8*34*/302*/ Ako nájsť skutočného priateľa **(2,57k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí túžili mať syna. Keďže im na svet žiaden neprichádzal, jedného dňa zložili v kaplnke svätého Jakuba sľub, že ak budú ich modlitby vypočuté, chlapca pošlú na púť hneď po jeho osemnástych narodeninách. Keď sa jedného večera kráľ vrátil z lovu domov a uvidel v kolíske ležať dieťa, veľmi sa potešil.

            Malého princa chcel vidieť každý. Všetci ľudia sa okolo neho tlačili, aby sa naňho pozreli, a vyhlásili, že je to to najkrajšie dieťa, aké kedy videli. Samozrejme, ľudia to vždy hovoria, ale tentokrát to bola pravda. Každým dňom chlapec rástol a silnel, až kým nemal dvanásť rokov. Vtedy zomrel kráľ a mladý princ zostal sám, aby sa postaral o svoju matku.

            Uplynulo ďalších šesť rokov a jeho osemnáste narodeniny sa blížili. Keď na to kráľovná pomyslela, srdce jej hodne kleslo na duši. Pretože on bol svetlom jej očí a nechcela ho poslať za neznámymi nebezpečenstvami, ktoré sužujú pútnika. Tak zo dňa na deň bola čoraz smutnejšia. A keď bola sama, horko plakala.

            Kráľovná si myslela, že nikto okrem nej nevie o tom, aká je smutná. Ale jedného rána jej povedal jej syn: „Matka, prečo celý deň plačeš?“

            „To nič, syn môj. Na svete ma trápi len jedna vec.“

            „Ktorá vec to je?“ spýtal sa princ. „Obávaš sa, že je o tvoj majetok zle postarané? Dovoľ mi ísť sa na to pozrieť.“

            To kráľovnú potešilo a princ odišiel do rovinatej krajiny, kde jeho matka vlastnila veľkostatky. Ale všetko bolo v najlepšom poriadku. Vrátil sa s radostným srdcom a povedal: „Teraz, matka moja, môžeš byť opäť šťastná. Pretože tvoje pozemky sú spravované lepšie ako nejaké iné, čo som kedy videl. Dobytku sa darí a polia sú plné kukurice, ktorá bude čoskoro zrelá na zber.“

            „To je skutočne dobrá správa,“ odpovedala. Avšak nezdalo sa, že by ju to nejak obzvlášť potešilo. A nasledujúce ráno plakala a nariekala tak hlasno ako kedykoľvek predtým.

            „Drahá matka,“ povedal jej syn v zúfalstve, „ak mi nepovieš, čo je príčinou celého tvojho utrpenia, opustím domov a pôjdem sa túlať do sveta.“

            „Ach, syn môj,“ zvolala kráľovná. „Myšlienka, že sa s tebou budem musieť rozlúčiť, vo mne vyvoláva tento smútok. Pretože predtým, ako si sa narodil, sme sľúbili svätému Jakubovi, že keď uplynú tvoje osemnáste narodeniny, pôjdeš na púť do jeho svätyne. A veľmi skoro budeš mať osemnásť rokov a ja ťa stratím. Celý rok sa moje oči nepotešia pohľadom na teba, pretože svätyňa je ďaleko.“

            „To nie je až taký veľmi dlhý čas,“ povedal. „Ach, nebuď až taká zúbožená. Iba mŕtvi ľudia sa nikdy nevrátia. Pokiaľ budem nažive, môžeš si byť istá, že sa k tebe zase vrátim.“

            Takto utešil svoju matku a na jeho osemnáste narodeniny mu priviedli ku dverám paláca jeho najlepšieho koňa. S kráľovnou sa rozlúčil týmito slovami: „Zbohom, drahá matka, pomocou osudu sa k tebe vrátim, akonáhle to bude možné.“

            Kráľovná sa rozplakala, až ju na srdci bolelo. Potom uprostred vzlykov vytiahla z vrecka tri jablká a podala mu ich so slovami: „Syn môj, vezmi si tieto jablká a daj pozor na moje slová. Na svojej dlhej ceste budeš potrebovať spoločníka. Ak ti príde do cesty nejaký mladý muž, požiadaj ho, aby ťa sprevádzal. A keď prídete do hostinca pozvi ho na večeru. Po jedle zober jedno z týchto jabĺk na dve nerovnaké časti a požiadaj ho, aby si jednu vzal. Ak si vezme väčšiu časť, potom sa s ním rozíď. Pretože nebude tvojím skutočným priateľom. Ak si však vezme ten menší kúsok, zaobchádzaj s ním ako so svojím bratom a podeľ sa s ním o všetko, čo máš.“ Potom ešte raz pobozkala svojho syna, požehnala ho a nechala ho ísť.

            Princ prešiel dlhú cestu bez toho, aby stretol jediného živého tvora. Ale nakoniec uvidel v diaľke mladíka približne rovnakého veku ako on sám. Popohnal svojho koňa, kým neprišiel k cudzincovi, ktorý sa zastavil a spýtal sa:

            „Kam ideš, môj dobrý človek?“

            „Putujem do svätyne svätého Jakuba. Pretože ešte predtým, ako som sa narodil, sa moja matka zaviazala, že na svoje osemnáste narodeniny tam pôjdem s milodarom.“

            „To je aj môj prípad,“ povedal cudzinec. „A keďže musíme obaja cestovať rovnakým smerom, mohli by sme ísť spoločne.“

            Mladý princ s týmto návrhom súhlasil, ale dával si pozor, aby mu nerozprával o sebe žiadne dôvernosti, pokým na ňom nevyskúša test s jablkom.

            Postupom času prišli pri hostinec. Ako ho kráľov syn zbadal, povedal: „Som veľmi hladný. Poďme dnu a objednajme si niečo na jedenie.“ Druhý súhlasil a čoskoro sedeli pred dobrou večerou.

            Keď dojedli, kráľov syn vytiahol z vrecka jablko. Rozkrojil ho na dve časti, jednu väčšiu a druhú menšiu. A obidve ponúkol cudzincovi, ktorý si vzal väčšiu časť. „Toto nie je môj priateľ,“ pomyslel si kráľov syn a aby sa s ním rozišiel, predstieral, že je chorý, a vyhlásil, že nie je schopný pokračovať v ceste.

            „Nemôžem na teba čakať,“ odpovedal druhý. „Ja sa dosť ponáhľam. Tak zbohom!“

            „Zbohom,“ povedal kráľov syn a vo svojom srdci bol rád, že sa ho tak ľahko zbavil. Kráľov syn zostal v hostinci nejaký čas, aby sa mu ten mladý muž zase nepriplietol do cesty. Potom si dal pripraviť svojho koňa a pokračoval vo svojej ceste. Keďže bol veľmi spoločenský, cesta sa mu zdala byť dlhá a nudná. „Ach, keby som len stretol skutočného priateľa,“ pomyslel si, „aby som mal niekoho, s kým by som sa mohol porozprávať. Neznášam byť sám.“

            Veľmi skoro nato stretol ďalšieho mladého muža, ktorý zastavil a spýtal sa ho: „Kam ideš, môj dobrý človek?“ Kráľov syn mu vysvetlil cieľ svojej cesty. A mladý muž mu odpovedal rovnako ako ten prvý, že tiež plní sľub svojej matky, ktorý dala pri jeho narodení.

            „Nuž, môžeme ísť spolu,“ povedal kráľov syn. A cesta sa mu teraz zdala oveľa kratšia, keď sa mal s kým rozprávať.

            Nakoniec sa dostali až ku hostincu a kráľov syn zvolal: „Som veľmi hladný. Poďme dnu a najedzme sa!“

            Keď sa najedli, kráľov syn vytiahol zo svojho vrecka jablko a rozrezal ho na dve časti. Aj väčší i menší kúsok ponúkol svojmu spoločníkovi, ktorý si hneď vzal ten väčší a za chvíľu ho zjedol. „Toto nie je môj priateľ,“ pomyslel si kráľov syn a začal vyhlasovať, že sa cíti tak zle, že nemôže pokračovať v ceste. Mladému mužovi dal v jeho ceste poriadny náskok a potom pokračoval vo svojej ceste aj on. Ale cestovanie sa mu zdalo ešte dlhšie a nudnejšie ako predtým. „Ach, keby som len stretol skutočného priateľa, ktorý by bol ku mne ako bratom,“ smutne si povzdychol. A ako mu táto myšlienka prebehla mysľou, všimol si jedného mládenca, ktorý išiel rovnakým smerom ako on.

            Mládenec prišiel k nemu a spýtal sa: „Ktorým smerom ideš, môj dobrý človek?“ A kráľov syn po tretíkrát vysvetlil všetko o prísľube svojej matky. „Ale veď ja cestujem s tou istou záležitosťou,“ zvolal mládenec.

            „Pokračujme teda ďalej spoločne,“ odpovedal kráľov syn.

            Míle na ich ceste sa im rýchlo míňali. Nový spoločník bol taký živý a zábavný, že kráľov syn si nemohol pomôcť a dúfal, že tento sa ukáže ako skutočný priateľ.

            Rýchlejšie, ako si vedeli predstaviť, sa dostali k hostincu vedľa cesty. Kráľov syn sa otočil ku svojmu spoločníkovi a povedal: „Mám hlad. Poďme dnu a najedzme sa!“  Tak vošli do hostinca a objednali si večeru. Keď dojedli, kráľov syn vytiahol zo svojho vrecka posledné jablko. Rozrezal ho na dve časti a ponúkol ich cudzincovi. Ten si zobral menší kúsok. Princovo srdce sa veľmi potešilo, lebo konečne našiel priateľa, ktorého hľadal. „Môj dobrý priateľ,“ zvolal, „buďme bratia! Čo je moje, bude tvoje, a čo je tvoje, bude moje. Spoločne sa dostaneme ku svätyni. A ak jeden z nás cestou zomrie, ten druhý tam odnesie jeho telo.“ Cudzinec so všetkým, čo povedal, súhlasil. A spoločne išli ďalej dopredu.

            Trvalo im celý rok, kým sa dostali ku svätyni. Cestou prešli mnohými krajinami. Jedného dňa dorazili unavení a napoly vyhladovaní do veľkého mesta, kde si povedali: „Zostaneme tu chvíľu a oddýchneme si predtým, ako pôjdeme na ďalšiu cestu.“ A tak si prenajali malý domček blízko kráľovského zámku a usadili sa tam.

            I stalo sa, že nasledujúce ráno kráľ tej krajiny vystúpil na svoj balkón a v záhrade uvidel dvoch mladých mužov. „Namojveru, akí úžasne rúči mládenci sú to! Ale jeden z nich je krajší ako ten druhý. A za toho krajšieho vydám svoju dcéru,“ a skutočne princ vynikal vo svojej kráse nad svojím spoločníkom.

            Aby kráľ mohol uskutočniť svoj plán, oboch mládencov pozval na večeru. Keď prišli na zámok, kráľ ich oboch prijal s najväčšou láskavosťou, a hneď poslal po svoju dcéru, ktorá bola krajšia ako slnko a mesiac dokopy. Keď však nadišiel čas na spanie, kráľ nariadil, aby tomu druhému mládencovi dali do jeho nápoja veľké množstvo uspávacích práškov, ktoré ho malo otráviť, čo sa i za pár minút stalo. Pretože kráľ si pomyslel: „Ak zomrie jeho priateľ, zabudne na svoju púť, zostane tu a vezme si moju dcéru.“

            Keď sa nasledujúce ráno princ zobudil, vypytoval sa sluhov, že kam odišiel jeho priateľ, lebo ho nikde nevedel nájsť. Tí mu odpovedali: „Včera v noci náhle zomrel, a hneď bude aj pochovaný.“

            Ale princ vyskočil nohy a zvolal: „Ak je môj priateľ mŕtvy, už tu viacej zostať nemôžem ani len hodinu.“

            „Ach, vzdaj sa svojej cesty a zostaň tu,“ zvolal kráľ, „a dostaneš za manželku moju dcéru.“ „Nie,“ odpovedal kráľov syn, „nemôžem tu zostať. Ale prosím ťa, splň

mi moju prosbu. Daj mi dobrého koňa a nechaj ma v pokoji odísť. Keď splním svoj sľub, vrátim sa a ožením sa s tvojou dcérou.“

            Kráľ, ktorý videl, že ho žiadne slová nepresvedčia, aby tu zostával, prikázal, aby mu priniesli dobrého koňa. Kráľov syn naň vysadol, telo svojho mŕtveho priateľa usadil pred seba a odišiel preč.

            Našťastie mládenec nebol mŕtvy, ale iba v hlbokom spánku.

            Keď sa kráľov syn dostal do svätyne svätého Jakuba, zosadol z koňa, vzal svojho priateľa na ruky, akoby bol dieťaťom, a položil ho pred oltár. „Svätý Jakub,“ povedal princ, „splnil som sľub, ktorý ti dali moji rodičia. Do tvojej svätyne som prišiel sám a priviedol som so sebou i svojho priateľa. Vkladám ho do tvojich rúk. Oživ ho, prosím ťa. Priveď ho naspäť k životu. Pretože hoci je mŕtvy, aj on splnil svoj sľub.“ A hľa! Medzitým čo sa princ modlil, jeho priateľ vstal a postavil sa pred neho živý ako hocikedy predtým. Obaja mladí muži sa svätému Jakubovi poďakovali, a obrátili sa smerom k domovu a išli cestou naspäť.

            Keď dorazili do mesta, kde býval kráľ, vošli do malého domu oproti zámku. Správa o ich príchode sa veľmi rýchlo rozšírila. Kráľ sa veľmi potešil, že sa mladý pekný princ opäť vrátil, a prikázal pripraviť veľkú hostinu. Pretože o niekoľko dní sa mala jeho dcéra vydať za princa. Sám princ si nevedel predstaviť väčšie šťastie. A keď sa svadobná hostina skončila,  niekoľko mesiacov strávili na kráľovskom dvore a užívali si svoje spoločné šťastie.

            Po istom čase kráľov syn povedal: „Moja matka ma doma očakáva s obavami a s úzkosťou. Už sa tu nesmiem dlhšie zdržovať. Zajtra vezmem so sebou svoju manželku a priateľa, a pôjdeme ku mne domov.“ Kráľ z jeho návrhom súhlasil a vydal rozkazy, aby ich pripravili na cestu.

            Avšak kráľ vo svojom srdci prechovával smrteľnú nenávisť k úbohému mladíkovi, ktorého sa už raz pokúsil otráviť, ale ktorý sa k nemu vrátil. A aby mu ublížil, poslal ho s jednou správou na veľmi vzdialené miesto. „Daj si dobrý pozor, aby si bol rýchly,“ povedal, „lebo tvoj priateľ bude čakať na tvoj návrat predtým, ako vyrazí na cestu domov.“ Mládenec nasadil na koňa svoje ostrohy, rozlúčil sa s princom a odišiel, aby mohol čo najskôr doručiť kráľovu správu. No hneď ako bol preč, kráľ odišiel do princovej komnaty a povedal mu: „Ak sa ihneď nevyberieš na cestu domov, nepodarí sa ti dostať na miesto, kde máš prenocovať.“

            „Nemôžem odísť bez svojho priateľa,“ odpovedal kráľov syn.

            „Ach, ten sa o hodinu vráti,“ odpovedal kráľ, „a dám mu svojho najlepšieho koňa, aby ťa naisto dobehol.“ Kráľov syn sa nechal presvedčiť. Opustil svojho tesťa a so svojou manželkou sa vydal na cestu domov.

            Úbohý priateľ nebol schopný zvládnuť svoju úlohu v takom krátkom čase, ako mu určil kráľ. A keď sa konečne vrátil, kráľ mu povedal:

            „Tvoj priateľ je už veľmi ďaleko. Mal by si sa poponáhľať, aby si ho dobehol.“

            Mládenec sa teda uklonil a kráľa opustil. Za princom išiel pešo, lebo nemal žiadneho koňa. Vo dne i v noci celú cestu bežal, až kým sa nedostal na miesto, kde princ rozložil svoj stan. Tam pred ním klesol na zem úplne vyčerpaný, celý zablatený a zaprášený. Kráľov syn ho však prijal s radosťou a staral sa oňho ako o svojho brata.

            Konečne sa im podarilo prísť domov, kde kráľovná očakávala svojho syna a neustále pozerala von oknom, odkedy princ odišiel. Keď ho znova uvidela, takmer zomrela od radosti. Keď si všimla aj jeho chorľavého priateľa, prikázala preňho pripraviť posteľ a poslala po najlepších lekárov z celej krajiny. Keď sa dopočuli o predvolaní kráľovnej, hrnuli sa do paláca zo všetkých strán, ale žiaden z nich nevedel vyliečiť princovho priateľa. Všetci sa mu pokúsili pomôcť, ale každý z nich zlyhal. Vtedy vošiel do miestnosti sluha a oznámil kráľovnej, že zvláštny starec zaklopal na bránu paláca a vyhlásil, že je schopný uzdraviť zomierajúceho mládenca. Bol to svätý muž, ktorý sa dopočul o starostiach, ktoré mali s ich priateľom, a prišiel im pomôcť.

            Zhruba v tom istom čase sa princovi narodila malá dcéra, ale kvôli starostiam o svojho priateľa sotva mal čas na svoje dieťa. Nijako sa ho nedalo presvedčiť, aby opustil miestnosť, kde ležal jeho chorý priateľ. Ako sedel pri jeho posteli, svätý muž vstúpil do miestnosti. „Praješ si, aby sa tvoj priateľ vyliečil?“ spýtal sa starý muž princa. „Akú cenu si ochotný za to zaplatiť?“

            „Akú cenu?“ odpovedal kráľov syn. „Len mi povedz, čo mám urobiť, aby som ho uzdravil, a urobím to.“

            „Počúvaj ma teda,“ povedal starý muž. „Dnes večer musíš vziať svoje dieťa, otvoriť mu žily a jeho krvou potrieť rany svojho priateľa. A uvidíš, že hneď sa uzdraví.“

            Pri týchto slovách sa kráľov syn od hrôzy vyľakal.  Pretože svoju malú dcéru veľmi miloval. Ale i tak odpovedal: „Prisahal som, že so svojím priateľom budem zaobchádzať, akoby bol mojím bratom, a ak neexistuje iné riešenie, musím obetovať svoje dieťa.“

            Pretože už začínal večer, vzal dieťa, otvoril mu žili a jeho krvou pomazal rany chorého priateľa. Jeho malátne telo nabralo sviežu ružovú farbu a princov priateľ ihneď zosilnel. Ale malá dcéra ležala celá vyblednutá a nehybná, akoby bola mŕtva. Položili ju do kolísky a horko plakali, pretože si mysleli, že ju už stratili.

            Pri východe slnka sa starý muž vrátil a spýtal sa na chorého priateľa.

            „Jemu je dobre ako nikdy predtým,“ odpovedal kráľov syn.

            „A kde je tvoje dieťa?“

            „Tam v kolíske. Myslím, že je už mŕtve,“ odpovedal smutne princ, otec dieťaťa.

            „Pozri sa naňho ešte raz,“ povedal svätý muž. A keď sa priblížili ku kolíske, ležala v nej usmievavá malá princova dcéra plná života.

            „Ja som svätý Jakub z Lízie,“ povedal starý muž. „Prišiel som ti pomôcť, pretože som videl, že si skutočný priateľ. Odteraz žite všetci spolu šťastne. A ak budete mať nejaké ťažkosti, pošlite po mňa a ja vám ich pomôžem prekonať.“

            Pri týchto slovách zdvihol svoju ruku a požehnal ich. Potom odišiel.

            A oni ho poslúchli. Celý život boli šťastní a spokojní, a urobili všetko preto, aby aj ľudia v ich krajine boli tiež stále šťastní a spokojní.

[@ Sicílska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]