8*27*/295*/ Daniel a obri **(3,06k)

Na jednom z veľkých vresovísk v Jutsku, kde stromy nerastú, pretože pôda je tam taká piesčitá a vietor taký silný, žil kedysi muž a jeho manželka. Mali malý domček, nejaké ovce a dvoch synov, ktorí im pomáhali s ich stádom. Starší z nich sa volal Razmus a mladší Daniel. Razmus bol celkom spokojný s tým, že sa stará o ovce, tak ako to robil jeho otec pred ním. Ale Daniel sa túžil stať poľovníkom a nebol šťastný, kým nechytil do rúk zbraň a nenaučil sa strieľať. Bola to síce len obyčajná stará puška, ale Daniel si ju veľmi cenil a začal strieľať na všetko, čo v lese videl. Ustavične trénoval streľbu, až sa z neho napokon stal úžasný strelec. Vedeli o ňom aj mnohí ľudia, ktorí ho nikdy nevideli. Niektorí tvrdili, že sa mu najskôr vôbec nedarilo niečo trafiť, ale ako čas plynul, sa stal z neho skutočný profesionálny poľovník.

            Rodičia Razmusa a Daniela boli poctiví katolíci, a ako začali starnúť, matka si vzala do hlavy, že by chcela ísť do Ríma vidieť pápeža. Ostatní to nepovažovali za až také dôležité. Ale nakoniec si presadila svoju vôľu. Predali všetky ovce, zatvorili dom a vydali sa pešo do Ríma. Daniel si so sebou vzal aj svoju pušku.

            „Na čo ti to je?“ povedal Razmus. „Máme toho dosť na nosenie aj bez toho.“ Daniel však nebol šťastný bez svojej zbrane, tak si ju aj tak vzal.

            Bolo to práve uprostred najhorúcejšieho leta, keď začali svoju púť. Uprostred dňa slnko pálilo tak veľmi, že vtedy vôbec nemohli cestovať. A v noci sa zase báli, aby nestratili správnu cestu alebo sa nedostali do rúk banditov. Jedného dňa, krátko pred západom slnka, prišli do hostinca, ktorý ležal na okraji lesa.

            „Mali by sme tu radšej zostať cez noc,“ povedal Razmus.

            „Čo je to za nápad?“ povedal Daniel, ktorý začínal byť netrpezlivý pomalým postupom, ktorým išli. „Nemôžeme cestovať na poludnie pre horúčavu, a máme zostať tu, kde sme celú noc? Ak pôjdeme týmto tempom, bude trvať dosť dlho, kým sa dostaneme do Ríma.“

            Razmus síce nebol ochotný pokračovať, ale dvaja starší ľudia sa postavili na stranu Daniela, ktorý povedal: „Noci nie sú až také tmavé. Čoskoro vyjde na oblohu mesiac. A tu v hostinci sa môžeme opýtať na správny smer, ktorým by sme mali ísť.“

            Nejaký čas teda išli spokojne ďalej. No ako prechádzali lesom, sa cesta začala rozdvojovať. Nebola tam žiadna značka, aby ich usmernila, a ľudia v hostinci im nepovedali, ktorou z tých ciest majú pokračovať.

            „Čo urobíme teraz?“ povedal Razmus. „Myslím, že sme mali radšej zostať v hostinci.“

            „Nestala sa žiadna škoda,“ povedal Daniel. „Je teplá noc. Môžeme si tu ľahnúť a počkať do rána. Jeden z nás bude strážiť do polnoci a potom prebudí druhého.“

            Razmus sa rozhodol, že bude strážiť ako prvý. Ostatní si ľahli spať. V lese bolo veľmi ticho. Razmus počul, ako sa srnce, líšky a iné zvieratá pohybujú medzi šumiacim lístím. Po východe mesiaca niektoré z nich sem-tam aj zazrel. A keď sa k nemu priblížil veľký jeleň, schytil Danielovu zbraň a zastrelil ho.

            Pri výstrele sa Daniel zobudil. „Čo to bolo?“ povedal.

            „Práve som zastrelil jeleňa,“ povedal Razmus, ktorý bol veľmi spokojný so svojím výkonom.

            „To nič nie je,“ povedal Daniel. „Veľakrát som už zastrelil aj vrabca, čo je oveľa ťažšie.“

            Bolo takmer pred polnocou, tak Daniel prevzal stráženie a Razmus išiel spať. Začínalo byť chladnejšie. Daniel sa začal prechádzať okolo, aby sa trochu zahrial. Čoskoro zistil, že nie sú ďaleko od okraja lesa. Vyštveral sa na jeden zo stromov a uvidel pred sebou otvorenú krajinu. V malej vzdialenosti od seba uvidel oheň, vedľa ktorého sedeli traja obri zaneprázdnení vývarom a hovädzím mäsom. Boli takí obrovskí, že lyžice, ktoré používali, boli veľké ako rýle, a ich vidličky ako vidly na seno. Pomocou nich si naberali z obrovského hrnca, ktorý bol položený na zemi medzi nimi, vývar a veľké kusy mäsa. Daniel sa trochu vyľakal a striaslo ho od strachu. Ale upokojila ho myšlienka, že obri sú hodný kus cesty ďaleko, a keby prišli bližšie, ľahko by sa im schoval medzi kríky. Po krátkom sledovaní obrov však začal prekonávať strach a zliezol zo stromu. Rozhodol sa, že zoberie svoju zbraň a zahrá na nich nejaké svoje triky.

            Znova vyliezol na svoje pôvodné miesto. Dobre zamieril a počkal, kým si jeden z obrov nezačal vkladať do úst veľký kus mäsa. A vystrelil! Guľka zasiahla rukoväť vidličky tak silno, že si ňou obor pichol do brady namiesto do úst.

            „Len žiadne tvoje triky,“ zavrčal obor na toho, ktorý sedel vedľa neho. „Prečo si mi udrel do mojej vidličky, aby som si napichol bradu?“

            „Nikdy som sa tvojej vidličky ani len nedotkol,“ povedal druhý. „Nesnaž sa so mnou hádať.“

            „Tak sa na to pozri,“ povedal prvý. „Myslíš, že som si pre zábavu pichol do vlastnej brady?“

            Tí dvaja sa pre celú túto vec tak rozzúrili, že hneď tam na mieste boli ochotní medzi sebou bojovať. Ale tretí obor pôsobil ako mierotvorca, a tak sa zase začali venovať svojmu jedlu.

            Medzitým čo sa hádali, Daniel stihol znovu nabiť svoju pušku. A ako si druhý obor vkladal kus chutného sústa do úst, vystrelil! A jeho vidlička mu vyletela rovno z ruky.

            Tento druhý obor bol oveľa zúrivejší ako ten prvý. Nechýbalo veľa a zo slov by sa za krátku chvíľu stali údery. Keď ich tretí obor znova upokojil.

            „Nebuďte pochabí,“ povedal im. „Načo je to dobré, aby sme bojovali medzi sebou, keď je nevyhnutné, aby sme medzi sebou spolupracovali a získali prevahu nad kráľom tejto krajiny? To samé bude veľmi ťažká úloha. Ale ak nebudeme držať spolu, bude úplne beznádejná. Znovu si sadnite, a dojedzme naše jedlo. Ja si sadnem medzi vás, aby ani jeden z vás nevinil toho druhého.“

            Daniel bol príliš ďaleko, aby počul ich rozhovor. Ale z ich pohybov vedel usúdiť, že čo sa tam odohráva. I pomyslel si, že je to celkom dobrá zábava.

            „Do trojice všetko najlepšie,“ povedal si sám pre seba. „Ešte raz si na nich vystrelím.“

            Tentokrát zachytila guľku vidlička tretieho obra a rozlomila sa na dvoje.

            „No,“ povedal, „keby som bol taký hlúpy, ako vy dvaja, tiež by som sa rozzúril. Ale ako pozorujem, niekto nás tu mohol zazrieť. Tak idem ihneď zistiť, kto to s nami hrá tieto zvláštne triky.“

            Obor to veľmi správne odhadol. Takže hoci Daniel zliezol zo stromu čo najrýchlejšie, ako vedel, aby sa ukryl pomedzi kríky. V momente, ako sa jeho nohy dotkli zeme, bol pri ňom jeho nepriateľ.

            „Zostaň tam, kde si,“ povedal obor, „lebo inak ťa na mieste zašliapnem a veľa z teba nezostane!“

            Daniel sa vzdal a obor ho odniesol naspäť ku svojim kamarátom.

            „Nezaslúžiš si od nás žiadne milosrdenstvo,“ povedal jeho únosca. „Ale keďže si taký dobrý strelec, môžeš nám byť veľmi užitočný. A preto ti ušetríme tvoj život. Musíš nám však urobiť jednu službu. Neďaleko odtiaľto stojí zámok, v ktorom býva kráľova dcéra. S kráľom sme vo vojne. A chceme získať nad ním prevahu tým, že unesieme princeznú. No zámok je tak dobre strážený, že sa doň vôbec nedá dostať. Svojimi znalosťami v mágii sme všetko živé na zámku uspali, okrem malého čierneho psa. Pokiaľ je hore, nie sme na tom oveľa lepšie ako predtým. Pretože akonáhle začneme liezť po stene, ten malý pes nás začuje a svojím štekaním prebudí ostatných. Keďže teraz máme teba, môžeme ťa umiestniť na miesto, odkiaľ ho budeš môcť zastreliť ešte predtým, ako začne štekať. A potom nám už nikto nebude brániť v tom, aby sme sa zmocnili  princeznej a odniesli ju so sebou. Ak to urobíš, nielenže ťa prepustíme, ale aj dobre odmeníme.“

            Daniel s tým musel súhlasiť. A obri sa ihneď vybrali na zámok. Okolo zámku boli také vysoké hradby, že ani obri nedočiahli na ich vrchol. „A ako sa dostanem na hradby?“ spýtal sa Daniel.

            „Celkom ľahko,“ povedal tretí obor. „Vyhodím ťa na ne.“

            „Nie, ďakujem, radšej nie,“ povedal Daniel. „Mohol by som spadnúť na druhú stranu a zlomiť si nohu alebo väzy. A potom by som toho psa nezastrelil.“

            „Vôbec sa nemusíš báť,“ povedal obor. „Hradby sú navrchu celkom široké, a sú pokryté vysokou trávou. Takže dopadneš mäkko, akoby si padol do postele s perím.“

            Daniel mu musel uveriť a dovolil obrovi, aby ho vyhodil hore. Ale malý čierny pes počul, ako dopadol na hradby, a okamžite vybehol zo svojej búdy. Práve chcel otvoriť ústa, aby zaštekal, keď práve vtedy Daniel vystrelil a pes padol na zem na mieste mŕtvy.

            „Teraz choď dolu,“ povedal obor, „a zisti, či nám vieš otvoriť bránu.“

            Daniel zišiel dolu na dvor, ale cestou k vonkajšej bráne prechádzal okolo vchodu do veľkej sály. Dvere na nej boli otvorené a miestnosť bola zvnútra celá osvetlená. Hoci v nej nikoho nevidel. Tak vošiel dnu a rozhliadol sa okolo seba. Na stene visel obrovský meč bez pošvy a pod ním bol veľký roh na pitie celý lemovaný striebrom. Daniel prišiel bližšie a keď sa lepšie pozrel, uvidel na jeho striebornom okraji vyryté písmená. Tak roh zložil, otočil, a našiel tam tento nápis:

            „Ktokoľvek pije víno moje,

            Vie ovládať meč, ktorý visí hore.

            Preto ho použi na vec správnu,

            A získaj princeznú a jej lásku.“

            Daniel vytiahol z rohu striebornú zátku a vypil trochu vína. Ale keď sa pokúsil meč zložiť zo steny, zistil, že ním vôbec nie je schopný pohnúť. Znovu teda zavesil roh na stenu a vošiel ďalej do zámku. „Obri môžu chvíľu počkať,“ pomyslel si.

            Netrvalo dlho a prišiel do izby, kde na posteli spala princezná. Na stole vedľa postele ležala vreckovka so zlatým lemovaním. Daniel ju roztrhol na dve časti. Jednu polovicu si vložil do vrecka a druhú nechal na stole. Na zemi uvidel pár zlatom vyšívaných papúč a jednu z nich si vložil do vrecka. Potom sa vrátil do veľkej sály, kde znova zvesil roh s vínom. „Možno musím vypiť z rohu všetko to víno, čo je v ňom, kým budem môcť pohnúť tým mečom,“ pomyslel si. Tak si roh znova priložil ku svojim perám a vypil z neho všetko víno. Keď tak urobil, mohol s najväčšou ľahkosťou ovládať meč a cítil sa dosť silný na to, aby urobil čokoľvek, dokonca aby bojoval s obrami, ktorých nechal vonku a ktorí sa už určite čudovali, prečo im ešte neotvoril bránu. Zabitie obrov bola určite tá správna vec, na ktorú má použiť meč. Ale čo sa týka získania lásky princeznej, to bola záležitosť, v ktorú ako syn chudobného chovateľa oviec nedúfal.

            Keď Daniel prišiel k bráne zámku, našiel tam jedny veľké a druhé malé dvere. Tak otvoril tie menšie.

            „Nemôžeš otvoriť tie väčšie dvere?“ spýtali sa obri. „Len veľmi ťažko sa nám podarí vojsť cez tieto menšie.“

            „Závora je pre mňa príliš ťažká na to, aby som ju vytiahol,“ povedal Daniel. „Ak sa trochu skloníte, prejdete i tadiaľto.“ Prvý obor sa podľa toho teda zohol a skrčený vošiel dnu. Ale predtým, ako si stihol za dverami znova narovnať chrbát, Daniel švihol svojím mečom a obrova hlava sa skotúľala na zem. Potom Daniel poľahky odtlačil jeho telo nabok, takým silným ho to víno urobilo. Druhého obra, ktorý vošiel dnu, čakal ten istý osud. Tretí bol trochu pomalší, tak naňho Daniel zavolal: „Ponáhľaj sa,“ povedal. „Ty si určite z vás troch najstarší, keďže sa tak pomaly hýbeš. Ale ja tu nemôžem dlhšie čakať. Musím sa čo najskôr vrátiť ku svojim ľuďom.“ Takže tretí tiež vošiel dnu a skončil rovnako ako tí dvaja pred ním. Daniel obrom nedal žiadnu šancu, aby sa mohli ubrániť.

            Keď opúšťal zámok, zatvoril za sebou dvere, ktoré sa zavreli s takým buchnutím, že to zobudilo vrátnika. Keď uvidel troch bezhlavých obrov ležiacich na kope na nádvorí, sotva uveril svojim vlastným očiam. Vôbec si nedokázal predstaviť, čo sa stalo. Všetci na zámku sa čoskoro zobudili a celej záležitosti sa náramne divili. Ako sa ukázalo, telá obrov patrili kráľovým veľkým nepriateľom. Ale to, ako sa tam dostali a že boli bez hláv, bolo pre všetkých dokonalou záhadou. Potom si všimli, že zmizol meč a že roh s vínom pod ním je prázdny. Zatiaľ čo princezná oznámila, že jej niekto vzal polovicu vreckovky a jednu papuču. To, ako boli obri zabití, sa zdalo byť trochu jasnejšie. Ale kto to urobil, zostávalo rovnakou hádankou ako predtým. Starý rytier, ktorý mal na starosti zámok, povedal, že podľa jeho mienky to bol určite nejaký mladý rytier, ktorý sa okamžite vydal ku kráľovi, aby od neho žiadal ruku princeznej. Znelo to dosť pravdepodobne, ale posol, ktorého vyslali na kráľovský dvor, sa vrátil so správou, že tam o celej veci nikto nič nevie.

            „Musíme ho však nájsť,“ povedala princezná. „Pretože ak je ochotný si ma vziať, kvôli svojej cti ho nemôžem odmietnuť, keď vypil zázračné víno z rohu môjho otca.“ Preto sa poradila s najmúdrejšími mužmi svojho otca o tom, čo má ďalej robiť. Okrem iného jej poradili, aby vedľa hlavnej cesty dala postaviť dom a nad jeho dvere dala tento nápis: „Kto povie svoj životný príbeh, môže tu zostať tri noci zadarmo.“ Toto sa i stalo. A princeznej cestujúci okolo povedali veľa zvláštnych príbehov, ale nikto nepovedal ani len slovo o troch obroch.

            Medzitým Daniel cestoval so svojou rodinou smerom k Rímu. Prešla jeseň a práve sa začínala zima, keď prišli na úpätie veľkého pohoria týčiaceho sa až k nebu. „Musíme cez to prejsť?“ povedali. „Až na smrť nás tam zmrazí a pochová rovno do snehu.“

            „Tu prichádza nejaký muž,“ povedal Daniel. „Spýtajme sa ho na cestu do Ríma!“ Tak aj urobili. A muž im povedal, že jediná cesta tam vedie cez tie vysoké hory.

            „A je to ešte ďaleko?“ spýtali sa starí ľudia, ktorých tá dlhá cesta už začínala unavovať. Muž zdvihol nohu, tak aby videli na podrážku jeho topánky. Bola taká obnosená, že bola taká tenká, ako papier, a uprostred nej bola diera.

            „Keď som odchádzal z Ríma, tieto topánky boli úplne nové,“ povedal. „A pozrite sa na ne teraz. To samé vám povie, či je to odtiaľto ďaleko alebo nie.“

            To starých ľudí tak odradilo, že sa vzdali všetkých myšlienok na dokončenie cesty. A len toľko si želali, aby sa dostali čo najskôr naspäť do Dánska. Keďže už začínala zima, cestovanie bolo oveľa zdĺhavejšie. Ale nakoniec sa zase ocitli na dohľad od lesa, kde predtým spali.

            „Čo to tu je?“ povedal Razmus. „Medzitým čo sme tu boli predtým, tu postavili veľký dom.“

            „Áno, presne tak,“ povedal Daniel. „Zostaňme v ňom na noc!“

            „Nie, to si nemôžeme dovoliť,“ povedali starí ľudia. „Určite to bude veľmi drahé.“

            Keď však uvideli, čo je napísané nad dverami, všetci sa potešili, že dostanú ubytovanie zadarmo. Veľmi milo ich prijali a venovali im toľko pozornosti, že z toho boli starí ľudia dosť vystrašení. Potom, ako si trochu odpočinuli, princeznin hospodár si prišiel vypočuť ich životný príbeh.

            „Videl si, čo bolo napísané nad dverami?“ povedal otcovi. „Povedz mi, kto si a svoj životný príbeh.“

            „Ach, vzácny pane, nemám ti čo povedať,“ povedal starý muž. „A som si istý, že by sme ťa nikdy neboli obťažovali, keby nebolo nášho mladšieho syna.“

            „To nevadí,“ povedal hospodár. „Ste srdečne vítaní, ale mi musíte povedať celý svoj životný príbeh.“

            „Nuž dobre, poviem,“ povedal starý muž, „ale nič takého zaujímavého sa mi nestalo. Ja a moja manželka sme prežili všetky naše dni na vresovisku v Severnom Jutsku, až do minulého roku, keď sa jej zachcelo ísť do Ríma. Tak sme so svojimi dvoma synmi vyrazili na cestu. Ale otočili sme sa dávno predtým, ako sme sa tam dostali. A teraz sme na ceste domov. To je celý môj životný príbeh. Naši dvaja synovia prežili s nami všetky svoje dni, takže ani oni viacej toho nezažili.“

            „Ale áno,“ povedal Razmus. „Keď sme boli na ceste na juh, jednu noc sme spali neďaleko v lese, kde som zastrelil jeleňa.“

            Správca bol tak veľmi zvyknutý na to, že nepočuje nijaké dôležité príbehy. Tak si myslel, že sa ich nebude zbytočne viacej pýtať. Princeznej oznámil, že noví hostia nemajú žiaden zaujímavý príbeh.

            „Spýtal si sa ich všetkých?“ opýtala sa.

            „No, nie, priamo nie,“ odpovedal. „Ale ich otec povedal, že nikto z nich mi nemôže povedať viacej ako on.“

            „Začínaš byť nedbalý,“ povedala princezná. „Sama sa s nimi pôjdem porozprávať.“

            Hneď ako princezná vstúpila do miestnosti, ju Daniel spoznal. Bol veľmi znepokojený. Pretože okamžite predpokladal, že to všetko tu je pripravené na to, aby odhalili človeka, ktorý utiekol zo zámku s mečom, papučou a polovicou vreckovky. Bál sa, že by to s ním zle dopadlo, keby naňho prišli. Povedal teda svoj príbeh rovnako ako ostatní. Nebol veľmi konkrétny a myslel si, že unikol pred ďalšími starosťami. No vtedy sa ozval Razmus: „Na niečo si zabudol Daniel,“ povedal. „Pamätáš si, že si tu v noci, keď som zastrelil jeleňa, našiel meč?“

            „Kde je meč?“ spýtala sa princezná.

            „Ja viem, kde je,“ povedal správca. „Videl som, kam ho položil, keď vošli,“ a išiel ho priniesť. Medzitým Daniel premýšľal, či by nemohol teraz nejako uniknúť. Avšak predtým, ako sa rozhodol, sa správca vrátil naspäť aj s mečom, ktorý princezná zaraz spoznala.

            „Odkiaľ si to vzal?“ spýtala sa princezná mládenca.

            Daniel mlčal. Uvažoval o tom, aký je zvyčajný trest pre syna chudobného pastiera oviec, ktorý mal také nešťastie, že zachránil princeznú a z jej spálne odniesol nejaké veci.

            „Prehľadaj ho a pozri sa, čo má ešte pri sebe!“ povedala princezná správcovi. A Daniel sa musel podrobiť prehliadke. V jednom vrecku mu našli zlatom vyšívanú papuču a v druhom polovicu vreckovky so zlatým lemom.

            „Dobre, to stačí,“ povedala princezná. „Teraz už nemusíme klásť ďalšie otázky. Okamžite pošlite po môjho otca kráľa!“

            „Prosím, pustite ma,“ povedal Daniel. „V každom prípade som urobil toľko osohu ako škody.“

            „Ale veď nikto nehovorí o nejakom poškodení,“ povedala princezná. „Len tu musíš zostať, kým nepríde môj otec.“

            Spôsob, akým sa princezná usmiala, keď to povedala, dával Danielovi nádej, že to preňho nakoniec vôbec nemusí byť zlé. A ešte viac ho povzbudilo, keď si spomenul na slová rytca na rohu, z ktorého pil zázračné víno. Hoci posledný riadok na ňom vyzeral stále príliš dobre, aby to bola pravda. Avšak príchod kráľa čoskoro uzavrel celú záležitosť. Princezná aj Daniel súhlasili so sobášom a o niekoľko dní už zvonili svadobné zvony. Daniel sa medzitým stal grófom. A keď sa obliekol do skvostného oblečenia, vyzeral byť rovnako rúči ako aj iní šľachtici. Zanedlho starý kráľ zomrel a na jeho mieste začal kraľovať Daniel. Ale či jeho otec a matka zostali s ním, alebo sa vrátili na močiare v Jutsku, alebo ich poslali do Ríma na kočiari so štyrmi koňmi, je niečo, čo všetci historici z tohto obdobia zabudli spomenúť.

[@ Andrew Lang, Robert Hodosi]