8*31*/299*/ Kôň Galfaxi a meč Ganfjoder **(2,77k)

Pred mnohými rokmi žil jeden kráľ a kráľovná, ktorí mali iba jediného syna. Volali ho Zigurd. Keď mal chlapec ešte len desať rokov, kráľovná, jeho matka, ochorela a zomrela. Kráľ, ktorý ju veľmi miloval, postavil svojej manželke úžasný pomník. Deň čo deň pri ňom sedával a smutne oplakával svoju stratu.

            Jedného rána, ako sedel pri hrobe, si všimol blízko seba bohato oblečenú dámu. Spýtal sa jej na meno a ona mu odpovedala, že sa volá Ingiborga. Zdalo sa, že je prekvapená, že tam vidí kráľa samotného. Potom jej kráľ povedal, ako stratil svoju kráľovnú a že denne prichádza plakať k jej hrobu. Pani mu na oplátku oznámila, že nedávno prišla o manžela, a navrhla, že by im pre oboch mohlo byť útechou, keby sa spriatelili.

            To kráľa natoľko potešilo, že ju pozval do svojho paláca, kde sa často vídali. A po čase sa s ňou oženil.

            Po svadbe sa mu čoskoro prinavrátila dobrá nálada a jazdil na lov ako za starých čias. Ale Zigurd, ktorý mal veľmi rád svoju nevlastnú matku, s ňou vždy zostal doma.

            Jedného večera, Ingiborga povedala Zigurdovi: „Zajtra ide tvoj otec na lov a ty musíš ísť s ním.“ Zigurd však povedal, že radšej zostane doma. A na druhý deň, keď kráľ odchádzal, Zigurd ho odmietol sprevádzať. Jeho macocha sa veľmi nahnevala, ale neposlúchol ju. Napokon mu povedala, že bude ľutovať svoju neposlušnosť a že v budúcnosti by mal radšej urobiť to, čo sa mu povie.

            Potom, ako sa začala poľovačka, ukryla Zigurda pod svoju posteľ a prikázala mu, aby tam ležal, pokým ho nezavolá.

            Zigurd tam ležal veľmi dlho. Práve začínal rozmýšľať, že vylezie spod postele, keď vtom pocítil, ako sa pod ním trasie podlaha, akoby nastalo zemetrasenie. Vykukujúc spod postele, si všimol veľké členky na nohách obryne, ktoré sa zarývali do podlahy a pri chôdzi ju rozorávali.

            „Dobré ráno, sestra Ingiborga,“ zvolala obryňa, ako vchádzala do izby. „Je princ Zigurd doma?“

            „Nie,“ odpovedala Ingiborga. „Dnes ráno odišiel s otcom do lesa.“ A prestrela stôl a položila naň jedlo. Potom, čo sa najedli, kráľovnina sestra obryňa povedala: „Ďakujem ti, sestra, za dobrú večeru, najlepšie jahňacie mäso, najlepší pohár piva a najlepší nápoj, čo som kedy mala. Ale, naozaj nie je princ Zigurd doma?“

            Ingiborga jej opäť povedala: „Nie, nie je.“ A obryňa sa s ňou rozlúčila a odišla preč. Keď sa naisto stratila z dohľadu, Ingiborg povedala Zigurdovi, že môže vyliezť zo svojej skrýše.

            Kráľ sa z poľovačky vrátil až v noci, ale jeho manželka mu o tom, čo sa stalo, nepovedala vôbec nič. A na druhý deň ráno, kráľovná znova prosila princa, aby išiel so svojím otcom na poľovačku. Zigurd však odpovedal ako predtým, že radšej zostane doma.

            Kráľ teda opäť odišiel na lov bez neho. Tentokrát Ingiborga skryla Zigurda pod stôl. Pritom mu veľmi vyčítala, že neurobil tak, ako mu povedala. Nejaký čas tam ležal úplne bez pohybu. Potom sa zrazu začala triasť celá podlaha, a prišla ďalšia obryňa, ktorá sa brodila v zemi do polovice svojich kolien.

            Keď vošla do domu, spýtala sa ako tá prvá: „No, sestra Ingiborga, je princ Zigurd doma?“

            „Nie,“ odpovedala Ingiborga, „dnes ráno vyrazil na lov so svojím otcom.“ A prišla ku kredencu a prestrela stôl pre svoju sestru. Keď dojedli, jej sestra obryňa povedala: „Ďakujem ti za všetky tieto chutné jedlá, najlepšie jahňacie, najlepší pohár piva, a za najlepší nápoj, čo som kedy mala. Ale, naozaj nie je princ Zigurd doma?“

            „Nie, určite nie,“ odpovedala Ingiborga, a s tým sa zároveň aj rozlúčili.

            Keď sa stratila z dohľadu, Zigurd vyliezol spod stola a jeho nevlastná matka vyhlásila, že najdôležitejšie je, aby nezostal doma nasledujúci deň. Ale princ jej povedal, že nevidí žiadne nebezpečenstvo v tom, že zostane doma, a že nepôjde s otcom na lov. Na druhý deň, ako sa kráľ pripravoval na poľovačku, Ingiborga zase prosila Zigurda, aby sprevádzal svojho otca na love. Ale to bolo úplne zbytočné, bol dosť tvrdohlavý a neposlúchol ani jedno jej slovo z toho, čo povedala. „Budeš ma musieť znova skryť,“ povedal. Takže hneď ako kráľ odišiel, Ingiborga ukryla Zigurda za skriňu pri stene. Po krátkej chvíli odtiaľ znova počul zvuky ako pri zemetrasení. Pri dvere prišla ďalšia veľká obryňa, ktorá sa zabárala pri chôdzi až po kolená do zeme.

            „Dobrý deň, sestra Ingiborga!“ zvolala hromovým hlasom. „Je princ Zigurd doma?“

            „Ach, nie je,“ odpovedala Ingiborga, „užíva si s otcom na love vonku v lese. Očakávam, že sa vráti domov až za tmy.“

            „To je klamstvo!“ zakričala obryňa. A hádali sa o tom, až boli celkom unavené. Potom Ingiborga prestrela stôl. A keď sa obryňa najedla, povedala: „No, musím sa ti poďakovať za všetky tieto pochúťky, najlepšie jahňacie mäso, najlepší pohár piva, a najlepší nápoj, čo som už dlho nemala. Ale, si si celkom istá, že princ Zigurd nie je doma?“

            „Áno, úplne,“ povedala Ingiborga. „Už som ti povedala, že dnes ráno odišiel so svojím otcom na lov do lesa.“

            Vtom obryňa zarevala svojím strašidelným hlasom: „Ak je dosť blízko na to, aby počul moje slová, kladiem naňho toto zaklínadlo: Nech je napoly popálený a napoly zoschnutý, a nech nemá žiaden odpočinok ani pokoj, pokým ma nenájde.“ A s týmito slovami odišla.

            Ingiborga zostala chvíľu stáť, akoby bola premenená na kameň. Potom išla pre Zigurda k jeho úkrytu za skriňou. Na jej veľké zdesenie ho našla napoly popáleného a napoly zoschnutého.

            „Teraz vidíš, čo sa stalo vďaka tvojej vlastnej tvrdohlavosti,“ povedala. „Ale nesmieme strácať čas, pretože tvoj otec sa čoskoro vráti domov.“

            Rýchlo vošla do vedľajšej miestnosti a otvorila truhlicu. Vytiahla z nej klbko šnúrok a tri zlaté prstene, ktoré dala Zigurdovi so slovami: „Ak hodíš toto klbko na zem, bude sa kotúľať, až pokým sa nedostane k vysokým útesom. Tam uvidíš obryňu, ktorá bude hľadieť ponad skaly. Zavolá na teba a povie: „Á, to je presne to, čo som chcela! Princ Zigurd prichádza. Dnes večer pôjde do hrnca.“ Ale sa jej nezľakni. Dlhým lodným hákom ťa vytiahne hore. Potom ju musíš odo mňa pozdraviť a dať jej ten najmenší prsteň ako darček. To ju poteší a požiada ťa, aby si s ňou zápasil. Keď budeš vyčerpaný, ponúkne ti víno z rohu, aby si sa napil. Hoci ona o tom nevie, to víno ťa urobí takým silným, že ju potom ľahko dokážeš premôcť. Po súboji ťa tam nechá prenocovať. To isté sa stane s mojimi ďalšími dvoma sestrami. Predovšetkým si však pamätaj, že keď príde k tebe môj malý pes, ktorému budú stekať slzy po tvári, a položí na teba svoje labky, potom sa rýchlo ponáhľaj domov, pretože môj život bude v ohrození. Teraz choď, dovidenia! A nezabudni na svoju nevlastnú matku.“

            V ten istý večer sa klbko prestalo kotúľať na úpätí vysokých skál a Zigurd pri pohľade hore uvidel, ako sa naňho z vrcholu díva obryňa.

            „Á, práve toto som chcela!“ zvolala, keď ho uvidela. „Princ Zigurd je tu. Dnes večer pôjde do hrnca. Poď hore, priateľu, a zápas so mnou.“

            S týmito slovami natiahla dolu dlhý lodný hák a vytiahla ho na útes. Spočiatku bol Zigurd dosť vystrašený, ale spomenul si, čo mu povedala Ingiborga, a odovzdal jej pozdrav od jej sestry a dal jej prsteň.

            Obryňa sa potešila a vyzvala ho, aby s ňou zápasil. Zigurd mal rád všetky hry a súťaže. Tak s ňou začal radostne zápasiť. Avšak obryni sa nemohol vyrovnať. Keď začal slabnúť a ona si to všimla, dala mu vypiť víno zo svojho rohu. To bolo z jej strany dosť hlúpe. Pretože to urobilo Zigurda takým silným, že ju čoskoro premohol.

            „Môžeš tu zostať túto noc,“ povedala obryňa, a Zigurd bol rád, že si môže oddýchnuť.

            Nasledujúce ráno hodil zázračné klbko znovu na zem, ktoré sa pred ním nejaký čas kotúľalo dopredu. Až napokon zastalo pri úpätí ďalšej vysokej skaly. Zdvihol svoj zrak a hore na skale uvidel ďalšiu obryňu, ešte väčšiu a škaredšiu ako tá prvá. I zhora naňho zakričala: „Á, to je presne to, čo som chcela! Princ Zigurd je tu. Dnes večer pôjde do hrnca. Poď rýchlo hore. Budeme spolu zápasiť.“ A nestrácala čas a vytiahla ho hore.

            Princ jej odovzdal pozdrav od svojej nevlastnej matky a dal jej druhý prsteň. Obryňa sa veľmi potešila, keď uvidela prsteň. A hneď vyzvala Zigurda, aby s ňou zápasil.

            Bojovali dlho, až kým Zigurd úplne nezoslabol a nevládal s ňou viac bojovať. Tak mu táto druhá obryňa tiež podala roh s vínom na pitie. Keď sa napil, tak ju jednou rukou zvalil na zem a zvíťazil nad ňou.

            Na tretí deň ráno, Zigurd opäť položil svoje klbko na zem a to sa kotúľalo veľmi ďaleko, až napokon zastalo pod skutočne veľmi vysokou skalou. Na jej vrchu sa nakláňala dolu tá najstrašnejšia obryňa, akú kto kedy len videl.

            Keď ho zbadala zvolala: „Á, to je presne to, čo som chcela! Prichádza princ Zigurd. Ešte túto noc pôjde do hrnca. Poď rýchlo hore! Budeme spolu zápasiť.“ A nestrácala čas a vytiahla ho hore.

            Zigurd jej odovzdal pozdrav od svojej nevlastnej matky a dal jej posledný a zároveň najväčší prsteň. Pohľad na červené zlato obryňu veľmi potešil. Hneď nato vyzvala Zigurda, aby s ňou zápasil. Tentokrát bol boj tvrdý a dlhý. Ale keď nakoniec Zigurda začala opúšťať jeho sila, obryňa mu dala vypiť víno z jej rohu. A potom, čo ho vypil, ju čoskoro zrazil na kolená. „Porazil si ma,“ zalapala po dychu. „Tak ma teraz dobre počúvaj: Neďaleko odtiaľto sa nachádza jazero. Choď rovno k nemu. Nájdeš tam mladé dievča, ako sa hrá s člnom. Pokús sa s ňou spriateliť. A daj jej tento malý zlatý prsteň. Si silnejší než kedykoľvek predtým. Želám ti veľa šťastia.“

            S týmito slovami sa rozlúčili a Zigurd putoval ďalej, až pokým sa nedostal k jazeru. Tam našiel dievčatko, ktoré sa hralo s člnom, presne ako mu povedala tretia obryňa. Prišiel k nej a spýtal sa jej, ako sa volá.

            Odpovedala mu, že sa volá Helga a že býva neďaleko.

            Zigurd jej teda dal malý zlatý prsteň a navrhol jej, aby sa hrali spolu. Dievčatko sa tomu veľmi potešilo, pretože nemalo žiadnych súrodencov, ani bratov, ani sestry. Tak sa hrali  spolu po zvyšok celého dňa.

            Keď nastal večer, Zigurd ju požiadal o to, aby mohol ísť s ňou domov. Ale Helga mu to najskôr zakázala. Pretože žiadnemu cudzincovi sa nikdy nepodarilo vstúpiť do ich domu bez toho, aby to nezistil jej otec, ktorý bol veľmi zúrivý obor.

            Zigurd bol však vytrvalý. A nakoniec mu ustúpila. Ale ako sa priblížili k dverám, podržala nad ním svoju rukavicu a Zigurd sa okamžite zmenil na balík vlny. Helga si zväzok zastrčila pod rameno a hodila ho na posteľ vo svojej izbe.

            Takmer v rovnakom okamihu tam vbehol jej otec a prehľadával všetky kúty v izbe, kričiac: „Toto miesto smrdí človečinou. Helga, čo si to hodila na posteľ?“

            „Zväzok vlny,“ povedala.

            „Ach, dobre, možnože to bolo to, čo som cítil,“ povedal starý muž a už sa viacej neznepokojoval.

            Nasledujúci deň sa Helga išla znova hrať. Tak si zobrala pod rameno svoj zväzok vlny. Keď došla k jazeru, nad vlnou zase podržala svoju rukavicu a Zigurd sa vrátil do svojej vlastnej podoby.

            Hrali sa celý deň. Zigurd učil Helgu najrôznejšie hry, o ktorých nikdy ani len nepočula. Ako išli večer domov, povedala: „Zajtra sa budeme môcť hrať oveľa lepšie. Pretože môj otec bude musieť ísť do mesta. Takže môžeme zostať doma.“

            Keď boli blízko domu, Helga znovu podržala svoju rukavicu nad Zigurdom a on sa ešte raz zmenil na balík vlny, ktorý odniesla dovnútra bez toho, aby si to niekto všimol.

            Veľmi skoro nasledujúce ráno, Helgin otec odišiel do mesta. A hneď ako bol preč z domu, dievča zdvihlo rukavicu nad vlnu a Zigurd bol opäť sám sebou. Potom ho vzalo na prehliadku po celom dome, aby ho pobavilo. Keďže otec obor dal svojej dcére kľúče od všetkých miestností predtým, ako odišiel, otvorila všetky dvere. Zigurd si všimol na zväzku kľúčov jeden, ktorý nepoužila. Tak sa jej spýtal, že do ktorej miestnosti patrí.

            Helga sa začervenala a neodpovedala.

            „Myslím, že ti nebude vadiť, ak sa pozriem do izby, na ktorej dvere otvára?“ spýtal sa Zigurd. A ako hovoril, uvidel ťažké železné dvere. Tak poprosil Helgu, aby ich preňho otvorila. No ona mu povedala, že sa neodvažuje tak urobiť. Ak ich však otvorí, tak len na veľmi malú štrbinu. Zigurd vyhlásil, že to by mu úplne stačilo.

            Dvere boli také ťažké, že Helge trvalo nejaký čas, pokým ich trochu pootvorila. Zigurd bol taký netrpezlivý, že ich otvoril úplne dokorán a vošiel dnu. Tam uvidel nádherného koňa, ktorý bol už osedlaný. Tesne nad ním visel meč. Na jeho rukoväti boli vyryté tieto slová: „Kto jazdí na tomto koni a nosí tento meč, nájde šťastie.“

            Pri pohľade na koňa bol Zigurd taký plný údivu, že nebol schopný hovoriť. Nakoniec zalapal po dychu a povedal: „Ó, dovoľ mi, aby som naň nasadol a previezol sa okolo domu! Len raz. Sľubujem, že sa už viacej nebudem pýtať.“

            „Previezť sa na ňom okolo domu!“ zvolala Helga, ktorá zbledla už pri samotnej predstave. „Jazdiť na Galfaxovi! Veď to by mi otec nikdy, nikdy neodpustil, ak by som ti to dovolila.“

            „Však to mu nemôže nijako ublížiť,“ namietal Zigurd. „Ani nevieš, aký budem opatrný. Doma som jazdil na najrôznejších koňoch. A nikdy som ani raz nespadol. Ó, Helga, dovoľ mi to!“

            „Nuž, dobre, ak sa s ním hneď vrátiš naspäť,“ odpovedala pochybovačne Helga. „Ale musíš byť veľmi rýchly, inak to zistí otec!“

            Ale namiesto toho, aby nasadol na Galfaxiho, ako očakávala, Zigurd zostal stáť.

            „A meč,“ povedal a túžobne sa pozrel na miesto, kde visel. „Môj otec je kráľ, ale žiaden jeho meč nie je taký krásny, ako tento. Klenoty na pošve tohto meča sú nádhernejšie ako tie na jeho korune. Má nejaké meno? Niektoré meče majú meno, vieš?“

            „Volá sa Ganfjoder, Pero bitky,“ odpovedala Helga, „a Galfaxi znamená Zlatá hriva. Myslím, že ak sa máš posadiť na koňa, nebude záležať na tom, či si vezmeš aj meč. A ak si vezmeš meč, budeš si musieť vziať aj palicu, kameň a vetvičku.“

            „To sa dá ľahko odniesť,“ povedal Zigurd a pohŕdavo sa na ne pozrel. „Aké úbohé vyschnuté veci! Prečo na svete si ich nechávate?“

            „Otec povedal, že by radšej stratil Galfaxiho ako tieto tri veci,“ odpovedala Helga. „Pretože ak niekto, kto cvála na koni, je prenasledovaný, stačí, ak zahodí za seba túto vetvičku a ona sa premení na taký hustý, nepreniknuteľný les, že dokonca i vták by mal ťažkosti cezeň preletieť. Ale ak jeho nepriateľ ovláda čarovanie a podarí sa mu cez ten les prejsť, potom stačí udrieť palicou o kameň a z oblohy začnú padať krúpy veľké ako holubie vajcia, ktoré zabijú každého až do vzdialenosti dvadsiatich míľ.“

            Ako to dorozprávala, dovolila Zigurdovi, aby sa prešiel na koni jeden raz okolo domu a mal pritom zo sebou meč spolu s ďalšími vecami. Ale keď sa prešiel na koni okolo domu, namiesto toho, aby zosadol, zrazu otočil koňovi hlavu a odcválal na ňom preč.

            Krátko nato prišiel domov Helgin otec a svoju dcéru našiel v slzách. Spýtal sa, že čo sa stalo. A keď si od nej všetko vypočul, čo najrýchlejšie sa rozbehol prenasledovať Zigurda.

            Keď sa Zigurd obzrel za seba a uvidel, ako sa k nemu veľkými krokmi približuje obor, vo veľkom zhone zahodil za seba vetvičku. Okamžite medzi ním a jeho nepriateľom vyrástol taký hustý les, že obor bol nútený bežať domov pre sekeru, ktorou si presekal cestu cez les.

            Keď sa Zigurd znova obzrel, obor bol tak blízko, že sa takmer dotýkal chvosta jeho koňa. Zigurd sa v sedle rýchlo otočil a palicou udrel o kameň. Hneď ako tak urobil, za ním nastalo strašné krupobitie, ktoré obra na mieste zabilo.

            Keď bol obor mŕtvy, Zigurd sa vydal smerom ku svojmu domovu. Cestou narazil na malého psa svojej nevlastnej matky, ktorý mu bežal oproti a ronil veľké slzy, ktoré mu stekali po tvári. Čo najrýchlejšie cválal ďalej. Ako prichádzal na nádvorie paláca, zbadal tam deviatich služobníkov, ktorí priväzovali kráľovnú Ingiborgu o stĺp, kde ju chceli upáliť.

            Princ Zigurd s divokým hnevom zoskočil z koňa, s mečom v ruke sa vrhol na sluhov a všetkých ich zabil. Potom odviazal svoju nevlastnú matku a vošiel s ňou do paláca za svojím otcom.

            Kráľ ležal v posteli chorý od smútku a ani nejedol, ani nepil. Pretože si myslel, že kráľovná jeho syna zabila. Keď zbadal princa, od radosti len ťažko vedel uveriť svojim očiam. A princ Zigurd mu vyrozprával všetky svoje dobrodružstvá.

            Potom sa princ vrátil po Helgu a priniesol ju do paláca. Konala sa veľká svadobná hostina, ktorá trvala tri dni. A všetci hovorili, že nikdy nevideli žiadnu nevestu, ktorá by bola taká krásna, ako Helga. Zigurd a Helga žili ešte mnoho, mnoho rokov, boli spolu šťastní a všetci ich mali veľmi radi.

[@ Islandská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]