8*30*/298*/ Krab a opica **(0,76k)

Bol raz jeden krab, ktorý žil v brlohu na tienistej strane hory. Bol veľmi poriadkumilovný, a taký usilovný a pracovitý, že v celej krajine nebolo stvorenie, ktorého brloh bol taký úhľadný a čistý, ako ten jeho. A bol naň aj patrične hrdý.

            Jedného dňa uvidel ležať na zemi blízko vchodu do svojho brloha za hrsť varenej ryže, ktorú tam istotne nechal nejaký pútnik, keď tam večeral. Tento objav ho veľmi potešil. Rýchlo sa ponáhľal na to miesto a ryžu si išiel odniesť do svojho brloha. Ako tak robil, zbadala ho opica, ktorá žila na stromoch nablízku. Zišla dolu ku krabovi, aby uvidela, čo robí. Pri pohľade na ryžu jej oči priam zažiarili. Pretože to bolo jej obľúbené jedlo. Keďže bola veľmi prefíkaná, navrhla krabovi výmenu. Mala dostať polovicu ryže za jadierko slivky, ktorú práve dojedla. Napoly očakávala, že krab sa jej na túto jej drzú ponuku zasmeje rovno do tváre. Ale namiesto toho sa na ňu iba chvíľu pozrel s hlavou na jednej strane a potom povedal, že s výmenou súhlasí. Opica teda odišla so svojou polovicou ryže. A krab sa vrátil s druhou polovicou ryže a jadierkom zo slivky do svojho brlohu.

            Nejaký čas nato, krab opicu nevidel. Odišla na návštevu na slnečnú stranu hory. Ale jedného dňa sa zase vrátila a kraba našla sedieť v tieni krásneho stromu slivky.

            „Dobrý deň,“ povedala zdvorilo. „Máš tu veľmi chutné slivky! Mohla by som si jednu či dve vziať z tvojho stromu?“

            „Och, určite,“ odpovedal krab, „ale mi musíš odpustiť, ak ti ich nepôjdem natrhať. Nie som žiadny horolezec.“

            „Nemusíš sa ospravedlňovať,“ odpovedala opica. „Teraz, keď mám tvoje povolenie, si ich ľahko natrhám aj sama.“ A krab jej dovolil, aby sa vyštverala na strom, ale že mu má zhodiť polovicu sliviek.

            A v ďalšom okamihu sa už pohojdávala od vetvy k vetve. Jedla tie najzrelšie slivky a plnila si nimi svoje vrecká. A chudák krab sa len znechutene presvedčil, že tie , ktoré mu zhodila, boli buď zhnité, alebo ešte nedozreté.

            „Si nechutná darebáčka,“ zvolal zúrivo. Ale opica si to nevšímala a pokračovala v jedení tak rýchlo, ako len vedela. Krab si uvedomil, že je úplne zbytočné ju karhať. Tak sa rozhodol, že vyskúša, čo spraví jeho prefíkanosť.

            „Pani Opica,“ povedal, „určite si dobrá horolezkyňa. Ale teraz, keď si zjedla tak veľa, som si istý, že určite nedokážeš urobiť ani jeden zo svojich kotrmelcov.“ Opica sa pýšila tým, že z celej svojej rodiny vie robiť tie najlepšie kotrmelce. Takže sa trikrát otočila dolu hlavou na konári, na ktorom sedela. A všetky tie krásne slivky, ktoré mala vo vreckách, sa skotúľali rovno na zem. Krabovi sa podarilo veľa z nich nazbierať a odniesť do svojho brlohu. Ale keď sa vrátil po ďalšie, opica k nemu priskočila a tak veľmi ho poudierala, že takmer zomrel. Keď ju začali bolieť ruky, úbohého kraba prestala biť a odišla.

            Pre nešťastného kraba bolo šťastím, že mal niekoľko priateľov, ktorí mu prišli na pomoc, inak by tam bol určite na mieste zomrel. Prišla za ním osa, ktorá ho odniesla do postele a starala sa oňho. Potom sa poradil s mažiarom na ryžu a s vajíčkom, ktoré neďaleko vypadlo z hniezda. Dohodli sa, že keď sa opica vráti, aby ukradla zvyšok sliviek, že ju prísne potrestajú za to, ako sa chovala ku krabovi. Mažiar vyliezol na trám nad vchodovými dverami. Vajíčko zostalo ležať bez pohybu na zemi. A osa si sadla do kúta miestnosti pri vedro s vodou. Potom si krab sám vyhĺbil hlbokú dieru v zemi, aby mu nebolo vidno ani špičky jeho klepiet.

            Krátko nato, čo bolo všetko pripravené, opica zoskočila zo svojho stromu a priplazila sa ku dverám krabovho brlohu. Tam začala svoju dlhú pokryteckú reč. Prosila o prepáčenie za všetko, čo urobila. Chvíľu čakala na odpoveď, ale všade bolo samé ticho. Potom nakukla do brloha, ale nikoho tam nevidela. Tak vošla dnu. Poobzerala sa okolo, či neuvidí niekde kraba, ale márne. Pohľad jej padol na vajíčko, ktoré uchopila a zapálila. Ale v danom momente sa vajíčko rozletelo na tisíc kúskov, a jeho ostrá škrupina ju zasiahla do tváre a strašne ju poškriabala. Od veľkej bolesti priskočila rovno k vedru s vodou, kde si chcela opláchnuť svoje rany na tvári. No ako so nahla nad vedro, uštipla ju na nos osa, ktorá tam čakala. Opica zakričala a rozbehla sa ku dverám. Ale ako k nim prišla, tam na ňu spadol mažiar na ryžu. Udrel ju rovno do hlavy tak silno, že hneď tam aj skonala.

            Potom krab žil šťastne mnoho rokov. A nakoniec pokojne zomrel pod svojím stromom slivky.

[@ Japonská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]