9*01*/305*/ Čo ruža urobila cyprusu **(11,11k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno veľký kráľ Východu, ktorý sa volal Samanlalpoš, Rubínový jazmín, mal troch odvážnych a bystrých synov. Boli nimi: Tamas, Kamas, a Almas. Jedného dňa, ako kráľ sedel vo svojej sieni, kde prijímal návštevy, prišiel za ním jeho najstarší syn, princ Tamas. S náležitou úctou pozdravil svojho otca a povedal: „Ó, môj kráľovský otec! Som unavený zo života v meste. Ak mi dáš povolenie odísť, zajtra vezmem svojich sluhov, pôjdeme na vidiek a na okraji hory budeme loviť. Keď ulovíme nejakú zverinu, vrátime sa naspäť ešte pred večernou modlitbou.“

            Jeho otec s tým súhlasil a poslal s ním aj niekoľko svojich dôveryhodných služobníkov, a takisto jastrabov, sokolov, poľovníckych psov, gepardov a leopardov.

            Na mieste, kde princ mienil poľovať, uvidel toho najkrajšieho jeleňa. Prikázal, aby ho nikto nezabíjal, ale aby ho obkľúčili a chytili do slučky. Jeleň hľadal miesto, ako by mohol uniknúť z okruhu honcov. Podarilo sa mu nájsť jedno nestrážené miesto, priamo pri princovi. Vysoko vyskočil ponad jeho hlavu, a podarilo sa mu dostať z obkľúčenia ako východnému vetru cez pustatinu a stratil sa v divočine. Princ popchol koňa svojimi ostrohami a začal ho prenasledovať. A čoskoro sa stratil z dohľadu svojich spoločníkov. Pokiaľ mu nad hlavou svietilo slnko, vôbec nespustil oči zo svojho jeleňa. Keď ten mu zrazu zmizol za nejakým kopcom. Zbytočne ho princ hľadal, nepodarilo sa mu nájsť po ňom ani stopy. Bol už celý spotený a ledva dýchal. Jeho kôň bol taký smädný, že mu až jazyk visel z úst. Zosadol z koňa a namáhavo šiel ďalej. Koňa viedol za uzdu. Modlil sa, aby bol osud k nemu milosrdný. Jeho kôň bezvládne spadol na zem a odišiel z tohto sveta v mene božom. Princ išiel ďalej po piesočnatej pustatine. Na hrudi ho pálil horúci vzduch a od beznádeje mu bolo do plaču. Napokon prišiel k nejakému kopcu. Pozbieral svoje sily a vyliezol na jeho vrchol. Tam našiel obrovský strom, ktorého korene spevňovali vysušenú zem a ktorého koruna sa dotýkala až samotného neba. Na jeho vetvách sa zelenalo množstvo listov. Okolo kmeňa rástla tráva a kvety mnohých farieb. Pramenil tu i malý potok s priezračne čistou vodou. Radostne sa napil chladnej tečúcej vody a ďakoval nebesám, že mohol uhasiť svoj smäd.

            Rozhliadol sa okolo seba a ku svojmu veľkému úžasu uvidel nablízku kráľovské sídlo. Ako uvažoval nad tým, ako sa v tejto nemilosrdnej púšti mohol ocitnúť tento zámok, priblížil sa k nemu nejaký muž. Bol oblečený ako fakír a mal holú hlavu a nohy. Jeho tvár bola láskavá, múdra a zamyslená. Prišiel až k princovi a prihovoril sa mu.

            „Ó, dobrý mládenec! Kto si? Ako si sa sem dostal? A odkiaľ pochádzaš?“

            Princ mu porozprával všetko, čo sa mu stalo, a potom s úctou dodal: „Už som ti povedal všetko o sebe. A teraz sa odvažujem ťa poprosiť, aby si mi povedal niečo o sebe. Kto si? A ako je možné, že bývaš v tejto divočine?“

            „Ó, mládenec! Bolo by pre teba oveľa lepšie, keby si so mnou radšej nemal nič spoločné a nevedel nič o mojom osude. Pretože môj príbeh nie je vhodný na rozprávanie ani na počúvanie.“ Princ však prosil tak usilovne, aby mu to vyrozprával, že sa nedalo nič iné robiť a muž začal rozprávať.

            „Nuž počúvaj, mladý muž! Ja som babylonský kráľ Strážca sveta. Niekedy dávno som mal armádu, služobníkov, rodinu, a neslýchané bohatstvo, poklady a majetok. Najvyšší boh mi dal sedem synov, ktorí keď vyrástli, boli zdatní vo všetkých kniežacích umeniach. Môj najstarší syn počul od cestujúcich, že v Turkistane na čínskych hraniciach žije kráľ Kimus, syn Timusa, a že má jediné dieťa, dcéru menom Mirafrúza, Príťažlivá láska, ktorej sa v kráse pod celým modrastým nebom nikto nevyrovná. Princovia prichádzali za ňou zo všetkých častí sveta a žiadali ju o ruku. A každému z nich ona hovorí, že má túto podmienku: „Poznám jednu hádanku. Zosobášim sa s hocikým, kto na ňu správne odpovie. A dám mu všetok svoj majetok. Ale ak nápadník nebude vedieť správne zodpovedať moju hádanku, dám mu odťať jeho hlavu a zavesím ju na mestské hradby.“ Hádanka, ktorú treba uhádnuť, znie: „Čo ruža urobila cyprusu?“

            Keď môj syn počul tento príbeh, náramne sa zaľúbil do tohto dievčaťa, ktoré nikdy nevidel. Prišiel za mnou a nariekal a bedákal. Nič z toho, čo som mu povedal, nemalo naňho ani ten najmenší vplyv. Povedal som mu: „Ó, syn môj! Ak chceš mať ovocie z tejto tvojej fantázie, povediem veľké vojsko proti kráľovi Kimusovi. Ak ti dá svoju dcéru dobrovoľne, dobre, ale ak nie, spustoším jeho kráľovstvo a privediem ti ju násilím.“ Tento plán sa mu však nepáčil a povedal: „Nie je správne vyplieniť kráľovstvo a zničiť palác, aby som dosiahol svoje želanie. Pôjdem sám, odpoviem na otázku a získam ju týmto spôsobom.“ Napokon som sa nad ním zľutoval a pustil som ho za ňou. Došiel do mesta kráľa Kimusa. Spýtali sa ho na hádanku, ale nevedel im dať správnu odpoveď. Tak mu odťali hlavu a zavesili ju na mestské hradby. Potom som ho štyridsať dní oplakával v čiernom odeve.

            Následne nato sa ďalšieho a ďalšieho z mojich synov zmocnila rovnaká túžba. Nakoniec za touto princeznou odišlo všetkých mojich sedem synov a každý z nich bol popravený. V smútku za ich smrťou som opustil svoj trón a som tu na tejto púšti. Prestal som sa venovať záležitostiam štátu a zostávam tu na tomto mieste a smútim.“

            Princ Tamas si vypočul tento príbeh. A zrazu i do jeho srdca prenikol šíp lásky k tejto dievčine, ktorú nikdy nevidel. Práve v tomto okamihu jeho nešťastného osudu prišli k nemu jeho ľudia. Zhromaždili sa okolo neho ako mole okolo svetla. Priviedli mu koňa, ktorý bol plný života. Tak ochotne naň vysadol, vložil svoje nohy do strmeňov a odcválal na ňom domov. Ako dni plynuli, tŕň lásky v jeho srdci spravil z neho príkladného milenca a princ neustále slabol a slabol. Nakoniec jeho dôverníci zistili, čo trápi jeho srdce, a celú záležitosť predniesli jeho otcovi, kráľovi Samanlalpošovi. „Tvoj syn, princ Tamas, šialene miluje princeznú Mirafrúzu, dcéru kráľa Kimusa, syna Timusa.“ Potom kráľovi povedali všetko o nej a jej činoch. Hmla smútku zahalila kráľovu myseľ, a povedal svojmu synovi: „Ak je to tak, v prvom rade pošlem kuriéra s priateľskými listami za kráľom Kimusom a požiadam ho pre teba o ruku jeho dcéry. Pošlem množstvo darčekov a karavánu tiav naloženú trblietajúcimi vzácnymi kameňmi a rubínmi z Badachšamu. Takýmto spôsobom ti ju prinesiem aj s jej sprievodom, aby ti bola útechou a potešením. Ale ak ti ju kráľ Kimus nebude ochotný dať, poženiem proti nemu víchricu vojakov a násilím ti privediem to najdôležitejšie dievča tvojho života.“ Ale princ povedal, že tento plán nie je správny a že radšej pôjde sám a odpovie na hádanku. Potom kráľovi mudrci povedali: „Toto je veľmi závažná záležitosť. Najlepšie by bolo, aby sa princ vydal na cestu v sprievode niekoľkých osôb, ktorým dôverujete. Možnože to ešte oľutuje a vráti sa naspäť.“ Kráľ Saman teda nariadil, aby vykonali všetky prípravy na cestu. Potom sa princ Tamas rozlúčil a vydal sa v sprievode niekoľkých dvoranov na cestu. Vzal so sebou karavánu dvojhrbých, čiernookých tiav, naložených klenotmi, zlatom a inými drahými vecami.

            Po mnohých dňoch cesty dorazil do mesta kráľa Kimusa. A čo tam uvidel? Vežatú pevnosť, ktorá pevne stála na zemi a ktorej veže siahali tak vysoko, že sa až dotýkali modrého neba. Z okien naňho hľadelo množstvo hláv. To však nemalo naňho najmenší vplyv. Boli to len strážcovia nižších hodností. Nepočúval nijaké rady, aby počkal so svojím vrtochom, ale išiel na koni rovno k bráne a do centra mesta. To miesto bolo také nádherné, že po mnohé veky žiadne oči také nevideli. A tam na otvorenom námestí našiel postavený stan z karmínového saténu. Boli v ňom drahokamami ozdobené bubny a paličky. Tieto bubny tam boli umiestnené na to, aby nápadníci princeznej oznámili svoj príchod. Potom za nimi niekto prišiel a odviedol ich pred kráľa. Pohľad na bubny rozvíril oheň lásky princa Tamasa. Zosadol z koňa a išiel k nim. Ale jeho spoločníci sa ponáhľali za ním a prosili ho, aby najskôr oznámili kráľovi, že prišli, a umiestnili všetok drahocenný tovar na bezpečné miesto. A že až potom sa budú venovať princeznej. Princ však odpovedal, že prišiel len kvôli jedinej veci a že jeho prvoradou povinnosťou je, aby seba ohlásil ako nápadníka. Keď ho potom predvedú pred kráľa, že dostane vhodné ubytovanie. Uderil teda na bubny a okamžite sa tam objavil dôstojník, ktorý ho odviedol ku kráľovi Kimusovi.

            Keď kráľ uvidel, ako mlado princ vyzerá, akoby ešte stále pil vodu z fontány mladosti a údivu, povedal: „Ó, mládenec! Nechajme bokom túto pochabú fantáziu, ktorú moja dcéra vymyslela v pýche nad svojou krásou. Nikto nevie na ňu odpovedať. Takto už usmrtila mnoho mladých mužov, ktorí si života ešte vôbec neužili ani nezažili jeho očarujúce pôvaby. Božechráň, aby aj jar tvojho života vystriedala mučenícka jeseň.“ Zbytočne však naňho naliehal, princ od svojho údelu nechcel odstúpiť. Napokon sa teda dohodli, že kráľ poskytne princovi tri dni pohostinné ubytovanie a potom bude nasledovať jeho pokus o zodpovedanie princezninej hádanky. Princ odišiel do svojho apartmánu a všetci sa k nemu správali ako ku vzácnemu hosťovi.

            Kráľ Kimus poslal po svoju dcéru a jej matku, Gulruchu, Líčko ruže, a rozprával sa s nimi. I takto dohováral svojej dcére: „Počúvaj ma! Ty tak kruto flirtuješ so svojimi nápadníkmi! Prečo zotrvávaš na svojom bláznovstve? Teraz ťa prišiel požiadať o tvoju ruku princ z východu. Je taký pekný, že i samotné slnko povedľa jeho tváre len skromne žiari. Je veľmi bohatý, priniesol ti zlato a šperky, všetko len pre teba, ak si ho vezmeš. Lepšieho manžela nenájdeš.“

            Ale všetky argumenty otca aj matky boli úplne zbytočné. Pretože jej jedinou odpoveďou bolo: „Ó, môj otec! Prisahala som, že sa nevydám, aj keby malo uplynúť tisíc rokov, pokiaľ mi niekto neodpovie na moju hádanku. A len tomu mužovi sa oddám, kto na ňu odpovie.“

            Tri dni uplynuli. Potom sa spýtali princa na jeho odpoveď na hádanku: „Čo ruža urobila cyprusu?“ Princ mal veľavravný jazyk, ktorým by dokázal rozpoliť aj vlas. Tak bez zaváhania spustil svoj verš: „Iba Všemohúci pozná všetky tajomstvá. Ak niekto povie, že vie všetko, never mu.“

            No, nebola to správna odpoveď. Sluha zaviedol princa na popravisko, kde mu kat s nemilosrdným a kamenným srdcom odťal hlavu od tela, a zavesil ju na hradby.

            Správa o smrti princa Tamasa uvrhla jeho otca do zúfalstva a úplného zmyslového otupenia. V čiernom odeve za ním smútil štyridsať dní. O pár dní neskôr si od neho vypýtal povolenie odísť a vyskúšať svoje šťastie u princeznej Mirafrúzy jeho druhý syn, princ Kamas. A on bol takisto popravený.

            Teraz zostal už len jeden syn. Bol to odvážny, výrečný a dobrosrdečný princ Almas. Jedného dňa, ako jeho otec premýšľal nad svojimi stratenými synmi, prišiel k nemu Almas a povedal: „Ó, môj otec! Dcéra kráľa Kimusa usmrtila mojich dvoch bratov. Chcel by som ísť za ňou sa za nich pomstiť.“ Tieto slová jeho otca rozplakali. „Ó, ty svetlo svojho otca!“ zvolal. „Okrem teba mi nikto nezostal a ty ma žiadaš, aby som ťa nechal ísť na istú smrť?“

            Nakoniec aj on dostal povolenie odísť. Išiel však bez sprievodu, úplne sám. Rovnako ako i oni išiel dlhú cestu do mesta, kde vládol Kimus, syn Timusa. Uvidel mestskú pevnosť a na jej hradbách viseli hlavy jeho bratov, Tamasa a Kamasa. Prešiel sa po meste, uvidel stan a bubny, a potom opäť vyšiel von do neďalekej dediny. Tu stretol veľmi starého muža a jeho manželku, ktorí mali už okolo stodvadsať rokov. Ich životy sa blížili ku koncu. No doposiaľ nemali žiadne dieťa. Veľmi sa potešili, keď prišiel princ do ich domu. Správali sa k nemu ako ku vlastnému synovi. Zložil si u nich všetky svoje veci a svojho koňa uviazal v ich stajni. Potom ich požiadal, aby o ňom s nikým nehovorili a jeho pobyt u nich udržiavali v tajnosti. Svoje kráľovské oblečenie vymenil za obyčajné a nasledujúce ráno, práve keď slnko začalo vykúkať spoza kopcov na východe, vydal sa opäť do mesta. Neustále rozmýšľal nad tým, ako zistí význam hádanky a dá im správnu odpoveď, a kto mu môže pomôcť v tom, aby pomstil svojich dvoch bratov. Túlal sa po celom meste, ale nič dôležité sa nedozvedel. V celej zemi nebol nikto, kto by rozumel hádanke princeznej Mirafrúzy.

            Jedného dňa si pomyslel, že pôjde do jej vlastného paláca a že sa skúsi tam niečo dozvedieť. A tak vyšiel do jej besiedky v záhrade. Bolo to nádherné miesto s krásnou bránou a stenami ako hradby. Mnoho strážcov strážilo bránu a nebolo možne sa cez ňu dostať dnu. Jeho srdce bolo plné horkosti, ale pomyslel si: „Bude to v poriadku! Tu dostanem to, čo potrebujem.“ Postupne prechádzal okolo záhradnej steny a dúfal, že v nej nájde medzeru. Pritom si hovoril modlitbu pre Súdny dvor prosebníkov: „Držiteľ ruky bezmocných, ukáž mi cestu.“

            Ako sa modlil, si pomyslel, že by sa mohol dostať do záhrady cez prúd tečúcej vody. Obával sa, že by ho niekto mohol vidieť. Opatrne sa obzrel, vyzliekol sa, vošiel do potoka, a nechal sa ním unášať pomedzi mohutné múry. Za nimi sa potom ukryl, kým jeho odev nebol suchý. Zdalo sa mu, akoby bol v rajskej záhrade. Bol tam trávnik, tečúca voda, hrkútanie holubíc a trilkovanie slávikov. Bolo to miesto, ktoré vie každému utíšiť všetky jeho zmysly. Po chvíli, ako sa tam túlal, uvidel záhradný domček. No zdalo sa, že v ňom nikto nie je. Na prednom nádvorí bolo kráľovské kreslo z lešteného mramoru. Uprostred plošinky sa nachádzalo umývadlo s tou najčistejšou vodou, ktorej hladina sa odrážala ako zrkadlo. Veľmi si užíval pohľad na krásny domček. Potom sa vrátil do záhrady, ukryl sa pred záhradníkmi a prečkal tam noc. Nasledujúce ráno sa nepozorovane túlal po záhrade, až kým neprišiel k trávniku, kde sedelo niekoľko pekných dievčat, ktoré sa spolu zabávali. Na tróne, zdobenom drahokamami a hodvábnymi látkami, sedelo dievča, ktorého nádhera rozžiarila celé miesto, a ktorého vôňa z jej vonných olejov a parfumov rozvoňala na okolí všetok vzduch. „To musí byť Mirafrúza,“ pomyslel si princ. „Je skutočne krásna.“

            V danom okamihu jedna dievčina zo skupinky prišla k okraju vody, aby naplnila svoj pohár. A hoci sa princ dobre ukrýval, jeho tvár sa odrážala na hladine vody. Keď uvidela jeho podobizeň, vyľakala sa a pustila svoj pohár do vody. Pritom si pomyslela: „Je to anjel, duch alebo muž?“ Zmocnil sa jej strach, zachvela sa a vykríkla. Niektoré ďalšie dievčatá k nej prišli a odviedli ju k princeznej, ktorá sa jej spýtala: „Čo sa stalo, moja pekná?“

            „Ó, princezná! Išla som po vodu a na jej hladine som uvidela nejakú tvár. Tak som sa vyľakala.“ Ďalšie dievča išlo k vode a uvidelo to isté. Tak sa vrátilo a potvrdilo jej slová. Princezná si priala presvedčiť sa o tom na vlastné oči. Vstala a ako vzpínajúci sa páv prišla na to miesto. Keď uvidela daný obraz, povedala svojej pestúnke: „Zistite, kto sa odráža vo vode a kde žije.“ Jej slová sa dostali aj k princovmu uchu, ktorý zodvihol svoju hlavu. A princezná zbadala krásneho mládenca, akého nikdy predtým nevidela. Takmer svoje srdce preňho stratila. Naznačila svojej pestúnke, aby ho pred ňu predviedla. Princ sa nechal presvedčiť a išiel s pestúnkou. Ale keď sa ho princezná vypytovala, že kto je a ako sa dostal do jej záhrady, správal sa ako muž bez rozumu – niekedy sa usmieval, inokedy plakal, a vravel: „Som hladný,“ alebo náhodne prehodil slová, a bežné slová miešal s hrubými slovami.

            „Koľká škoda!“ povedala princezná. „Je úplne šialený!“ A keďže sa jej páčil, povedala: „To je môj dvorný blázon. Nech mu nikto neubližuje.“ Vzala ho do svojho domu a povedala mu, aby nikam neodchádzal, že mu zabezpečí všetko, čo potrebuje. Princ si pomyslel: „To by bolo vynikajúce, keby sa mi tu, v jej dome, podarilo zistiť odpoveď na jej hádanku. Ale nesmiem sa prezradiť, inak ma čaká istá smrť.“

            V princezninej domácnosti bola aj dievčina menom Dilaráma, Jemné srdce. To ona ako prvá zbadala obraz princa na vode. Veľmi sa doňho zamilovala. Celé dni a noci premýšľala nad tým, ako mu dá najavo svoju náklonnosť. Jedného dňa sa jej podarilo dostať z dohľadu princeznej a prišla k princovi. Položila si svoju hlavu k jeho nohám a povedala: „Nebo ťa obdarilo krásou a šarmom. Prezraď mi svoje tajomstvo. Kto si a ako si sa sem dostal? Veľmi ťa ľúbim. A ak by si chcel opustiť toto miesto, pôjdem s tebou. Mám veľké bohatstvo.“ Ale princ sa k nej správal iba ako zmätený muž a nič jej na to nepovedal. Pritom si pomyslel: „Božechráň, aby som nezdvihol oponu z môjho tajomstva. To by ma skutočne zneuctilo.“ Takže Dilaráma s plačúcimi očami a so zapáleným srdcom odišla do svojej izby, a nariekala a veľmi sa rozčuľovala.

            No vždy, keď princezná dávala rozkazy, aby niečo urobili pre princa, zo všetkých dievčat práve Dilaráma mu venovala najviac pozornosti a obsluhovala ho najlepšie. Princezná si to všimla a povedala: „Ó, Dilaráma! Musíš si vziať na starosť môjho šialenca a dať mu všetko, čo chce.“ To bolo to, za čo sa Dilaráma modlila. O niečo neskôr vzala princa na súkromné miesto a prinútila ho, aby zložil prísahu tajomstva. Aj ona zložila prísahu a takto prisahala: „Prisahám pri nebi, že neprezradím tvoje tajomstvo. Povedz mi o sebe všetko, aby som ti pomohla dosiahnuť všetko, čo chceš.“ Princ teraz podľa jej slov rozpoznal parfum skutočnej lásky a uzatvoril s ňou dohodu. „Ó, milé dievča! Chcem sa dozvedieť, čo ruža urobila cyprusu. Tvoja pani kvôli tejto hádanke dáva odťať mužom hlavy. Čo je za tým všetkým? Prečo to robí?“ Potom Dilaráma povedala: „Ak mi sľúbiš, že si ma vezmeš a že vždy budem pre teba tou obľúbenou, poviem ti všetko, čo viem, a zistím ti odpoveď na tú hádanku.“

            „Ó, moje milé dievča,“ odpovedal. „Ak splním svoju úlohu a už sa nebudem musieť viacej o ňu starať, dodržím svoju dohodu s tebou. Keď budem mať túto ženu vo svojej moci, pomstím svojich bratov, a ty budeš mojou útechou a odmenou.“

            „Ó, bohatstvo môjho života a zdroj mojej radosti!“ odpovedala Dilaráma. „Neviem, čo ruža urobila cyprusu. Viem len toľko, že človek, ktorý to povedal Mirafrúze, je tulák, ktorého ukrýva pod svojím trónom. On utiekol z Vakaru na Kaukaze. Tam to musíš ísť zistiť. Nie je iný spôsob, ako sa dozvedieť pravdu.“ Ako počul princ tieto slová, povedal svojmu srdcu: „Ó, srdce moje! Táto úloha zaberie ešte veľa času z tvojho života.“

            Veľmi sa zamyslel. Dilaráma naňho pozrela a povedala: „Ó, môj život a moja duša! Ak si želáš, aby táto žena zomrela, dám jej do jej pohára otravu a už sa nikdy neprebudí.“

            „Ó, Dilaráma! Takáto pomsta nie je dôstojná pre muža. Nebudem odpočívať, pokým neprídem do Vakaru na Kaukaze a nezistím pravdu o tej otázke.“ Potom si zopakovali svoju dohodu o manželstve a rozlúčili sa.

            Princ sa vrátil naspäť do dediny a povedal starcovi, že sa vydáva na dlhú cestu, a prosil ho, aby i naďalej strážil jeho veci.

            Princ vôbec ani len netušil, ako sa dostane do Vakaru na Kaukaze. Zmocňoval sa ho pocit bezmocnosti. Kráčal vedľa svojho koňa. Keď si zrazu všimol pred sebou starého muža s pokojnou tvárou. Bol oblečený v zelenom a niesol palicu. Princ ho pozdravil. A starý muž mu vrátil pozdrav a spýtal sa: „Ako sa ti darí? Vyzeráš ako cestovateľ. Kam ideš?“

            „Ó, ctený svätý muž! Mám tieto starosti. Snažím sa nájsť cestu do Vakaru na Kaukaze.“ Starý muž si mladého princa dobre prezrel a povedal: „Vráť sa naspäť a nechoď na túto nebezpečnú cestu. Radšej si vyber inú úlohu. Keby si mal sto životov, aj tak by si sa nevrátil bezpečne z tejto cesty.“ Ale jeho slová nemali žiaden vplyv na princovo odhodlanie. Tak sa ho starý muž spýtal: „Čo je to za záležitosť, kvôli ktorej chceš stratiť svoj život?“

            „Mám pred sebou dôležitú úlohu. A iba touto cestou sa mi ju podarí splniť. Musím ju nasledovať. Prosím ťa v mene božom, povedz mi cestu!“

            Keď svätec videl, že princ sa nedal odradiť, povedal: „Nuž, vedz teda, že Vakar sa nachádza na Kaukaze. Je v ňom množstvo duchov a démonov. Musíš ísť touto cestou, až pokým sa nerozdelí na troje. Z tých troch ciest nesmieš ísť ani naľavo, ani napravo, ale tou prostrednou. Kráčaj ňou deň a noc. Potom prídeš k stĺpu, na ktorom je mramorová doska s nápisom. Rob to, čo tam je napísané. Vyvaruj sa neposlušnosti.“ Potom mu zaželal šťastnú cestu a princ pobozkal jeho ruku.

            Po dni a noci uvidel vysoký stĺp. Bola na ňom mramorová tabuľka a na nej nápis. Presne tak ako predpovedal múdry starec. Princ, ktorý poznal všetky jazyky, si prečítal nasledovný nápis: „Ó, cestovatelia! Tu sú pokyny pre vašu ďalšiu cestu. Aby muž prežil svoj život v pohode a príjemne, nech sa vydá cestou po pravej ruke. Ak sa vydá doľava, bude mať problémy, ale do cieľa sa dostane bez väčšieho zdržania. Beda tomu, kto si zvolí strednú cestu! Keby mal i tisíc životov, nezachránil by sa. Je veľmi nebezpečná. Vedie na Kaukaz a je nekonečnou cestou. Pozor na to!“

            Potom zodvihol svoje ruky k modlitbe ku Všemohúcemu: „Ó, priateľ cestovateľa! Ja, tvoj služobník, modlím sa k tebe o pomoc. Cieľ mojej cesty leží na Kaukaze. Moja cesta je plná nebezpečenstva. Prosím ťa, bezpečne ma cez ňu preveď.“ I vzal za hrsť zeme a dal si ju za golier a povedal: „Zem, buď mojím hrobom! A vesta nech je mojou rakvou!“ Potom sa vydal strednou cestou a šiel po nej deň po dni. Ticho sa modlil. Až napokon uvidel stromy týčiace sa uprostred piesočnatej pustatiny. Vyrastali v záhrade. Prišiel k bráne, ktorá bola z nádherného opracovaného mramoru.

            Princ tam uviazal svojho koňa o bránu a ďalej pokračoval peši. Vošiel do záhrady, ktorou prešiel, a dostal sa do vnútornej časti, kde bolo množstvo veľkých stromov, krásna zeleň a kvetinové záhony. Vo vnútornej záhrade bolo veľmi veľa jeleňov, ktoré mu očami a nohami ukazovali, aby sa vrátil naspäť, pretože to bola začarovaná zem. Ale on im nerozumel. Pomyslel si, že ho svojimi gestami vítajú. Po chvíli sa dostal až k palácu, ktorého vchod bol krásnejší než mal cisár Cézar. Celý bol postavený zo zlatých a strieborných tehál.

            Princ Almas opatrne kráčal ďalej po záhrade. Keď sa zrazu potvorilo okno a v ňom sa zjavilo také krásne dievča, že i Mesiac by bol na ňu žiarlil. Z celého srdca sa ihneď zaľúbila do krásne vyzerajúceho princa. Tak preňho poslala svoju pestúnku, aby sa dozvedela, odkiaľ prišiel a ako sa dostal do jej záhrady, kde sa neodvažujú prísť ani levy, ani vlky. Pestúnka išla za ním, a tiež ju prekvapila jeho krása a priam slnečné žiarenie jeho tváre. Pozdravila ho a povedala: „Ó, mládenec! Vitaj! Pani záhrady ťa volá dnu. Nasleduj ma.“ Vošiel s ňou do paláca, ktorý sa mu zdal byť domom uprostred raja. Vo vnútri uvidel na tróne sedieť dievča, ktorého krása by ľahko zahanbila i svietiace Slnko. Pozdravil ju. Ona vstala, chytila ho za ruku a posadila ho vedľa seba. „Ó, mladý muž! Kto si? Odkiaľ pochádzaš? Ako si sa dostal do mojej záhrady?“ Tak jej povedal všetko, čo sa mu stalo od začiatku do konca. Na to mu táto princezná Latifa, Potešenie života, odpovedala: „Toto je hlúposť! Urobí to z teba len tuláka na zemi a dovedie ťa to do istej záhuby. Prestaň s týmito rečami! Nikto nemôže ísť na Kaukaz. Zostaň so mnou a buď vďačný, pretože je tu trón, o ktorý sa môžem s tebou deliť, a v mojej spoločnosti si môžeš užívať moje bohatstvo. Urobím všetko, čo si želáš. Privediem sem kráľa Kimusa a jeho dcéru, a môžeš s nimi spraviť, čo len chceš.“

            „Ó, princezná Latifa,“ povedal, „urobil som zmluvu s nebom, že si neodpočiniem, pokým neprídem do Vakeru na Kaukaze a nevyriešim túto záležitosť. Ako odvážny muž musím vziať Mirafrúzu jej otcovi a zavrieť ju do väzenia. Keď to všetko urobím, vrátim sa sem a ožením sa s tebou podľa zákona.“ Princezná Latifa ho prehovárala, argumentovala a naliehala naňho, ako len vedela, ale márne. S princom ani len nepohla. Potom zavolala na sluhu, aby im dolial ďalšie víno. Pretože si myslela, že keď bude mať princ svoju hlavu horúcu, že bude súhlasiť s pobytom. Priniesli nové čisté víno. Naplnila ním pohár a dala mu ho. On však povedal: „Ó, môj najočarujúcejší miláčik! Je pravidlom, že najskôr pije hostiteľ a až potom hosť. Tak vypila pohár, znova ho naplnila a podala mu ho. On ho vypil. Princezná Latifa vzala lutnu od jednej zo speváčok a začala hrať na nej zručnosťou, ktorá vedela očariť všetkých, ktorí ju počúvali. Ale všetko to bolo zbytočné. Tieto slávnosti trvali tri dni. Na štvrtý deň princ povedal: „Ó, radosť mojich očí! Prosím ťa, aby sme sa teraz rozlúčili. Pretože moja cesta je dlhá a oheň tvojej lásky šíri plameň do úrodnej pôdy môjho srdca. Ak mi budú nebesá naklonené, splním svoj cieľ a vrátim sa naspäť k tebe.“

            Keď videla, že sa jej nijako nepodarí zmeniť jeho odhodlanie, povedala svojej pestúnke, aby priniesla jednu škatuľku. Malo sa v nej nachádzať niečo, čo by princovi pomohlo na ceste. Keď pestúnka priniesla škatuľku, vybrala z nej oblátku a dala ju zjesť princovi. Potom natiahla ruku k palici formovanej ako had. Povedala niekoľko slov a udrela ho ňou tak prudko do ramena, že vykríkol. Potom sa princ náhle otočil a zbadal, že je z neho jeleň.

            Hneď ako si všimol, čo sa s ním stalo, pomyslel si: „Všetky nitky utrpenia sa spojili. Stratil som svoju poslednú šancu!“ Pokúsil sa o útek, ale čarodejníčka Latifa poslala po svojho zlatníka. Keď prišiel, pozlátil rohy jeleňa a obložil ich klenotmi. Šatku, ktorú mala v ten deň v ruke, mu potom uviazala okolo krku a prepustila ho.

            Princ jeleň vbehol do záhrady a okamžite hľadal nejaký spôsob úniku. No ten sa mu nepodarilo nájsť. Pripojil sa k ďalším jeleňom, ktoré ho čoskoro urobili svojim vodcom. Hoci sa princ zmenil na jeleňa, uchoval si svoju ľudskú myseľ a srdce. I pomyslel si: „Vďakabohu, že ma čarodejníčka Latifa zmenila aspoň do tejto podoby, pretože jelene sú nádherné.“ Nejaký čas zostal žiť s jeleňmi. Ale nakoniec sa rozhodol, že musí urobiť koniec takémuto životu. Začal hľadať miesto, z ktorého by sa dostal von z čarovnej záhrady. Po obvode sa dostal na miesto, kde bol múr najnižší. Tu si pomyslel: „Čokoľvek sa stane, je z vôle Božej!“ A preskočil múr. Ako sa rozhliadol, bol na tom istom mieste ako predtým. Osemkrát preskočil múr a stále sa znova ocitol na tom istom mieste. Ale po deviatom skoku došlo k zmene. Bol tam palác a záhrada, ale jelene boli preč.

            Na paláci otvorilo okno dievča krásne ako Mesiac. Princ jeleň sa do nej hneď zaľúbil. Dievčinu potešil pohľad na krásneho jeleňa. Tak zavolala na svoju pestúnku: „Pestúnka, chyť ho! Ak ho chytíš, dám ti tento náhrdelník, z ktorého každá perla má hodnotu jedného kráľovstva.“ Pestúnka túžila po perlách, ale keďže mala už tristo rokov, nevedela, ako by mohla chytiť jeleňa. Natrhala trochu trávy a chcela mu ju podať. Ale ako sa priblížila, jeleň utiekol preč. Dievčina ju sledovala z okna paláca s veľkým vzrušením. A zavolala: „Pestúnka, ak ho nechytíš, dám ťa popraviť!“ „Snažím sa,“ zakričala stará žena. Keď dievča videlo, ako sa pestúnka potáca, zišlo dolu z paláca, aby jej pomohlo. Princezná kráčala ako vzpínajúci sa páv. Keď uvidela na jeleňovi pozlátené parohy a šatku, pomyslela si: „Musí byť zvyknutý na ruku. Určite je to nejaký kráľovský maznáčik!“ Princ mal na pamäti, že by to mohla byť ďalšia čarodejníčka, ktorá by ho mohla premeniť na nejaký iný tvar. Ale aj tak sa mu zdalo, že najlepšie bude, keď sa nechá chytiť. Tak prišiel bližšie ku dievčaťu a nechal sa chytiť okolo krku. Priniesli povraz a dali mu ovocie. Dievčina ho s potešením pohladkala. Priviedli ho do paláca, kde ho uviazali o nohu kresla tejto princeznej Jamily. Následne mu vymenili povraz za dlhší, aby mohol vedľa nej skákať.

            Keď mu pestúnka priväzovala povraz, všimla si, ako mu z očí tečú slzy. Jeleň sa zdal byť veľmi skleslý a smutný. „Ó, princezná Jamila! Toto je ale nádherný jeleň, plače. Nikdy predtým som nevidela jeleňa plakať. Jamila vyskočila z kresla ako blesk a uvidela to na vlastné oči. Potľapkala ho po hlave, chrbte a nohách, a súcitne sa ho opýtala: „Prečo si taký smutný, srdce moje? Prečo plačeš, duša moja? Je to preto, lebo som ťa chytila? Ľúbim ťa viacej než svoj vlastný život.“ Ale namiesto toho, aby sa jeleň upokojil, plakal ešte viacej. Vtedy Jamila povedala: „Ak sa nemýlim, toto je práca mojej zlomyseľnej sestry Latify, ktorá svojím čarovným umením premieňa Božích služobníkov na poľné zvieratá.“ Pri týchto slovách vydal jeleň zo seba smutné zvuky a položil svoju hlavu na jej nohy. Vtedy si Jamila bola istá, že je to začarovaný muž, a povedala: „Upokoj sa. Vrátim ťa do tvojej pôvodnej podoby.“ Okúpala sa a prikázala, aby okúpali aj jeleňa. Keď sa obliekla do čistého oblečenia, dala si priniesť škatuľku, ktorá bola vo výklenku. Otvorila ju a vybrala z nej oblátku, ktorú dala zjesť jeleňovi. Potom vytiahla spod koberca palicu, niečo povedala a silno ňou uderila jeleňa. Ten sa otočil a hneď z neho bol zase princ Almas.

            Vyšívaná šatka a klenoty so zlatom ležali na zemi. Princ si ľahol tvárou k zemi. A ďakoval nebesiam a Jamile, a povedal: „Ó, rozkošná princezná! Ó, čínska Venuša! Ako sa ospravedlním za to, že ti robím toľko problémov? Akými slovami ti môžem poďakovať?“ Potom mu Jamila vybrala čestné kráľovské rúcho. Jej sluhovia ho doň odeli a priviedli naspäť k princeznej s nežným srdcom. Otočila sa k nemu a hneď sa doňho zaľúbila. Vzala ho za ruku a usadila ho vedľa seba, a povedala: „Ó, mládenec! Povedz mi pravdivo, kto si, odkiaľ pochádzaš a ako si upadol do moci mojej sestry.“

            Už keď bol princ jeleňom, Jamilu veľmi obdivoval a páčila sa mu. Usúdil, že iba v pravdivosti je bezpečnosť. A tak jej rozpovedal všetko, čo sa mu stalo. Potom sa ho spýtala: „Princ Almas, stále si želáš tak veľmi urobiť cestu do Vakaru na Kaukaze? Akú máš nádej, že sa tam dostaneš? Cesta je dosť nebezpečná aj tu, a ešte nie si ani na hranici Kaukazu. No tak, vzdaj to! Je to veľké riziko a ísť tam nie je rozumné. Bola by škoda, aby sa človek ako ty dostal do rúk duchov a démonov. Zostaň so mnou a urobím všetko, čo si želáš.“

            „Ó, najrozkošnejšia princezná!“ odpovedal. „Si veľmi štedrá a osud môjho života leží v tvojich rukách. Ale prosím ťa o jednu láskavosť. Ak ma ľúbiš, ja ťa tiež milujem. Ak ma však skutočne ľúbiš, nezakazuj mi túto cestu, ale mi pomôž, ako len je možné. Potom sa môže stať, že uspejem. Ak splním svoj cieľ, vrátim sa, vezmem si ťa podľa zákona, a vezmem ťa do svojej vlasti, kde zvyšok života strávime spolu a v dobrej spoločnosti. Pomôž mi, ak môžeš, a poraď mi.“

            „Ó, najdrahšia vec môjho života,“ odpovedala Jamila. „Dám ti veci, ktoré nie sú v pokladniciach kráľov a ktoré ti budú nanajvýš užitočné. Najprv je to luk a šípy dôstojného proroka Sáliha. Po druhé, tu je Šalamúnov škorpión. To je meč, aký nemá žiaden kráľ. Oceľ a kameň sú v ňom spojené v jedno. Ak ním zasiahneš aj skalu, nič sa mu nestane. Všetko rozdelí na dvoje. Po tretie, tu je dýka, ktorú vyrobil sám mudrc Timus. Táto dýka je najužitočnejšia. Človek, ktorý ju nosí, sa neohne ani pod ťarchou, ktorú unesie sedem tiav. Najprv musíš prísť do domu vtáka Simurga a spriateliť sa s ním. Ak sa ti to podarí, vezme ťa do Vakaru, ak nie, nikdy sa ti to nepodarí. Pretože cestou musíš prekročiť sedem morí. Avšak sú to také moria, že keby ich chceli prejsť všetci králi zeme, všetci ich vezíri a všetci ich mudrci, nepodarilo by sa im to ani za tisíc rokov.“

            „Ó, najrozkošnejšia princezná! Kde je Simurgov domov? Ako sa tam dostanem?“

            „Ó, nové ovocie života! Musíš urobiť len to, čo ti hovorím. A musíš používať svoje oči a mozog. Pretože ak to neurobíš, ocitneš sa medzi krvilačnými černochmi. A nedajbože, aby položili svoje ruky na tvoju vzácnu osobu.“

            Potom vytiahla z krabice luk a tulec so šípmi, meč a dýku, a princ si ich vzal. Jamila mu dala ešte dva sedlové vaky z rubínovo červeného hodvábu, jedno naplnené pečenou hydinou a malými koláčmi, a druhé plné cenných kameňov. Dala mu aj koňa rýchleho ako ranný vánok, a povedala: „Prijmi odo mňa všetky tieto veci. Jazdi na koni, až kým neprídeš k vyvýšenine, kde je prameň. Nie je to veľmi ďaleko odtiaľto. Ten kopec sa volá Miesto darov. Musíš tam zostať jednu noc. Uvidíš tam veľa divých zvierat – levy, tigre, leopardy, a ľudoopy. Než sa tam dostaneš, musíš chytiť nejakú zverinu. Na tejto dlhej ceste prebýva aj leví kráľ. Keby sa ho iné zvieratá nebáli, spustošili by celú krajinu a nikoho by nenechali cez ňu prejsť. Lev im určuje pravidlá. Keď príde k tebe, vstaň a preukáž mu úctu. Vezmi handričku a utri mu z tváre prach a zem. Potom mu daj dobre očistenú zverinu a na znak úcty si polož svoje ruky na svoju hruď. Keď bude chcieť jesť, vezmi nôž a nakrájaj mu kúsky mäsa. Tie mu potom s úklonom podaj. Takto sa s ním spriatelíš. Leví kráľ bude pre teba dokonalým priateľom a veľmi užitočným, lebo ťa ochráni pred obťažovaním banditmi. Ak pôjdeš ďalej z miesta darov, daj si pozor, aby si nešiel doprava, ale doľava. Pretože cesta doprava vedie vedľa zámku banditov, ktorý je známy ako Miesto stretávajúcich sa mečov, kde je ďalších štyridsať kapitánov, z ktorých každý má skupinu tritisíc alebo štyritisíc mužov. Ich šéfom je Taramtak, Pýcha a sláva. Ak pôjdeš ďalej, prídeš k domovu Simurga.“

            Keď si tieto veci princ zapamätal, povedala: „Uvidíš, že sa všetko stane tak, ako som ti povedala.“ Potom ho na kúsku cesty odprevadila. Rozlúčili sa. A vrátila sa domov, kde oplakávala jeho odchod.

            Princ Almas, ktorý sa spoliehal na Všemohúceho, na Pôvodcu príčin, prišiel na Miesto darov a na kopci zosadol. Všetko sa dialo presne tak, ako predpovedala Jamila. Krátko po polnoci uvidel, že zem okolo neho bola plná honosných a nádherných zvierat, aké ešte nikdy nevidel. Postupne uvoľnili miesto úžasne veľkému levovi, ktorý meral od nosa po koniec chvosta až osem metrov. Princ pristúpil bližšie k nemu a pozdravil ho. Lev hrdo zdvihol svoju hlavu a prehol sa. A vykročil na kopec. Okolo neho bolo asi osemdesiat ďalších levov, ktoré ich obkľúčili v malej vzdialenosti. Lev položil pravú labku na ľavú a princ vzal šatku, ktorú mu na tento účel dala Jamila, a zotrel mu z tváre prach a zem. Potom mu predviedol zverinu, ktorú pripravil. Úctivo si prekrížil ruky na hrudi a čakal pred ním. Keď si lev zaželal mäso, odrezal mu kúsky zo svojej zveriny a dal mu ich do úst. Slúžiace levy prišli bližšie. Kráľ lev mu naznačil, aby ich tiež nakŕmil. Tak to urobil a vyložil všetko mäso na kopec. Potom kráľ lev pokynul princovi, aby sa k nemu priblížil, a povedal: „Pokojne spi. Moji strážcovia budú bdieť a dávať pozor.“ A tak obklopený strážnymi levmi spal až do raňajšieho úsvitu. Vtedy sa s ním kráľ lev rozlúčil a dal mu niekoľko chlpov zo svojej hrivy, a povedal: „Keď budeš v ťažkostiach, spáľ jeden z týchto chlpov a ja tam hneď prídem.“ Potom odišiel preč do džungle.

            Princ Almas okamžite nasadol na svojho koňa a pokračoval vo svojej ceste, až pokým neprišiel na rázcestie. Veľmi dobre si pamätal, že cesta napravo je krátka a nebezpečná. Ale pomyslel si, že čokoľvek má napísané na čele, nech sa stane, a vydal sa zakázanou cestou. Postupom času uvidel zámok. Z toho, čo mu Jamila povedala, vedel, že je to Miesto stretávajúcich sa mečov. Teraz by bol rád, keby sa vrátil naspäť cestou, ktorou prišiel. Ale jeho odvaha mu to zakázala a povedal si: „To, čo mi bolo predurčené vo večnosti, sa mi aj stane,“ a pokračoval smerom k hradu. Rozmýšľal, že svojho koňa priviaže o strom, ktorý rástol pri bráne. Keď vtom vyšiel von jeden bandita, ktorý ho zbadal. „Ha!“ povedal si darebák pre seba. „Toto je dobré. Taramtak už dlho nejedol ľudské mäso a po nejakom túži. Vezmem k nemu toto ľudské stvorenie.“ Vzal opraty princovho koňa a povedal: „Zosadni, človeče! Poď k môjmu pánovi. Už dávno chcel jesť nejaké ľudské mäso.“ „Čo to hovoríš za nezmysly, ty vagabund!“ povedal princ. Keď bandita pochopil, že mu nadáva, zvolal: „Však poď so mnou! Tak ťa zmasakrujem, že i vzdušné vtáky budú plakať za tebou!“ Vtedy princ vytiahol meč Šalamúnov škorpión a rozťal ho na dvoje, a on sa tam zvalil bez života na zem.

            Blízko bola voda, tak sa princ očistil a potom povedal: „Ó, srdce moje! Leží na tebe úžasná úloha.“ Druhý bandita vyšiel von z pevnosti. A keď uvidel, čo sa stalo, vrátil sa naspäť a povedal to svojmu šéfovi. Vyšlo ich von niekoľko ďalších, ktorí si s princom chceli pomerať sily. Ale z každého z nich spravil princ Almas svojím mečom Šalamúnovým škorpiónom dve polovice. Nakoniec tam poslal Taramtak obrovského banditu menom Čilmak, ktorý sa vyrovnal tristo bojovníkom, a povedal mu: „Prines mi toho muža a štedro sa ti poďakujem.“

            Čilmak vyšiel von. Bol vysoký ako veža a niesol štít o veľkosti ôsmych mlynských kameňov. Ako kráčal, kričal: „Hohó! Veľká chyba! Akým právom prichádzaš do našej krajiny a zabíjaš našich ľudí? Poď a sprav aj zo mňa dve polovičky!“ Keďže princ bol v jeho očiach opovrhnutiahodný, odhodil svoju palicu a štít, a rozbehol sa za princom. Chytil ho za golier, dal si ho pod rameno a vybral sa s ním za Taramtakom. Ale princ vytiahol Timusovu dýku a vrazil ju obrovi do podpazušia. To donútilo Čilamaka, aby ho pustil. Potom sa pokúsil zdvihnúť svoju palicu. Ale keď sa sklonil, princ ho svojím mocným mečom rozpáral rovno v páse na dvoje.

            Keď sa správa o tom, ako skončil ich šampión, dostala k Taramtakovi, on sám sa postavil na čelo svojich banditov a viedol ich do boja. Mnohí z nich padli pod čarovným mečom. Princ aj napriek vyčerpaniu a únave s námahou bojoval ďalej, až kým nebol takmer úplne zoslabnutý. Podarilo sa mu odohnať útoky a vo chvíľke odpočinku kresadlom zapálil jeden chlp od kráľa leva. Práve sa mu to podarilo, keď ho všetci obkľúčili a chceli ho zajať. Zrazu sa spoza vzdialeného závoja púšte objavila armáda levov na čele s ich levím kráľom. „Čo sem prináša túto nebeskú pohromu?“ zvolali banditi. A levy prichádzali stále bližšie a bližšie s ohromným revom. Princovi sa dostala do žíl nová sila. Bojoval hlava-nehlava, čo mu len sily stačili. Po chvíli sa na jeho stranu pripojilo desaťtisíc mocných levov a roztrhali banditov spolu s ich koňmi.

            Taramtak zostal sám. Už sa chystal ustúpiť do svojej pevnosti, ale princ naňho zakričal: „Kam ideš, ty prekliaty zloduch? Utekáš predo mnou?“ Na tieto vyzývavé slová náčelník zakričal: „Vitaj, človeče! Poď sem a ja ťa obmäkčím až na vosk svojou palicou.“ Potom hodil svoju palicu princovi do hlavy. Ale tá ho nezasiahla, pretože princ popchol rýchlo svojho koňa dopredu. Náčelník smelo prišiel k nemu, lebo si myslel, že ho trafil svojou palicou. No princ sa v sedle náhle vzpriamil, vytiahol svoj meč, Taramtaka rozštiepil na dvoje, a poslal ho rovno do pekla.

            Kráľ lev veľmi vychvaľoval prudkú odvahu princa Almasa. Spoločne vošli do Zámku stretávajúcich sa mečov. Zistili, že je ozdobený a upravený kniežacím spôsobom. Vo vnútri bola aj Taramtakova dcéra, ktorá sa pred princom uklonila a pobozkala mu ruku, a povedala mu: „Ó, kráľ sveta! Vyber si ma za svoju služobnicu a ponechaj si ma. Kam pôjdeš ty, tam pôjdem aj ja.“ Princ jej povedal, že ide na dlhú cestu kvôli dôležitej záležitosti a že keď sa vráti, vezme ju a jej majetok do svojej vlastnej krajiny. Ale v súčasnosti musí zostať na zámku. Potom dal zámok a všetko v ňom na starosť levovi, a povedal: „Stráž to tu, brat môj! Nech tu na nich nikto ani len ruku nepoloží.“ Rozlúčil sa, vybral si čerstvého koňa zo stajne a opäť sa vydal na cestu.

            Po mnohých etapách cesty a po mnohých dňoch prišiel na planinu úžasnej krásy a sviežosti. Celá bola pokrytá rôznymi kvetmi, ružami, tulipánmi, a ďatelinou. Boli tu krásne trávniky a uprostred nich tečúca voda. Toto najvyberanejšie miesto na zemi ho napĺňalo údivom. Bol tam taký strom, aký ešte nikdy nevidel. Jeho konáre boli podobné, ale prinášali kvety a ovocie tisícich druhov. V jeho blízkosti bola vodná nádrž vyrobená zo štyroch druhov kameňa, prírodný kameň, leštený kameň, mramor, a magnetovec. Dovnútra i von z nej tiekla voda ako vonná esencia z kvetov. Princ si bol istý, že to musí byť miesto, kde býva Simurg. Zoskočil z koňa a pustil ho na pašu. Zjedol trochu z jedla, ktoré mu dala Jamila. Napil sa z potoka a ľahol si spať.

            Stále driemal, keď vtom ho prebudilo erdžanie a hrabanie svojho koňa. Keď sa mu vyjasnil zrak, rozoznal horského draka, ktorého ťažká hruď rozdrvila kamene pod ním na tmel. Vzal Salihov luk a vybral tri šípy z tulca. Uviazal si Timusovu dýku pevne ku svojmu pásu a okolo krku si zavesil meč Šalamúnov škorpión. Potom vzal svoj luk a namieril šíp na draka. Vystrelil ho takou rýchlosťou, že až po zárez vnikol netvorovi do oka. Drak sa začal zvíjať. Z nosa a úst mu šľahala horúca para. A hlavou udieral okolo seba, až sa celá zem otriasala. Princ vzal druhý šíp a vystrelil mu ho do hrdla. Drak začal nasávať dych a takmer stiahol do seba aj princa. Ale keď bol od neho na dosah, vytiahol svoj meč a mocným úderom mu podrezal krk až po pažerák. Otravná para a hrôza z celej podivnej príhody premohli princa a ten omdlel. Keď prišiel k sebe, zistil, že bol celý zaliaty krvou mŕtveho monštra. Vstal a ďakoval Bohu za svoje vyslobodenie.

            Ako si princ všimol, hniezdo vtáka Simurga bolo v tom úžasnom strome nad ním. Boli v ňom iba mladé vtáčence. Ich rodičia boli preč a zháňali pre nich jedlo. Predtým, ako opustili svoje mláďatá, im vždy povedali, aby nevykúkali z hniezda a nenakláňali sa cez jeho okraj. Ale dnes, ako začuli pod sebou hluk boja, pozerali dolu a všetko, čo sa tam dialo, uvideli. Keď princ zabil draka, boli už veľmi hladné. Začali veľmi kričať a chceli niečo jesť. Princ teda rozkrájal draka na drobné kúsky a kŕmil ich nimi, kúsok po kúsku, až pokým nezjedli celého draka. Potom sa umyl, ľahol si a odpočíval. Keď sa vrátil vták Simurg, ešte stále spal. Spravidla mladé vtáčatá začali od radosti pokrikovať na privítanie svojich rodičov pri ich návrate. Ale tentoraz boli najedené. Mali bruchá plné dračieho mäsa. Preto teraz pokojne spali.

            Ako sa staré vtáky približovali domov ku svojmu hniezdu, uvideli pod ich stromom ležať princa, a v ich hniezde nebolo ani známky života. Mysleli si, že nešťastie, ktoré sa im stalo pred niekoľkými rokmi, sa zase zopakovalo a ich mláďatá znova zmizli. Nikdy nezistili, kto vtedy zjedol ich mladé. A teraz z toho upodozrievali princa. „Zjedol naše deti a teraz spí. Musí zomrieť,“ povedal otec vták, a letel na kopec, odkiaľ zobral do svojich pazúrov veľký kameň, ktorý chcel zhodiť princovi na hlavu. Ale jeho samička povedala: „Pozrime sa najskôr do hniezda. Pretože ak by sme zabili nevinného človeka, by sme boli zatratené pri poslednom súde na konci sveta.“ Tak leteli bližšie. Mladé vtáčatá sa práve zobúdzali a začali kričať: „Mama, čo si nám priniesla?“ a potom obom svojim rodičom povedali celý príbeh o boji, ktorý sa tam odohrával, že za to, že sú nažive, vďačia mladému mužovi pod stromom. Povedali im aj to, ako ich po boji nakŕmil dračím mäsom. Ich matka poznamenala: „Skutočne, otče, chystal si sa urobiť strašnú vec a len o vlások sme unikli pred hrozným hriechom.“ Potom Simurg odletel so svojím kameňom o kúsok ďalej, kde ho zhodil na zem.

            Ako sa Simurg vracal naspäť, si všimol, že na princa svieti slnko. Roztiahol svoje krídla a zatienil ho. Po chvíli sa princ zobudil. A keď vstal, pozdravil vtáka Simurga. Ten mu pozdrav s radosťou a vďačnosťou vrátil, pohladil ho a povedal: „Ó, mládenec! Povedz mi pravdu! Kto si a kam ideš? A ako si prešiel cez tú nemilosrdnú púšť, kam ešte nikdy nevkročila noha človeka?“ Princ vyrozprával všetko, čo sa mu stalo od začiatku až do konca. A na záver povedal: „Teraz si želám, aby si mi pomohol dostať sa do kaukazského Vakeru. Možnože s tvojou pomocou sa mi podarí splniť svoju úlohu a pomstím smrť svojich bratov.“ Simurg najskôr požehnal záchrancu svojich detí a potom pokračoval: „To, čo si urobil, ešte nikdy neurobilo žiadne dieťa človeka. Istotne máš nárok na moju pomoc. Pretože každý rok až doteraz sem chodil drak a zjedol moje mláďatá. Mne sa nikdy nepodarilo zistiť, kto bol vrah, a pomstiť sa. S Božou pomocou sa ti podarilo odstrániť mocného nepriateľa mojich detí. Považujem ťa za svoje vlastné dieťa. Zostaň tu so mnou. Dám ti všetko, po čom túžiš. Tu ti založím mesto a vybavím ho všetkými dôležitými náležitosťami. Dám ti zem Kaukazu a podrobím ti všetkých jej princov. Vzdaj sa cesty do Vakaru, ktorá je plná rizika, lebo ťa tam môžu zabiť rôzni duchovia a démoni.“ Ale princ sa nijako nedal presvedčiť. Keď to vták Simurg zbadal, pokračoval: „No dobre, stane sa, ako chceš! Musíš ísť na planinu a uloviť sedem srniek, z ich koží urobiť vodotesné vaky a zachovať ich mäso. Na našej ceste leží sedem morí. Prenesiem ťa cez ne. Ak však nebudem mať dostatok jedla a pitia, padneme do mora a utopíme sa. Zakaždým, keď ťa požiadam, mi musíš do úst vložiť jedlo a vodu, aby sme cestu bezpečne zvládli.“

            Princ urobil, ako mu povedal. Potom odleteli. Prešli cez sedem morí a pri každom princ nakŕmil Simurga. Keď pristáli na pobreží posledného mora, vták Simurg povedal: „Ó, syn môj, tvoja cesta leží rovno pred tebou. Nasleduj ju až do mesta. Vezmi si odo mňa tri moje pierka a ak budeš mať ťažkosti, spáľ ich a behom okamihu budem pri tebe.“

            Princ kráčal ďalej osamote, až kým sa nedostal do mesta. Túlal sa po mestských štvrtiach, bazároch, uličkách, a námestiach. Ani najmenej nevedel, koho sa môže opýtať na odpoveď na hádanku od Mirafrúzy. Sedem dní v tichosti premýšľal. Od prvého dňa svojho pobytu sa skamarátil s mladým obchodníkom s odevmi, ktorý si ho veľmi obľúbil. Tak jedného dňa mu náhle povedal: „Drahý priateľu! Prial by som si, aby si mi povedal, čo ruža urobila cyprusu a aký je zmysel celej tejto hádanky.“ Obchodník zvolal: „Keby medzi nami nebola bratská náklonnosť, odrezal by som ti hlavu za to, že si ma o to požiadal!“ Keby si ma chcel zabiť,“ odvetil princ, „stále by si mi musel povedať, čo chcem vedieť.“ Keď obchodník videl, že princ je smrteľne vážny, povedal: „Ak si chceš vypočuť pravdu o tejto veci, musíš počkať na nášho kráľa. Neexistuje žiadny iný spôsob. Nikto ti to nepovie. Mám na kráľovskom dvore priaznivca, ktorý sa volá Faruchfal, Šťastné znamenie. Zoznámim vás.“ „To by bolo vynikajúce,“ zvolal princ. Dohodlo sa stretnutie medzi Faruchfalom a Almasom. Predviedli princa pred kráľa a predstavili ho ako cudzinca, ktorý si prišiel zďaleka odpočinúť v tieni kráľa Sinaubara.

            Princ dostal pri lúčení od Simurga veľký diamant, ktorý teraz dal kráľovi. Ten hneď spoznal jeho hodnotu a spýtal sa ho, že ako sa mu ho podarilo získať. „Ja, tvoj služobník, som mal kedysi bohatstvo, štát a moc. V mojej krajine je veľa takýchto kameňov. Na mojej ceste sem ma okradli na Zámku stretávajúcich sa mečov a túto jedinú vec sa mi podarilo pred nimi ukryť.“ Na oplátku za diamant dal kráľ Sinaubar princovi dary oveľa väčšej hodnoty, pretože mal na pamäti, že to bolo princovo posledné vlastníctvo. Preukázal princovi najväčšiu láskavosť a pohostinnosť, a vydal príkazy svojmu ministrovi, aby ho ubytoval v kráľovskom dome pre hostí. Kráľ si veľmi užíval spoločnosť svojho hosťa. Boli spolu každý deň a trávili čas čo najpríjemnejšie. Niekoľkokrát kráľ povedal: „Požiadaj ma o niečo a ja ti to dám.“ Jedného dňa tak veľmi naliehal dozvedieť sa, čo by potešilo princa, že mu odpovedal: „Mám len jedno želanie a to ti poviem len v súkromí.“ Kráľ hneď všetkým nariadil, aby sa stiahli a nechali ich osamote. Potom povedal: „Pre božie nebesá! Keby sa ma to opýtal niekto iný, okamžite by som dal odťať hlavu.“ Princ si to v tichosti vypočul a zabavil kráľa tak veľmi, že ten bol rád, že má takého dobrého spoločníka.

            Čas letel ako vietor. A kráľ znova prosil princa, aby si vypýtal od neho nejaký dar, a vždy dostal tú istú odpoveď: „Prajem si len blaho pre Vaše Veličenstvo. Čo viac si môžem priať?“ Raz večer sa konala hostina a sluhovia priniesli zlaté a strieborné poháre šumivého vína. A speváci s najsladšími hlasmi sa uchádzali o cenu najlepšieho speváka. Princ pil z kráľovho vlastného pohára. A keď mu víno stúplo do hlavy, vzal lutnu od jedného z hudobníkov, sadol si na koberec a spieval, až kým neočaril všetkých, ktorí počúvali, svojou hudbou a spevom. Zo všetkých strán sa ozýval potlesk a chvála. Kráľ naplnil svoj pohár, zavolal princa, dal mu ho, a povedal: „Povedz si svoje prianie! Hneď ti ho splním.“ Princ vypil víno a odpovedal: „Ó, kráľ sveta! Nuž vedz, že mám len jedno prianie. Len sa chcem dozvedieť, čo ruža urobila cyprusu.“

            „Doposiaľ všetci,“ odpovedal kráľ, „ktorí sa dozvedeli odpoveď na túto otázku, zomreli. Ak je to tvoje jediné prianie, poviem ti to. Urobím to však len pod podmienkou, že keď si to vypočuješ, tak sa podrobíš smrti.“ Princ s tým súhlasil a povedal: „Máš moje slovo.“

            Kráľ potom vydal príkaz svojmu sluhovi, ktorý vedľa neho položil drahý koberec z európskeho zamatu, aby priviedol psa na zlatom remienku ozdobenom drahokamami a nechal ho ľahnúť si na koberec. Dnu vstúpila skupina krásnych dievčat, ktoré sa postavili okolo psa a čakali.

            Potom dvanásť sluhov vtiahlo dovnútra veľmi krásnu ženu. Bola až tak neobyčajne nádherná, že svojou krásou by zatienila aj slnko. Kráľ rozkázal, aby ju stokrát zbičovali bičom po chrbte. Dievčina od bolesti hlasno vzdychala. Sluhovia rozprestreli obrusy a priniesli jedlo. Pred psa prestreli lahodné mäso a vodu v kráľovskom pohári z čínskeho porcelánu. Keď sa dosýta najedol, zbytky z jedla položili pred tú krásnu ženu a donútili ju, aby ich jedla. Ako plakala, z jej očí jej padali namiesto sĺz perly, a keď sa usmiala, z jej pier padali ruže. Perly a kvety pozbierali a vzali do kráľovskej pokladnice.

            Potom kráľ povedal: „Už si to videl. Splnil si svoj cieľ.“ „Skutočne,“ povedal princ, „videl som veci, ktorým nerozumiem a o ktorých neviem, čo znamenajú. Povedz mi význam tohto príbehu a zabi ma.“

            Vtedy kráľ povedal: „Žena, ktorú tu vidíš v reťaziach, je moja manželka. Volá sa Gula, Ruža, a ja som Sinaubar, Cyprus. Jedného dňa, ako som poľoval, som veľmi vysmädol. Po dlhom hľadaní som objavil studňu na mieste takom tajnom, že i vtáky a zvieratá by ju našli len s veľkým úsilím. Bol som sám. Z turbanu som si spravil lano a z čiapky vedro. V studni bolo veľa vody. No keď som spustil lano, niečo ho zachytilo a ja som ho vôbec nemohol vytiahnuť hore. Zakričal som do studne: „Ó, Boží služobník! Nech si už ktokoľvek, prečo so mnou zaobchádzaš tak nespravodlivo? Umieram od smädu. Pusti to lano, v mene Božom!“ Zo studne sa ozvali výkriky: „Ó, Boží služobník! Boli sme v studni už dosť dlho. V mene Božom, dostaň nás odtiaľto von!“ Po niekoľkých pokusoch sa mu podarilo hore vytiahnuť dve slepé ženy. Povedali, že sú víly a že ich vo svojom hneve ich kráľ oslepil a nechal v studni.

            „Ak nám teraz dáš liek,“ povedali, „na našu slepotu, budeme ti verne slúžiť a urobíme všetko, čo si len zaželáš.“

            „Aký je liek na vašu slepotu?“

            „Neďaleko odtiaľto,“ povedali, „vychádza z veľkého mora krava, aby sa napásla. Trocha jej trusu by nás vyliečilo. Boli by sme tvojimi večnými dlžníkmi. Ale daj si pozor, aby ťa tá krava nezbadala, lebo inak by ťa určite zabila.“

            S obnovenou silou a so sviežim duchom som vyšiel na breh. Tam som sledoval, ako krava vyšla z mora, napásla sa a vrátila sa naspäť. Potom som vyšiel zo svojho úkrytu, vzal trochu z jej trusu a priniesol ho vílam. Natreli si ním oči a s Božou pomocou znova videli.

            Poďakovali sa mi a aj nebesám, a začali rozmýšľať o tom, ako by mi mohli ukázať svoju vďačnosť. „Kráľ duchov a víl,“ povedali, „má dcéru, ktorú stráži vlastnými očami. Myslí si o nej, že je tým najkrajším dievčaťom na zemi. A v skutočnosti sa jej v kráse nikto nevyrovná. Musíš si získať jej srdce. A ak prechováva náklonnosť voči niekomu inému, toho musíš vyhnať preč a získať si ju pre seba. Jej matka ju tak veľmi ľúbi, že je neustále v jej prítomnosti, a nechce dovoliť nikomu, aby sa s ňou zosobášil. Musíš naučiť princeznú, aby ťa milovala a aby bez teba nemohla žiť. Ale ak sa o tom dozvie jej matka, nechá ťa spáliť v ohni. Ak sa tak stane, ako poslednú láskavosť si musíš vypýtať, aby tvoje telo bolo pomazané olejom, aby si mohol horieť rýchlejšie a bol ušetrený mučenia. Ak ti kráľ duchov a víl splní tvoje posledné želanie, my dve ťa budeme natierať olejom, ale nenatrieme ťa obyčajným olejom, ale takou masťou, že keby si bol aj tisíc rokov v ohni, nemal by si na svojom tele ani len stopu popáleniny.

            Nakoniec ma dve víly vzali do domu dievčaťa. Videl som, ako roztomilo spí. Určite bola najkrajšia. Stál som tam ohromený dokonalosťou jej krásy, akoby som bol zmyslov zbavený a nevedel som, či je skutočná alebo či je to len sen. Keď som konečne uvidel, že sa mi to len nesníva, ďakoval som vílam, že som konečne našiel hodnotný cieľ svojej cesty, a to skutočný poklad.

            Keď dievčina víla otvorila svoje oči, so strachom sa vydesene opýtala: „Kto si? Prišiel si kradnúť? Ako si sa sem dostal? Buď rýchly! Zachráň sa pred vírom skazy duchov, víl a démonov, ktorí ma strážia, lebo keď sa zobudia, sa ťa zmocnia.“

            Šíp lásky ma však zasiahol hlboko a aj dievča na mňa láskavo hľadelo. Nemohol som odísť preč. Niekoľko mesiacov som sa ukrýval v jej dome. Neodvažovali sme sa to dať vedieť jej matke. Jedného dňa jej otec jej povedal: „Zlatko, nejaký čas už pozorujem, že tvoja krása nie je to, čo bývala. Ako je to možné? Neochorela si nejako? Povedz mi, aby som mohol vyhľadať liek.“ Bohužiaľ, teraz už neexistoval spôsob, ako utajiť zmiešanú rozkoš a úzkosť z našej lásky. A tajomstvo vyšlo najavo. Dostal som sa do väzenia a pre moju ružu sa svet stal temným, lebo jej zobrali jej milenca.

            Kráľ duchov a víl nariadil, aby ma upálili, a povedal: „Prečo si, človeče, urobil túto zákernú vec v mojom dome?“ Jeho démoni a víly nazbierali na kopu jantárové drevo a chceli ma na ňu postaviť. Keď vtom som si spomenul na slová dvoch víl, ktoré som zachránil. Tak som požiadal, aby natreli moje telo olejom, aby som mal mučenie čím skôr za sebou. Mojej žiadosti vyhoveli. Tie dve víly ich presvedčili, že sú mastičkárky, a natreli ma ohňuvzdornou mastičkou. Vložili ma do ohňa, ktorý horel sedem dní a nocí. Na konci týždňa kráľ duchov a víl nariadil, aby popol z popravy vysypali na hromadu prachu, a mňa tam našli živého a bez zranenia.

            Kráľovná Perisa, ktorá videla, ako sa Gula trápila láskou ku mne, sa teraz prihovorila kráľovi a povedala: „Je zrejmé, že šťastie tvojej dcéry je spojené s jeho šťastím. Pretože mu oheň neublížil. Najlepšie bude, aby sme mu dali našu dcéru, lebo sa navzájom veľmi ľúbia. On je kráľ Vakaru, a lepšieho ženícha pre ňu nenájdeš.“

            Kráľ s tým súhlasil, a medzi mnou a Gulou uzavrel formálne manželstvo. Teraz vieš, akú cenu som za toto neverné stvorenie zaplatil. Ó, princ! Pamätáš si na našu dohodu?“

            „Pamätám si,“ povedal princ, „ale povedz mi, čo priviedlo kráľovnú Gulu do jej súčasného stavu?“

            „Jednej noci,“ pokračoval kráľ Sinaubar, „ma zobudilo, keď som pocítil, že Guline ruky a nohy vedľa môjho tela boli až smrteľne studené. Spýtal som sa jej, že kde bola, keď je taká studená. Povedala mi, že musela ísť von. Nasledujúce ráno, keď som vošiel do svojej stajne, uvidel som, že dva moje kone, Vietor a Tiger, boli veľmi chudé a opotrebované. Pokarhal som čeľadníka a zbil som ho. Spýtal sa, že akú chybu spravil, a povedal, že moja žena každú noc berie jedného alebo druhého z týchto koní, odíde na ňom preč a vráti sa až tesne pred svitaním. V srdci sa mi zapálil plameň. Pýtal som sa seba, že kde môže chodievať a čo môže robiť? Povedal som čeľadníkovi, aby o tom mlčal, a keď nabudúce Gula vezme zo stajne koňa, aby druhého rýchlo osedlal a priviedol ku mne. V ten deň som nelovil, ale zostal som doma, aby som mohol celú vec vyriešiť. V noci som si ako obvykle ľahol a tváril som sa, že som zaspal. Keď sa zdalo, že bezpečne spím, Gula vstala a ako obvykle išla do stajne.

            Vtedy bol na rade kôň Tiger. Odcválala na ňom. Ja som si teda zobral koňa Vetra a nasledoval som ju. So mnou išiel aj tento verný pes, ktorého tu vidíš. Verný priateľ, ktorý ma nikdy neopustil.

            Keď som prišiel na úpätie tých kopcov, ktoré ležia za mestom, uvidel som Gulu zosadnúť z koňa a ísť k domu, ktorý tam postavili nejakí banditi. Vedľa dverí bolo vysoké sedadlo a na ňom sedel obrovský bandita, ktorému sa pozdravila. Muž vstal a bil ju až bola poznačená ranami a samá modrina, ale ona sa ani slovom nesťažovala. Bol som ako onemený. Pretože raz, keď som ju udrel len stopkou od ruže, sa sťažovala a trápila sa preto tri dni! Potom jej bandita povedal: „Ako to, že si taká škaredá a máš holú hlavu? Prečo tak meškáš a prečo nemáš na sebe svadobné šaty?“ Ona mu odpovedala: „Môj muž nezaspal veľmi rýchlo. Celý deň bol doma. Tak som nemala ani čas sa ozdobiť šperkami. Prišla som tak rýchlo, ako som vedela.“ Po chvíli ju zavolal, aby si sadla vedľa neho. Ale to už bolo viac, ako som dokázal zniesť. Stratil som nad sebou kontrolu a vrhol som sa naňho. Chytil ma za golier a smrtonosne sme spolu zápasili. Zrazu moja manželka Gula prišla ku mne zozadu, chytila mi nohy a zvalili ma na zem. Ako ma ten bandita držal na zemi, ona vytiahla môj vlastný nôž a podala mu ho. Už som mal byť dávno zabitý, keby nebolo môjho psa, ktorý vyskočil na banditu a zahryzol sa mu do krku a stiahol ho na zem. Ja som vstal a toho darebáka som dorazil. Boli tam ešte ďalší štyria banditi. Troch z nich som zabil a štvrtému sa podarilo utiecť a uchýlil sa pod trón Mirafrúzy, dcéry kráľa Kimusa. Gulu som vzal naspäť do svojho paláca. Od tej doby až doteraz sa k nej správam tak, ako sa zaobchádza so psom. A o svojho psa sa starám, akoby to bola moja manželka. Tak už vieš, čo ruža urobila cyprusu. A teraz musíš dodržať svoju dohodu so mnou.“

            „Dodržím slovo,“ povedal princ. „Môžeš mi však dať priniesť na strechu trochu vody, aby som sa tam naposledy obradne umyl?“

            Kráľ s touto žiadosťou súhlasil. Princ sa postavil na strechu, kde zapálil jedno zo Simurgových pierok. Rovno nato sa tam objavil vták Simurg, vzal princa na svoj chrbát a vzniesol sa hore k zenitu.

            Po chvíli kráľ Sinaubar povedal svojim sluhom: „Ten mladý muž je už dlho na streche. Choďte za ním a priveďte ho!“ Ale na streche nebolo po ňom ani stopy. Iba ďaleko a vysoko na oblohe bolo vidno, ako ho vták Simurg odnáša preč. Keď sa kráľ dozvedel o jeho úteku, poďakoval nebu, že nemusel preliať jeho krv.

            Simurg letel stále vyššie a vyššie, až kým nevyzerala Zem ako vajce odpočívajúce na oceáne. Nakoniec sa spustil rovno dolu a pristál pri svojom hniezde. Láskavého princa tam privítali mladé vtáčence, ktoré sa k nemu správali veľmi pohostinne. Vyrozprával im celý príbeh o ruži a cypruse. Potom ho Simurg naložil množstvom darov, ktoré zhromaždil z miest zo široko-ďaleka. Princ išiel priamo na Zámok stretávajúcich sa mečov. Kráľ lev mu vyšiel v ústrety. Vzal so sebou dcéru kapitána banditov, ktorej meno bolo tiež Gula. A spolu s jej majetkom a služobníctvom prišli na Miesto darov. Tu sa zastavili na noc a prenocovali tu. Za úsvitu sa rozlúčil s kráľom levom a vydal sa na cestu do krajiny princeznej Jamily.

            Keď Jamila počula, že je princ nablízku, spolu s množstvom svojich slúžok mu vyšla oproti, aby ho čo najláskavejšie prijala. Ich stretnutie bolo radostné. Spoločne išli do záhradného paláca. Jamila zhromaždila všetky svoje dôležité osobnosti a v ich prítomnosti sa uzavrelo ich manželstvo. O niekoľko dní neskôr zverila všetky svoje kráľovské záležitosti na starosť svojmu ministrovi a pripravila sa na cestu s princom. Predtým, ako odišli, premenila všetkých začarovaných jeleňov, ktorých začarovala jej sestra Latifa, do svojich pôvodných podôb späť na mužov. Prijala ich požehnanie a poslala ich naspäť do svojich domovov. Samotnú zlú Latifu nechala celkom samu v záhradnom dome. Keď bolo všetko pripravené, vyrazili so všetkým jej služobníctvom, všetkým jej pokladom a majetkom, a pokojne odcestovala do mesta kráľa Kimusa.

            Keď sa kráľ Kimus dopočul o príchode takej veľkej spoločnosti, poslal mu oproti svojho ministra, aby ho čestne privítal a spýtal sa ho, čomu vďačia za jeho návštevu. Princ poslal späť správu, že vôbec nepomýšľa na vojnu, ale napísal: „Kráľ Kimus, dávam ti na známosť, že prichádzam, aby som ukončil zločiny tvojej drzej dcéry, ktorá kruto popravila mnohých kráľov a kráľových synov, a zavesila ich hlavy na hradby zámku. Prichádzam, aby som jej dal správnu odpoveď na jej hádanku.“ O niečo neskôr nato vošiel do mesta, udrel na bubny a následne nato ho predviedli pred kráľa.

            Kráľ ho prosil, aby radšej s hádankou nemal nič spoločného, pretože nikto s odpoveďou na ňu ešte neuspel a každý prišiel tak o život. „Ó, kráľ!“ odpovedal princ. „Som tu na to, aby som odpovedal na hádanku. A v tom neustúpim.“

            Mirafrúze povedali, že jeden ďalší muž stavil svoju hlavu na jej otázku, a že tento teraz pozná odpoveď. Na princovu žiadosť zvolali všetkých dôstojníkov a významných ľudí krajiny, aby počuli jeho odpoveď na princezninu hádanku. Všetci sa zhromaždili. Boli tam aj kráľ, kráľovná Gulracha, ich dcéra, a princ.

            Princ sa spýtal Mirafrúzy: „Ako znie tvoja hádanka?“

            „Čo ruža urobila cyprusu?“ spýtala sa.

            Princ sa usmial, otočil sa a oslovil celé zhromaždenie.

            „Vy, ktorí ste skúsení muži a vyznáte sa v rôznych záležitostiach, vedeli ste niekedy, počuli alebo videli niečo o tejto záležitosti?“

            „Nie!“ odpovedali. „Nikto o tom nikdy nič nevedel, nepočul ani nevidel. Je to len prázdna fantázia.“

            „Od koho to teda princezná počula? Táto prázdna fantázia spôsobila smrť mnohých Božích služobníkov.“

            Všetci videli zmysel v jeho slovách a prejavili s ním súhlas. Potom sa princ obrátil k princeznej: „Povedz nám pravdu, princezná! Kto ti povedal o tejto hádanke? Poznám ju na posledný chlp, dovnútra i von. Ale keď ti poviem, čo viem, kto je tu, kto môže povedať, že hovorím pravdu? Musíš predložiť osobu, ktorá potvrdí moje slová.“

            Srdce jej kleslo, pretože sa obávala, že jej dlho strážené tajomstvo vyjde teraz na povrch a všetci o tom budú hovoriť. Ale povedala iba toľko: „Vysvetli to!“

            „Vysvetlím to v plnom rozsahu, keď sem privedieš tuláka, ktorého schovávaš pod svojím trónom.“

            Tu kráľ začudovane zakričal: „Vysvetli, mladý muž! Akého tuláka ukrýva moja dcéra pod trónom?“

            „To,“ povedal princ, „uvidíš, keď sem dáš priviesť tuláka, ktorý sa nachádza pod princezniným trónom.“

            Okamžite poslal poslov do záhradného domu a po chvíli sa vrátili s tulákom, ktorého objavili v tajnej komore pod trónom Mirafrúzy. Bol oblečený v čestnom rúchu a obklopený luxusom. Kráľ bol ohromený úžasom, ale dievča pozbieralo svoje sebavedomie a rozmýšľalo nad tým, že možnože princ počul o prítomnosti tuláka, ale že už nič viac nevie. A tak povýšene povedala: „Princ! Neodpovedal si na moju hádanku.“

            „Ó, príliš úžasne drzá ženská,“ zvolal, „ešte neľutuješ?“

            Potom sa obrátil k ľuďom a vyrozprával im celý príbeh o ruži a cypruse, o kráľovnej Gule a kráľovi Sinaubarovi. Keď prišiel vo svojom rozprávaní tam, kde kráľ Sinaubar zabil banditov, povedal tulákovi, ktorý stál pred ním: „A ty si tam bol tiež, ale podarilo sa ti utiecť.“

            „Áno, je to tak! Všetko sa stalo presne tak, ako si povedal!“ potvrdil jeho slová tulák.

            Na kráľovskom dvore i po celej krajine sa všetci veľmi tešili, že sa konečne vyriešila hádanka a pretože už sa nebudú zabíjať ďalší králi ani princovia. Kráľ Kimus odovzdal svoju dcéru princovi Almasovi. Ten sa však odmietol s ňou oženiť a vzal ju so sebou ako svoju zajatkyňu. Potom požiadal, aby hlavy z hradných múrov zvesili a dôstojne ich pochovali. Toto sa stalo. Princ potom dostal od kráľa všetko, čo patrilo Mirafrúze, jej poklady zlata a striebra, jej drahé veci a koberce, vybavenie jej domácnosti, jej kone a ťavy, a všetkých jej služobníkov.

            Potom sa vrátil do svojho tábora a poslal po Dilarámu, ktorá prišla a priniesla so sebou všetok svoj majetok, a svoje zlato a šperky. Keď bolo všetko pripravené, princ Almas sa vydal domov. Vzal so sebou Jamilu, Dilarámu a Gulu, dcéru Taramtaka, a zlomyseľnú Mirafrúzu. Všetky ich veci viezli na koňoch, ťavách a veľkom množstve vozíkov.

            Keď sa priblížili k hranici krajiny Almasovho otca, správa o ich príchode sa rýchlo šírila pred nimi. Celé mesto ich prišlo privítať. Kráľ Samanlalpoš – Rubínový jazmín tak veľmi oplakával stratu svojich synov, že si až oči vyplakal a bol teraz slepý. Keď ho princ objal a pobozkal, dal mu svoje požehnanie. Princ vybral fľaštičku s očnou vodou Šalamúna, ktorú mu dal Simurg a ktorá odhaľuje skryté veci na zemi. Umyl ňou oči svojho otca, ktorý zrazu uvidel svetlo a rozoznal tvár svojho syna.

            Princ predviedol pred kráľa Mirafrúzu a povedal: „Tu je vrah tvojich synov. Rob s ňou, ako uznáš za vhodné.“ Kráľ si myslel, že sa princovi asi páči jej krása, tak len povedal: „Pokoril si ju. Rob si s ňou, čo len chceš.“

            Potom princ poslal po štyri rýchle a silné kone. Na každého z nich priviazal jednu ruku alebo jednu nohu túlavého banditu, a kone postavil do štyroch svetových strán a pôvodcu zla roztrhali na kúsky ako papier.

            To Mirafrúzu strašne vystrašilo, pretože si pomyslela, že to isté sa možno stane aj jej. Tak zvolala na princa: „Ó, princ Almas! To, čo je najťažšie získať, sa najviac cení. Doteraz som nebola so žiadnym mužom ani som žiadneho neľúbila. Veľa kráľov a kráľových synov zomrelo mojou rukou, pretože to bol ich osud, aby tak zomreli. V tejto veci som nezhrešila. To bol ich osud z večnosti. A od začiatku bolo dané, že môj osud sa má spojiť s tým tvojím.“

            Princ sa nechal presvedčiť argumentom o predurčení a keďže bola veľmi krásnou dievčinou, vzal si ju tiež do zákonného manželstva. Na jednej strane paláca bývala Mirafrúza a Jamila, a na druhej strane Dilaráma a Gula. Princ prežil s týmito svojimi štyrmi manželkami, ako je v arabskom svete zvykom, zvyšok svojho života v príjemnej a spoločenskej zábave.

            A takto končí príbeh o tom, čo ruža povedala cyprusu.

            Koniec, koniec, koniec!

[@ Andrew Lang, Robert Hodosi]