8*22*/290*/ Ako sa z chlapca žobráka stal gróf Miro **(2,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden muž, ktorý mal iba jediného syna. Bol to lenivý a hlúpy chlapec, ktorý nikdy neurobil nič, čo mu bolo povedané. Keď jeho otec zomieral, poslal poňho a povedal mu, že onedlho zostane na svete úplne sám, bez žiadneho majetku, iba s malou chatkou, v ktorej bývali, a s hruškou, ktorá rástla za ňou. A že či sa mu páči alebo nie, bude musieť pracovať, lebo inak bude hladovať. Potom starý muž zomrel.

            Tak či onak chlapec aj tak nepracoval. Namiesto toho zaháľal ako predtým. Pritom sa uspokojil len s tým, že jedol hrušky zo svojho stromu, ktorý na rozdiel od ostatných hruškových stromov plodil ovocie po celý rok. A tieto hrušky boli skutočne oveľa chutnejšie ako tie, ktoré ste mohli dostať niekde inde na jeseň. Tak jedného dňa uprostred zimy prilákali líšku, ktorá sa zakrádala po okolí.

            „Pre pána kráľa! Aké dobré hrušky!“ povedala mládencovi. „Daj mi z nich za kôš! Prinesie ti to šťastie!“

            „Ach, moja malá líška, ale keď ti z nich dám za kôš, čo budem potom jesť?“ spýtal sa chlapec.

            „Och, len mi ver a urob, čo ti hovorím,“ povedala líška. „Som si istá, že ti to prinesie šťastie.“ Chlapec teda vstal a naoberal niekoľko najzrelších hrušiek a položil ich do trstinového koša. Líška sa mu poďakovala, vzala košík do úst a odbehla rovno do kráľovského paláca, kde vyhľadala samotného kráľa.

            „Vaše Veličenstvo, môj pán Vám posiela niekoľko svojich najlepších hrušiek a prosí Vás, aby ste ich milostivo prijali,“ povedala a položila košík k nohám kráľa.

            „Čože? Hrušky! V tomto ročnom období?“ zvolal prekvapene kráľ a naklonil sa, aby sa na ne pozrel. „Prosím ťa, a kto je tvoj pán?“

            „Gróf Miro,“ odpovedala pohotovo líška.

            „Ale ako sa mu darí v zime dopestovať čerstvé hrušky?“ spýtal sa kráľ.

            „Ó, on má všetko, čo chce,“ odpovedala líška. „Je bohatší ako vy, Vaše Veličenstvo.“

            „Čo mu potom môžem poslať na oplátku za jeho hrušky?“ povedal kráľ.

            „Vôbec nič, Vaše Veličenstvo, inak by ste ublížili jeho citom,“ odpovedala líška.

            „Nuž mu teda povedz, že mu za ne srdečne ďakujem a že si na nich veľmi rád pochutnám.“ A líška odišla.

            Odklusala naspäť do chatky s prázdnym košíkom a vyrozprávala svoj príbeh. Ale keď si ju mládenec vypočul, vôbec sa nezdal byť potešený.

            „Ale, moja drahá malá líška,“ povedal, „ty si mi na oplátku za hrušky nič nepriniesla, a ja som taký hladný!“

            „Len sa ničoho neobávaj a dôveruj mi,“ odpovedala líška. „Viem, čo robím. Uvidíš, že ti to prinesie šťastie.“

            Niekoľko dní nato sa líška znova vrátila naspäť.

            „Potrebujem ďalší kôš hrušiek,“ povedala.

            „Ach, ty malá líška, čo ja len budem jesť, keď mi zoberieš všetky moje hrušky?“ povedal.

            „Daj na moje slová, všetko dobre dopadne,“ povedala líška, a vzala ešte väčší kôš ako predtým. Mladý muž ho celý naplnil hruškami. Potom ho líška vzala do úst a odklusala s ním do paláca.

            „Vaše Veličenstvo, keďže sa zdalo, že Vás košík s hruškami potešil, priniesla som Vám ešte nejaké ďalšie,“ povedala. „A zároveň spolu s tým Vám môj pán, gróf Miro, posiela svoje pokorné, úctivé pozdravy.“

            „Určite nie je možné, aby sa teraz mohli dopestovať takéto dobré hrušky. Veď je všade snehu až po kolená,“ zvolal kráľ.

            „Ó, týmto hruškám sneh neprekáža, vôbec ich to na chuti nijako neovplyvní,“ povedala akoby mimochodom líška. „Môj pán, gróf Miro, je dostatočne bohatý, aby vedel urobiť čokoľvek. Ale dnes ma sem posiela s otázkou, či mu dáte svoju dcéru za manželku?“

            „Ak je oveľa bohatší ako ja,“ povedal kráľ, „budem to musieť odmietnuť. Moja česť by mi nedovolila prijať jeho ponuku.“

            „Ó, Vaše Veličenstvo, prosím Vás, nesmiete takto rozmýšľať,“ odpovedala líška. „Ohľadom vena si nerobte žiadne starosti. Gróf Miro by nikdy ani len nesníval o tom, že by žiadal aj o niečo iné, ako len o ruku princeznej.“

            „Je skutočne taký bohatý, že sa zaobíde bez vena?“ spýtal sa kráľ.

            „A či som nepovedala Vášmu Veličenstvu, že je bohatší ako vy?“ odpovedala vyčítavo líška.

            „Nuž dobre, popros ho, aby sem prišiel, nech sa spolu porozprávame,“ povedal kráľ.

            Líška sa teda vrátila k mládencovi a povedala: „Povedala som kráľovi, že si gróf Miro, a požiadala som ho o ruku jeho dcéry pre teba.“

            „Ach, líška moja, čo si to spravila?“ zdesene zvolal mládenec. „Keď ma kráľ uvidí, mi dá zoťať hlavu.“

            „Ó, nie, nedá!“ odpovedala líška. „Len rob to, čo ti poviem.“ A odišla do mesta rovno do domu najlepšieho krajčíra.

            „Môj pán, gróf Miro, Vás prosí, aby ste mu okamžite poslali ten najlepší plášť, aký máte vo svojom obchode,“ povedala líška svojím najvznešenejším spôsobom. „Ak mu bude vyhovovať, zastavím sa tu zajtra a zaplatím zaň! Pretože sa skutočne veľmi ponáhľa, možno by bolo dobré, kebyže si sama hneď prezriem Váš tovar.“ Krajčír nebol zvyknutý slúžiť grófom, tak okamžite vytiahol všetky plášte, ktoré mal pripravené. Líška vybrala jeden krásny z bielej a striebornej farby. Krajčír ho zabalil do balíčka, ktorý líška chytila za šnúrky do svojich zubov, a odišla z obchodu. Išla rovno k predajcovi koní, ktorého presvedčila, aby poslal svojho najlepšieho koňa ku mládencovej chatke, vraviac, že kráľ pozval jej pána do paláca.

            Mladý muž si veľmi neochotne obliekol nový plášť, vysadol na koňa a cválal na stretnutie s kráľom. Sprevádzala ho jeho líška, ktorá bežala pred ním.

            „A čo mám povedať Jeho Veličenstvu, líška moja?“ znepokojene sa jej opýtal. „Veď vieš, že som s kráľom nikdy predtým nehovoril.“

            „Nemusíš vôbec nič povedať,“ odpovedala líška. „Všetko rozprávanie ponechaj na mňa. Úplne stačí, keď povieš len: „Dobré ráno, Vaše Veličenstvo.““

            Keď sa dostali do paláca, kráľ prišiel ku dverám. Prijal grófa Mira a zaviedol ho do veľkej sály, kde sa konala hostina. Princezná už sedela za stolom, ale bola rovnako nemá ako sám gróf Miro.

            Kráľ sa obrátil k líške a poznamenal: „Gróf hovorí nejako veľmi málo.“ A líška mu odpovedala: „Pri spravovaní svojho majetku musí toľko myslieť, že si nemôže dovoliť rozprávať ako obyčajní ľudia.“ Kráľ bol celkom spokojný. Tak dojedli večeru, a gróf Miro a líška odišli.

            Nasledujúce ráno, líška opäť prišla za mládencom.

            „Daj mi ďalší kôš hrušiek,“ povedala.

            „Nuž, dobre teda, ale pamätaj si, že ma to môže stáť život,“ odpovedal mládenec.

            „Ó, len to nechaj na mňa, a urob, ako ti hovorím. Uvidíš, že nakoniec ti to prinesie veľké šťastie,“ odpovedala líška. Tak natrhal ďalšie hrušky, a líška ich odniesla ku kráľovi.

            „Môj pán, gróf Miro, Vám posiela ešte tieto hrušky,“ povedala líška kráľovi, „a žiada o odpoveď na jeho ponuku na sobáš s Vašou dcérou.“

            „Povedz grófovi, že svadba sa môže konať, kedykoľvek sa mu zapáči,“ odpovedal kráľ. A líška plná hrdosti hneď odklusala naspäť, aby doručila jeho správu.

            „Ale predsa sem nemôžem priviezť princeznú, líška moja,“ zdesene zvolal mladý muž.

            „Všetko nechaj na mňa,“ odpovedala líška. „Veď som to doteraz celkom dobre zvládla.“

            A hore v paláci sa pripravila veľká svadba, a mládenec sa oženil s princeznou.

            Po týždni hodovania povedala líška kráľovi: „Môj pán si želá vziať svoju nevestu domov na svoj hrad.“

            „Veľmi dobre, budem ich sprevádzať,“ odpovedal kráľ, a rozkázal svojim dvoranom a služobníkom, aby sa pripravili na cestu. Zo stajne vytiahli najlepšie kone. A kráľ, gróf Miro a princezná vyrazili na cestu krížom cez planinu. Malá líška bežala rovno pred nimi.

            Pri pohľade na veľké stádo oviec, ktoré sa pokojne páslo na bohatej tráve, sa líška zastavila. „Komu patria tieto ovce?“ spýtala sa pastiera.

            „Jednému obrovi,“ odpovedal pastier.

            „Čože?“ povedala líška záhadným spôsobom. „Vidíš za mnou ten dav ozbrojených mužov, ktorí jazdia spolu? Ak by si im povedal, že tieto ovce patria nejakému obrovi, tak by ich boli zabili. A potom by obor zabil teba! Ak sa opýtajú, že komu patria tieto ovce, bude pre všetkých lepšie, keď povieš, že patria grófovi Mirovi.“ A líška náhlivo bežala ďalej dopredu. Pretože si nepriala, aby ju niekto videl, ako sa rozpráva s pastierom.

            Veľmi skoro išiel okolo kráľ.

            „Aké krásne ovce!“ povedal a prišiel na koni až k pastierovi. „Na svojich pastvinách nemám tak dobre vypasené ovce. Čie sú tieto ovce?“

            „Všetky tieto ovce patria grófovi Mirovi,“ odpovedal pastier, ktorý nespoznal kráľa.

            „Nuž, gróf Miro musí byť veľmi bohatý človek,“ pomyslel si kráľ pre seba, a tešil sa, že má takého bohatého zaťa.

            Líška sa medzitým stretla s obrovským stádom ošípaných, ktoré svojimi ňufákmi rozhrabávali zem okolo koreňov nejakých stromov.

            „Komu patria tieto ošípané?“  spýtala sa líška sviniara.

            „Jednému obrovi,“ odpovedal.

            „Čože?“ zašepkala líška, hoci ju nikto iný nemohol počuť. „Vidíš tamtú skupinu ozbrojených mužov, ktorí cválajú smerom k nám? Ak im povieš, že tieto ošípané patria obrovi, zabijú ich, a potom obor zabije teba! Ak sa opýtajú, bude lepšie, keď povieš, že tieto ošípané patria grófovi Mirovi.“ A líška sa ponáhľala ďalej.

            Krátko nato tam pricválal kráľ.

            „Aké dobre vypasené ošípané sú tu!“ povedal a zatiahol svojho koňa za uzdu. „Všetky tieto ošípané sú tlstejšie ako tie na mojich farmách. Komu patria?“

            „Všetky tieto ošípané patria grófovi Mirovi,“ povedal sviniar, ktorý nespoznal kráľa. A kráľ bol šťastný, že má takého bohatého zaťa.

            Tentoraz líška bežala rýchlejšie než predtým. A na rozkvitnutej lúke našla skupinu koní, ktoré sa tam pásli. „Čie sú tieto kone?“ spýtala sa muža, ktorý ich strážil.

            „Jedného obra,“ odpovedal koniar.

            „Čože?“ pošepkala líška. „Vidíš ten dav ozbrojených mužov, ako k nám prichádza? Ak im povieš, že kone patria obrovi, tak ich rozoženú, a potom ťa obor zabije! Ak sa ťa budú pýtať na kone, najlepšie pre všetkých bude, keď povieš, že tieto kone patria grófovi Mirovi.“ A líška bežala ďalej.

            O niekoľko minút tam pricválal kráľ.

            „Ó, aké krásne stvorenia! Ako si len želám, aby boli moje!“ zvolal. „Komu patria tieto kone?“

            „Všetky tieto kone patria grófovi Mirovi,“ odpovedal muž, ktorý tiež nespoznal kráľa. A kráľovi poskočilo srdce od radosti, že jeho bohatý zať má také krásne kone, ako sú jeho vlastné.

            Napokon prišla líška až k hradu samotného obra. Bežala hore schodmi a plakala:

            „Ách, nešťastní, úbohí ľudia, ktorí tu bývate, aký len smutný osud vás čaká!“

            „Čo sa deje?“ spýtal sa obor, ktorý sa celý triasol od strachu.

            „Vidíš tú skupinu jazdcov, ktorí sem cválajú po ceste? Sám kráľ ich sem posiela, aby ťa zabili!“

            „Ó, drahá dobrá líška, prosíme ťa, pomôž nám!“ zvolal obor a jeho manželka obryňa.

            „No, urobím, čo je v mojich silách,“ odpovedala líška. „Najlepšie by bolo, aby ste sa obaja ukryli do veľkej pece, a keď vojaci odídu, tak vás z nej oboch vypustím.“

            Obor a obryňa náhlivo vliezli do pece, rýchlejšie ako myšlienka. Líška za nimi zabuchla a na závoru zatvorila dvere. Hneď ako tak urobila, prichádzal na nádvorie kráľ aj so svojím sprievodom.

            „Urobte nám tú česť a zosadnite, Vaše Veličenstvo,“ povedala líška s hlbokým úklonom. „Toto je palác grófa Mira!“

            „Veď je nádhernejší ako ten môj!“ zvolal kráľ, ako si prezeral všetky krásne veci, ktoré boli v hale. „Ale prečo tu nie je žiadne služobníctvo?“

            „Jeho excelencia gróf Miro, si želá, aby si ho pre seba vybrala sama princezná,“ odpovedala líška, a kráľ súhlasne pokýval hlavou. Potom so svojím sprievodom odcválal do svojho kráľovského paláca a mladomanželský pár nechal tu v ich paláci. Ale keď bola tma a všetko na okolí sa utíšilo, líška sa zakradla dolu do kuchyne a zapálila oheň vo veľkej peci, kde sa obor a obryňa upálili a zomreli. Nasledujúce ráno povedala líška grófovi Mirovi:

            „Teraz, keď si šťastný a bohatý, už ma viacej nepotrebuješ. Ale predtým, ako od teba odídem, ťa musím na oplátku o niečo požiadať. Sľúb mi, že keď zomriem, že mi dáš nádhernú rakvu a že ma pochováš s patričnými poctami.“

            „Ach, naša malá líška, nehovor o tom, že zomrieš,“ zvolala princezná takmer s plačom, pretože si líšku medzitým stihla veľmi obľúbiť.

            Po nejakom čase si líška pomyslela, že zistí, či jej je gróf Miro vďačný za všetko, čo preňho urobila. Tak sa vrátila k jeho palácu, kde si ľahla na schodisko a tvárila sa, že je mŕtva. Princezná práve išla na prechádzku a tam ju zbadala ležať bez akejkoľvek známky života. Tak sa rozplakala a vedľa nej padla na kolená.

            „Moja drahá líška, ty predsa nemôžeš byť mŕtva,“ kvílila. „Ty úbohé, nešťastné malé stvorenie, budeš mať tú najlepšiu rakvu na svete!“

            „Rakvu pre zviera?“ povedal gróf Miro. „Aký nezmysel! Len ju chyť za nohu a zahoď do priekopy.“

            „Vtedy líška vyskočila na všetky svoje štyri nohy a zvolala: „Ty úbohý, nevďačný žobrák! Azda si už zabudol, že za všetko svoje bohatstvo vďačíš mne?“

            Keď gróf Miro počul tieto slová, sa náramne vyľakal. Pretože si pomyslel, že možnože má líška tú moc, aby mu zobrala jeho hrad a nechala ho takého chudobného, ako keď nemal na jedenie jesť nič iné, len hrušky zo svojho stromu. Tak sa teda snažil zmierniť hnev líšky, vraviac, že iba žartoval, lebo vedel, že nie je ešte mŕtva. Kvôli princeznej sa líška nechala obmäkčiť. Potom spolu s nimi žila na zámku ešte mnoho rokov a hrávala sa tam s deťmi grófa Mira. A keď prišiel jej čas a naozaj zomrela, dali jej urobiť rakvu z čistého striebra. A gróf Miro a jeho manželka ju sprevádzali až k jej hrobu, kde ju pochovali.

            [@ Sicílske poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]