8*26*/294*/ Motikatiko **(1,23k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil v jednej veľmi horúcej krajine muž so svojou manželkou. Bývali v malej chatke, ktorá bola obklopená trávou a kvetmi. Boli spolu úplne šťastní, až dokým žena neochorela. Odmietala zjesť akékoľvek jedlo. Manžel sa ju pokúšal presvedčiť, aby zjedla najrôznejšie ovocné plody, ktoré našiel v lese. Ale ona sa ničoho ani len nedotkla. Bola čím ďalej tým viac chudšia. Jej manžel sa už obával, že zomrie. „Existuje vôbec niečo, čo by si chcela zjesť?“ spýtal sa jej celý zúfalý.

            „Áno, myslím, že by som mohla zjesť trochu lesného medu,“ odpovedala. Manžel mal nesmiernu radosť. Pretože si pomyslel, že sa mu celkom ľahko podarí získať med. A hneď aj odišiel nejaký pohľadať.

            Vrátil sa s úplne plnou drevenou miskou medu, a podal ho svojej manželke. „To nemôžem jesť,“ povedala a znechutene sa odvrátila. „Len sa pozri! Sú v ňom nejaké mŕtve včely! Chcem med, ktorý je celkom čistý.“ A muž vylial odmietnutý med na trávu a vybral sa zohnať čerstvý. Keď sa vrátil, ponúkol ho svojej manželke, ktorá aj tento takisto odmietla so slovami: „V tom mede sú mravce. Zahoď ho!“ A keď jej priniesol ďalší, vyhlásila, že je plný zeminy. Na svojej štvrtej ceste sa mu podarilo nájsť taký čistý med, že ho schuti zjedla. Potom ho prosila, aby jej priniesol vodu. Síce mu to trvalo nejaký čas, ale nakoniec prišiel k jazeru, v ktorom bola sladká voda. Celkom doplna ňou naplnil kovový pohár a odniesol ho domov ku svojej manželke, ktorá ju horlivo vypila. Potom povedala, že sa už cíti celkom dobre. Keď vstala a obliekla sa, jej manžel si ľahol na jej miesto a povedal: „Dala si mi dosť veľké starosti. Teraz som ja na rade!“

            „Čo ťa trápi, muž môj?“ spýtala sa ho jeho žena.

            „Som smädný a chcem trochu vody,“ odpovedal. Tak jeho manželka vzala veľký džbán a odniesla ho k najbližšiemu prameňu, ktorý bol dosť ďaleko. „Tu je voda,“ povedala svojmu manželovi a zložila si ťažký džbán zo svojej hlavy. Ale jej manžel sa znechutene odvrátil.

            „Nabrala si ju zo studničky plnej žiab a popadaných listov a konárov z vŕby. Musíš mi doniesť na pitie inú vodu.“ Tak sa žena zase vybrala preč a teraz kráčala ešte ďalej, až k druhému jazierku.

            „Táto voda chutí ako trstina,“ zvolal. „Choď a prines mi nejakú inú čerstvú vodu.“ Keď priniesla vodu po tretíkrát, vyhlásil, že chutí po vodných ľaliách, a že mu musí priniesť čistú vodu, ktorej chuť nie je pokazená vŕbou, žabami alebo trstinou. Tak sa vybrala po vodu po štvrtýkrát. Položila si džbán na hlavu a prešla okolo všetkých jazierok, ktoré doteraz vyskúšala, až napokon prišla k ďalšiemu, v ktorom bola voda zlatistá ako med. Zohla sa dolu, aby sa napila, keď vtom sa spod hladiny vynorila strašná hlava.

            „Ako sa opovažuješ piť moju vodu?“ zvolala hlava.

            „To môj manžel ma poslal po vodu,“ odpovedala a celá sa triasla. „Nezabíjaj ma! Dám ti svoje dieťa, ak ma pustíš domov.“

            „Ako budem vedieť, ktoré je tvoje dieťa?“ spýtal sa obor.

            „Ó, to sa dá ľahko zariadiť. Oholím mu vlasy na oboch stranách jeho hlavy a na krk mu zavesím biele korálky. A keď prídeš ku mne do chatky, stačí keď zavoláš: „Motikatiko!“ a on pobeží rovno k tebe. Potom ho môžeš zjesť.“

            „Nuž dobre,“ povedal obor, „môžeš ísť domov.“ A potom, ako naplnila svoj džbán vodou sa vrátila domov, a povedala svojmu manželovi, v akom hroznom nebezpečenstve sa nachádzala.“

            Táto žena však vôbec nevedela, že jej syn je čarodejník a že počul všetko, čo jeho matka sľúbila obryni. I zasmial sa len tak pre seba a začal plánovať, ako ju prekabáti.

            Na druhý deň ráno mu jeho matka oholila hlavu na obidvoch stranách a na krk mu zavesila biele korálky, a povedala mu: „Ja idem do práce na pole, ale ty musíš zostať doma. Za žiadnych okolností nechoď von, inak by ťa mohla zožrať divá zver.“

            „Dobre,“ odpovedal syn.

            Len čo bola jeho matka z dohľadu, dieťa vybralo nejaké čarovné kosti a položilo ich do radu pred seba. „Ty si môj otec,“ povedal chlapec jednej kosti, „a ty si moja matka.“ A tretej kosti povedal: „Ty si najväčšia, tak budeš obryňa, ktorá ma chce zjesť.“ A poslednej: „Ty si veľmi malá. Preto budeš mnou. Teraz mi povedzte, čo mám urobiť.“

            „Zhromaždi všetky deti v dedine, ktoré sú rovnakej veľkosti ako ty,“ odpovedali kosti. „Ohoľ im boky na hlavách a zaves im okolo krku biele korálky. A povedz im, že keď niekto zavolá „Motikatiko,“ musia mu odpovedať. A ponáhľaj sa, lebo nesmieš strácať čas.“

            Motikatiko išiel hneď von. Priviedol so sebou viacero malých detí. Oholil im hlavy po stranách a zavesil im na krky korálky. Keď tak urobil, zrazu sa začala triasť celá zem a obrovský obor kráčal ku chatke, kde boli. I kričal: „Motikatiko! Motikatiko!“

            „Tu sme! Tu sme!“ odpovedali deti, ktoré mu bežali v ústrety.

            „Ja chcem iba Motikatika,“ odpovedal obor.

            „Všetci sme Motikatiko,“ odpovedali. A obor sa zmätene posadil. Pretože sa obával zjesť deti ľudí, ktorí mu nič neurobili, inak by ho čakal veľký trest. Deti sa pri ňom chvíľu hrali a potom sa rozišli domov.

            Obor zostal sedieť tam, kde bol, až do večera, keď sa žena vracala z poľa.

            „Nevidel som Motikatika,“ povedal.

            „Ale prečo si ho nezavolal jeho menom, ako som ti povedala?“ spýtala sa.

            „To som spravil, ale zdá sa, že všetky deti v dedine sa volajú Motikatiko,“ odpovedal obor. „Nedokážeš si ani predstaviť, aké množstvo ich pribehlo ku mne.“

            Žena nevedela, čo si má o tom pomyslieť. Tak aby mal dobrú náladu, vošla do chatky a pripravila misku s kukuricou, ktorú mu priniesla.

            „Nechcem kukuricu, ale dieťa,“ zahundral obor. „A aj ho dostanem.“

            „Buď trpezlivý,“ odpovedala. „Zavolám ho, a hneď ho môžeš zjesť.“ A vošla do chatky a zvolala: „Motikatiko!“

            „Už idem, matka,“ odpovedal. No najskôr vytiahol svoje čarovné kosti. Ako sa krčil pri zemi za chatkou sa ich spýtal, že ako by mohol utiecť pred obrom.

            „Zmeň sa na myšku,“ povedali mu kosti. A tak aj urobil. Medzitým obra čakanie unavilo a povedal žene, že musí vymyslieť nejaký iný plán.

            „Zajtra ho pošlem na pole, aby mi doniesol fazuľu. Tam ho nájdeš a potom ho môžeš zjesť.“

            „Nuž dobre,“ odpovedal obor. „Ale tentokrát si už dám veľký pozor, aby bol môj,“ a odišiel naspäť ku svojmu jazeru.

            Nasledujúce ráno žena poslala svojho syna na pole, aby natrhal na večeru fazuľu. Cestou na pole vytiahol svoje čarovné kosti a spýtal sa ich, že čo má urobiť, aby unikol pred obrom. „Zmeň sa na vtáka a tak zaleť po fazuľu,“ povedali kosti. A obor vtáka zahnal preč, nevediac, že je to Motikatiko.

            Potom sa znova vrátil do chatky a povedal žene, že ho znova podviedla, ale že už to len tak nenechá.

            „Vráť sa sem dnes večer,“ odpovedala. „Nájdeš ho v posteli pod touto bielou prikrývkou. Potom si ho môžeš odniesť a hneď zjesť.“

            Ale chlapec to počul. Tak sa hneď spýtal na radu svojich čarovných kostí, ktoré mu povedali: „Vezmi si červenú prikrývku z postele svojho otca a jemu daj svoju bielu,“ a tak aj urobil. A keď prišiel obor, uchopil Motikatikovho otca. Odniesol ho pred chatku a tam ho hneď aj zjedol. Keď jeho žena zistila, aká chyba sa stala, horko zaplakala.

            Ale Motikatiko jej povedal: „Stalo sa len to, čo sa malo stať. Pretože to on ťa poslal po vodu, a nie ja.“

            A týmto sa poviedka končí.

            [@ Mozambická poviedka, Henri Junod, Andrew Lang, Robert Hodosi]