8*28*/296*/ Pastier Pavol **(1,98k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno, ako jeden pastier hnal svoje ovce na pašu, našiel na lúke ležať malé dieťa. Nechal ho tam nejaký zlomyseľný človek, ktorý si myslel, že by bolo veľmi ťažké postarať sa oňho. Pastier mal rád deti, a tak dieťa vzal a zobral so sebou domov. Nazval ho Pavol a každý deň mu dával veľa mlieka. A keď mal chlapec štrnásť rokov, vedel trhať duby, akoby to bola burina. Po istom čase, Pavla život doma omrzel a odišiel do sveta skúsiť šťastie.

            Prešiel veľa dlhých míľ a nevidel nič, čo by ho bolo prekvapilo. No na otvorenom priestranstve v lese zbadal muža, ktorý, rovnako ako on, poľahky vytrhával stromy zo zeme.

            „Dobré ráno, priateľu,“ povedal Pavol. „Na moje slovo, ty si určite silný muž!“

            Muž prestal pracovať a zasmial sa. „Som Stromotrhač,“ odpovedal hrdo. „A najväčším želaním môjho života je zápasiť s pastierom Pavlom.“

            „Nech sa ti všetky želania splnia tak ľahko. Pretože ja som pastier Pavol a môžem s tebou zaraz zápasiť,“ odpovedal mládenec, a uchopil Stromotrhača a hodil ho takou silou na zem, že ten sa až po kolená zaboril do zeme. Avšak o chvíľu bol zase hore na zemi. Uchytil Pavla a hodil ho o zem tak silno, že ten sa zaryl až po pás do zeme. Potom bol zase na rade Pavol. Tentokrát ho zaboril do zeme až po krk. „To stačí,“ zvolal muž. „Vidím, že si šikovný chlapík. Buďme priatelia!“

            „No dobre,“ odpovedal Pavol, a ďalej pokračovali vo svojej ceste spoločne.

            Po chvíli dorazili k mužovi, ktorý vo svojich rukách drvil kamene na prášok, akoby to boli oriešky.

            „Dobré ráno,“ povedal Pavol zdvorilo. „Na moje slovo, určite si silným chlapíkom!“

            „Volám sa Kameňodrvič,“ odpovedal muž. „A najväčším želaním môjho života je zápasiť s pastierom Pavlom.“

            „Nech sa ti všetky želania splnia tak ľahko. Pretože ja som pastier Pavol a zaraz budem s tebou zápasiť,“ a začali si merať sily. Po krátkom čase, muž vyhlásil, že je porazený, a prosil, aby mohol ísť s nimi. Tak všetci traja cestovali spoločne.

            O kúsok ďalej narazili na muža, ktorý miesil železo, akoby to bolo cesto. „Dobré ráno,“ povedal Pavol. „Určite si silný chlapík!“

            „Volám sa Miesiželezo a rád by som bojoval s pastierom Pavlom,“ odpovedal.

            „Tak teda hneď aj začnime,“ odpovedal Pavol, a aj pri tejto príležitosti Pavol súboj vyhral. A ďalej vo svojej ceste pokračovali vo štvorici.

            Na poludnie vošli do lesa. Pavol sa zrazu zastavil a povedal: „My traja pôjdeme pohľadať nejakú zverinu, a ty, Stromotrhač, zostaneš tu a pripravíš pre nás dobrú večeru.“ Stromotrhač sa teda pustil do varenia a pečenia. Keď bola večera skoro hotová, prišiel k nemu malý trpaslík so špicatou bradou a spýtal sa: „Čo to varíš? Daj mi z toho trochu!“

            „Dostaneš po chrbte, ak chceš,“ odpovedal hrubo Stromotrhač. No trpaslík si to vôbec nevšímal a trpezlivo čakal, pokým sa večera dovarí. Potom znenazdania Stromotrhača hodil o zem, obsah hrnca zjedol a zmizol. Stromotrhač sa cítil dosť zahanbený a začal variť ďalšiu zeleninu. Po návrate jeho druhov z lovu bola však stále dosť tvrdá. A hoci sa sťažovali na jeho zlé varenie, o trpaslíkovi im nič nepovedal.

            Nasledujúci deň varil Kameňodrvič a po ňom Miesiželezo. Ale zakaždým sa tam objavil trpaslík a nedarilo sa im o nič lepšie ako Stromotrhačovi. Na štvrtý deň im Pavol povedal: „Priatelia moji, určite existuje nejaký dôvod, prečo je vaše varenie vždy také zlé. Choďte loviť a dnes budem variť ja.“ A tak odišli, a cestou sa zabávali myšlienkami o tom, čo Pavla v ten deň očakáva.

            Nuž, okamžite sa pustil do práce. Práve keď dusil všetku svoju zeleninu v hrnci, sa tam znova objavil trpaslík a chcel, aby mu dal zo svojho guláša. „Choď preč!“ zvolal Pavol a postavil sa pred hrniec. Trpaslík sa ho snažil chytiť za golier, ale Pavol ho predtým chytil za bradu a priviazal k veľkému stromu tak, aby sa nemohol hýbať. A pokojne pokračoval vo svojom varení. Lovci sa čoskoro vrátili a chceli zistiť, ako sa Pavlovi s jeho varením darilo. No k ich veľkému prekvapeniu večera bola pre nich úplne pripravená.

            „Ste len veľké neužitočné stvorenia,“ povedal, „ktoré ani len nedokázali prekabátiť toho malého trpaslíka. Keď sa navečeriame, ukážem vám, čo som s ním urobil.“

            Keď sa však dostali na miesto, kde Pavol nechal trpaslíka, nenašli tam ani jeho, a ani strom. Pretože tento malý chlapík ho vytiahol aj s koreňmi a utiekol preč spolu i so stromom, ktorý ťahal za sebou. Štyria kamaráti sledovali stopy po strome a zistili, že končí v hlbokej diere. „Musel ísť sem dolu,“ povedal Pavol. „Pôjdem za ním! Pozrite! Tam je kôš, na ktorý sa môžem posadiť, a lano, po ktorom sa môžem spustiť dolu. Ale keď znova potiahnem za lano, nestrácajte čas a vytiahnite kôš hore.“

            A sadol si na kôš, ktorý jeho priatelia spustili dolu.

            Napokon sa dotkol zeme. Vyskočil a rozhliadol sa okolo seba. Nachádzal sa v krásnom údolí, ktoré bolo plné lúk a potokov, a vedľa neho stál nádherný zámok. Keďže dvere boli otvorené, vošiel dnu. No našiel tam pôvabnú dievčinu, ktorá ho prosila, aby sa vrátil. Pretože majiteľom zámku bol drak so šiestimi hlavami, ktorý ju ukradol z jej domova a priviedol na toto podzemné miesto. Pavol však odmietol počúvať všetky jej prosby a vyhlásil, že sa draka nebojí a že mu je jedno, koľko má hláv. A pokojne sa posadil, aby naňho počkal.

            O malú chvíľu vošiel drak. Všetky jeho dlhé zuby v jeho šiestich hlavách pri pohľade na cudzinca od zlosti drkotali.

            „Som pastier Pavol,“ povedal mladý muž, „a prišiel som s tebou bojovať. A keďže sa ponáhľam, mali by sme radšej začať okamžite.“

            „Veľmi dobre,“ odpovedal drak. „Som si istý svojou večerou, ale dajme si najskôr niečo do úst, len aby sme mali lepšiu chuť.“

            Načo začal jesť obrovské balvany, akoby to boli koláče. Keď skončil, ponúkol jeden i Pavlovi. Pavol nemal rád balvany. A tak zobral drevený nôž a balvan rozrezal na dvoje. Potom chytil obe polovice do svojich rúk a hodil ich celou silou do draka. Takže drakovi rozbil dve zo šiestich hláv. Vtom sa drak s mohutným revom vrhol na Pavla. Ale on odskočil na jednu stranu a prudkými údermi rozmliaždil drakovi jeho ďalšie dve hlavy. Potom uchopil monštrum za krk a zvyšné dve hlavy mu narazil o skalu.

            Keď dievčina videla, že drak je mŕtvy, so slzami v očiach ďakovala svojmu vysloboditeľovi. Ale mu povedala, že jej dve mladšie sestry sú tiež v moci drakov, ktoré sú ešte zúrivejšie a strašnejšie ako tento. Pavol jej prisahal, že jeho meč nebude odpočívať v jeho pošve, pokým ich neoslobodí, a požiadal dievča, aby išlo s ním a ukázalo mu cestu.

            Dievča s radosťou súhlasilo, že pôjde s ním, ale najskôr mu dalo zlatú palicu a prikázalo mu ňou udrieť na hrad. On tak urobil a zámok sa zmenil na zlaté jablko, ktoré si dal do vrecka. Potom išli hľadať druhý zámok.

            Nešli ani veľmi ďaleko, keď ho zbadali. Na tomto zámku bolo druhé dievča. Väznil ho drak s dvanástimi hlavami, ktorý ju ukradol z jej domova. Pri pohľade na svoju sestru a Pavla sa veľmi potešila. Pavlovi priniesla drakovu košeľu, vďaka ktorej bol každý, kto ju nosil, dvakrát silnejší ako predtým. Sotva si ju obliekol, keď sa drak vrátil a boj začal. Bojovali dlho a veľmi tvrdo. Ale Pavlovi pomohol jeho meč a košeľa. Takže sa mu podarilo draka zdolať a odťať mu všetkých jeho dvanásť hláv.

            Potom Pavol zmenil hrad na jablko, ktoré si vložil do vrecka, a s oboma dievčatami išiel hľadať tretí zámok.

            Netrvalo dlho a našli ho. Za jeho múrmi bola tretia dievčina, ktorá bola mladšia a krajšia než tie prvé dve. Jej manžel mal osemnásť hláv. Ale keď odišiel z podzemia na zemský povrch, ich nechal všetky doma, okrem jednej, ktorú zmenil na hlavu trpaslíka so špicatou bradou.

            V okamihu, ako Pavol zistil, že tento strašný drak nie je nikto iný ako trpaslík, ktorého priviazal o strom, oveľa viacej túžil po tom, aby ho zničil. Ale pomyslenie na jeho osemnásť hláv ho varovalo, aby bol opatrný. Za krátku chvíľu mu tretia sestra priniesla hodvábnu košeľu, ktorá ho urobí desaťkrát silnejším, ako bol predtým.

            Sotva si ju obliekol, keď sa celý zámok začal prudko triasť a drak vyletel hore schodmi rovno do haly.

            „No, priateľu, takže sa znovu stretávame! Zabudol si na mňa? Som pastier Pavol, a prišiel so s tebou zápasiť a vyslobodiť tvoju manželku z tvojich pazúrov.“

            „Ach, som rád, že ťa zase vidím,“ povedal drak. „To boli moji dvaja bratia, ktorých si zabil, a teraz za nich zaplatíš svojou krvou.“ A vošiel do svojej izby, aby našiel svoju košeľu a napil sa trochu čarovného vína. Ale košeľu mal na sebe Pavol. A čo sa týka vína, za šálku z neho dala dievčina vypiť Pavlovi a ostatné nechala vytiecť zo suda na podlahu.

            Vtedy sa drak dosť vyľakal. Ale za chvíľu si spomenul na svojich osemnásť hláv a bol opäť odvážny.

            „No, poď!“ zdvihol sa a pripravil sa zaútočiť na Pavla naraz všetkými svojimi hlavami. Ale Pavol skočil k nemu dolu pod jeho hlavy a jedným ráznym švihom mu odťal naraz šesť jeho hláv, ktoré sa hneď skotúľali na zem. Boli to drakove najlepšie hlavy. A za chvíľu dvanásť ďalších drakových hláv ležalo na zemi vedľa nich. Potom Pavol zmenil zámok na jablko a vložil si ho do vrecka. A potom sa spolu s tromi dievčatami vybral k otvoru, ktorý viedol na zemský povrch.

            Kôš stále visel na lane. Bol dosť veľký, aby udržal všetky tri dievčatá. Tak ich Pavol poslal hore so slovami, aby mu naisto spustili dolu kôš. Nanešťastie, pri pohľade na krásu dievčat, ktorá prevyšovala všetko, čo predtým videli, traja priatelia na Pavla úplne zabudli a odviedli dievčatá do vzdialenej krajiny. Takže na tom neboli oveľa lepšie ako predtým.

            Medzitým sa Pavol, ktorý zúril od zlosti pre nevďačnosť troch sestier, zaprisahal, že sa im pomstí. A začal hľadať nejaký spôsob, ako sa dostať naspäť na zem. Ale nebolo to veľmi ľahké. Celé dlhé mesiace, mesiace a mesiace blúdil po podzemí. A nakoniec sa mu zdalo, že sa ku svojmu cieľu o nič nepriblížil.

            Napokon jedného dňa náhodou prechádzal okolo hniezda obrovského okrídleného leva, ktorý nechal svoje mláďatá samé. Práve keď Pavol prechádzal okolo, bol nad nimi ohnivý oblak, z ktorého namiesto dažďa padali ohnivé jazyky. Rýchlo nad ich hniezdom rozprestrel svoj plášť a zachránil ich. Keď sa ich otec vrátil, povedali mu, čo urobil Pavol. Okrídlený lev nestrácal čas a ihneď letel za Pavlom. I spýtal sa ho, že ako by ho mohol odmeniť za jeho dobrotu.

            „Odnes ma na zem,“ odpovedal Pavol, a okrídlený lev súhlasil. Ale najskôr išiel zohnať nejaké jedlo, ktoré bude môcť jesť na ceste, pretože ich čakala dlhá cesta.

            „Teraz vylez na môj chrbát,“ povedal Pavlovi. „A keď otočím hlavu doprava, odrež mi plátok z hovädzieho a vlož mi ho do úst, a keď otočím hlavu doľava, nalej mi zo suda, ktorý visí na strane, šálku vína a vylej mi ju dolu hrdlom.“

            Tri dni a tri noci letel Pavol na okrídlenom levovi smerom hore. Na štvrté ráno pristáli na zemi pri meste, kam odišli žiť jeho priatelia. Pavol sa okrídlenému levovi poďakoval, zaželal mu zbohom, a ten sa potom opäť vrátil domov.

            Pavol bol spočiatku príliš unavený a nemohol robiť nič iné, iba spať. No hneď ako si oddýchol, začal hľadať svojich troch neverných priateľov. Keď ho zbadali, od strachu takmer zomreli. Pretože si mysleli, že sa už nikdy nevráti, aby im mohol vyčítať ich zlomyseľnosť.

            „Viete, čo môžete očakávať,“ povedal im Pavol pokojne. „Choďte preč! Už vás nikdy nechcem stretnúť!“ Potom vytiahol z vrecka tri jablká a umiestnil ich na najkrajšie miesta, ktoré našiel. Poklepal ich svojou zlatou palicou a jablká sa znova premenili na zámky. Dva z nich dal dvom starším sestrám, a jeden si nechal pre seba a najmladšiu z nich, s ktorou sa oženil, a tam žijú spoločne až doteraz.

[@ Maďarská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]