8*23*/291*/ Darebák a pastier **(2,5k)

Kedysi dávno žil raz v jednej maličkej chalúpke blízko kráľovského paláca jeden starý muž, jeho manželka, a ich syn, ktorý bol veľmi lenivý chlapec. Nikdy neurobil žiadnu prácu poriadne. Nemohli mu dať ani svoju kravu na starosť, lebo ju vždy nechal, aby sa postarala sama o seba, a on si ľahol na breh, kde zaspal a vyhrieval sa na slnku. Jeho otec mu jeho ničnerobenie dlho znášal. Dúfal, že s pribúdajúcim vekom získa viac rozumu a zmysel pre realitu. Ale napokon starcova trpezlivosť vypršala a povedal svojmu synovi, že už viacej neznesie, aby doma zaháľal, a že si musí ísť hľadať svoje šťastie do sveta.

            Mládenec videl, že sa tomu nedá zabrániť. Tak si prehodil cez plece batoh plný obživy a vydal sa na cestu. Napokon prišiel k veľkému domu, na dvere ktorého zaklopal.

            „Čo chceš?“ spýtal sa starý muž, ktorý mu otvoril. Mládenec mu povedal, ako ho jeho otec poslal z domu do sveta, lebo bol príliš lenivý a hlúpy, a že potrebuje na noc prístrešok na prespanie.

            „To dostaneš,“ odpovedal muž, „ale zajtra ti dám nejakú prácu, lebo musíš vedieť, že ja som hlavný pastier kráľa.“

            Mládenec neodpovedal. Cítil, že ak má predsa len niekde pracovať, že by mohol aj tu. A keďže nepoznal iný spôsob, ako získať posteľ na noc, tak pomaly vošiel dnu.

            Pastierove dve dcéry a ich matka sedeli pri večeri, a pozvali ho, aby sa k nim pripojil. O práci sa už nehovorilo. A keď dojedli, všetci išli spať.

            Ráno, keď sa mladý muž obliekol, pastier naňho zavolal a povedal mu:

            „Teraz počúvaj. Poviem ti, čo máš robiť.“

            „Čo je to?“ spýtal sa podráždene mládenec.

            „Nič viac ako starať sa o dvesto ošípaných,“ znela odpoveď.

            „Ó, na to som už zvyknutý,“ odpovedal mládenec.

            „Áno, ale tentoraz to budeš musieť robiť poriadne,“ povedal pastier, a vzal mládenca na miesto, kde sa kŕmili ošípané. Potom mu povedal, aby ich zaviedol do lesa na okraji hory. Toto mládenec urobil. Ale len čo sa dostali na okraj hory, všetky ošípané sa naširoko rozišli. A boli by mu úplne utiekli, keby náhodou neprišli k úzkej rokline. Odtiaľ ich mládenec ľahko zahnal ku chatke svojho otca.

            „Odkiaľ sú všetky tieto ošípané a ako si k nim prišiel?“ spýtal sa prekvapene starý muž, keď jeho syn zaklopal na dvere chatky, ktorú opustil iba deň predtým.

            „Patria hlavnému pastierovi kráľa,“ odpovedal jeho syn. „Dal mi ich, aby som na ne dával pozor. Ale ja som vedel, že to nedokážem urobiť, tak som ich zahnal rovno k tebe. Teraz sa postaraj čo najlepšie o svoje šťastie, a pozabíjaj ich a zaves.“

            „O čom to hovoríš?“ zvolal otec bledý od strachu. „Keby som urobil takú vec, by nás istotne popravili.“

            „Nie, nie! Urob, ako ti hovorím, a ja sa z toho nejako dostanem,“ odpovedal mladý muž. A nakoniec sa tak i stalo, bolo po jeho. Pozabíjali všetky ošípané a položili ich vedľa seba do radu. Potom im odrezal všetky chvosty, ktoré šnúrou spolu uviazal. Zväzok si prehodil cez chrbát a vrátil sa na miesto, kde sa mali pásť. Tu sa nachádzal aj malý močiar, ktorý bol presne tým, čo potreboval. Našiel veľký kameň, o ktorý uviazal šnúru a ponoril do močiara tak, že na jeho druhom konci boli uviazané chvosty ošípaných, ktoré vytŕčali z bahnistej vody. Keď mal všetko pripravené, ponáhľal sa ku svojmu pánovi s takou smutnou tvárou, že pastier hneď videl, že sa stalo niečo hrozné.

            „Kde sú ošípané?“ spýtal sa.

            „Ach, ani mi ich nespomínaj!“ odpovedal mladík. „Naozaj mi veľmi ťažko padne, aby som ti to povedal. Vo chvíli, ako som ich dostal na pole, sa úplne zbláznili. Každá ošípaná sa rozbehla úplne iným smerom. Behal som za nimi kade-tade. Ale tak rýchlo, ako som jednu chytil, druhá bola preč. Celý som bol z toho úplne zúfalý. Akokoľvek, napokon sa mi ich podarilo všetky zhromaždiť. Tak som sa ich chystal zahnať naspäť, keď vtom ich pochytil zmätok a vbehli rovno do bahnistého močiara, kde úplne zmizli. Zostali im trčať iba konce ich chvostov, ktoré si sám môžeš ísť pozrieť a presvedčiť sa o tom.“

            „Tento svoj príbeh si naozaj veľmi dobre vymyslel,“ odpovedal pastier.

            „Nie! To je skutočná pravda! Poď so mnou a ja ti to dokážem.“ A išli spolu k močiaru, z ktorého naozaj trčali na jeho hladine len chvosty ošípaných. Pastier chytil ten najbližší a celou svojou silou ho začal ťahať, ale úplne zbytočne, lebo kameň a šnúra pevne držali každý chvost. Zavolal na mladíka, aby mu pomohol. Ale im obom sa nedarilo o nič lepšie ako jemu samotnému.

            „Áno, nakoniec je tvoj príbeh úplne pravdivý. Je to veľmi podivuhodná záležitosť,“ povedal pastier. „Ako vidím, vôbec to nie je tvoja chyba. Musím sa so stratou vysporiadať čo najlepšie, ako len viem. Nuž vráťme sa teda domov, pretože je už čas na večeru!“

            Nasledujúce ráno povedal pastier mladému mužovi: „Mám pre teba ďalšiu prácu. Dnes musíš zobrať na pastviny sto oviec. Ale dávaj dobrý pozor, aby sa im nič zlého nestalo!“

            „Urobím to najlepšie, ako len viem,“ odpovedal mládenec. A otvoril ohradu, kde boli ovce celú noc, a vyhnal ich na lúku. Ale za krátky čas sa aj ony, rovnako ako ošípané, rozišli doširoka kade-tade všetkými smermi. Mládenec vôbec nevedel, ako ich má zhromaždiť a udržať spolu pri sebe. Snažil sa, koľko len vedel, a myslel pritom na to, že je to trest za jeho lenivosť, že sa nedokázal postarať o jednu kravu svojho otca.

            Napokon sa však zdalo, že sa ovce behaním unavili. Potom sa mládencovi podarilo zhromaždiť ich. A znovu ich zahnal, ako predtým, k domu svojho otca.

            „Čie sú to ovce a čo tu robia?“ spýtal sa začudovane starý muž. Jeho syn mu odpovedal, a keď skončil svoj príbeh, otec pokrútil hlavou.

            „Prestaň s týmito zlými spôsobmi a vráť ich späť svojmu pánovi,“ povedal.

            „Nie, nie,“ odpovedal mládenec. „Nie som taký hlúpy! Zabijeme ich a dáme si ich na večeru.“

            „Ak to urobíš, bude ťa to stáť svoj život,“ odpovedal otec.

            „Ó, nie som si istý!“ povedal syn. „A každopádne bude zase po mojom.“ A všetky ovce zabil a položil na trávu. Baranovi, ktorý vždy viedol stádo a mal zvony okolo rohov, odťal hlavu. Potom ju vzal na miesto, kde sa ovce mali pásť. Pretože si tam všimol vysokú skalu, uprostred ktorej rástol kúsok zelenej trávy, a na jej okraji vyrastali tri husté kríky. S veľkými ťažkosťami sa vyštveral hore na túto skalu. A hlavu barana uviazal povrazom o kríky tak, aby bolo vidno iba rohy a zvončeky. Keďže fúkal jemný vánok, kríky, ku ktorým bola priviazaná hlava, sa jemne hýbali a zvončeky zvonili. Keď všetko urobil podľa svojich predstáv, rýchlo sa ponáhľal naspäť ku svojmu pánovi.

            „Kde sú ovce?“ spýtal sa pastier, keď mládenec pribehol zadychčaný hore schodmi.

            „Ach, ani mi ich nespomínaj,“ odpovedal. „Som tu iba zázrakom.“

            „Okamžite mi povedz, čo sa stalo!“ povedal stroho pastier.

            Mládenec začal vzlykať a koktať: „Ja, sotva viem, ako, ti to povedať! Ony, ony boli také nepríjemné, že, že som ich vôbec nedokázal zvládnuť. Ony, ony sa rozutekali všetkými smermi. A ja, ja som bežal za nimi. Takmer, som, umrel od únavy. Potom som začul, zvuk, o ktorom som si myslel, že je len vietor. Ale, ale ovce sa zrazu, pred mojimi očami, zdvihli hore do vzduchu. A tak som tam stál, a sledoval ich, akoby som bol premenený, na kameň. A neustále mi v ušiach zvonil, zvuk zvonov, na baranovi, ktorý ich viedol.“

            „To nie je nič iné ako jedna veľká lož od začiatku až do konca,“ povedal pastier.

            „Nie! Hovorím pravdu, ako že je slnko na nebi,“ odpovedal mládenec.

            „Tak mi daj o tom dôkaz,“ zvolal jeho pán.

            „Nuž dobre, poď so mnou teda,“ povedal mládenec. O tom čase bol už večer a padal súmrak. Mladý muž priviedol pastiera k úpätiu veľkej skaly. Ale bola taká tma, že bolo sotva niečo vidieť. Zvuk zvončekov v kríkoch nad nimi jemne zvonil. A pastier ich spoznal ako tie, ktoré boli zavesené na rohoch jeho barana.

            „Počuješ tie baranove zvončeky?“ spýtal sa mládenec.

            „Áno, počujem. Hovoril si pravdu. Nemôžem ťa obviňovať za to, čo sa stalo. Budem sa musieť vysporiadať so stratou čo najlepšie, ako len viem.“

            Potom sa otočil a išiel domov. Za ním išiel mládenec, ktorý bol veľmi potešený svojou vlastnou chytrosťou.

            „Nemal by som sa čudovať, ak úlohy, ktoré som ti dal, boli príliš ťažké a že ťa unavili,“ nasledujúce ráno povedal pastier. „Ale dnes mám pre teba celkom ľahkú úlohu. Musíš sa postarať o štyridsať volov a byť pritom veľmi opatrný, pretože jeden z nich má pozlátené svoje rohy a kopytá, a kráľ ho radí medzi svoje najväčšie poklady.“

            Tak mladý muž vyhnal voly na lúku. No hneď ako sa tam dostali, rovnako ako ovce a ošípané, sa rozišli všetkými smermi. Vzácny vôl bol z nich najdivokejší. Ako ich mládenec pozoroval a nevedel, čo má robiť ďalej, prišlo mu na um, že neďaleko sa zvykne pásť otcova krava. Hneď vydal zo seba taký hluk, že voly poriadne vystrašil. Tie potom išli veľmi ľahko smerom, ktorým si želal, aby išli. Keď počuli bučať kravu, cválali ešte rýchlejšie, a čoskoro všetky dorazili k domu jeho otca.

            Starý muž stál pred dverami svojej chatky, keď vtom uvidel, ako sa k nemu spoza rohu ulice ponáhľa veľké stádo dobytka, s jeho synom a s jeho vlastnou kravou na čele.

            „Čí je to dobytok? A prečo je tu?“ spýtal sa, a jeho syn mu porozprával svoj príbeh.

            „Zober ich čo najskôr ku svojmu pánovi,“ povedal starý muž. Ale syn sa iba zasmial a povedal: „Nie, nie! Ony sú darom pre teba! Budeš od nich pekne tučný!“

            Starý muž dlho odmietal mať niečo spoločné s takým nečestným plánom. Ale jeho syn ho nakoniec prehovoril a voly zabili, rovnako ako ošípané a ovce. Nakoniec prišli i ku kráľovmu vychvaľovanému volovi.

            Syn mal pripravený povraz, aby ním chytil vola za rohy. Ale vôl bol silnejší ako povraz a čoskoro ho roztrhol. Potom uháňal preč do lesa. Mládenec sa ihneď ponáhľal za ním. Obaja išli ponad živé ploty a priekopy, až kým sa nedostali ku skalnému priesmyku, ktorý hraničil s pastierovou zemou. Tu si vôl pomyslel, že je už v bezpečí. Tak zastavil, aby si oddýchol. Mládencovi sa ho podarilo dobehnúť. Keďže však nevedel, ako ho chytiť, pozbieral všetky popadané konáre na okolí, ktoré našiel, a okolo vola urobil ohnivý kruh. Kráľov vôl dovtedy zaspal. Zobudil sa až vtedy, keď mu oheň zachytil hlavu a už bolo neskoro na útek. Mládenec, ktorý to všetko pozoroval, potom odbehol domov ku svojmu pánovi.

            „Dosť dlho si bol preč,“ povedal pastier. „Kde je dobytok?“

            Mladý muž zalapal po dychu a zdalo sa, akoby nebol schopný hovoriť. Napokon odpovedal: „Stále je to ten istý príbeh! Voly zmizli!“

            „Čože? Zmizli?“ zvolal pastier. „Ty darebák, klameš!“

            „Hovorím ti skutočnú pravdu,“ odpovedal mladý muž. „Prišli sme rovno na lúku. Voly sa vôbec nedali udržať pohromade. Rozišli sa po okolí. Zrazu sa veľký vôl dal na útek a ostatné voly ho nasledovali, až kým nezačali horieť a neprepadli sa do veľkej diery pod zem. Zdalo sa mi, že počujem zvuky bučania vola so zlatými rohami. Ale keď som sa dostal na to miesto, diera tam už nebola, hoci všade boli stopy po požiari.“

            „Ty darebák!“ zvolal pastier, keď počul tento príbeh. „Ak si aj predtým neklamal, teraz určite klameš.“

            „Nie, pane, hovorím pravdu. Veď poď sa presvedčiť na vlastné oči.“

            „Ak zistím, že si ma podviedol, tak už teraz si mŕtvy muž,“ povedal pastier. A spoločne odišli von.

            „No, čo na to povieš?“ spýtal sa mládenec. A pastier sa pozrel na stopy po ohni, ktoré, ako sa zdalo, vyšli rovno spod zeme.

            „Div za divom,“ zvolal. „Takže si predsa len hovoril pravdu! Nuž, nemôžem ti nič vyčítať, aj keď budem musieť svojmu kráľovskému pánovi hodnotu toho vola draho zaplatiť. Ale poďme, poďme domov! Už ti nikdy znova nedám strážiť dobytok. A odteraz ti dám robiť len tú ľahšiu robotu.“

            Ako spolu išli domov, tak mu ešte povedal: „Už som vymyslel prácu pre teba, akoby šitú ti na mieru. Je taká jednoduchá, že nemôžeš urobiť chybu. Urobíš desať kôs. Jednu pre každého muža. Pretože chcem, aby sa pokosila tráva na jednej z mojich lúk.“

            Pri týchto slovách mladíkovi srdce o hodný kus kleslo. Pretože nikdy sa neučil kováčskej ani stolárskej robote. Nedokázal však povedať nie, iba sa usmial a prikývol.

            Pomaly a smutne si išiel ľahnúť, ale vôbec nemohol zaspať, lebo premýšľal o tom, ako sa vyrábajú kosy. Všetky schopnosti a prefíkanosť, ktoré mu boli predtým užitočné, mu boli teraz nanič. Po dlhých hodinách premýšľania o kosách mu prichádzalo na um len jediné riešenie. Tak pozorne počúval, či všetci v dome spia. A keď zistil, že sa nikde nikto ani len nehýbe, sa vykradol odtiaľ preč a rovno do domu svojich rodičov, ktorým vyrozprával celý svoj príbeh. Keď si všetko od neho vypočuli, tak ho ukryli, aby ho nikto nevedel nájsť.

            Čas plynul a mladý muž stále zostával doma. Pritom robil všetko, čo mu rodičia kázali. Celkovo preukazoval seba úplne odlišne od toho mladíka, ktorým bol predtým, ako išiel vidieť svet. No jedného dňa povedal svojmu otcovi, že by sa veľmi rád oženil a mal svoj vlastný dom.

            „Keď som slúžil hlavnému kráľovskému pastierovi,“ dodal, „videl som jeho dcéru. Som odhodlaný pokúsiť sa získať ju za svoju manželku.“

            „Ak sa o to pokúsiš, bude ťa to stáť tvoj život,“ odpovedal otec, a neveriacky krútil svojou hlavou.

            „No, urobím všetko, čo bude v mojich silách,“ odpovedal jeho syn. „Ale najskôr mi daj meč, ktorý visí nad tvojou posteľou!“

            Starý muž nerozumel, na čo mu bude užitočný jeho meč, ale i tak ho zložil zo steny a dal mu ho. A mládenec išiel svojou cestou.

            Neskoro večer dorazil do domu kráľovského pastiera. Zaklopal na dvere, ktoré mu otvoril malý chlapec.

            „Chcem sa rozprávať s domácim pánom,“ povedal.

            „Tak to si zase ty?“ zvolal pastier, ako ho zbadal. „No, ak chceš, môžeš tu dnes v noci prespať.“

            „Prišiel som aj pre niečo iné, ako len pre posteľ na nocľah,“ odpovedal mladý muž a vytiahol svoj meč. „Ak mi nesľúbiš, že mi dáš svoju najmladšiu dcéru za manželku, bodnem ťa mečom rovno do srdca.“

            Čo mohol nešťastný úbožiak robiť? Tak mu ju teda sľúbil. A za chvíľu priviedol ku dverám svoju najmladšiu dcéru, ktorá sa zdala byť ponukou celkom potešená. Podala mu svoju ruku a s navrhovaným sobášom súhlasila.

            Potom išiel mladý muž domov ku svojim rodičom, ktorých požiadal, aby sa pripravili na privítanie jeho nevesty. Hneď ako sa svadba skončila, povedal svojmu tesťovi, pastierovi, že čo urobil s ovcami, ošípanými, a dobytkom.

            Celý tento príbeh sa dostal až do uší samotného kráľa, ktorý si pomyslel, že ak je niekto taký chytrý, ako tento mládenec, potom je to ten správny človek na to, aby vládol v jeho krajine. Tak z neho napokon spravil svojho prvého ministra. A po kráľovi bol odvtedy tento mládenec najmocnejším mužom v celej krajine.

            [@ Islandská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]