8*25*/293*/ Abu Nowas a jeho manželka **(1,44k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden muž, ktorý sa volal Abu Nowas. Bol to veľký obľúbenec sultána krajiny, ktorý mal svoj palác v tom istom meste, kde býval Abu Nowas.

            Jedného dňa prišiel Abu Nowas s plačom do paláca, kde sedel sultán, a povedal mu: „Och, mocný sultán, moja manželka je mŕtva.“

            „To je zlá správa,“ odpovedal sultán. „Musím ti zohnať ďalšiu ženu.“ A dal pokyn veľkovezírovi, aby zavolal sultánku.

             „Tento nešťastný Abu Nowas prišiel o svoju manželku,“ povedal sultán, keď vstúpila do haly.

            „Ó, potom mu musíme zaobstarať ďalšiu,“ odpovedala sultánka. „Mám dievča, ktoré mu bude presne vyhovovať,“ a hlasno zatlieskala. Na tento signál sa tam objavila dievčina a postavila sa pred ňu.

            „Mám pre teba manžela,“ povedala sultánka.

            „Kto je to?“ spýtala sa dievčina.

            „Vtipkár Abu Nowas,“ odpovedala sultánka.

            „Vezmem si ho,“ odpovedalo dievča. Abu Nowas nemal žiadne námietky, tak sa všetko dohodlo. Sultánka nechala pre nevestu urobiť to najkrajšie oblečenie a sultán dal ženíchovi svadobný oblek, tisíc zlatých a mäkké koberce do domu.

            Tak Abu Nowas vzal svoju manželku k sebe domov. Nejaký čas boli spolu veľmi šťastní. Voľne míňali peniaze, ktoré im dal sultán, pričom vôbec nerozmýšľali, čo budú robiť, keď ich všetky minú. Ale peniaze sa im napokon minuli. Museli predať všetky drahé veci, ktoré mali, až im napokon obom zostalo len po jednom plášti a jedna prikrývka na zakrytie. „Minulo sa nám naše bohatstvo,“ povedal Abu Nowas. „Čo budeme teraz robiť? Obávam sa ísť naspäť k sultánovi. Pretože prikáže svojim sluhom, aby ma odohnali od jeho dverí. Ale ty sa vráť ku svojej pani, vrhni sa jej k nohám a nariekaj. Možnože nám to pomôže.“

            „Ó, radšej by si mal ísť ty,“ povedala manželka. „Ja nebudem vedieť čo povedať.“

            „Nuž, dobre teda, zostaň doma, keď chceš,“ odpovedal Abu Nowas. „A ja požiadam o prijatie pred sultána a poviem mu so vzlykaním, že moja manželka je mŕtva a že nemám peniaze na jej pohreb. Keď to bude počuť, možno nám niečo dá.“

            „Áno, je to dobrý plán,“ povedala manželka. A Abu Nowas sa vybral k sultánovi.

            Keď za ním prišiel, našiel ho sedieť v súdnej sieni. Abu Nowas nariekal a z očí mu tiekli slzy, lebo si ich predtým potrel čiernym korením. Trochu to s tým korením prehnal a strašne ho štípali oči. Takmer nevidel pred seba a nevedel ani rovno kráčať. Všetci sa čudovali, čo to s ním je.

            „Abu Nowas! Čo sa stalo?“ zvolal sultán.

            „Ach, vznešený sultán, moja manželka je mŕtva,“ nariekal.

            „Všetci musíme zomrieť,“ odpovedal sultán. Ale toto nebola odpoveď, ktorú Abu Nowas očakával.

            „Ó, sultán, to je pravda. Ale ja nemám ani plášť, do ktorého by som ju zabalil, ani peniaze, aby som ju mohol pochovať,“ pokračoval Abu Nowas, ktorý nebol nijako zmätený spôsobom, akým sultán prijal jeho správu.

            „No, daj mu sto zlatých,“ povedal sultán a obrátil sa k veľkovezírovi. Keď mu ten napočítal peniaze, Abu Nowas sa uklonil a opustil sálu. Stále mu tiekli slzy, ale teraz už s radosťou na srdci.

            „Dostal si niečo?“ zvolala jeho manželka, ktorá naňho úzkostlivo čakala.

            „Áno, sto zlatých,“ povedal a odhodil vrecko. „Lenže to nám dlho nevydrží. Teraz musíš ísť za sultánkou, oblečená do vrecoviny a smútočného rúcha, a povedať jej, že tvoj manžel Abu Nowas je mŕtvy a že na jeho pohreb nemáš peniaze. Keď to bude počuť, určite sa ťa opýta, že čo sa stalo s honosným oblečením a s peniazmi, ktoré nám dali na svadbe. Odpovedz jej: „Predtým, ako zomrel, všetko predal a minul.““

            Manželka urobila, ako jej povedal, a išla do sultánkiných komnát v paláci. Keďže ju všetci poznali, ako sultánkinu obľúbenkyňu, bez akýchkoľvek ťažkostí ju vpustili do jej súkromných komnát.

            „Čo sa stalo?“ spýtala sa sultánka, ako zbadala jej smutnú postavu.

            „Môj manžel leží mŕtvy doma. Úplne všetko predal a minul aj všetky naše peniaze. A mne už nezostalo nič, začo by som ho pochovala,“ vzlykala manželka.

            Sultánka vzala mešec s dvoma stovkami zlatých a povedala: „Tvoj manžel nám dlho a verne slúžil. Musíš sa postarať o to, aby mal pekný pohreb.“

            Žena vzala peniaze, pobozkala sultánke ruku a radostne sa ponáhľala domov. Strávili niekoľko šťastných hodín plánovaním, ako minú svoje peniaze, a premýšľaním, akí boli šikovní. „Keď dnes večer príde sultán domov do paláca,“ povedal Abu Nowas, „určite mu sultánka povie, že Abu Nowas je mŕtvy. A sultán jej odpovie, že nie Abu Nowas, ale že to jeho manželka je mŕtva. A budú sa kvôli tomu hádať a celú tú dobu tu budeme sedieť a baviť sa. Ach, keby to len boli vedeli, ako veľmi by sa boli bývali hnevali!“

            Ako Abu Nowas predpokladal, sultán išiel večer po ukončení svojich pracovných záležitostí na obvyklú návštevu sultánky.

            „Chudák Abu Nowas je mŕtvy!“ povedala sultánka, keď vstúpil do miestnosti.

            „To nie Abu Nowas, ale jeho manželka je mŕtva,“ odpovedal sultán.

            „Nie, naozaj sa úplne mýliš. Sama mi to prišla povedať len pred pár hodinami,“ odpovedala sultánka. „A keďže minul všetky ich peniaze, dala som jej nejaké, aby ho mala ako pochovať.“

            „Určite sa ti to len snívalo,“ zvolal sultán. „Krátko po poludní vošiel do súdnej siene Abu Nowas. Oči mu tiekli slzami. A keď som sa ho spýtal, že čo sa mu stalo, odpovedal, že jeho žena je mŕtva. Že všetko, čo mali, predali, a teraz mu nezostalo ani na smútočný rubáš pre ňu, ani na jej pohreb.“

            Dlho sa rozprávali. No ani jeden z nich nepočúval toho druhého. Napokon sultán poslal po strážcu dverí, ktorému rozkázal, aby okamžite išiel do domu Abu Nowasa a zistil, či je mŕtvy muž alebo jeho manželka. No stalo sa, že Abu Nowas náhodou sedel so svojou manželkou za zamrežovaným oknom, ktoré viedlo na ulicu, a odtiaľ uvidel prichádzať sultánovho strážcu. Tak okamžite vyskočil. „Sultánov strážca dverí prichádza! Poslali ho sem, aby zistil pravdu. Rýchlo! Ľahni si na posteľ a predstieraj, že si mŕtva.“ A za krátku chvíľu ležala strnulo vystretá na posteli a na nej bola prestretá ľanová plachta, akoby nad mŕtvym telom.

            Boli s tým hotoví práve včas. Pretože sotva cez ňu prehodil plachtu, vo dverách sa zjavil sultánov strážca dverí. „Stalo sa niečo?“ spýtal sa.

            „Moja nebohá manželka je mŕtva,“ odpovedal Abu Nowas. „Pozri! Tu leží.“ A strážca sa priblížil k posteli, ktorá bola v rohu izby, kde uvidel ležať stuhnuté telo jeho manželky.

            „Všetci musíme zomrieť,“ povedal a vrátil sa k sultánovi.

            „No, zistil si, ktorý z nich je mŕtvy?“ spýtal sa sultán.

            „Áno, vznešený sultán. Je to manželka,“ odpovedal strážca.

            „Hovorí to len preto, aby ťa potešil,“ zvolala zúrivo sultánka, a zavolala na svojho komorníka, ktorému prikázala, aby okamžite išiel do domu Abu Nowasa a zistil, kto z tých dvoch je mŕtvy. „A istotne mi potom o tom povedz pravdu,“ dodala, „lebo inak zle pochodíš.“

            Keď sa komorník priblížil k domu, aj tohto Abu Nowas zbadal cez svoje okno. „Je tu sultánkin komorník,“ zvolal vystrašene. „Teraz som na rade ja, aby som sa predviedol ako mŕtvy. Rýchlo na mňa prestri plachtu!“ a ľahol si na posteľ a zadržal dych. Hneď nato vošiel dnu komorník. „Prečo plačeš?“ spýtal sa, keď našiel ženu v slzách.

            „Môj manžel je mŕtvy,“ odpovedala a ukázala na posteľ. Komorník z neho stiahol plachtu a uvidel, ako tam strnulo a bez pohybu leží Abu Nowas. Potom ho jemne zakryl plachtou a odišiel do paláca.

            „No, zistil si to tentokrát?“ spýtal sa sultán.

            „Môj pane, to Abu Nowas je mŕtvy.“

            „Ale hovorím ti, že len pred pár hodinami bol so mnou,“ zlostne vykríkol sultán. „Musím sa tomu dostať na koreň ešte predtým, ako pôjdem spať! Ihneď mi pripravte môj zlatý kočiar!“

            O ďalších päť minút stál kočiar predo dverami. Obaja, sultán a sultánka, doň nastúpili. Abu Nowas sa prestal hra na mŕtveho a zase celý živý pozeral cez okno na ulicu. Keď uvidel prichádzať kráľovský kočiar, zvolal: „Rýchlo! Rýchlo!“ zavolal na svoju manželku. „Za chvíľu je tu sultán a my obaja ho musíme privítať ako mŕtvi.“ Preto si ľahli, zakryli sa plachtami a zatajili dych. V tom istom okamihu vstúpil dnu sultán, za ním sultánka a komorník. Prišli k posteliam, kde našli dve stuhnuté telá bez pohybu.

            „Dal by som tisíc zlatých každému, kto mi o tomto povie pravdu,“ zvolal sultán. A na jeho slová sa Abu Nowas posadil a natiahol svoju ruku: „Daj mi ich teda. Nikto iný ich nepotrebuje viacej ako ja.“

            „Ach, Abu Nowas, ty drzý pes!“ zvolal sultán a vybuchol do smiechu, ku ktorému sa pripojila i sultánka. „Mohol som si domyslieť, že je to len ďalší z tvojich trikov!“ Ale zlato, ktoré sľúbil Abu Nowasovi, mu i tak poslal. A môžeme len dúfať, že sa mu zlaté mince neminuli a nerozkotúľali tak rýchlo ako tie predtým.

            [@ Tuniská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]