8*24*/292*/ Čarodejník Železná hlava **(2,6k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden starý muž, ktorý mal iba jedného syna, ktorého mal veľmi rád. Ale boli chudobní a sotva mali čo na jedenie. Zrazu starý muž ochorel a všetko sa ešte zhoršilo. Tak si zavolal svojho syna a povedal mu:

            „Môj drahý syn, už nemám pre teba žiadne jedlo. Musíš ísť do sveta a sám si zohnať obživu pre seba. Nezáleží na tom, akú prácu budeš robiť, ale si pamätaj, že ak ju urobíš dobre a budeš verný svojmu pánovi, vždy dostaneš za to odmenu.“

            Peter si teda vložil do batoha kúsok čierneho chleba. Prehodil si ho cez plece, vzal do ruky statnú palicu a vydal sa hľadať svoje šťastie. Dlho cestoval ďalej a ďalej, a zdalo sa, že ho nikto nechce. Ale jedného dňa stretol starca, a ako zdvorilý mládenec si zložil svoj klobúk a povedal príjemným hlasom: „Dobré ráno!“ A starý muž mu odpovedal: „Dobré ráno! A kam ideš?“

            „Putujem krížom cez krajinu a hľadám si prácu,“ odpovedal Peter.

            „Potom zostaň so mnou, pretože ja ti môžem dať veľa práce,“ povedal starý muž a Peter zostal.

            Jeho práca sa nezdala byť ťažká, lebo sa staral len o dva kone a kravu. A hoci bol najatý na rok, čas mu veľmi rýchlo ubehol. Ako mzdu dostal jeden oriešok, a starý muž mu ponúkol prácu na ďalší rok. Ale Petrovi sa cnelo za domovom, a okrem toho by radšej dostal za svoju prácu nejaké peniaze ako oriešok. Pretože si pomyslel, že orechy rastú na každom strome a že si ich môže nazbierať, koľko sa mu len zapáči. Toto však nepovedal starcovi, ktorý bol k nemu láskavý, a iba sa s ním rozlúčil.

            Čím bol Peter bližšie ku svojmu domovu, tým bol viacej zahanbený, že si domov nesie takú malú výplatu. Čo by preňho mohol urobiť jeden oriešok? Veď si zaň nemôže kúpiť ani plátok slaniny. Tak si sadol na kameň, rozlúskol ho medzi zubami, vybral z úst, a roztvoril škrupinu. Kto by však mohol hádať, že čo z toho orieška vyjde? Zrazu mal okolo seba kone, voly a ovce v takom množstve, že sa zdalo, že tiahnu až na koniec sveta! Ten pohľad spôsobil Petrovi taký šok, že zdesene zalomil rukami. Čo mal robiť so všetkými týmito zvieratami? Ako ich len zaženie domov? Stál a zdesene na ne pozeral. Práve v tej chvíli išiel okolo čarodejník Železná hlava.

            „Čo sa deje, mladý muž?“ spýtal sa.

            „Ó, priateľu, mám veľké starosti,“ odpovedal Peter. „Ako svoju mzdu som dostal tento oriešok, a keď som ho rozlúskol, toto obrovské množstvo zvierat z neho vyšlo. Vôbec neviem, čo mám s nimi robiť!“

            „Počúvaj ma, syn môj,“ povedal čarodejník Železná hlava, „ak mi sľúbiš, že sa nikdy nezosobášiš, zaženiem ti tie zvieratá naspäť do orieška.“

            Pri svojich problémoch by Peter sľúbil oveľa ťažšie splniteľné úlohy. A preto dal čarodejníkovi s radosťou svoj prísľub. Na zapískanie tohto zvláštneho cudzinca sa všetky zvieratá začali tlačiť naspäť do orieška, a v rýchlosti sa priam predbiehali jedno cez druhé. Keď vo vnútri orieška zmizla aj posledná noha, obe jeho polovičky sa opäť spojili a uzatvorili. Potom si ho Peter vložil do vrecka a išiel rovno domov.

            Len čo prišiel ku svojmu rodnému domu, druhýkrát rozlúskol svoj oriešok, z ktorého znova vyšli kone, ovce a voly. Peter si pomyslel, že ich je ešte viacej ako predtým. Starý muž nedokázal uveriť vlastným očiam, keď uvidel pred svojimi dverami stáť početné množstvo koní, volov a oviec.

            „Ako si sa k tomuto všetkému dostal?“ zalapal po dychu, hneď ako bol znova schopný rozprávať. A syn mu vyrozprával všetko, čo sa mu stalo, a aj o prísľube, ktorý dal čarodejníkovi Železnej hlave.

            Nasledujúci deň, dobytok vyhnali na trh a predali. Za utŕžené peniaze mohol starý muž kúpiť niektoré polia a záhrady okolo svojho domu, a za niekoľko mesiacov sa z neho stal najbohatší a najprosperujúcejší muž v celej dedine. Zdalo sa, že v jeho rukách sa všetko premenilo na zlato. Napokon, ako jedného dňa sedel so svojím synom v ovocnom sade a sledovali svoje stáda dobytku, ako sa pasú na lúkach, zrazu povedal svojmu synovi: „Peter, syn môj, je najvyšší čas, aby si myslel na sobáš.“

            „Ale, môj drahý otče, veď som ti povedal, že kvôli prísľubu, ktorý som dal čarodejníkovi Železnej hlave, sa nikdy nebudem môcť oženiť.“

            „Och, človek hocičo sľúbi tu i tam, ale nikto nikdy nemyslí na dodržanie takého sľubu. Ak sa čarodejníkovi nebude páčiť, že si sa zosobášil, bude sa s tým musieť zmieriť. Okrem toho v stajni stojí sivý kôň, ktorý je osedlaný vo dne v noci. A ak tu čarodejník Železná hlava ukáže svoju tvár, stačí keď vyskočíš na chrbát toho koňa a odídeš preč. Nikto na svete ťa potom nebude môcť chytiť. Keď sa všetko na okolí znova utíši, tak sa vrátiš naspäť, a budeme si žiť šťastne ako dve ryby v mori.“

            A tak sa aj stalo. Mladý muž si našiel pekné dievča, ktoré súhlasilo s jeho ponukou na sobáš. Na svadbu prišla celá dedina. Keď sa čarodejník pozrel dnu cez okno, hudba i tanec boli v tej najlepšej zábave.

            „Ach, bratku! Čo sa tu deje? Je tu taká veselica, ako na svadbe. Napriek tomu si myslím, že si mi dal prísľub, že sa nikdy nezosobášiš. Alebo sa mýlim?“ Peter však nečakal na koniec jeho prejavu. A sotva zbadal čarodejníka Železnú hlavu, ako samotný vietor pribehol do stajne a vysadol koňovi na chrbát. A za krátku chvíľu sa dostal za najbližšiu horu. Čarodejník Železná hlava bežal rýchlo za ním.

            Prechádzali cez husté lesy, cez ktoré slnko svojimi lúčmi nikdy nepreniklo. Preplávali také široké rieky, že im trvalo celý deň, pokým sa cez ne dostali na druhý breh. Stúpali na kopce, ktorých strany boli celé zo skla. Prešli cez sedemkrát sedem krajín. Napokon Peter priviazal svojho koňa pred domom nejakej starej ženy.

            „Dobrý deň, dobrá žena,“ povedal, keď zoskočil z koňa a otvoril dvere na dome.

            „Dobrý deň, môj synku,“ odpovedala. „A čože tu robíš na konci sveta?“

            „Ako o život cválam na koni, milá teta. Ponáhľam sa dostať do sveta, ktorý je za všetkými svetmi, lebo mi je v pätách čarodejník Železná hlava.“

            „Poď dovnútra, oddýchni si a najedz sa. Pretože mám malého psa, ktorý začne štekať, keď bude čarodejník Železná hlava ešte sedem míľ ďaleko.

            Peter vošiel dnu. Zahrial sa, najedol a napil, keď vtom zrazu začal pes zavýjať.

            „Rýchlo, môj synu, rýchlo, už musíš ísť,“ zvolala starká. A Peter od stola náhle vyskočil a rýchlejšie ako blesk bol pri koni.

            „Počkaj chvíľu,“ zvolala starenka, práve keď nasadal na koňa. „Vezmi si tento obrúsok a tento koláč, a daj si ich do batoha, aby si ich mohol hocikedy ľahko vytiahnuť.“ Peter si ich vzal, vložil do batoha a za jej láskavosť sa jej poďakoval. A uháňal preč rýchlo ako vietor.

            Krížom-krážom prechádzal po sedemkrát siedmich krajinách, lesmi stále hustejšími, riekami širšími, a horami klzkejšími ako tie predtým. Až sa napokon dostal do domu, kde bývala iná stará žena.

            „Dobrý deň, dobrá žena,“ povedal.

            „Dobrý deň, syn môj! Čo tu hľadáš na konci sveta?“

            „Cválam na koni ako o život, tetuška. Ponáhľam sa do sveta, ktorý je mimo všetky svety, pretože ma prenasleduje čarodejník Železná hlava.“

            „Poď ďalej, môj synu, a daj si nejaké jedlo. Mám malého psa, ktorý začne zavýjať, keď bude čarodejník ešte sedem míľ ďaleko. Tak si zatiaľ ľahni na túto posteľ a pokojne si odpočiň.“

            Potom išla do kuchyne a upiekla množstvo koláčov, viac ako by mohol Peter zjesť za celý mesiac. Keď začal zavýjať pes, tak ich stihol zjesť menej než štvrtinu.

            „Teraz musíš ísť, syn môj,“ zvolala starká, „ale najskôr si daj do batoha tento koláč a obrúsok, aby si ich mal vždy poruke, keď budeš potrebovať.“ Peter sa jej poďakoval a už aj uháňal preč rýchlo ako vietor.

            Na ceste prešiel cez sedemkrát siedmimi krajinami. Až napokon prišiel k domu tretej starenky, ktorá ho privítala rovnako ako tie dve predtým. Ale keď pes zavyl, vyskočil od stola a starenka mu dala tie isté dary na cestu. I povedala: „Teraz máš tri koláče a tri obrúsky, pretože viem, že moje sestry ti tiež dali rovnaké dary. Teraz ma počúvaj a urob, čo ti poviem. Jazdi sedem dní a sedem nocí. Na ôsmy deň priamo pred sebou uvidíš veľký oheň. Trikrát pri ňom zamávaj tromi obrúskami, a ten sa rozdelí na dva ohne. Cez otvor uprostred vojdi dnu, a keď budeš vo vnútri, ľavou rukou zahoď tri koláče za seba.“

            Peter sa jej poďakoval za radu a dával si pozor, aby všetko urobil tak, ako mu stará žena povedala. Na ôsmy deň ráno sa dostal k takému veľkému ohňu, že siahal tak ďaleko na obidve strany, že vôbec nevidel, kde končí. Keď však pred ním zamával obrúskami, tak sa rozdelil a stál na obidvoch stranách po oboch jeho rukách ako múr. Keď prešiel cez otvor, hodil za seba tri koláče. Z každého z nich vyrástol obrovský pes, ktorým dal mená: Váha sveta, Oceľový silák, a Bystré uško. Pri pohľade naňho sa psy radovali. Keď sa Peter otočil, aby ich potľapkal, na okraji ohňa uvidel čarodejníka Železná hlava. Ale otvor sa za Petrom uzatvoril. A tak nemohol cezeň prejsť.

            „Postoj, ty sľubovateľ,“ zakričal. „Raz si mi prekĺzol pomedzi ruky. Ale však počkaj, ešte ťa chytím!“ Potom si ľahol pri oheň a sledoval, čo sa bude diať.

            Keď Peter videl, že sa od čarodejníka Železná hlava nemá čoho obávať, išiel pomaly ďalej, až kým neprišiel k malému bielemu domčeku. Vstúpil dnu a ocitol sa v miestnosti, kde priadla sivovlasá žena a v okne sedelo krásne dievča, ktoré si česalo svoje zlaté vlasy. „Čo ťa sem privádza, môj synu?“ spýtala sa starenka.

            „Hľadám si nejakú prácu, dobrá žena,“ odpovedal Peter.

            „Zostaň teda so mnou, pretože potrebujem sluhu,“ povedala starenka.

            „S potešením, dobrá žena,“ odpovedal.

            Potom viedol Peter veľmi šťastný život. Celý deň sial a oral, okrem času, keď sem-tam vzal svojich psov na poľovačku. Akúkoľvek divinu, ktorú ulovil, priniesol deve so zlatými vlasmi, ktorá ju vedela veľmi dobre pripraviť.

            Jedného dňa išla stará žena kúpiť do mesta múku, a Peter a deva zostali v dome sami. Začali sa spolu rozprávať, a ona sa ho opýtala, kde je jeho domov a ako sa dostal cez oheň. Peter jej vyrozprával celý svoj príbeh, a o troch obrúskoch, ktorými zamával pred ohňom a ten sa rozišiel, aby mohol prejsť. Dievčina ho pozorne počúvala a premýšľala nad tým, či je to, čo povedal, pravda. Tak keď Peter odišiel na polia, zakradla sa do jeho izby a ukradla mu obrúsky. A potom čo najrýchlejšie ako vedela sa ponáhľala cestičkou cez kopec rovno k ohňu.

            Pri treťom mávnutí sa plamene ohňa rozišli, a čarodejník Železná hlava, ktorý tam čakal na takúto príležitosť, prebehol cez otvor a postavil sa rovno pred ňu. Pri pohľade naňho sa deva vystrašila takmer až na smrť. S veľkým úsilím sa rýchlo vzchopila a bežala domov tak rýchlo, ako ju vládali uniesť jej nohy. Čarodejník Železná hlava ju začal prenasledovať a bol jej tesne v pätách. Lapajúc po dychu vbehla do domu, kde omdlela a upadla na podlahu do bezvedomia. Čarodejník Železná hlava vošiel za ňou dovnútra a ukryl sa v kuchyni pod ohnisko.

            Krátko nato vošiel dnu Peter a vzal si svoje tri obrúsky, ktoré deva pustila na prah pri dverách. Veľmi ho zaujímalo, že ako sa tam dostali, pretože naisto vedel, že ich nechal vo svojej izbe. Avšak aká veľká bola jeho hrôza, keď uvidel na podlahe omdlievajúcu dievčinu, ktorá stále ležala na podlahe, kde spadla. Ležala úplne bez pohybu a bola celá bledá, akoby bola mŕtva. Zdvihol ju a odniesol do postele, kde sa čoskoro prebrala a prišla k vedomiu. Ale Petrovi o čarodejníkovi Železnej hlave nepovedala nič.

            Nasledujúce ráno, Peter zamkol svoje psy a sám išiel do lesa. Čarodejník Železná hlava ho však uvidel a prenasledoval ho v tesnej blízkosti. Peter sa sotva stihol vyšplhať na vysoký strom, kam sa k nemu čarodejník nevedel dostať. „Ihneď zostúp dolu, ty šibeničný vták,“ zvolal. „Zabudol si už na sľub, ktorý si mi dal, že sa nikdy neoženíš?“

            „Och, viem, že už je po mne,“ odpovedal Peter. „Ale dovoľ mi trikrát zavolať.“

            „Môžeš volať aj stokrát, ak chceš,“ odpovedal mu čarodejník. „Pretože teraz ťa už mám vo svojej moci. Zaplatíš za to, čo si spravil a že si nedodržal svoje slovo.“

            „Váha sveta, Oceľový silák a Bystré uško, príďte mi na pomoc!“ zvolal Peter. Bystré uško to počul a povedal svojim bratom: „Počúvajte, náš pán nás volá.“

            „Azda snívaš, ty pochábeľ,“ odpovedal Váha sveta. „Veď ešte nedojedol svoje raňajky.“ A Bystrému ušku dal labkou zaucho, pretože bol z nich najmladší a bolo ho treba naučiť rozumu.

            „Váha sveta, Oceľový silák a Bystré uško, príďte mi na pomoc!“ zvolal Peter znova.

            Tentokrát to počul aj Váha sveta a povedal: „Ach, teraz nás skutočne volá náš pán.“

            „Aké ste hlúpe!“ odpovedal Oceľový silák. „Viete veľmi dobre, že v túto hodinu vždy jedáva.“ A dal Váhe sveta facku, pretože bol dosť starý na to, aby to vedel.

            Ako Peter sedel na strome a celý sa triasol, tak ho desila myšlienka, že ho jeho psy nepočuli, alebo ak ho aj počuli, že odmietli prísť. Mal poslednú šancu ich zavolať. Tak s veľkým úsilím ešte raz zakričal:

            „Váha sveta, Oceľový silák a Bystré uško, príďte mi na pomoc, lebo inak bude zo mňa mŕtvy muž.“

            A teraz ho začul aj Oceľový silák, ktorý povedal: „Áno, určite nás volá. Musíme ísť hneď za ním!“ V okamihu rozlomili dvere a všetci traja hneď klusali smerom ku hlasu. Keď prišli ku kmeňu stromu, Peter iba povedal: „Na neho!“ A o pár minút z čarodejníka Železná hlava už nič nezostalo, roztrhali ho na kusy.

            Len čo bol Petrov nepriateľ po smrti, tak zostúpil zo stromu a vrátil sa do domu. Rozlúčil sa so starenkou a jej dcérou, ktoré mu darovali krásny prsteň, celý osadený diamantami. Bol to skutočný čarovný prsteň, ale Peter ani deva o tom nevedeli.

            Keď sa Peter vydal na cestu, bolo mu ťažko na srdci. Už nemiloval svoju manželku, ktorú nechal na svadobnej hostine, a jeho srdce už túžilo po zlatovlasej dievčine. Avšak teraz bolo zbytočné na to myslieť, a tak išiel vytrvalo dopredu.

            Prišiel k ohnivej hranici, pred ktorou tri razy zamával obrúskami a otvoril sa priechod cez oheň. Potom sa však stala veľmi zvláštna vec. Z troch psov, ktoré ho všade nasledovali sa opäť stali tri koláče, ktoré si Peter vložil do batoha spolu s obrúskami. Potom sa zastavil v domoch troch starých žien a každej z nich vrátil obrúsok a koláč.

            „Kde je moja žena?“ spýtal sa Peter, keď došiel domov.

            „Ach, môj drahý syn,“ povedal jeho otec, „prečo si nás vôbec niekedy opustil? Potom, ako si zmizol, nikto nevedel kam, tvoja úbohá žena bola stále nešťastnejšia a biednejšia. Ani nič nejedla, ani nepila. Postupne sa z jej tela vytratil život a pred mesiacom sme ju uložili do jej hrobu, aby sme skryli jej smútok pod zemou.“

            Pri tejto správe začal Peter plakať. Pretože predtým, ako odišiel a uvidel zlatovlasú dievčinu, svoju manželku veľmi miloval.

            S veľkým smútkom sa venoval svojej práci asi pol roka. Keď sa mu zrazu jednej noci snívalo, že z pravej ruky vytiahol diamantový prsteň, ktorý mu dala zlatovlasá deva, a navliekol si ho na prstenník ľavej ruky. Sen sa mu zdal taký skutočný, že sa okamžite prebudil a z pravej ruky si dal prsteň na ľavý prstenník. A čo sa nestalo? Hneď sa pri ňom zjavila zlatovlasá dievčina, ktorá teraz stála rovno pred ním. Zaraz vyskočil z postele, pobozkal ju a povedal: „Teraz si moja už raz a navždy, a keď zomrieme pochovajú nás do toho istého hrobu.“

            A tak sa aj stalo, a medzitým žili spolu veľmi dlhý a radostný život.

            [@ Maďarská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]