8*36*/304*/ Čarovná kanvica **(1,00k=1000_slov)

Priamo v strede Japonska, vysoko medzi horami, žil vo svojom malom domčeku jeden starý muž. Bol na to veľmi hrdý. Nikdy ho neunavilo obdivovať belosť svojich slamených rohoží a pekné papierové steny, ktoré v teplom počasí vždy odsúval dozadu, aby mohol i vo vnútri cítiť vôňu stromov a kvetov.

            Jedného dňa, ako stál a pozeral sa na horu oproti, náhle začul za sebou v miestnosti akýsi dunivý zvuk. Otočil sa a v rohu zazrel hrdzavú starú železnú kanvicu, ktorá určite dlhé roky neuzrela denné svetlo. Ako sa tam kanvica dostala, starý muž nevedel. No vzal ju do svojich rúk a starostlivo si ju prezrel. Keď zistil, že vôbec nie je poškodená, poutieral z nej prach a odniesol ju do svojej kuchyne.

            „To bolo ale šťastie,“ povedal a usmial sa pre seba. „Dobrá kanvica stojí peniaze. Je veľmi dobré v prípade potreby mať druhú poruke. Moja stará kanvica je už opotrebovaná a cez jej dno už začína tiecť voda.“

            Potom zložil z ohňa svoju starú kanvicu, novú naplnil vodou a položil ju na jej miesto.

            Voda v kanvici sa ani nestihla poriadne ohriať, keď zrazu sa stala čudná vec. Starý muž, ktorý stál vedľa nej, si myslel, že sa mu to určite sníva. Najprv rúčka kanvice začala meniť svoj tvar a stala sa z nej hlava. Jej hrdlo sa zmenilo na chvost. Zatiaľ čo z tela kanvice vyskočili štyri labky. A o pár minút sa starý muž už nepozeral na kanvicu, ale na mývala Tanukiho. Toto stvorenie zoskočilo z ohňa a začalo pobiehať po miestnosti ako mačiatko. Štveral sa po stenách i strope, až kým tento starý muž nebol celý ustráchaný, že mu zničí celú jeho peknú izbu. Zakričal o pomoc na svojho suseda a spoločnými silami sa im podarilo mývala Tanukiho chytiť. Potom ho bezpečne zavreli do drevenej skrinky. A celkom vyčerpaní si sadli na rohožky a spoločne sa radili o tom, čo urobia s týmto nepríjemným zvieraťom. Nakoniec sa rozhodli, že ho predajú. Práve prechádzalo okolo nejaké dieťa, ktorému povedali, aby k nim zavolal istého obchodníka menom Jakub.

            Keď Jakub dorazil, starý muž povedal, že má niečo, čoho sa chce zbaviť. A zdvihol veko drevenej skrinky. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď tam nebol žiaden mýval Tanuki, ale kanvica, ktorú našiel v rohu miestnosti. Bolo to určite veľmi zvláštne. Ale muž si spomenul, čo sa stalo, keď ju položil na oheň. Tak už si nechcel ponechať túto kanvicu. A po menšom zjednávaní ceny Jakub odišiel a kanvicu si vzal so sebou.

            Jakub ani nezašiel príliš ďaleko a kanvica sa mu zdala stále ťažšia a ťažšia. Keď dorazil domov, bol taký unavený, že bol veľmi vďačný, že ju konečne môže položiť do kúta svojej miestnosti. A potom na ňu úplne zabudol. Uprostred noci ho však prebudil hlasný hluk v rohu miestnosti, kde stála kanvica. Vstal z postele, aby zistil, čo to je. Ale nebolo tam nič iné ako kanvica, ktorá tam pokojne stála. Myslel si, že sa mu to určite len snívalo. A znova zaspal. No za chvíľu ho zobudil ten istý hluk. Vyskočil z postele a za svetla lampy, ktorá stále horela, uvidel, že z kanvice sa stal mýval Tanuki, ktorý behal dookola za svojím chvostom. Potom, ako ho to unavilo, vybehol na balkón, kde radostne urobil niekoľko kotrmelcov. Obchodníka veľmi trápilo, čo urobí so zvieraťom. A podarilo sa mu zaspať až skoro ráno. Ale keď znovu otvoril svoje oči, mýval Tanuki tam už nebol. Stála tam iba stará kanvica, ktorú tam nechal minulú noc.

            Hneď ako ráno upratal svoj dom, sa Jakub vybral za svojím susedom, aby mu vyrozprával zvláštnosti, ktoré sa mu stali. Sused si ho potichu vypočul, a vôbec sa nezdal byť prekvapený, ako Jakub očakával. Pretože si spomenul, že vo svojej mladosti počul niečo o takejto zázračnej kanvici. „Vezmi tú kanvicu so sebou na cesty a ukazuj ju ľuďom,“ povedal, „a stane sa z teba boháč. Ale najprv požiadaj o povolenie mývala Tanukiho, že s ním chceš predvádzať nejaké čarovné obrady, aby pred zrakmi ľudí niekam neutiekol.“

            Jakub sa poďakoval svojmu priateľovi za jeho radu, ktorou sa doslovne riadil. Podarilo sa mu získať súhlas od mývala Tanukiho. Potom postavil stánok a vonku zavesil oznam, ktorý ľudí vyzýval, aby prišli a boli svedkami najúžasnejšej premeny, akú kto kedy videl.

            Ľudia prišli v zástupoch. Kanvicu si podávali z ruky do ruky. Mali dovolené ju celú preskúmať, dokonca sa pozrieť i dovnútra. Potom si ju Jakub vzal späť a položil ju na pódium. Keď sa všetci utíšili, kanvici prikázal, aby sa z nej stal mýval Tanuki. V okamihu sa rukoväť začala meniť na hlavu a hrdlo na chvost, zatiaľ čo po jej stranách sa objavili štyri labky. „Tancuj!“ povedal Jakub, a mýval Tanuki urobil svoje prvé tanečné kroky. Najskôr tancoval na jednej strane, potom na druhej, až napokon sa ľudia nevedeli zdržať a začali tiež tancovať. Mýval Tanuki elegantne predvádzal vejárový tanec. Bez prestávky začal tieňový tanec a napokon dáždnikový tanec. Zdalo sa, že by dokázal tancovať večne. A určite by aj stále tancoval, keby nebolo Jakuba, ktorý vyhlásil, že už tancoval dosť a že stánok už treba zatvoriť.

            Stánok bol deň čo deň taký plný, že sa doň dalo len ťažko vojsť. To, čo predpovedal sused, sa stalo skutočnosťou, a z Jakuba sa stal bohatý človek. Napriek tomu sa necítil šťastný. Bol to čestný človek a myslel si, že časť svojho majetku dlhuje mužovi, od ktorého kúpil čarovnú kanvicu. Jedného rána do nej teda vložil sto zlatých, vzal ju so sebou a vrátil predajcovi. „Nemám právo si ju dlhšie ponechávať u seba,“ dodal, ako dorozprával svoj príbeh. „Tak som ti ju priniesol späť. Vo vnútri kanvici nájdeš sto zlatých ako cenu za jej prenájom.“

            Starý muž sa Jakubovi poďakoval a povedal, že len málo ľudí by bolo takých čestných ako on. Kanvica im obom priniesla šťastie. Odvtedy sa im obom veľmi dobre darilo, až pokým nezomreli. A to sa stalo, až keď boli veľmi starí, a všetci si ich veľmi vážili.

[@ Japonská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]