9*03*/307*/ Čarodejný mrož **(1,00k)

Dávno, veľmi dávno, veľmi ďaleko, až na druhom konci sveta, niekoľko mladých mužov opustilo svoje domovy, aby zaobstarali potravu pre svoje manželky a deti. Slnko veľmi hrialo, ale oni mali radi horúčavy. Keď išli, behali a pretekali sa. Skúšali, kto z nich hodí čo najďalej svoju kopiju, alebo kto najlepšie hodí takú zvláštnu zbraň, ako je bumerang, ktorý sa vždy vráti späť k tomu, kto ju hodí. Takýmto spôsobom nešli veľmi rýchlo. No podarilo sa im dostať na rovné miesto, ktoré bolo v čase povodní plné vody. Ale teraz, uprostred leta, tu bolo iba množstvo mlák. Okolo každej z nich boli rastliny a uprostred nich rákosy. V tejto krajine majú ľudia radi korene rákosiek, o ktorých si myslia, že sú dobré ako cibule. Jeden z mládencov povedal, že by radšej mali pozbierať nejaké korene a odniesť ich do tábora. Netrvalo dlho a z vŕbových prútov utkali košík. Potom sa išli brodiť do vody a vyťahovať korene rákosiek, keď zrazu jeden mládenec zvolal: „Koniec koncov, prečo by sme mali strácať čas pri práci, ktorá je vhodná pre ženy a deti? Nech si sem prídu nazbierať korene pre seba. My budeme loviť úhory a všetko ostatné, čo sa nám podarí.“

            Toto potešilo zvyšok skupiny a všetci začali upravovať svoje rybárske vlasce vyrobené z kôry žltej mimózy a hľadať návnadu pre svoje háčiky. Väčšina z nich použila červy. Ale jeden z nich, ktorý mal kúsok mäsa z večere vo svojom vrecku, malú časť z neho odrezal a použil ako návnadu na svoje lanko. Jeho spoločníci si to nevšimli.

            Dlho čakali pri svojich udiciach bez toho, aby sa im podarilo čokoľvek uloviť. Slnko začalo zapadať za oblohu a zdalo sa, že budú musieť ísť domov s prázdnymi rukami, a to i bez košíka s koreňmi rákosiek. Keď vtom mládenec, ktorý použil za návnadu kúsok surového mäsa, zrazu uvidel, že niečo začalo ťahať jeho lanko. Zdalo sa, že je to veľmi ťažká ryba, lebo sa mu len s ťažkosťami darilo udržať sa na nohách. Akoby ho to chcelo stiahnuť do vody, ak by nepustil udicu. Vykríkol na svojich priateľov, aby mu pomohli. A nakoniec sa im podarilo vyloviť na breh tvora, ktorý sa podobal na tuleňa. Pozerali na seba s hrôzou. Chladné zimomriavky mali po celom tele. Pretože hoci to nikdy nevideli, nebol medzi nimi muž, ktorý by nevedel, že je to mláďa čarodejného mroža!

            Ticho náhle prerušilo akési kvílenie z druhej strany mláky. Čarodejný mrož si išiel po svoje mláďa a zúrivo blikal svojimi príšernými žltými očami. „Nechajme to tak!“ zašepkali si mládenci medzi sebou. Ale lovec mláďaťa povedal, že si ho ponechá. „Sľúbil som svojej milej,“ povedal, „že prinesiem dostatok mäsa do domu jej otca, aby sme mohli hodovať tri dni.“ Hodil teda oštepom na čarodejného mroža, aby sa držal ďalej od neho, a jeho mláďa si prehodil cez plece. Potom sa vybral do tábora a výkrikom nešťastného mroža už nevenoval žiadnu pozornosť.

            Slnko zapadalo a planina bola už v tieni. Len vrcholky hôr boli ešte osvetlené. Mládenci sa prestali báť. Keď vtom ich vyľakal tichý šumivý zvuk za nimi. Hladina vody, kde lovili sa začala dvíhať a miesto, kde bol čarodejný mrož, bolo celkom pokryté vodou. „Čo by to mohlo byť?“ pýtali sa jeden druhého. Na oblohe nebol ani mráčik, ale voda stúpala oveľa vyššie ako zvyčajne. Na okamih stáli a sledovali to, akoby boli zamrznutí. Potom sa otočili a bežali, čo im sily stačili. Muž s mláďaťom mroža bežal najrýchlejšie. Keď sa dostal na kopec, obzrel sa, aby zistil, či je v bezpečí. More sa dvíhalo a nad hladinou zostali iba vrcholky stromov, ktoré sa vo vode tiež rýchlo strácali. Musia bežať rýchlejšie, ak sa chcú pred touto vodnou pohromou zachrániť. Tak bežali ďalej ešte rýchlejšie. Sotva sa nohami dotýkali zeme. Pribehli až na miesto, kde vyrastali od malička, do svojej rodnej dediny, kde bývali. Starí muži sedeli pred svojimi domami, deti sa hrali a ženy sa medzi sebou rozprávali. Práve vtedy si všimli medzi nimi mláďa čarodejného mroža, ktoré tam priniesol jeden mládenec. Hneď všetci vedeli, že ich čaká niečo hrozné.

            „Voda! Valí sa sem voda!“ zalapal po dychu jeden z mládencov. A hneď za ním tam začala prúdiť pomaly ale bez prestania vodná pohroma. Rodičia a deti sa držali spolu, ako keby tým chceli uniknúť pred vodnou záplavou. Mládenec, ktorý spôsobil túto strašnú katastrofu, chytil svoju milú a zvolal: „Vylezieme na vrchol tohto stromu. Tam budeme pred potopením v bezpečí.“ Ale náhle sa ho dotklo niečo studené a rýchlo sa pozrel na svoje nohy. So zachvením si všimol, že už nemá nohy ale vtáčie pazúry. Pozrel na svoje dievča vedľa seba, a namiesto neho tam uvidel veľkého čierneho vtáka. Obrátil sa ku svojim priateľom, a z nich už tiež boli veľké čierne vtáky. Zdvihol ruky, aby si zakryl tvár, ale už to neboli ruky, ale iba konce krídel. Pokúsil sa niečo povedať. No jeho hrdlo sa náhle zmenšilo a zúžilo. Vydal zo seba zvuk, aký nikdy predtým nepočul. Už mu voda vystúpila až po pás. Zistil, že na nej môže zľahka sedieť. A na jej hladine uvidel odrážať sa obraz čiernej labute, jednej z mnohých, ktoré boli teraz všade okolo neho.

            Z týchto labutí sa už nikdy nestali opäť muži. Ale od iných labutí sa líšia. Pretože v noci sa medzi sebou smejú a rozprávajú presne tak, ako robia ľudské bytosti. Určite vydávajú zo seba zvuky, ktoré sa od labutieho gágania značne líšia.

            Čarodejný mrož si so sebou odniesol svoje mláďa a ponoril sa s ním späť do vody. Tomu miestu, kde býva čarodejný mrož, sa odvtedy ľudia radšej vyhýbajú. Pretože nikto nevie, kedy sa vynorí a svojimi mocnými čeľusťami niekoho stiahne pod vodnú hladinu. Niektorí ľudia stále hovoria, že pod morskou hladinou má tento čarodejný mrož postavený dom, ktorý je plný krásnych vecí. Bežní smrteľníci, ktorí bývajú na zemi, o týchto nádherách však nič nevedia. A to, ako sa o tom dozvedeli, je až doteraz veľkou záhadou.

[@ Z časopisu Antropologického inštitútu, Andrew Lang, Robert Hodosi]