8*33*/301*/ Kolónia mačiek **(2,16k)

Kedysi veľmi, veľmi dávno, ešte v časoch, keď hovorili zvieratá, žilo spolu neďaleko mesta v opustenom dome spoločenstvo mačiek. Mali pre svoje pohodlie všetko, čo si len mohli želať, dostatok jedla i dobré ubytovanie. A ak sa im náhodou nejaká hlúpa myš priplietla do cesty, chytili ju, ale nie preto, aby ju zjedli, ale len pre čisté potešenie z chytania. Starí ľudia v meste rozprávali, ako počuli hovoriť svojich rodičov o časoch, keď bola celá krajina natoľko zamorená potkanmi a myšami, že na poliach nenazbierali ani jeden klas pšenice či zrnko kukurice. No po istom čase sa mačkám podarilo všetky tieto hlodavce vykynožiť. A všetkých zbavili tejto pohromy. Preto im ľudia za to zaplatili a dali im dom, v ktorom mohli žiť v mieri aj ich potomkovia. Toto sa stalo už veľmi dávno. Len málo ľudí si na to pamätá. Jedno je však isté, že mačky mali dostatok peňazí, aby si mohli dovoliť slúžku. Pretože aj keď žili spolu veľmi šťastne, neškriabali sa a nebojovali medzi sebou, ako by to robili ľudia, neboli dosť šikovné na to, aby si robili domáce práce samé. Za každých okolností pohŕdali surovým mäsom a vždy si ho dali niekomu uvariť. Žiadna slúžka sa u nich však dlho nezdržala. Nielenže ich nebavilo neustále robiť domáce práce, ale ich aj rýchlo unavilo žiť osamote iba s mačkami ako spoločníkmi. Ale keď niekto schudobnel do posledného centa, prišiel k nim slúžiť. A v meste sa po čase stala veta: „Pôjdem žiť s mačkami,“ príslovím, lebo skutočne tak urobilo veľa chudobných žien.

            I stalo sa, že jedna dievčina menom Eliza nebola doma veľmi šťastná. Pretože jej matka, ktorá bola vdovou, mala oveľa radšej svoju staršiu dcéru. Takže jej mladšia dcéra sa mala veľmi zle a nemala ani dostatok jedla pre seba. Zatiaľ čo tá staršia mohla mať všetko, čo si len zaželala. Keď sa Eliza odvážila sťažovať, zakaždým naisto dostala poriadny výprask.

            Nakoniec prišiel deň, keď bola na konci svojej trpezlivosti a odvážne zvolala na svoju matku a dcéru:

            „Pretože ma tak veľmi nenávidíte, budete len rady, keď sa ma zbavíte. A preto pôjdem žiť s mačkami!“

            „Zmizni mi z očí!“ zvolala jej matka a spoza dverí chytila starú rúčku metly. Chudinka Eliza nečakala, aby jej to povedala dvakrát. Ihneď vybehla z domu von a bez zastavenia bežala až ku dverám mačacieho domu. Ich kuchárka ich opustila práve toho rána, lebo sa veľmi pohádala s hlavou domu. Celá jej tvár bola poškriabaná. Takmer jej hlavná mačka v dome oči vyškriabala. Elizu preto srdečne privítali. Hneď ako vošla dnu, sa pustila do prípravy večere. Pritom mala veľké pochybnosti o tom, či dokáže svojím kuchárskym umením uspokojiť chute mačiek.

            Ako pripravovala jedlo a chodila po kuchyni, všade okolo nej bolo plno mačiek, ktoré sa jedna po druhej objavovali v kuchyni, aby pozorovali novú slúžku. Jednu z mačiek mala pred nohami, druhá sedela na operadle stoličky, zatiaľ čo ona šúpala zeleninu, tretia sedela na stole vedľa nej, a ďalších šesť sa túlilo medzi hrncami a panvicami na poličkách pri stene. Vo vzduchu sa ozývalo ich pradenie, čo znamenalo, že sú so svojou novou slúžkou spokojné. Ale Eliza sa ešte nenaučila rozumieť ich jazyku a často nevedela, čo chcú. Keďže však bola láskavým a dobrosrdečným dievčaťom, pustila sa do práce. Zdvihla malé mačiatka, ktoré sa váľali po zemi, urovnala medzi nimi hádky a na kolenách napojila veľkú strakatú mačku, ktorá z nich bola najstaršia a mala chromú jednu labku. Všetky tieto láskavosti zanechali na mačkách veľmi priaznivý dojem. A keď si zvykla na ich čudné spôsoby, bola k nim ešte milšia. Nikdy predtým nebol dom udržiavaný taký čistý, mäso tak dobre pripravené ani o chorľavé mačky sa nikto tak dobre nestaral ako teraz. Po istom čase ich navštívil starý kocúr, ktorého volali svojím otcom. Býval v stodole na vrchole kopca a z času na čas navštívil túto malú kolóniu mačiek. Aj on bol priam uchvátený Elizou. A keď ju prvý raz uvidel, spýtal sa: „Dobre vám slúži táto milá, čiernooká malá dievčina?“ A mačky odpovedali jednohlasne: „Ó, áno, otec Kocúr, nikdy predtým sme nemali takú dobrú slúžku!“

            Pri každej jeho návšteve bola odpoveď mačiek vždy rovnaká. Ale po istom čase si starý kocúr všimol, že ich malá slúžka začínala byť smutnejšia a smutnejšia. „Čo sa deje, dieťa moje? Bol snáď k tebe niekto nemilý?“ spýtal sa jej otec Kocúr jedného dňa, keď ju našiel plakať v kuchyni. Eliza sa rozplakala ešte viac a pomedzi vzlyky mu odpovedala: „Ach, nie! Všetky mačky sú tu ku mne veľmi dobré. Ale túžim po správach z domova a žalostne by som chcela vidieť svoju matku a sestru.“

            Otec Kocúr, ktorý bol rozumným starým kocúrom, pochopil pocity malej slúžky. „Pôjdeš domov,“ povedal, „a vrátiš sa sem až vtedy, keď budeš znova chcieť. Nasleduj ma dolu do vnútornej pivnice, kde si ešte nikdy nebola, pretože ju vždy nechávam zamknutú a kľúč si vždy odnášam so sebou.“

            Keď vošli do veľkej pivnice s klenbou pod kuchyňou, Eliza sa s úžasom rozhliadla okolo seba. Pred ňou stáli dve veľké kameninové nádoby na vodu. V jednej z nich bol olej a v druhej žiariaca zlatistá tekutina. „Do ktorej z týchto nádob ťa mám ponoriť?“ spýtal sa otec Kocúr s úškrnom, pričom ukazoval všetky svoje ostré biele zuby, zatiaľ čo jeho fúzy mu stáli rovno po oboch stranách tváre. Malá slúžka sa pozrela na obe nádoby spod svojich dlhých čiernych mihalníc: „Do nádoby s olejom,“ nesmelo odpovedala a v duchu si pomyslela: „Nemôžem predsa chcieť, aby ma okúpal v zlate.“

            Ale otec Kocúr odpovedal: „Nie, nie. Zaslúžiš si niečo oveľa lepšie než to.“ A chytil ju do svojich mocných labiek a ponoril ju do tekutého zlata. A čuduj sa svete! Keď Eliza vyšla z nádoby, od hlavy až po päty žiarila ako slnko na nebi počas krásneho slnečného dňa. Akurát jej pekné ružové líca a dlhé čierne vlasy si udržali svoju prirodzenú farbu, inak bola celá ako socha z čistého zlata. Otec Kocúr spokojne hlasno zapriadol a povedal: „Choď domov za svojou matkou a sestrou. Buď však opatrná. Ak začuješ kikiríkať kohúta, otoč sa smerom k nemu. Ale ak začne híkať somár, musíš sa pozrieť opačným smerom.“

            Malá slúžka vďačne pobozkala labku starého kocúra a vyrazila domov. Keď sa priblížila k matkinmu domu, zakikiríkal kohút. Rýchlo sa k nemu otočila a okamžite sa jej na čele objavila zlatá hviezda, ktorá korunovala jej lesklé čierne vlasy. Hneď nato začal híkať somár. Ale Eliza si dala dobrý pozor, aby sa nepozrela ponad plot na pole, kde sa kŕmil. Jej matka a sestra, ktoré boli pred svojím domom, s obdivom a úžasom vykríkli. A keď vytiahla z vrecka spolu s vreckovkou aj kus zlata, ich výkriky boli ešte väčšie.

            Matka a jej dve dcéry žili niekoľko dní spolu šťastne. Pretože Eliza im dala všetko, čo si priniesla, okrem svojho zlatého oblečenia, ktoré sa aj napriek všetkému úsiliu jej sestry, ktorá šialene žiarlila na jej šťastný osud, nedalo vyzliecť. Zlatú hviezdu z jej čela tiež nebolo možné odstrániť. Ale všetky kúsky zlata, ktoré vytiahla z vreciek, si hneď našli cestu k jej matke a sestre.

            „Teraz pôjdem bývať s mačkami ja a zistím, čo od nich dostanem.,“ povedala jedného dňa staršia dcéra Pepina. Vzala Elizin košík, pripla si vrecká na svoju sukňu a pomyslela si: „Chcela by som pre seba tiež nejaké zlato od tých mačiek,“ a ešte pred východom slnka odišla z domu svojej matky.

            Kolónia mačiek si zatiaľ nevzala do služby druhú slúžku. Pretože vedeli, že im nikto nemôže nahradiť Elizu, za stratou ktorej ešte stále smútili. Keď sa dozvedeli, že Pepina je jej sestra, všetky jej bežali v ústrety. „Ani najmenej nevyzerá ako Eliza,“ šepkali si medzi sebou mačiatka.

            „Pst, buďte ticho!“ povedali staršie mačky. „Všetky slúžky nemôžu byť pekné.“

            No i tak, rozhodne nebola taká, ako Eliza. Dokonca i najmúdrejšia z najrozumnejších mačiek to musela uznať.

            Hneď prvý deň zatvorila dvere pred kocúrmi, ktoré zvykli pozorovať Elizu pri jej práci. A mladá šibalská mačka, ktorá vyskočila na otvorené kuchynské okno a vystúpila na stôl, dostala taký úder valčekom, že hodinu stonala od bolesti.

            S každým dňom si domácnosť čoraz viac uvedomovala svoje nešťastie.

            Práca bola takisto zle urobená. A slúžka bola urážlivá a nepríjemná. V rohoch miestností sa zhromažďovali kopy prachu. Pavučiny viseli zo stropov a pred okennými tabuľami. Postele neboli ustlané a odkedy odišla Eliza, vankúše s perím, ktoré tak milovali staré a slabé mačky, neboli vôbec ponatriasané.

            Pri ďalšej návšteve otec Kocúr našiel celú kolóniu vo veľkom rozruchu.

            „Cézar má jednu labku tak veľmi opuchnutú, že to vyzerá, akoby bola zlomená,“ povedala jedna mačka. „Pepina doň kopla svojimi tvrdými drevenými topánkami. Hektor má opuchnutý chrbát, čo naň hodila stoličku. A tri malé mačiatka Agripiny zomreli od hladu, pretože ich Pepina zabudla v košíku na povale. S týmto zlým ľudským stvorením sa vôbec nedá vychádzať. Pošli ju preč, otec Kocúr! Eliza by sa na nás nebola hnevala. Určite veľmi dobre vie, aká je jej sestra.“

            „Poď sem!“ povedal otec Kocúr svojím najprísnejším tónom Pepine. A vzal ju dolu do pivnice, kde jej ukázal dve veľké nádoby, ktoré predtým ukázal Elize. „Do ktorej z nich ťa mám ponoriť?“ spýtal sa. A ona sa ponáhľala odpovedať: „Do tekutého zlata,“ pretože nebola o nič skromnejšia ako dobrá a láskavá.

            Žlté oči otca Kocúra sa ohnivo rozžiarili. „To si si nezaslúžila!“ povedal hlasom ako hrom. A chytil ju a namočil ju do nádoby s olejom, kde sa takmer udusila. Keď sa jej podarilo s veľkým úsilím dostať sa nad hladinu oleja, strašne kričala. Pomstychtivý kocúr ju znova chytil a zvalil ju na hromadu popola na podlahe. Potom, ako vstala, celá špinavá a s množstvom prachu v očiach a na tvári, vyzerala dosť odpudzujúco. Otec Kocúr ju ešte raz chytil a vyhodil ju von za dvere domu. A povedal: „Už aj nech si preč! A keď stretneš híkajúceho somára, daj si dobrý pozor na to, aby si sa pozrela tým smerom!“

            Potkýnajúca sa a zúriaca Pepina sa vybrala domov. Keď našla vedľa cesty palicu, o ktorú sa opierala, bola veľmi rada. Ako sa blížila ku svojmu domu, začula na lúke napravo od seba híkať somára. Rýchlo k nemu otočila svoju hlavu a hneď nato si položila ruku na čelo, kde jej mával somárov chvost ako ozdobný chochol. Najväčšou rýchlosťou bežala za svojou matkou. A pritom kričala od zlosti a zúfalstva. Elize trvalo dve hodiny, pokým Pepinu poriadne poumývala vo vani horúcou vodou a dvoma mydlami, aby ju zbavila vrstvy popola, ktorým ju ozdobil otec Kocúr. Čo sa týka somárovho chvosta na jej čele, toho sa jej nepodarilo zbaviť. Držal pevne na jej čele ako zlatá hviezda na Elize. Ich matka veľmi zúrila. Najskôr Elizu nemilosrdne zbila metlou. Potom ju vzala ku studni a spustila ju dolu do nej. A tam ju nechala plakať a volať o pomoc.

            No predtým, ako sa toto stalo, prechádzal okolo ich domu kráľov syn. V okne zbadal sedieť Elizu, ako vyšívala v salóne. Ako prechádzal okolo po tretíkrát sa konečne odvážil priblížiť sa k oknu a svojím tichým hlasom zašepkal: „Krásna deva, vydáš sa za mňa?“ a ona odpovedala: „Áno, vydám.“

            Nasledujúce ráno, keď prišiel princ, aby si vzal svoju nevestu, našiel ju zahalenú vo veľkom bielom závoji. „Takýmto spôsobom u nás odovzdávame nevesty od ich rodičov ženíchovi,“ povedala matka, ktorá dúfala, že prinúti kráľovho syna, aby si vzal za manželku Pepinu, namiesto jej krajšej sestry. Chvost somára jej upevnila okolo hlavy ako prameň vlasov a dala ho pod závoj. Princ bol mladý a trochu plachý, tak na to nič nenamietal, a posadil ju vedľa seba do kočiara.

            Ich cesta viedla popri starom dome obývanom mačkami, ktoré boli vo všetkých oknách. Pretože správa o tom, že princ sa ide sobášiť s najkrajšou devou na svete, ktorej na čele svieti zlatá hviezda. Mačky hneď vedeli, že to môže byť jedine ich zbožňovaná Eliza. Ako koč pomaly prechádzal povedľa starého domu, zdalo sa, že sú tam zhromaždené všetky mačky z celého sveta. A z každého ich hrdla znela pieseň:

            „Mňau, mňau, mňau!

            Princa nám niekto oklamal.

            V koči máš iba Pepinu.

            V studni hľadaj svoju Elizu.“

            Keď to počul kočiš, ktorý rozumel reči mačiek lepšie ako princ, jeho pán, zastavil kone a spýtal sa:

            „Vie Vaša Výsosť, čo tie mačky hovoria?“ A pieseň zaznela ešte hlasnejšie ako kedykoľvek predtým.

            Princ jednou rukou zodvihol závoj na deve, ktorú si viezol na koči, a zbadal tam nafúknutú a opuchnutú tvár Pepiny, ktorá mala okolo hlavy obtočený chvost somára. „Ach, zradkyňa!“ zvolal a kočišovi rozkázal otočiť kone. Zaviezol staršiu dcéru, ktorá sa od zúrivosti celá triasla, naspäť ku starej žene, ktorá sa ho pokúsila oklamať. S rukou na rukoväti svojho meča a s takým ostrým hlasom požadoval Elizu, že jej matka sa ihneď ponáhľala ku studni, odkiaľ vytiahla svoju väzenkyňu. Elizine zlaté šaty a hviezda tak jasne žiarili, že keď ju princ večer priviedol domov ku kráľovi, svojmu otcovi, osvetlili celý palác. Na druhý deň sa zosobášili a spoločne žili šťastne až do smrti. Na ich svadbu, samozrejme, prišli aj všetky mačky na čele s otcom Kocúrom.

[@ Andrew Lang, Robert Hodosi]