9*02*/306*/ Strážca čarovnej gule **(4,40k)

Ďaleko, veľmi ďaleko v lese bola jedna malá chatka. žil v nej muž, ktorý bol veľmi slávny lovec. Mal manželku a štyri deti. Deti sa mohli hrať iba blízko chatky. Mali zakázané ísť ďalej, lebo sa vedelo, že na druhej strane lesa, neďaleko veľkej rieky, bývala bosorka, ktorá mala čarovnú guľu, ktorú používala na kradnutie detí.

            Jej plán bol veľmi jednoduchý a vždy sa jej vydaril. Keď chcela dieťa, jednoducho hodila guľu smerom k jeho domovu, a nech to bolo akokoľvek ďaleko, guľa sa k nej vždy vrátila. Akonáhle dieťa zbadalo guľu, tá sa hneď začala pomaly kotúľať naspäť k bosorke. Vždy sa držala len kúsok od dieťaťa, aby si myslelo, že ju za chvíľu už chytí. Ale to sa mu nikdy nepodarilo, a jeho rodičia ho už viac neuvideli.

            Samozrejme že rodičia sa snažili nájsť svoje deti, ale les bol taký rozsiahly a čarodejnica taká prefíkaná, že vždy presne vedela, kam sa ju chystajú hľadať. Takže vždy bola niekde inde. Okrem toho bolo vždy možné, že ich deti boli zjedené vlkmi, ktorých sa tam v zime potulovali početné svorky.

            Jedného dňa chcela stará bosorka malého chlapca. Tak hodila svoju čarovnú guľu smerom k chatke poľovníka. Jeho malý syn stál vonku a z luku strieľal šípy na terč. Ale v okamihu, keď uvidel guľu vyrobenú zo skla, ktorá neustále menila svoje farby – zelenú, modrú a bielu, odhodil svoj luk a sklonil sa, aby guľu zodvihol. Ale akonáhle tak urobil, tá sa začala veľmi jemne kotúľať dolu kopcom. Chlapec o ňu nechcel prísť. A keďže ju už mal raz na dosah, tak sa dal na jej prenasledovanie. Guľa pred ním neustále išla dopredu. Stále ju mal na dosah ruky, a napriek tomu ju nikdy nedokázal chytiť. Guľa sa kotúľala čoraz rýchlejšie a chlapec bol z celej naháňačky stále viac a viac vzrušený. Tentokrát sa jej takmer dotkol. Minul ju len o vlások. Keby trochu pobehol dopredu, určite by sa mohol dostať pred ňu. Vyskočil a utekal za ňou. Vtom zrazu zakopol a ocitol sa v dome bosorky!

            „Vitaj že! Vitaj! Vnúčik môj!“ povedala bosorka. „Vstaň a oddýchni si. Máš za sebou veľmi dlhú prechádzku. Som si istá, že musíš byť unavený.“ Chlapec si teda sadol a zjedol jedlo, ktoré mu dala do misky. To jedlo bolo celkom iné, ako čokoľvek, čo predtým ochutnal. Považoval za ho veľmi lahodné. Keď zjedol zo svojho jedla aj posledný kúsok, bosorka sa ho spýtala, či sa niekedy postil.

            „Nie,“ odpovedal chlapec. „Keď sme mali nejaké jedlo, vtedy som sa nikdy nepostil.“

            „Budeš sa musieť postiť, ak chceš, aby ťa duchovia urobili silným a múdrym, a čím skôr začneš, tým lepšie.“

            „Nuž dobre,“ povedal chlapec, „Čo mám urobiť ako prvé?“

            „Ľahni si na tieto byvolie kože pri dverách chatky,“ odpovedala bosorka. A chlapec si ľahol. Ako tam ležal, prišli za ním veveričky, mladé medvede a vtáky, a rozprávali sa s ním.

            Na konci desiatich dní prišla za ním stará žena s miskou rovnakého jedla, aké jedol predtým.

            „Vstaň, vnuk môj! Už si sa postil dosť dlho. Navštívili ťa dobrí duchovia, a obdarili ťa múdrosťou a silou, po ktorých tak veľmi túžiš?“

            „Niektorí prišli a dali mi časť z oboch,“ povedal chlapec, „ale mnohí z nich sa držali ďalej odo mňa.“

            „Potom sa teda musíš postiť ešte ďalších desať dní,“ povedala bosorka.

            Tak chlapec si znova ľahol na byvolie kože a postil sa ďalších desať dní. Na konci toho času sa otočil ku stene a postil sa ďalších dvadsať dní. Napokon naňho čarodejnica zavolala a povedala: „Poď sa najesť niečoho, vnuk môj.“ Ako ju chlapec počul, vstal a zjedol jedlo, ktoré mu dala. Keď dojedol posledný kúsok, sa mu prihovorila rovnako ako predtým: „Povedz mi, vnuk môj, či ťa za tieto dni, keď si sa postil, nenavštívili dobrí duchovia.“

            „Nie všetci, babka,“ odpovedal. „Stále sú niektorí, ktorí sa odo mňa držia ďalej a hovoria, že som sa nepostil ešte dostatočne dlho.“

            „Potom sa musíš postiť ešte dlhšie,“ odpovedala stará žena. „Musíš sa postiť až dovtedy, kým nedostaneš dary od všetkých dobrých duchov. Ani jeden nesmie chýbať.“

            Chlapec nič nepovedal, a po tretíkrát si ľahol na byvolie kože a ďalších dvadsať dní sa postil. Na konci tohto času si bosorka už myslela, že je mŕtvy, jeho tvár bola taká bledá a telo také nehybné. Ale keď ho nakŕmila z misky, jeho telo zosilnelo a čoskoro sa dokázal posadiť.

            „Už si sa postil dosť dlho,“ povedala, „dlhšie ako ktokoľvek predtým. Určite už boli všetci dobrí duchovia s tebou spokojní.“

            „Áno, babka,“ odpovedal chlapec. „Všetci prišli ku mne a dali mi svoje dary.“

            Toto bosorku natoľko potešilo, že mu priniesla ešte za veľkú misu jedla. A keď jedol, mu rozprávala: „Ďaleko na druhej strane veľkej rieky je domov Zloducha. V jeho dome je veľa zlata a čo je vzácnejšie než zlato, malý mostík, ktorý sa predlžuje, keď Zloduch zamáva rukou. Takže niet rieky ani mora, cez ktoré by nevedel prekročiť. Teraz chcem ten most a nejaké to zlato pre seba, a to je dôvod, prečo som pomocou svojej gule uniesla toľko chlapcov. Pokúšala som sa ich naučiť, ako získať dary od dobrých duchov, ale nikto z nich sa nepostil dostatočne dlho. Takže nakoniec som ich musela poslať preč, aby plnili jednoduché a ľahké malé úlohy. Ale ty si bol silný a verný, tak dokážeš urobiť túto úlohu, ak budeš počúvať, čo ti hovorím. Keď sa dostaneš k rieke, priviaž si túto guľu o nohu a tá ťa cez ňu prevedie. Inak to nedokážeš zvládnuť. Ale neobávaj sa. Ver guli a budeš v úplnom bezpečí.“

            Chlapec vzal guľu a vložil si ju do batoha. Potom si vyrobil palicu, luk a niekoľko šípov, ktoré vyleteli ďalej než šípy hocikoho iného, vďaka sile, ktorú mu dali dobrí duchovia. Tí mu tiež dali moc, aby mohol zmeniť svoj tvar, a zlepšili jeho zrak a sluch, aby mu nič neuniklo. Okrem toho mu dali vedieť, že keď bude potrebovať ďalšiu pomoc, že mu ju poskytnú.

            Keď mal všetky veci pripravené, chlapec sa rozlúčil s bosorkou a vydal sa na cestu. Niekoľko dní kráčal lesom bez toho, aby stretol niekoho iného, až na svojich priateľov – veveričky, medvede a vtáky. No hoci sa zastavil a rozprával sa s nimi, dal si dobrý pozor, aby im nepovedal cieľ svojej cesty.

            Nakoniec po mnohých dňoch prišiel k rieke. Na kopci za ňou si všimol malú chatku, o ktorej sa domnieval, že je domovom Zloducha. Prúd v rieke však tiekol tak rýchlo, že vôbec ani len netušil, ako sa cez ňu dostane. Aby vyskúšal, ako rýchlo tečie voda, odlomil konár zo stromu a hodil ho do nej. Zdalo sa, že ani nedopadol poriadne do vody a už bol unášaný tak rýchlo preč, že ani jeho zázračný zrak ho nedokázal sledovať. Nedokázal sa ubrániť pocitu strachu. Ale neznášal vzdať sa nejakej úlohy, na ktorú sa už podujal. Upevnil si čarovnú guľu na pravú nohu a odvážil sa vystúpiť na rieku. K jeho veľkému prekvapeniu dokázal pokojne stáť na jej hladine. Potom ho zachvátila panika a znova sa vyškriabal na breh. O jednu či dve minúty pozbieral svoju odvahu a išiel trochu ďalej po hladine rieky. Ale jej šírka mu opäť nahnala strach. Za svoju zbabelosť sa však cítil dosť zahanbený, keďže bolo úplne zrejmé, že ho guľa dokáže udržať na povrchu rieky. A až pri treťom pokuse sa bezpečne dostal na druhú stranu rieky.

            Čo mal teraz urobiť? Vydať zo seba príšerné výkriky, ako keby mal bolesti? Zloduchovi by však bolo úplne jedno, keby sa mu niečo stalo. Zavolať ho po mene? Ale Zloduch bol dosť prefíkaný a upodozrieval by ho z nejakého triku. Musí vyskúšať niečo lepšie ako to! Potom ho zrazu napadla skvelá myšlienka a trochu vyskočil od radosti. „Och, aké hlúpe odo mňa, že som na to neprišiel skôr!“ povedal a zo všetkých síl si zaželal, aby bol Zloduch veľmi hladný, až taký hladný, že by sa nevedel dočkať chvíľky, keď mu prinesú čerstvé jedlo. A v tom okamihu Zloduch zavolal na svoju slúžku: „Nepriniesla si mi ani toľko jedla, koľko by uspokojilo vrabca. Zaraz prines nejaké ďalšie, pretože som úplne hladný.“ Potom bez toho, aby dal žene čas ísť do komory, vstal zo stoličky a potácajúc sa od hladu išiel smerom do kuchyne.

            Hneď ako sa dvere za Zloduchom zatvorili, chlapec vbehol dovnútra. Stiahol dolu batoh so zlatom a zastrčil si ho pod svoje ľavé rameno. Následne zvesil malý mostík, ktorý si dal pod svoje ľavé rameno. O útek sa nepokúšal, ako by to urobila väčšina chlapcov v jeho veku. Pretože múdrosť, ktorú mu vložili do mysle dobrí duchovia, ho naučila, že skôr ako by sa dostal k rieke a prekročil most, Zloduch by ho bol vystopoval a chytil. Tak sa urobil veľmi malým a tenkým, a skryl sa v rohu za hromadu byvolích koží. Na jednej z nich pritom urobil dierku, aby videl, čo sa deje vo vnútri.

            Len čo sa ukryl, do miestnosti vstúpila slúžka a posledný batoh so zlatom spadol na zem. Pretože akonáhle chlapec zobral jeden batoh zlata, ostatné začali jeden po druhom padať na zem. Ako si to slúžka všimla, ihneď zavolala na svojho pána, že jeden batoh plný zlata a malý most niekde zmizli. Zloduch sa okamžite vrútil do miestnosti. Celý bol od hnevu až šialený. Hneď prikázal svojej slúžke, aby išla von a našla stopy po zlodejovi, aby vedeli, kam išiel. O pár minút sa vrátila so správou, že musí byť v dome, lebo po ňom nenašla žiadne stopy, ktoré by viedli k rieke. Tak začala premiestňovať všetok nábytok v miestnosti, ale strážcu čarovnej gule sa jej nepodarilo objaviť.

            „Ale aj tak, on tu predsa len niekde musí byť,“ povedala si v duchu a druhýkrát začala prehľadávať hromadu byvolích koží. Strážca gule, ktorý vedel, že teraz sa mu už nepodarí uniknúť, si narýchlo želal, aby Zloduch už viacej nevládal jesť.

            „Ach, táto koža je natrhnutá,“ zvolala slúžka a potriasla kožou, „a za ňou je zlodej.“

            „Bol si to ty, kto vzal moje zlato a most?“ spýtal sa Zloduch.

            „Áno,“ odpovedal strážca gule, „to som bol ja, kto ich vzal.“

            Zloduch pokynul žene, ktorá sa ho spýtala, že kde ich ukryl. Chlapec zdvihol ľavé rameno, pod ktorým bol batoh so zlatom. Slúžka zobrala nôž a zoškriabala mu z kože zlato, aby mu pod ramenom nezostal z neho ani len kúsok.

            „A čo si urobil s malým mostom?“ spýtala sa. A on zdvihol pravé rameno, odkiaľ vybrala mostík. Medzitým sa Zloduch natešene díval. „Daj si pozor, aby ti neutiekol,“ zasmial sa. „Daj zovrieť trochu vody a priprav ho na varenie. Ja pôjdem zatiaľ pozvať svojich priateľov vodných démonov na hostinu.“

            Žena chytila strážcu gule medzi palcom a ukazovákom, a chcela ho odniesť do kuchyne. Keď vtom sa chlapec ozval:

            „Ja som teraz veľmi vychudnutý a malý,“ povedal. „Sotva by som stál za tú námahu, aby ste ma uvarili. Ale ak si ma ponecháte ešte dva dni a poriadne ma nakŕmite, budem potom veľký a tučný. Ak prídu teraz vaši priatelia vodní démoni a zistia, že ja mám byť pre nich hostinou, potom si budú myslieť, že ste sa na nich chceli len zabaviť.“

            „Nuž, možno že máš pravdu,“ odpovedal Zloduch. „Ponecháme si ťa ešte dva dni,“ a odišiel na návštevu k vodným démonom.

            Medzitým ho Zloduchova slúžka zaviedla do malej búdy, kde ho priviazala o skobu v stene. A každú hodinu mu dávala jesť. Na konci druhého dňa bol tučný a veľký ako vianočný moriak, a ťažko pohyboval hlavou z jednej strany na druhú.

            „Už je dobre vypasený,“ povedal Zloduch, ktorý sa neustále chodil naňho pozerať, ako si vedie. „Pôjdem povedať vodným démonom, že ich očakávame na večeru. Polož kanvicu na oheň, ale v žiadnom prípade vývar neochutnaj.“

            Zloduchova slúžka nestrácala čas v plnení jeho rozkazov. Urobila slabý oheň, naplnila kanvicu vodou a zavesila ju na lano, ktoré viselo zo stropu nad ohňom. Potom priniesla strážcu gule. Keď ten uvidel všetky tieto prípravy, si prial, aby voda vtedy, keď bude v kanvici, nevrela, ale len syčala a bublala, a tiež, aby sa voda zmenila na tuk.

            Kanvica čoskoro začala pískať a voda v nej bublať. Strážca gule v nej začal plávať. Veľmi skoro sa navrch vyplavil tuk, z ktorého mala byť omáčka. Strážca gule, ktorý sa pohupoval zo strany na stranu, zavolal na Zloduchovu slúžku, aby ochutnala vývar. Pretože si myslel, že ho treba trochu prisoliť. Slúžka veľmi dobre vedela, že jej pán jej zakázal ochutnať vývar. Ale keď raz dostala tento nápad do svojej hlavy, vôňa z kanvice jej pripadala taká lahodná, že zobrala z háku dlhú naberačku a ponorila ju do kanvice.

            „Keď budeš stáť tak ďaleko, všetko to rozleješ,“ povedal chlapec. „Prečo neprídeš trochu bližšie?“ Keď tak urobila, vyskočil z kanvice a vykríkol na duchov, aby mu vrátili jeho obvyklú veľkosť a silu, a aby voda začala vrieť. Potom kopol do kanvice a všetka tá vriaca voda sa vyliala na ňu. Preskočil jej telo a znova uchytil batoh so zlatom a malý mostík. Zobral i svoju palicu, luk a šípy. Zloduchovu chatku podpálil a utekal k rieke, ktorú sa mu pomocou čarovného mostíka podarilo bezpečne prekročiť.

            Chatka, ktorá bola vyrobená z dreva, zhorela až do tla, a to ešte predtým, ako sa vrátil Zloduch aj s početným zástupom vodných démonov. Po nikom a ničom nebolo ani stopy. Tak vyšiel k rieke. Na jej druhej strane na brehu uvidel pokojne sedieť strážcu gule. Vtedy Zloduch hneď zistil, čo sa stalo. Vodným démonom teda povedal, že nakoniec nebude žiadna hostina. Potom zavolal na strážcu gule, ktorý teraz jedol jablko.

            „Už ťa poznám,“ povedal. „A keďže si ma zničil a už nie som viacej bohatý, vezmeš ma za svojho služobníka?“

            „Áno, vezmem ťa do služby, hoci si sa ma pokúsil zabiť,“ odpovedal strážca gule a prehodil čarovný most ponad rieku. Ale keď bol Zloduch uprostred mosta, chlapec si zaželal, aby sa most opäť zmenšil. Zloduch spadol do búrlivej vody v rieke, kde sa utopil. A svet sa ho navždy zbavil.

            ***

            Strážcovi gule sa teda podarilo utopiť Zloducha, ktorý už nemohol robiť ďalšie zlo. Lenže chlapec zabudol cestu naspäť k domu babky. Hoci prehľadal celý les, nepodarilo sa mu nájsť jej chatku. Počas tejto doby zablúdil na mnohé zvláštne miesta a zažil veľa dobrodružstiev. Jedného dňa prišiel do chatky, kde žilo mladé dievča. Bol veľmi unavený a hladný, tak ju prosil, aby ho pustila dnu, nech si môže trochu oddýchnuť. Zostal u nej veľmi dlho a medzitým sa to dievča stalo jeho manželkou. Jedného rána uvidel, ako sa pred chatkou hrajú dve malé deti. Vyšiel von, aby sa s nimi porozprával. Len čo ho však uvideli, začali od strachu kričať a utiekli. „To sú deti mojej sestry, ktorá bola na dlhej ceste,“ povedala mu jeho manželka. „A keďže už vie, že si môj manžel, bude ťa chcieť zabiť.“

            „Ach, nech len skúsi,“ odpovedal strážca gule. „Nebude to po prvýkrát, čo si to niekto želal urobiť. A aj tak som stále tu, ako dobre vidíš.“

            „Buď pri nej opatrný,“ povedala mu manželka, „ona je veľmi prefíkaná.“ Ale práve v tej chvíli jej sestra prišla.

            „Ahoj, švagor! Ako sa máš? Toľkokrát som už o tebe počula, že som teraz veľmi rada, že ťa konečne spoznávam. Počula som, že si mocnejší než ktorýkoľvek človek na zemi. A keďže i ja som dosť mocná, vyskúšajme, kto z nás je silnejší!“

            „To je roztomilé,“ odpovedal. „Navrhujem, aby sme začali krátkymi pretekmi a potom prejdeme k niečomu inému.“

            „To mi bude vyhovovať,“ odpovedala jeho švagriná, ktorá bola bosorka. „A dohodnime sa, že kto vyhrá, bude mať právo toho druhého zabiť.“

            „Och, istotne,“ povedal strážca gule. „A myslím si, najlepšie bude bežať na koniec celej prérie. Tá meria veľa kilometrov. Zabehneme na jej koniec a naspäť.“

            Keď sa dohodli na podmienkach, obaja sa pripravili na preteky. Strážca gule v tichosti prosil dobrých duchov, aby mu pomohli, a nenechali ho padnúť do rúk tejto zlomyseľnej bosorky.

            „Keď sa slnko dotkne kmeňa tamtoho stromu, odštartujeme,“ povedala bosorka ako obaja stáli vedľa seba. Hneď s prvým krokom sa strážca čarovnej gule zmenil na vlka a dlho sa držal vpredu. Potom počul, ako bosorka celá zadychčaná beží za ním a doháňa ho. Veľmi skoro sa dostala pred neho. Strážca gule sa premenil na holuba a rýchlo preletel okolo nej dopredu. Ale za krátku chvíľu ho znova predbehla. Koniec prérie bol na dohľad. I pomyslel si chlapec: „Vrana vie lietať rýchlejšie ako holub.“ A ako vrane sa mu podarilo ju zase predbehnúť. Už sa mu zdalo, že ju navždy predbehol. No ona pozbierala celú svoju silu a prešmykla sa pred neho. Chlapec sa vtedy premenil na jastraba a v tejto podobe sa dostal až ku koncu prérie. Tam sa obaja v tesnej blízkosti otočili a ponáhľali sa domov.

            Strážca gule vyskúšal letieť v podobe viacerých vtákov. Ale zakaždým sa ho bosorke podarilo predstihnúť. Cieľ bol stále bližšie a bližšie. Chlapec vedel, že pokiaľ sa mu nepodarí ju predbehnúť pred cieľom, že ho bosorka zabije pred jeho dverami a pred očami jeho manželky. Zrak sa mu od únavy rozmazal a unavene mával krídlami, ktoré ho ledva niesli. Zatiaľ čo bosorka pôsobila sviežejšie než kedykoľvek predtým. Ktorý vták by bol rýchlejší? Keby mu to tak povedali dobrí duchovia. A zrazu si spomenul. Ktovie prečo ho to nenapadlo predtým. Ušetril by sa pred toľkou únavou. A v nasledujúcom okamihu okolo bosorky preletel kolibrík, rýchlo ako blesk. Svoje perie mal celé sfarbené do modra a zelena. Vletel až do domu. Bosorka lapala po dychu a z prehry v pretekoch bola veľmi rozzúrená, lebo predtým si bola istá, že sa jej podarí vyhrať. Strážca gule sa premenil späť na mládenca a udrel ju po hlave a bolo po nej. A tak sa zbavili zlomyseľnej bosorky.

            Strážca čarovnej gule bol po dlhý čas spokojný s tým, že bude žiť pokojne doma so svojou manželkou a deťmi. Pretože už bol z dobrodružstiev unavený. Poľoval len toľko, aby mali čo jesť. No jedného dňa sa stalo, že zjedol nejaké jedovaté bobule, ktoré našiel v lese. Odvtedy sa mu zdravie neustále zhoršovalo a cítil, že zanedlho zomrie.

            „Keď zomriem, nepochovaj ma v zemi,“ povedal, „ale daj ma medzi tamtú húštinu stromov.“ Tak jeho manželka a jeho tri deti bdeli pri jeho posteli a dávali naňho pozor. Potom ho umiestnili na plošinku urobenú z konárov v háji medzi stromami. A keď sa s plačom vrátili do chatky, všimli si, ako sa čarovná guľa kotúľala preč ku starej babke. Jeden zo synov vyskočil a chcel ju zastaviť. Pretože strážca gule im často rozprával svoj príbeh o tom, ako sa mu pomocou tejto čarovnej gule podarilo prekročiť rieku. Ale guľa bola preňho až moc rýchla. Tak sa museli uspokojiť s tým, majú po ich otcovi len jeho vojnovú palicu, luk a šípy, ktoré starostlivo odložili.

            Okolo ich domu prechádzalo mnoho cestovateľov. Medzi nimi bol i jeden náčelník, ktorý požiadal o ruku dcéru strážcu čarovnej gule. Matka povedala, že nejaký čas musí o tom ešte popremýšľať, pretože jej dcéra je ešte veľmi mladá. Tak sa dohodli, že muž odíde domov so svojimi priateľmi a že sa vráti o mesiac, aby zistil, či sa dievča bude chcieť zaňho vydať.

            Po smrti strážcu čarovnej gule bola rodina veľmi chudobná. Často si nijako nevedeli zaobstarať nejaké jedlo. Jedného rána sa dievčina, ktorá nemala večeru ani raňajky, zatúlala hľadať brusnice. A hoci bola celkom blízko svojho domova, s úžasom si všimla veľkú chatu, ktorá tam určite nebola, keď tadiaľ prechádzala minule. Nikoho si tam nevšimla, tak sa odvážila nakuknúť dovnútra. Jej prekvapenie sa ešte zväčšilo, keď vo vnútri v jednom rohu uvidela nahromadené množstvo jedla rôzneho druhu. A z jedného trámu na ňu neustále hľadel jeden drozd.

            „Som si istá, že je to môj otec,“ zvolala. A vták jej na znak súhlasu zapípal.

            Od toho dňa, kedykoľvek chceli jedlo, išli do chaty. A hoci drozd nevedel rozprávať, skočil im na plecia a nechal sa kŕmiť jedlom, o ktorom vedeli, že má najradšej.

            Keď sa muž vrátil, našiel dievča, ktoré vyzeralo oveľa krajšie a tučnejšie, ako keď ho opustil. Trval na tom, aby si ho vzalo. Matka dievčaťa, ktorá nevedela, ako sa ho zbaviť, s tým súhlasila.

            Manžel trávil všetok svoj čas lovom a rodina predtým nikdy nemala toľko jedla ako teraz. Ale muž, ktorý sám videl, akí sú chudobní, si s úžasom všimol, že ich to ani veľmi nezaujímalo a nezdali sa mu byť nejako hladní. „Odniekiaľ musia mať jedlo,“ pomyslel si. Tak jedného rána predstieral, že ide na lov, ale namiesto toho sa ukryl v neďalekej húštine a sledoval ich. Veľmi skoro všetci spoločne opustili svoj dom. Išli do ďalšej chatky, ktorú  manžel dievčaťa zbadal po prvýkrát, lebo bola ukrytá v priehlbine. Nasledoval ich a všimol si, že každý z nich pristúpil k drozdovi a potriasol mu pazúrom. Celá skupinka si potom sadla k bohatému obedu, po ktorom sa všetci vrátili do svojej chatky.

            Na druhý deň manžel vyhlásil, že je veľmi chorý a že nemôže nič jesť. Ale to len predstieral, aby mohol dostať to, čo chcel. Rodina bola veľmi nešťastná. Prosili ho, aby im povedal, že na aké jedlo má chuť.

            „Och, nemôžem jesť žiadne jedlo,“ zakaždým im odpovedal. A jeho hlas pri každej odpovedi slabol a slabol, až si mysleli, že im od slabosti zomrie rovno pred ich očami.

            „Musí byť predsa len niečo, čo by si mohol zjesť. Keby si len povedal, že čo to je,“ prosila ho jeho manželka.

            „Nie, nič, nič, snáď okrem…, ale to je samozrejme nemožné!“

            „Nie, som si istá, že to nie je nemožné,“ odpovedala. „Budeš to mať, len mi povedz, že čo to je.“

            „Myslím…, ale nemôžem ťa požiadať, aby si niečo také urobila. Nechaj ma na osamote a nechaj ma pokojne zomrieť.“

            „Nezomrieš,“ zvolalo dievča, ktoré si svojho manžela veľmi obľúbilo, pretože ju nebil, ako to robili manželia väčšiny dievčat. „Nech je to už čokoľvek, podarí sa mi to pre teba získať.“

            „Nuž dobre. Myslím, že by som mohol zjesť pekne upraženého drozda, kúsok z jeho krídla.“

            Manželka sa s hrôzou zarazila pri takejto žiadosti. Ale muž otočil tvár ku stene a nevšímal si to, lebo si myslel, že by bolo dobré ju nechať teraz osamote.

            Dievča s plačom a so skrúcaním rúk prišlo ku svojej matke. Keď si to vypočuli jeho bratia, veľmi sa nahnevali a vyhlásili, že ak má niekto zomrieť, tak určite nie drozd. Ale celú noc sa zdalo, že muž dievčiny slabne a slabne. Tak nakoniec, celkom skoro ráno, sa žena vykradla k druhej chatke, drozdovi vykrútila krk a priviedla ho domov.

            Vo chvíli, ako sa ho chystala uvariť, vošli jej dvaja bratia. Od hrôzy vykríkli a vyhlásili, že ju už nikdy nechcú vidieť. Potom vybehli z chatky preč. Úbohá dievčina s ťažkým srdcom priniesla drozda svojmu manželovi.

            No hneď ako vošla do izby, jej muž jej povedal, že už sa cíti oveľa lepšie a že by si dal radšej kus dobre uvareného medvedieho mäsa než akéhokoľvek chutného vtáka. Jeho manželka sa cítila veľmi mizerne, keď si uvedomila, že ich milovaný drozd zomrel len tak pre nič za nič. Tak prosila svojho manžela, aby trochu predsa len ochutnal.

            „S takou istotou si predtým hovoril, že by ti to pomohlo,“ povedala, „že si myslím, že by ti to urobilo dobre a úplne ťa vyliečilo.“ Muž sa však len náhle rozzúril a vyhodil vtáka cez okno von. Potom vstal a niekam odišiel.

            Celý ten čas sa čarovná guľa kotúľala a kotúľala k chatke starej babky na druhom konci sveta. Keď sa prikotúľala do jej chatky, vedela, že jej vnuk je určite mŕtvy. Bez toho, aby strácala čas, si uviazala jednu líščiu kožu okolo čela a druhú okolo pása, presne ako robia bosorky, keď opúšťajú svoj domov. Keď bola pripravená, povedala svojej guli: „Choď naspäť a zaveď ma k môjmu vnukovi.“ A guľa sa začala znova kotúľať a stará žena ju nasledovala.

            Bola to dlhá cesta, dokonca aj pre čarodejnicu, ale rovnako ako iné cesty aj táto mala svoj koniec. Stará žena teraz stála pred hromadou konárov v húštine, na ktorej ležalo telo strážcu gule.

            „Zobuď sa, vnuk môj. Je čas ísť domov,“ povedala bosorka. A strážca gule zostúpil z hromady konárov a z chatky si priniesol svoju palicu, luk a šípy. Potom sa vybral za starou ženou na druhú stranu sveta.

            Keď prišli do jej chatky, v ktorej sa pred toľkými rokmi postil, starenka prehovorila:

            „Vnuk môj, podarilo sa ti niekedy získať to zlato od Zloducha?“

            „Áno, babička, mám ho.“

            „A kde je?“ opýtala sa.

            „Tu, pod mojím ľavým ramenom,“ odpovedal.

            Zobrala teda nôž a všetko zlato, ktoré ukradol Zloduchovi, mu spod ramena zoškrabala. Keď skončila, znova sa ho spýtala:

            „Vnuk môj, a podarilo sa ti získať ten malý most od Zloducha?“

            „Áno, babička, aj ten som získal,“ odpovedal.

            „Kde je ten most?“ spýtala sa strážcu gule a on zdvihol pravé rameno, kde mal ukrytý most.

            „Tu je ten rozťahovací mostík, babička,“ povedal.

            Potom bosorka urobila niečo, čo by nikto na svete neuhádol, že urobí. Najprv vzala zlato a strážcovi gule povedala:

            „Vnuk môj, to zlato sa musí ukryť do zeme. Pretože ak si ľudia budú myslieť, že ho môžu získať, kedy sa im zapáči, stali by sa lenivými a hlúpymi. Ak ho však vezmeme a zahrabeme na rôznych častiach sveta, budú musieť preň pracovať. Pritom zakaždým nájdu z neho len malý kúsok.“ A ako hovorila, nadvihla vrchnák na tajnom kryte v podlahe. Nosič lopty v ňom uvidel hlbokú, veľmi hlbokú dieru, ktorá akoby nemala dno. Do tejto diery vysypala všetko zlato, ktoré sa im stratilo z dohľadu a rozutekalo po celom svete, kde ho niekedy nájdu ľudia, ktorí usilovne kopú. Potom kryt uzavrela.

            Potom nadvihla v podlahe malú latku, a spravila tam veľmi malú, ale hlbokú jamku.

            „Teraz mi daj ten čarovný mostík,“ povedala. „Pretože ho sem zahrabem. Ak by sa ho niekto zmocnil a zistil by, že pomocou neho môže prekročiť rieky a moria, nikdy by ľudia nestavali mosty cez rieky ani by sa neplavili na lodiach cez moria. Som bosorka. Kebyže chcem, mohla som Zloducha začarovať a on sám by ti bol priniesol čarovný mostík a zlato rovno do mojej chatky. Ale potom by si sa nikdy nepostil. Nikdy by si neplánoval, ako dosiahnuť niečo, čo chceš. Nikdy by si nespoznal dobrých duchov a do konca svojho života by si bol tučný a lenivý. Teraz však už choď domov. Tam v diaľke, ako vidíš, je chatka tvojich rodičov, ktorí sú teraz už starí ľudia a ktorí potrebujú syna, aby pre nich lovil. Urobil si všetko, čo som od teba chcela. Preto ťa už viacej nepotrebujem.“

            Vtedy si strážca gule spomenul na svojich rodičov a vrátil sa naspäť k nim.

            [@ Z úradu etnológie, Indiánsky folklór, Andrew Lang, Robert Hodosi]