bol jej brat, Žigmund, ktorý ju ešte raz prosil, aby jej pomohla. Tak Lenka znova vykĺzla von zo svojho stromu a na Luciinu veľkú úľavu sa dala do práce. Keď bolo rúcho zo žiarivého, zeleného hodvábu hotové, na hrote svojej ihly zachytila slnečné lúče a lúče z Mesiaca, a vtkala ich na rúcho do vzoru, aký ešte nikto nevidel. No trvalo to dosť dlho. Na tretie ráno, práve keď vkladala svoje posledné stehy do posledného kvetu na rúchu, vošiel princ.

            Lenka rýchlo vyskočila a pokúsila sa dostať do svojho stromu. Ale záhyby hodvábu boli omotané okolo nej, a keby ju princ nebol zachytil, bola by bývala spadla.

            „Už nejaký čas som si myslel, že tu niečo nie je celkom jasné,“ povedal. „Povedz mi, kto si a odkiaľ pochádzaš?“

            Lenka mu povedala svoje meno a všetko o sebe. Keď skončila, princ sa nahnevane otočil k Lucii a vyhlásil, že ako trest za svoje zlomyseľné klamstvá si zaslúži zomrieť hanebnou smrťou.

            Lucia mu ale padla k jeho nohám a prosila o milosť. Povedala, že na vine je jej matka. „To bola ona, a nie ja, kto ma predstavil za princeznú Lenku. Jediné klamstvo, ktoré som ti kedy povedala, bolo len o rúchach. A za to si nezaslúžim smrť.“

            Medzitým čo bola stále na kolenách, princ Žigmund vyskočil zo svojho stromu a objavil sa pri nich v miestnosti. Tiež prosil princa Grécka, aby odpustil Lucii. On tak teda urobil, ale pod podmienkou, že Lenka bude súhlasiť sa s ním zosobášiť.

            „Nie, pokým naša macocha bude nažive,“ odpovedala princezná Lenka. „Pretože priniesla biedu ku všetkým, ktorý sa k nej čo len priblížili.“ Vtedy im Lucia povedala, že kráľovná Beáta nie je obyčajná manželka kráľa, ale obryňa, ktorá ju uniesla zo susedného paláca ešte ako veľmi mladú a vychovala ju ako svoju dcéru. A okrem toho, že je to obryňa, je tiež bosorka, ktorá svojou čiernou mágiou potopila loď, na ktorej sa plavil Žigmundov a Lenkin otec. To ona spôsobila zmiznutie dvoranov, z čoho nikdy nebola obvinená. Počas nocí ich zjedla jeden po druhom. Ešte stále dúfa, že sa takto zbaví všetkých ľudí v krajine. A potom chce krajinu zaplniť obrami a obryňami, ako je ona sama.

            Princ Žigmund a princ Grécka teda rýchlo zhromaždili armádu a napochodovali do mesta, kde sa nachádzal palác obryne Beáty. Prišli tak náhle, že nikto na ich príchod nebol pripravený. A keby o ich príchode aj niekto vedel, ľudožravá obryňa Beáta už stihla zjesť väčšinu tých najsilnejších mužov. A ostatní tajne opustili svoje miesto zo strachu pred nejakým nepoznaným nebezpečenstvom. Preto ju veľmi ľahko zajali a nasledujúci deň jej na tržnici sťali hlavu. Potom obaja princovia pochodovali naspäť do Grécka.

            Lenka už nemala dôvod na odklad svojej svadby, a zosobášila sa s princom Grécka. Zároveň sa konala aj svadba Žigmunda a princeznej z Grécka. A Lucia zostala spolu s Lenkou ako jej priateľka a sestra, až pokým jej nenašli honosného šľachtica. A všetky tri páry žili potom šťastlivo, až do vysokého veku, kým nezomreli.

[@ Islandské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]