8*29*/297*/ Potrestanie zlomyseľného mývala Tanukiho **(0,95k)

I stalo sa, že poľovníci lovili v lese toľko veľa rokov, že v ňom už nezostalo žiadne divé zviera. Mohli ste prejsť z jedného konca lesa na druhý, a neuvideli ste v ňom ani jedného zajaca, srnku, diviaka, ani nepočuli hrkútanie holubíc v ich hniezdach. Ak nezomreli, všetky utiekli niekam inam. Nažive zostali iba tri zvieratá, ktoré sa ukryli v najhustejšej časti lesa vysoko v hore. Bol to mýval Tanuki s dlhým chvostom a sivou srsťou, jeho manželka líška, a ich malý syn.

            Mýval Tanuki a líška boli veľmi šikovné a obozretné zvieratá. Takisto boli zručné aj v mágii, a tak sa im podarilo uniknúť rovnakému osudu, aký zastihol ich priateľov. Ak počuli brnknutie šípu alebo videli trblietanie sa oštepu aj vo väčšej diaľke, nikdy sa nenechali vylákať zo svojho úkrytu. Dokonca ani vtedy, keď ich hlad bol niekedy veľmi veľký a zverina na okolí oveľa chutnejšia ako inokedy.

            „Nie sme také hlúpe, aby sme riskovali svoje životy,“ povedali si hrdo. Ale nakoniec prišiel deň, keď sa i napriek ich obozretnosti zdalo, že pravdepodobne zomrú od hladu, lebo sa im minulo všetko ich jedlo. Niečo bolo treba urobiť, ale nevedeli čo.

            Mývala Tanukiho zrazu napadla jasná myšlienka. „Mám plán,“ radostne zvolal na svoju manželku. „Budeme predstierať, že som mŕtvy, a ty sa musíš premeniť na muža a vziať ma do dediny na predaj. Nákupcu bude ľahké nájsť, kože od mývala sú vždy vyhľadávané. Potom kúp za peniaze nejaké jedlo a vráť sa znova domov. Mne sa určite podarí nejako utiecť, takže sa o mňa nemusíš obávať.“

            Líška sa rozkošne zasmiala a s uspokojením si mädlila svoje labky. „Dobre, nabudúce pôjdem ja,“ povedala, „a môžeš ma tiež predať.“ Potom sa zmenila na muža, uchopila stuhnuté telo mývala a vybrala sa smerom k dedine. Hoci sa jej zdal dosť ťažký, ale nechceli riskovať, že ho niekto uvidí, ako pôjdu lesom.

            Kupcov bolo veľa, presne ako predpovedal mýval Tanuki. Líška ho predala tomu, ktorý ponúkol najväčšiu cenu. A za peniaze sa jej rýchlo podarilo zohnať nejaké jedlo. Kupec vzal mývala Tanukiho do svojho domu, kde ho hodil do kúta, a vyšiel von. Mýval Tanuki ihneď zbadal, že je sám. Opatrne sa preplazil cez okno von. Pritom myslel na to, že aké má šťastie, že nie je líškou a že vie liezť. Keď bol vonku, ukryl sa v priekope, kde bol až do zotmenia. A potom odcválal preč do lesa.

            Pokým im jedlo vydržalo, všetky tri boli šťastné ako králi. Ale čoskoro prišiel deň, keď ich komora bola rovnako prázdna ako predtým. „Teraz som na rade ja, aby som predstierala, že som mŕtva,“ zvolala líška. Mýval Tanuki sa teda zmenil na roľníka, telo svojej manželky líšky si prehodil cez plece a vybral sa do dediny. Kupec na seba nenechal dlho čakať. No medzitým čo sa dohadovali na cene, mývala Tanukiho napadla zlomyseľná myšlienka. Že ak sa líšky zbaví, bude mať viacej jedla pre seba a svojho syna. Tak keď si vložil peniaze do vrecka, zašepkal kupujúcemu, že líška nie je skutočne mŕtva a že ak bude nepozorný, mohla by mu utiecť. Mužovi nebolo treba dvakrát hovoriť. Úbohú líšku udrel po hlave, a to bol jej koniec. A zlomyseľný mýval Tanuki išiel s úsmevom do najbližšieho obchodu.

            V minulosti mal svojho malého syna veľmi rád. Ale keď zradil svoju manželku, zdalo sa, že sa v tom okamihu úplne zmenil. Z jedla mu dal len malé sústo. Keby jeho malé mláďa nenašlo nejaké orechy a bobule na zjedenie, určite by hladovalo. Odkedy odišla jeho matka, ju neustále očakávalo a stále dúfalo, že sa ešte vráti.

            Nakoniec si tento malý mýval uvedomil, že čo sa mohlo stať s jeho matkou líškou. Ale dával si veľmi dobrý pozor na to, aby si to jeho otec, mýval Tanuki, nevšimol. Hoci vo svojej mysli celkom živo premýšľal, ako najlepšie pomstí svoju matku.

            Jedného rána, ako malý Tanuki sedel so svojím otcom, si spomenul, že ho jeho matka naučila z mágie všetko, čo vedela, a že dokáže čarovať rovnako dobre ako jeho otec Tanuki, možno i lepšie. „Som taký dobrý čarodejník, ako ty,“ povedal zrazu malý Tanuki. Keď to jeho otec počul, až mu mráz prebehol po chrbte. Hoci sa zasmial a predstieral, že to považuje za žart. Ale malý Tanuki si stále stál za svojím slovom. Napokon jeho otec navrhol, aby sa stavili.

            „Zmeň sa na akúkoľvek podobu, ktorú si vyberieš,“ povedal starý mýval Tanuki, „a ja ti prisahám, že ťa spoznám. Budem ťa čakať na moste, ktorý vedie do dediny. Ale nech sa premeníš na všetko, čo len chceš, aj tak ťa spoznám v akomkoľvek prestrojení.“ Malý Tanuki s tým súhlasil a išiel po ceste, na ktorej sa dohodli. Ale namiesto toho, aby zmenil svoju podobu, sa ukryl v rohu mosta, odkiaľ mohol vidieť na most, a pritom jeho nebolo vidno.

            Nebol tam dlho, keď tam dorazil jeho otec Tanuki a postavil sa doprostred mosta. Krátko nato tam prišiel kráľ so svojimi strážcami a celým kráľovským dvorom.

            „Aha! Môj syn si myslí, že keď sa zmenil na kráľa, že ho teraz nespoznám,“ pomyslel si starý mýval Tanuki. A keď prechádzal okolo kráľ na skvostných nosidlách, ktoré niesli jeho sluhovia, priskočil k nemu a zvolal: „Vyhral som stávku! Nedokážeš ma oklamať!“ Ale v skutočnosti to bol on, kto bol oklamaný. Vojaci z kráľovskej stráže si mysleli, že chce napadnúť ich kráľa. Tak starého Tanukiho uchopili za nohy a hodili do rozbúrenej rieky pod mostom. Hladina vody sa nad ním zavrela a bolo po ňom. Utopil sa.

            Malý mýval Tanuki to všetko videl a veľmi sa potešil, že pomstil smrť svojej matky. Potom odišiel naspäť do lesa. A ak sa necítil príliš osamelý, pravdepodobne tam žije až do dnešných čias.

[@ Japonská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]