8*35*/303*/ Bystrá Mária **(1,25k)

Kedysi dávno žil raz jeden obchodník, ktorý býval blízko kráľovského paláca a mal tri dcéry. Všetky tri boli pekné, ale Mária, najmladšia, bola z nich najkrajšia. Jedného dňa kráľ poslal po obchodníka, ktorý bol vdovec, aby mu dal pokyny na cestu, ktorú chcel, aby tento dobrý muž absolvoval. Obchodník by najradšej nešiel. Pretože nerád nechával svoje dcéry doma samé. Ale nemohol odmietnuť poslúchnuť kráľovské príkazy a s ťažkým srdcom sa vrátil domov, aby sa s nimi rozlúčil. Predtým, ako odišiel, vzal tri kvetináče s bazalkou a každej dcére dal jeden z nich so slovami: „Idem na cestu, ale tieto kvetináče s bazalkou tu nechám. Do domu nesmiete nikoho vpustiť. Keď sa vrátim tieto bazalky mi povedia, čo sa stalo.“ „Nič sa nestane,“ povedali dievčatá.

            Otec odišiel. A nasledujúci deň kráľ v sprievode dvoch priateľov navštívil dievčatá, ktoré práve sedeli a večerali. Keď zbadali, kto tam je, Mária povedala: „Poďme si vziať z pivnice fľašu vína. Ja vezmem kľúč, moja najstaršia sestra môže vziať svetlo, zatiaľ čo druhá prinesie fľašu.“ Ale kráľ odpovedal: „Ó, nerobte si zbytočné starosti. Nie sme smädní.“ „Dobre teda, nepôjdeme,“ odpovedali dve staršie dievčatá. Ale Mária napriek tomu povedala: „Ja aj tak pôjdem.“ Odišla z miestnosti do haly, kde zhasla svetlo, odložila kľúč a fľašu, a bežala k susedke, kde zaklopala na dvere. „Kto je tam tak neskoro v noci?“ spýtala sa stará žena a vystrčila svoju hlavu von oknom.

            „Ach, dovoľ mi vstúpiť dnu,“ odpovedala Mária. „Pohádala som sa so svojimi sestrami. A keďže sa nechcem s nimi hádať viacej, prišla som ťa poprosiť, aby som mohla prespať u teba.“

            Tak stará žena otvorila dvere a Mária sa u nej cez noc vyspala. Kráľ sa na ňu veľmi hneval, že odišla. Ale keď sa na druhý deň vrátila domov, zistila, že bazalky jej sestier zoschli, pretože neposlúchli svojho otca.

            Okno z izby najstaršej sestry viedlo do kráľovských záhrad. Keď uvidela, aké chutné a zrelé mišpule tam rastú na stromoch, túžila nejaké zjesť. Tak prosila Máriu, aby zliezla dolu po lane a nejaké jej natrhala, že potom ju vytiahne znova naspäť hore. Mária, ktorá bola dobromyseľná, skĺzla dolu po lane. Natrhala mišpule a išla si omotať lano okolo pásu, aby ju mohla najstaršia sestra vytiahnuť, keď jej sestra zvolala: „Ach, tam blízko teba sú aj také lahodné citróny. Mohla by si mi priniesť aspoň dva.“ Mária sa otočila, aby ich odtrhla. A zrazu sa ocitla tvárou v tvár k záhradníkovi, ktorý ju chytil a zvolal: „Čo tu robíš, ty malá zlodejka?“ „Nedávaj mi mená,“ povedala, „lebo inak zle pochodíš.“ A ako hovorila ho tak silno odstrčila, že ako lapal po dychu, spadol do citrónových kríkov. Potom sa chytila lana a vyšplhala sa po ňom až k oknu.

            Na druhý deň mala druhá sestra chuť na banány a prosila tak usilovne, že hoci Mária vyhlásila, že už nič takého nikdy znova neurobí, napokon s tým súhlasila a znova zliezla po lane do kráľovskej záhrady. Tentokrát sa stretla s kráľom, ktorý jej povedal: „Ach, už si tu zase, ty prefíkané dievča! Teraz zaplatíš za svoje priestupky.“

            A začal ju vypočúvať a zisťovať, čo urobila. Mária nič nepoprela a keď dorozprávala, kráľ jej povedal: „Poď za mnou do domu a tam zaplatíš pokutu.“ Keď dohovoril, vykročil smerom k domu a z času na čas sa obzrel za seba, aby sa ubezpečil, že Mária neutiekla. Zrazu, keď sa znova obzrel, zistil, že bez akejkoľvek stopy po sebe úplne zmizla. Prehľadali celé mesto. Prekutali každý roh a každú dieru, ale nikde po nej nebolo ani stopy. To kráľa tak rozzúrilo, že po mnoho mesiacov svojho života bol celý zúfalý.

            Medzitým sa obe staršie sestry zosobášili s dvomi kráľovými priateľmi a obom sa narodili malé dcéry. Jedného dňa sa Mária prikradla tajne do domu, kde bývala jej staršia sestra. Deti schmatla a dala ich do krásneho koša, ktorý mala so sebou. Zakryla ho kvetmi tak, aby nikto nevedel uhádnuť, že sú v ňom dve malé deti. Potom sa preobliekla za chlapca a položila si kôš na hlavu. Pomaly prechádzala okolo paláca a hlasno kričala:

            „Kto odnesie tieto kvety kráľovi, ktorý je chorý z lásky?“

            Kráľ vo svojej posteli počul, čo hovorí. Tak rozkázal jednému zo svojich sluhov, aby išiel pred palác a kúpil ten košík. Za chvíľu mu ho priniesol k jeho posteli. Ako nadvihol vrchnák, začul plač a uvidel v ňom dve malé deti. Veľmi zúril na tento nový trik, ktorý si myslel, že naňho zahrala Mária. Neustále sa na ne díval a rozmýšľal o tom, ako jej to odplatí. Keď vtom mu oznámili, že obchodník, Máriin otec, ukončil obchodné záležitosti, za ktorými ho poslal, a vrátil sa domov. Vtedy si kráľ spomenul, ako Mária odmietla jeho návštevu a že mu ukradla ovocie zo záhrady. Tak sa rozhodol, že sa jej pomstí. Tak poslal správu po jednom zo svojich pážat, aby za ním na druhý deň prišiel obchodník a priniesol so sebou i kamenný plášť, inak bude potrestaný.

            Odkedy sa nešťastný obchodník vrátil domov, bol veľmi smutný. Pretože hoci jeho dcéry sľúbili, že keď bude preč, že sa nič nestane, a pritom sa obe staršie vydali, a to dokonca bez jeho povolenia. Okrem toho teraz má priniesť kráľovi kamenný plášť, inak bude potrestaný. Skrúcal si ruky, jednu o druhú, a vyhlásil, že kráľ ho chce určite zruinovať. Keď zrazu vošla dnu jeho dcéra Mária: „Nesužuj sa kvôli kamennému plášťu, drahý otče. Ale si vezmi tento kúsok kriedy a choď do paláca a povedz, že si prišiel odmerať kráľa.“ Starý muž v tom nevidel žiadne východisko. Ale Mária mu bola predtým dosť často nápomocná, tak jej dôveroval. Preto si dal kriedu do vrecka a išiel do paláca.

            „To nie je dobré,“ povedal kráľ, keď mu obchodník oznámil, kvôli čomu prišiel.

            „No, nemôžem ti vyrobiť plášť, aký chceš,“ odpovedal.

            „Aby si si zachránil svoju hlavu, odovzdaj mi svoju dcéru Máriu.“

            Obchodník neodpovedal, ale smutne odišiel naspäť do svojho domu, kde sedela a naňho čakala jeho dcéra Mária.

            „Ach, moje drahé dieťa, prečo som sa len narodil? Kráľ hovorí, že namiesto plášťa mu mám teba odovzdať.“

            „Nebuď nešťastný, drahý otče, ale daj vyrobiť bábku, presne takú, ako som ja. A musí mať aj ku svojej hlave pripevnené šnúrky, aby som mohla nimi kývať jej hlavou – áno a nie.“

            Kráľ trpezlivo čakal vo svojom paláci. Mal istotu, že tentokrát mu Mária nemôže uniknúť. Svojim pážatám povedal: „Ak sem príde nejaký pán so svojou dcérou a bude žiadať o povolenie so mnou hovoriť, slečnu zaveďte do mojej izby a dajte pozor, aby ju neopustila.“

            Keď sa tak stalo, dvere za Máriou zatvorili. Vtedy vytiahla spod svojho plášťa bábku a položila ju na gauč, za ktorý sa ukryla, pričom šnúrky vedúce ku hlave bábky držala pevne v rukách.

            „Slečna Mária, dúfam, že sa máš dobre,“ povedal kráľ, keď vstúpil do miestnosti. Bábka prikývla. „Teraz si spočítame účty,“ pokračoval. Začal rovno od začiatku a skončil pri košíku s kvetinami. Pri každom novom priestupku Mária potiahla šnúrku, takže hlava bábky prikývla na súhlas. Napokon kráľ vyhlásil: „Kto sa mi posmieva, zaslúži si smrť!“ Keď to dopovedal, vytiahol meč a odrezal bábke hlavu. Tá spadla rovno naňho. Zdalo sa mu, akoby ho letmo pobozkala. Vtedy zvolal: „Ach, Mária, Mária, taká sladká si až po smrti, a pritom taká tvrdohlavá počas života! Muž, ktorý ťa zabil, si zaslúži istú smrť!“ A už sa chystal obrátiť svoj meč proti sebe, keď vtom spoza gauča vyskočila pravá Mária a vrhla sa mu do náručia. A na druhý deň sa vzali, bola veľká svadobná hostina a potom žili šťastne ešte mnoho rokov.

[@ Portugalská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]