8*21*/289*/ Šesť hladných zvierat **(2,4k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden muž so svojou manželkou v malej chatrči, ďaleko od akýchkoľvek susedov. Ale nevadilo im, že sú sami. A boli by celkom šťastní, keby nebolo kuny, ktorá k nim každú noc prichádzala a odnášala si so sebou jednu z ich sliepok. Muž nastavil najrôznejšie pasce, aby chytil tohto zlodeja. Ale namiesto toho, aby zajal svojho nepriateľa, sa stalo, že jedného dňa svojou nepozornosťou on sám sa chytil do jednej zo svojich pascí. Padol do jamy, udrel si hlavu o kameň a zabil sa.

            Onedlho nato išla okolo kuna a hľadala si svoju večeru. Ako zbadala v pasci ležať mŕtveho muža, pomyslela si: „To je ale výhra. Tentokrát som pochodila až veľmi dobre.“ S veľkými ťažkosťami sa jej podarilo odtiahnuť telo na sane, ktoré stáli vedľa, a začala ťahať svoju korisť so sebou. Nezašla ani veľmi ďaleko, keď stretla veveričku, ktorá sa uklonila a povedala: „Dobré ráno, krstná mama! Čože to máš za sebou?“

            Kuna sa zasmiala a odpovedala: „Počula si už niekedy niečo takéto zvláštne? Starý muž, ktorého tu vidíš, nastražil pasce okolo svojho kurníka a myslel si, že ma tak chytí. Ale padol do svojej vlastnej pasce a zlomil si pritom svoje vlastné väzy. On je veľmi ťažký. Veľmi by som chcela, aby si mi pomohla ťahať sane.“ Tak veverička urobila, o čo ju požiadala, a sane sa pomaly hýbali dopredu.

            Po chvíli bežal krížom cez pole zajac. No zastavil sa, aby zistil, na čo takého úžasného sa tie dve chystajú. „Čo to tam máte?“ spýtal sa ich. Kuna porozprávala svoju historku a prosila ho, aby im pomohol ťahať sane.

            A zajac ich začal čo najsilnejšie ťahať. Po ďalšej chvíli sa k nim pridala líška a potom vlk. A nakoniec sa do ich spoločnosti pridal aj medveď, ktorý bol užitočnejší ako všetkých ďalších päť zvieratiek spoločne. Okrem toho, keď si na tom bezvládnom tele trochu pochutnali, potom už na ťahanie až také ťažké nebolo.

            Najhoršie na tom bolo, že čoskoro začali opäť hladovať. Vlk, ktorý bol z nich najhladnejší, povedal ostatným:

             „Priatelia moji, keď sme toho muža už zjedli, čo budeme teraz jesť?“

            „Navrhujem,“ odpovedal medveď, „aby sme začali jesť tých najmenších z nás.“ A kuna sa otočila a chcela polapiť veveričku, ktorá bola zo všetkých z nich najmenšia. Ale veverička vybehla na strom rýchlo ako blesk. Kuna, ktorá si práve včas uvedomila, že je veľkosťou ďalšia na rade, tak rýchlo ako myšlienka vkĺzla do malej diery medzi skalami.

            „Tak, čo budeme teraz jesť?“ znova sa spýtal vlk, keď sa spamätal zo svojho prekvapenia.

            „Musíme začať jesť tých najmenších z nás,“ zopakoval medveď a natiahol svoju labu smerom k zajacovi. Ale zajac nebol zajacom len tak pre nič za nič. Ešte predtým, ako sa ho medveď dotkol, vyplašený zajac vyskočil na všetky svoje štyri labky a trielil si to rovno do hlbokého lesa.

            Teraz, keď veverička, kuna a zajac boli preč, najmenším zvieraťom z tých troch, ktoré tam zostali, bola líška. Vlk a medveď jej vysvetlili, že im je to extrémne ľúto, ale že ju budú musieť zjesť. Líška Michaela neutiekla ako ostatné menšie zvieratá, ale sa na nich priateľsky usmiala a iba poznamenala: „V údolí všetko chutí tak zatuchnuto; každý má vtedy horšiu chuť do jedla.“ Vlk a medveď s tým jednoznačne súhlasili. Tak sa teda vybrali z priehlbiny, kde boli, cestičkou smerom hore na horskú stranu. Líška veselo klusala so svojimi veľkými spoločníkmi. Ale cestou na kopec sa jej podarilo pošepkať vlkovi: „Povedz mi, Peter, keď ma zjete, čo si dáte potom na ďalšiu večeru?“

            Ako sa zdalo, táto jednoduchá otázka vlka dosť veľmi zaskočila. Čo si len dajú na ďalšiu večeru? Ba čo viac, kto z nich tam zostane, aby to zjedol? Dohodli sa na pravidle, že vždy zjedia zo svojej skupinky toho najmenšieho.

            Tieto myšlienky mu rýchlo prebleskli hlavou a pohotovo povedal: „Medveď, líška, nuž čujte ma! A či by nebolo lepšie pre nás, aby sme žili spolu ako takí dobrí kamaráti a všetci traja spoločne lovili našu večeru?“

            „No to je to najlepšie, čo som kedy počula,“ odpovedala líška. A keďže boli dvaja proti jednému, medveď s tým musel byť tiež spokojný a súhlasiť s tým.

            Niekoľko dní sa im celkom dobre darilo. Dokonca aj hladný vlk mal čo jesť, koľko si len prial. Jedného rána, líška ako obvykle obiehala po okolí. Keď vtom si všimla jeden vysoký, tenký strom so stračím hniezdom na jednom z najvyšších konárov. Táto líška obzvlášť obľubovala mladé straky. Tak sa pustila do prípravy plánu, aby si jedno takéto stračie mláďa mohla dať na večeru. Nakoniec predsa len niečo vymyslela. Podľa svojho plánu si sadla blízko stromu a začala naň neprestajne pozerať.

            „Na čo to tak uprene hľadíš, Michaela?“ spýtala sa straka, ktorá ju sledovala z konára.

            „Nuž, prezerám si tento strom. Práve ma napadlo, že aký dobrý strom to je na moje nové snežné topánky, snežnice.

            Ale pri tejto odpovedi straka hlasno zapišťala a zvolala: „Ó, moja drahá priateľka, prosím ťa, len nie tento strom! Postavila som si na ňom svoje hniezdo a moje mladé vtáčence ešte nie sú dosť staré, aby mohli lietať.“

            „No to nebude také ľahké nájsť ďalší taký strom, z ktorého by sa dali spraviť také dobré snežnice,“ odpovedala líška, a naklonila svoju hlavu na jednu stranu a zamyslene hľadela na strom. „Dobre, nerád by som bola neprístojná. Takže, ak mi dáš jedno zo svojich mláďat, pôjdem hľadať drevo na svoje snežnice niekde inde.“

            Keďže úbohá straka vôbec nevedela, čo si má počať, tak s tým súhlasila. Zaletela do svojho hniezda a s ťažkým srdcom odtiaľ zhodila dolu jedno zo svojich mláďat. Líška ho uchopila do svojej tlamy a s pocitom víťazstva odbehla preč. Medzitým sa straka, ktorá bola veľmi zarmútená stratou jedného svojho mláďaťa, utešovala myšlienkou, že iba vták s výnimočnou múdrosťou by si vedel predstaviť, že obetovaním jedného svojho mláďaťa sa mu podarí zachrániť ostatné. Lenže čo sa potom nestalo. Nuž, o niekoľko dní neskôr, straka zase zbadala líšku Michaelu sedieť pod jej stromom. Od hrozného strachu straku priam bodlo pri srdci, ako na ňu pozerala cez dieru v hniezde.

            „Na čo sa to pozeráš?“ spýtala sa roztraseným hlasom.

            „Na tento strom predo mnou. Premýšľam, že aké pekné snežnice si z neho urobím,“ odpovedala zamyslene líška ducha neprítomným hlasom, akoby ani nepremýšľala nad tým, čo hovorí.

            „Ach, priateľu, moja drahá malá priateľka, nerob to,“ zvolala straka a poskakovala pritom od úzkosti. „Veď si mi ešte pred pár dňami sľúbila, že si svoje snežnice spravíš z nejakého iného stromu.“

            „Ta ja viem. Ale hoci som prehľadala celý les, nie je v ňom jediný strom taký dobrý, ako tento. Veľmi ma mrzí, že ťa musím sklamať, ale skutočne to nie je moja chyba. Jediná vec, ktorú môžem pre teba urobiť, je, že ak mi zhodíš ešte jedno zo svojich mláďat, že sa na výmenu úplne vzdám svojich snežníc.“

            A úbohá straka, napriek svojej múdrosti, bola povinná zhodiť dolu ďalšie zo svojich mláďat. Tentokrát si už veľmi nemyslela, že je nejako obdivuhodne múdrejšia ako ostatní. Sedela na okraji svojho hniezda, hlavu mala ovisnutú a perie celé rozstrapatené. Nešťastne hľadela pod seba dolu na zem na obraz utrpenia. A skutočne sa tak veľmi líšila od veselej, rozjasanej straky, ako ju poznali v celom lese, že vrana, ktorá letela okolo sa pri nej zastavila, aby sa jej spýtala, že čo takého sa jej prihodilo. „Prečo máš o dve mláďatá v hniezde menej?“ spýtala sa.

            „Musela som ich dať líške,“ odvetila straka chvejúcim sa hlasom. „Tento týždeň tu bola už dvakrát a chcela zrúbať môj strom, aby si mohla urobiť snežnice. Jediný spôsob, ako som sa jej mohla zbaviť bolo, že som jej dala dve svoje mláďatá.“

            „Ach, ty pochábeľ,“ zvolala vrana, „tá líška sa ťa iba snažila zastrašiť. Veď predsa nemôže vyrúbať tvoj strom, keď nemá ani sekeru, ba ani nôž. Moja milá, myslím si, že si obetovala svoje mladé len tak pre nič za nič! Drahá moja, ako si mohla len byť taká hlúpa!“ A vrana odletela a straku tam nechala premoženú smútkom a hanbou.

            Nasledujúce ráno prišla líška zase na svoje obvyklé miesto pri strom. Pretože bola hladná a na večeru by sa jej dobre hodila pekná malá straka. Ale tentokrát v hniezde nebola vyplašená, plachá straka, aby sa s ňou dohadovala, ale vták s hrdo vztýčenou hlavou a rozhodným hlasom.

            „Moja milá líška,“ povedala straka, položila si na bok na jednu stranu svoju hlavu a vyzerala múdro. „Dám ti jednu dobrú radu, aby si čo najrýchlejšie išla domov. Je úplne zbytočné mi hovoriť, že si chceš spraviť z môjho stromu snežnice, lebo nemáš ani sekeru, ani nôž, aby si ho mohla zoťať!“

            „Kto ťa naučil takéto múdrosti?“ spýtala sa líška, ktorá od prekvapenia nad týmto novým vývojom vecí zabudla na svoje zvyčajné spôsoby.

            „Vrana, ktorá ma včera poctila svojou návštevou,“ odpovedala straka.

            Keďže táto prefíkaná šelma Michaela už nemala žiadne potešenie v pokračovaní rozhovoru, opustila les. Ale keď prišla na hlavnú cestu, ľahla si a v celej svojej dĺžke sa roztiahla na zemi, akoby bola mŕtva. Veľmi skoro si všimla kútikom svojho oka, že k nej prilieta vrana. Tak zostávala v pokoji a vôbec sa ani len nepohla. Jej jazyk jej visel von z úst. Vrana, ktorá veľmi túžila po nejakej lahodnej večeri, priskočila k líške a sklonila sa dopredu, aby si zobla do jej jazyka. Keď vtom líška spravila chňap a chytila ju za krídlo. Vrana vedela, že je úplne zbytočne bojovať s ňou a snažiť sa vyslobodiť z jej zovretia, tak len povedala:

            „Ach, priateľu, ak ma chceš naozaj zjesť, prosím ťa, urob to aspoň v dobrom štýle. Zhoď ma po okraji dolu do tejto priepasti, aby sa moje perie poodtŕhalo a všetci videli, že tvoja prefíkanosť je väčšia ako moja.“ Táto myšlienka líšku potešila. Pretože vrane ešte neodpustila, že ju pripravila o ďalšie stračie mláďatá. Tak vranu odniesla na okraj priepasti a zhodila ju dolu s úmyslom, že si po ňu príde naspodok priepasti cestičkou, ktorú poznala. Len čo však líška vranu pustila, tá sa vzniesla rovno hore do vzduchu. A ako sa vznášala stále vyššie a ďalej, zavolala so smiechom na líšku: „Ach, líška! Vieš veľmi dobre chytať svoju korisť, ale vôbec si ju nevieš udržať.“

            So stiahnutým chvostom medzi nohami sa líška vrátila do lesa. Keďže vedela, že vrana vletela do lesa a všetkých pred ňou varovala a postavila na stráž, ani len netušila, kde si má teraz hľadať svoju večeru. Predstava, že dnes v noci pôjde spať bez večere, bola pre ňu veľmi nepríjemná. Veľmi premýšľala o tom, čo by mala teraz urobiť. Keď vtom sa náhodou stretla so svojím starým priateľom medveďom.

            Toto nešťastné veľké zviera práve stratilo svoju medvediu manželku. A tak sa teda tento medveď chystal nájsť niekoho, kto by za ňou trúchlil, pretože veľmi pociťoval jej stratu. Sotva opustil svoju jaskyňu, keď natrafil na vlka, ktorý sa ho spýtal, že kam má namierené. „Idem hľadať nejakého smútiaceho,“ odpovedal medveď a vyrozprával mu svoj príbeh.

            „Och, dovoľ mi trúchliť pre teba,“ zvolal vlk.

            „A vieš ty vôbec vyť?“ spýtal sa medveď.

            „Och, samozrejme, krstný otče, istotne,“ odpovedal vlk. No medveď i tak požadoval ukážku jeho vytia, aby sa uistil, že sa do celej tejto záležitosti rozumie. Tak vlk začal predvádzať svoj žalospev: „Hu-hu-hú, hu-hú, hú!“ zavýjal vlk akoby o dušu. Medveď si musel zapchať uši svojimi labami a prosil ho, aby prestal.

            „Vôbec nemáš ani len poňatie, ako sa to robí. Choď si svojou cestou,“ povedal nahnevane medveď.

            Ako išiel kúsok ďalej, stretol zajaca, ktorý odpočíval v priekope. Ako ten zbadal medveďa, priskákal k nemu a spýtal sa ho, že prečo vyzerá tak smutne. Medveď mu povedal, že práve prišiel o svoju medvediu manželku a že teraz hľadá niekoho, kto by vedel nad ňou trúchliť správnym spôsobom. Zajac mu okamžite ponúkol svoje služby. Ale medveď si dal záležať na tom, aby si predtým, ako ho prijme, vypočul jeho talent na túto činnosť. „Pupupú, pupú, pú,“ zapišťal zajac. Lenže jeho hlas bol taký slabý, že ho medveď sotva počul. „To nie je celkom to, čo chcem,“ povedal medveď a zaželal mu pekný zvyšok dňa.

            A to bolo práve vtedy, keď k nemu prišla líška. Tiež si všimla jeho smutný výraz a zastavila pri ňom. „Čože sa ti takého stalo, krstný otče?“ spýtala sa ho. „A kamže máš namierené?“

            „Hľadám nejakého smútiaceho za mojou manželkou,“ odpovedal medveď.

            „Ó, vyber si mňa,“ zvolala líška, a medveď sa na ňu zamyslene pozrel.

            „A vieš dobre zavýjať?“ spýtal sa.

            „Áno, nádherne. Len počúvaj,“ a líška zdvihla svoj hlas a začala smutne vyť: „Lululú, lulú, lú! Slávna priadka, pekárka dobrých koláčov, opustila svojho manžela! Lululú, lulú, lú! Ach, už je preč! Už sa nenavráti späť! Už je preč! Lululú, lulú, lú!“

            „No, konečne som našiel niekoho, kto ovláda smútočné umenie náreku,“ zvolal medveď, ktorý bol celkom potešený. Zaviedol líšku naspäť do svojej jaskyne a požiadal ju, aby začala trúchliť nad jeho mŕtvou manželkou, ktorá ležala natiahnutá na svojej posteli zo šedého machu. Lenže z akéhosi dôvodu to líške vôbec nevyhovovalo.

            „V tejto jaskyni sa len veľmi ťažko dá správne zavýjať,“ povedala. „Je tu príliš veľká vlhkosť.  Mal by si odniesť jej telo do komory. Tam to bude znieť oveľa lepšie.“ Tak medveď odniesol manželkine telo do komory. A on sám sa potom vrátil do jaskyne, aby pre trúchliacu líšku uvaril trochu kaše. Z času na čas zastal, aby si vypočul trúchlenie líšky, ale nič nezačul. Napokon prišiel ku dverám komory a zavolal na líšku:

            „Krstná mama, prečo nekvíliš? Čo sa stalo?“

            A líška, ktorá namiesto toho, aby prenikavo a žalostne nariekala nad mŕtvou medvedicou, si na nej v tichosti pochutnávala, mu odpovedala:

            „Už jej zostali iba nohy a chodidlá. Daj mi ešte päť minút a aj tie budú preč.“

            Keď to medveď začul, rozbehol sa do kuchyne po naberačku, aby dal zradcovi výprask, aký si zaslúžil. Ale akonáhle otvoril dvere na komore, Michaela bola naň už pripravená. A tak sa mu prešmykla rýchlo pomedzi nohy a trielila preč rovno do lesa. Keď medveď zbadal, že mu líška ušla, hodil za ňou naberačku. Trafil ňou však iba koniec jej chvosta. Preto majú od tých čias všetky líšky na konci svojich chvostov biely fľak.

            A takto to už medzi zvieratkami v lese chodí.

            [@ Fínske poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]