9*04*/308*/ Otec Hundroš **(2,46k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden muž, ktorý mal toľko detí, koľko bolo vrabcov v záhrade. Celý deň musel veľmi ťažko pracovať, aby mal pre nich dostatok jedla. Často bol unavený a nahnevaný. Nadával a hromžil na všetko a na každého. Tak ho ľudia začala volať „otec Hundroš“.

            Postupom času ho unavovalo neustále pracovať. V nedeľu nechodieval do kostola, ale len zostával dlho ležať v posteli. Po istom čase ho prestalo baviť vysedávať hodiny osamote a premýšľať, ako zaplatiť nájomné, ktoré dlžil. A keďže hostinec krížom cez cestu vyzeral žiarivo a veselo, jedného dňa doň vošiel a sadol si ku svojim kamarátom. „Je to len kvôli tomu, aby som zahnal starosti,“ pomyslel si. Ale keď z neho po niekoľkých hodinách vyšiel von, starosti išli spolu s ním.

            Otec Hundroš vošiel do svojho domu a bolo mu veľmi tiesnivo, rovnako ako keď odchádzal. Pretože vedel, že zbytočne premrhal čas aj peniaze.

            „Pôjdem navštíviť svätého muža do jaskyne blízko studne,“ pomyslel si, „a možno mi bude vedieť povedať, že prečo sa všetko šťastie deje len iným ľuďom, a mne sa stáva len nešťastie.“ A hneď sa vybral do jaskyne.

            Bolo to dosť ďaleko. Cesta viedla cez hory a údolia. Ale napokon sa dostal do jaskyne, kde býval svätý muž. Tak zaklopal na dvere.

            „Kto je tam?“ spýtal sa hlas zvnútra.

            „Svätý muž, to som ja, otec Hundroš, ktorý má toľko detí, ako je vrabcov v záhrade.“

            „Dobre, a čo chceš?“

            „Chcem vedieť, prečo majú iní ľudia všetko šťastie, a mne sa deje iba nešťastie.“

            Svätý muž mu neodpovedal, ale vošiel do vnútornej jaskyne. Keď z nej vyšiel, niesol niečo v ruke. „Vidíš tento košík?“ povedal svätý muž. „Keď budete mať hlad, stačí, keď povieš: „Malý košík, malý košík, urob si svoju povinnosť,“ a budete jesť najlepšiu večeru, akú ste kedy jedli vo svojom živote. A keď budete mať dosť, nezabudni povedať: „To stačí na dnes.“ Och! A ešte jedna vec. Nemusíš ho všetkým ukazovať a hovoriť, že ja som ti ho dal. Rozumieš?“

            Otec Hundroš bol zvyknutý si myslieť o sebe, že ja taký nešťastný, že teraz ani nevedel, či môže veriť svätému mužovi a či naňho len nehrá nejaký trik. Tak vzal košík bez toho, aby bol zdvorilý, a ani nepovedal: „Ďakujem!“ alebo: „Dobrý deň!“ a odišiel. Čakal však na to, kým nebude z dohľadu jaskyne. Potom sa sklonil a zašepkal: „Malý košík, malý košík, urob si svoju povinnosť.“

            Na koši bol vrchnák. Takže nevidel, čo je vo vnútri. Ale celkom zreteľne začul čudné zvuky, akoby sa v ňom niečo premiestňovalo. Náhle sa vrchnák nadvihol a košík sa otvoril. Vyšlo z neho množstvo malých obložených chlebíčkov a za nimi nasledoval prúd malých smažených rýb. Aké len veľké množstvo jedla tam bolo! Pokrylo celú cestu a začalo sa valiť aj na jej strany. Pri tomto prívale jedla sa otec Hundroš dosť vystrašil. Ale napokon si spomenul, čo mu povedal svätý muž, a na plné hrdlo zvolal: „Dosť! Dosť! To stačí na dnes!“ A vrchnák košíka sa s cvaknutím zavrel.

            Otec Hundroš si s úľavou a šťastím povzdychol, keď sa rozhliadol okolo seba. Sadol si na kopu kameňov a jedol, až pokým už nevládal ďalej jesť. Na dosah svojej ruky tam ležali varené, vyprážané a grilované rôzne druhy rýb – pstruhy, lososy, a množstvo ďalších rýb, ktorých mená ani nepoznal. Presne ako povedal svätý muž, takú večeru ešte nikdy nejedol. Napriek tomu, keď sa dosýta najedol, pokrútil hlavou a reptal: „Áno, samozrejme, je tu veľa jedla, ale len čo ma po ňom toľko smädí, a nikde ani kvapka na pitie.“

            Vtedy pozrel pred seba a zbadal tam hostinec, o ktorom si myslel, že je niekoľko kilometrov ďaleko.

            „Prineste mi to najlepšie víno, čo máte, a dva poháre,“ povedal, keď vstúpil. „A ak máte radi ryby, je ich tu dosť na to, aby ste nakŕmili celý hostinec. Len nemusíte o tom všade rozprávať. Rozumiete? Hm?“ A bez toho, aby čakal na odpoveď, zašepkal do košíka: „Malý košík, malý košík, urob si svoju povinnosť.“ Krčmár a jeho manželka si mysleli, že sa ich zákazník náhle zbláznil. Pozorne ho sledovali a boli pripravení ho vyhodiť, keby začal byť násilnícky. Ale inštinktívne uskočili dozadu, takmer až do kozuba, keď z koša začali rýchlo vychádzať chlebíčky a ryby každého druhu, ktoré pokrývali stoly, stoličky, podlahu, a dokonca sa hrnuli až na ulicu.

            „Rýchlo! Ponáhľajte sa! Zbierajte ich!“ zvolal otec Hundroš. „A ak to nestačí, na požiadanie je toho ešte oveľa viac.“

            Krčmárovi a jeho manželke to nemusel hovoriť dvakrát. Kľakli si a zhromaždili všetko, na čo len vedeli položiť svoje ruky. Ale hoci boli dosť zaneprázdnení, našli si čas na to, aby si zašepkali medzi sebou:

            „Ak sa nám podarí zmocniť sa toho košíka, máme o svoj osud postarané!“

            Začali tým, že pozvali otca Hundroša, aby si sadol ku stolu. A z pivnice priniesli to najlepšie víno v nádeji, že by mu to mohlo rozviazať jazyk. Ale otec Hundroš bol múdrejší, ako si o ňom mysleli. A hoci sa všetkými možnými spôsobmi snažili zistiť od neho, kto mu dal ten košík, on ich zakaždým nejako odbil a tajomstvo si nechal pre seba. Nanešťastie, hoci nehovoril, zato dosť veľa pil. Ani dlho netrvalo a zaspal. Potom žena priniesla z kuchyne košík, ktorý vyzeral podobne ako ten čarovný. Bez väčšieho skúmania by nikto nevedel odhaliť medzi nimi rozdiel. Tak ho dala otcovi Hundrošovi do ruky a ten druhý si starostlivo schovala.

            Keď sa muž prebudil, náhle vyskočil a vydal sa domov. Tam našiel všetky deti zhromaždené okolo riedkej polievky. Tlačili svoje drevené misky k hrncu a dúfali, že si čoskoro dajú svoju prvú lyžicu. Ich otec vtrhol medzi nich. Niesol svoj košík a kričal:

            „Nekazte si tým chuť do jedla, deti. Vidíte tento košík? Stačí mi len povedať: „Malý košík, malý košík, urob si svoju povinnosť,“ a uvidíte, čo sa stane. A pre potešenie to teraz povedzte namiesto mňa.“

            Deti s úžasom a s potešením opakovali slová, ale nič sa nestalo. Znova a znova to skúšali, ale prázdny kôš zostával prázdny. Len na jeho dne bolo zopár rybacích šupín, pretože ho manželka hostinského deň predtým vzala na trhovisko na nákupy.

            „Čo sa stalo s tou vecou?“ zvolal napokon otec. Vytrhol im košík a celý ho otočil. Pritom reptal a nadával, ako tak robil. Jeho manželka a deti naňho užasnuto hľadeli a nevedeli, či majú plakať alebo sa smiať.

            „Určite vonia po rybách,“ povedal a potom sa zamyslel, lebo ho napadla náhla myšlienka.

            „Predpokladajme, že to vôbec nie je môj košík. Predpokladajme… Ach! Darebáci!“

            A bez toho, aby poslúchol svoju ženu a deti, ktoré sa zľakli jeho zvláštneho správania a prosili ho, aby zostal doma, prebehol k hostincu a otvoril dvere.

            „Môžem pre teba niečo urobiť, otec Hundroš?“ spýtala sa krčmárova manželka svojím najmäkším hlasom.

            „Vzal som si zlý kôš, samozrejme, omylom,“ povedal. „Tu je tvoj kôš. A vrátiš mi teraz ten môj?“

            „Ale o čom to hovoríš?“ odpovedala žena. „Sám sa môžeš pozrieť, že tu nie je žiaden košík.“

            A hoci sa otec Hundroš rozhliadal, bola pravda, že nijaký iný košík tam nevidel.

            „Poď, daj si za pohárik, ktorý ťa zahreje v tento chladný deň,“ povedala žena, ktorá sa ho snažila udržovať v dobrej nálade. A keďže to bolo pozvanie, ktoré otec Hundroš nikdy neodmietol, vylial ho do seba a z hostinca odišiel.

            Vybral sa na cestu, ktorá viedla do jaskyne svätého muža. Tak sa ponáhľal, že tam čoskoro dorazil.

            „Kto je tam?“ ozval sa hlas ako odpoveď na jeho klopanie.

            „Svätý muž, to som ja. Ja som to. Poznáš ma veľmi dobre. Otec Hundroš, ktorý má toľko detí, ako je vrabcov v záhrade.“

            „Ale, môj dobrý muž, to bolo len včera, čo som ti dal taký dobrý darček.“

            „Áno, svätý muž, a tu je. Niečo sa s ním stalo, neviem čo, ale už nefunguje.“

            „Nuž, polož ho na zem. Pôjdem pozrieť, či pre teba niečo nenájdem.“

            O pár minút sa svätý muž vrátil s kohútom pod pazuchou.

            „Počúvaj ma,“ povedal. „Kedykoľvek budeš potrebovať peniaze, stačí povedať: „Ukáž mi, čo dokážeš, kohútik.“ A uvidíš nejaké úžasné veci. Pamätaj si však, nie je potrebné, aby o tomto tajomstve vedel celý svet.“

            „Ach nie, svätý muž, nie som až taký pochabý.“

            „Ani nikomu nehovor, že som ti ho dal ja,“ pokračoval svätý muž. „Nemám takýchto pokladov na tucty.“

            A bez čakania na odpoveď zatvoril dvere.

            Rovnako ako predtým sa cesta naspäť zdala úžasne krátka. A za chvíľu otec Hundroš stál pred hostincom. Bez veľkého rozmýšľania vošiel rovno dovnútra. Krčmárovu manželku našiel v kuchyni pripravovať koláč.

            „Odkiaľ si prišiel s tým pekným červeným kohútom?“ spýtala sa, pretože vták bol taký veľký, že sa vrchnák nedal poriadne zatvoriť.

            „Ach, prichádzam z miesta, kde takéto veci nemajú na tucty,“ povedal a sadol si za stôl.

            Žena sa ho viacej nespytovala. Len pred neho položila fľašu jeho obľúbeného vína. A on si za krátku chvíľu želal, aby predviedol svojho čarovného kohúta.

            „Ukáž mi, čo dokážeš, kohútik,“ zvolal. A kohút sa postavil, tri razy zatrepotal svojimi krídlami a s hlasom ako trúbka hlasno zakikiríkal. A pri každom kikiríkaní mu z jeho zobáka vypadol kus zlata a diamanty veľké ako hrach.

            Otec Hundroš tentoraz nikoho nepozval pozbierať tieto poklady, ale pod zobák kohúta položil svoj vlastný klobúk, aby zachytil všetko, čo z neho vypadlo. Pritom si však nevšimol ako si hostinský z manželkou vymieňali veľavravné pohľady, ktoré hovorili: „To by bol nádherný kohút do toho nášho nového košíka.“

            „Dáš si ešte za pohár vína?“ navrhol krčmár, keď skončili s obdivovaním kohúta. Pretože sa tvárili, že zlato a diamanty neuvideli. Otec Hundroš nič zlého netušil. Tak pil jeden pohár za druhým, až kým mu hlava nespadla dopredu na stôl a znova tvrdo nezaspal. Potom žena opatrne vybrala čarovného kohúta z koša a odniesla ho na vlastný hydinový dvor. Odtiaľ priniesla jedného presne tak isto vyzerajúceho a položila ho Hundrošovi do košíka.

            Keď sa muž prebudil, už začínala noc. Hrdo hodil na stôl kúsky zlata, aby zaplatil za víno, ktoré vypil. Pohodlne zastrčil kohúta lepšie do košíka a vydal sa domov.

            Jeho manželka ho s deťmi čakala vo dverách a hneď ako ho zbadala, mu začala vyčítať:

            „Ty si ale milý muž. Chodíš strácať svoj čas a peniaze v tom hostinci a nás necháš hladovať! Nehanbíš sa za seba?“

            „Nevieš, o čom hovoríš,“ odpovedal. „Aké peniaze? Teraz mám zlata a diamantov, koľko len chcem. Vidíš tohto kohúta? Stačí mu len povedať: „Ukáž mi, čo dokážeš, kohútik,“ a stane sa niečo nádherného.“

            Ani manželka, ani deti nechceli doňho vkladať veľa dôvery po ich poslednej skúsenosti. Avšak aj tak si pomysleli, že sa to oplatí vyskúšať, a urobili to, čo im prikázal. Kohút lietal po izbe ako šialenec a kikiríkal tak hlasno, že sa im skoro až hlavy rozpolili. Ale ani najmenšie zrnko zlata či diamantov na podlahu nespadlo.

            Otec Hundroš naň chvíľu mlčky pozeral. Potom začal tak hlasno nadávať a hromžiť, že sa nad ním čudovala aj jeho rodina, zvyknutá na jeho jazyk.

            Napokon sa trochu upokojil, ale zostal zmätený ako nikdy predtým.

            „Žeby som bol zabudol slová? Ale veď naisto viem, že to bolo to, čo povedal! A diamanty a zlato som videl na svoje vlastné oči!“ Potom zrazu uchytil kohúta, zavrel ho do koša a náhlivo vybehol z domu.

            Ako bežal po ceste, jeho ťažké drevené topánky len tak klepotali. Tak sa ponáhľal, že keď sa dostal k jaskyni svätého muža, hviezdy ešte len začali vychádzať.

            „Kto to klope?“ spýtal sa hlas zvnútra.

            „Svätý muž! To som ja! Ja som to! Otec Hundroš…“

            „Ale, môj dobrý priateľ, mal by si dať šancu ešte aj niekomu inému. Teraz si tu už po tretíkrát a ešte v takú neskorú hodinu!“

            „Och, áno, svätý muž, viem, že je veľmi neskoro, ale ty mi to odpustíš! Ide o tvojho kohúta. Niečo sa s ním stalo, presne ako s košíkom. Pozri!“

            „Toto že je môj kohút? A toto že je môj košík? Niekto ťa musel oklamať a zahrať na teba tento trik, môj dobrý človek!“

            „Trik?“ opakoval otec Hundroš, ktorý začal chápať, čo sa stalo. „Potom to museli byť tí dvaja…“

            Varoval som ťa, aby si tie veci nikomu neukazoval,“ povedal svätý muž. „Zaslúžil by si si, ale dám ti ešte jednu šancu.“ A otočil sa a zo steny zvesil menšie vrece.

            „Ak si budeš chcieť oprášiť svoj kabát alebo kabát svojich priateľov,“ povedal, „stačí, keď povieš: „Švihni, trstenica, a švihaj veľmi rýchlo,“ a uvidíš, čo sa stane. A svätý muž sa usmial pre seba a otca Hundroša vytlačil z jaskyne.

            „Aha, už to chápem,“ zamrmlal otec Hundroš, ako išiel cestou domov. „Myslím, že ešte dostanem tých dvoch darebákov!“ a ponáhľal sa do krčmy spolu s košíkom, kohútom a vrecom s trstenicou.

            „Dobrý večer, priatelia,“ povedal, keď vošiel do hostinca. „Mám veľký hlad a bol by som rád, kebyže mi čo najskôr upečiete tohto kohúta. Tohto kohúta a žiadneho iného. Počúvajte, čo vám hovorím,“ pokračoval. „A ešte niečo! Tento košík môžete hodiť do ohňa.“

            Jeho požiadavky spôsobili, že krčmárova manželka sa cítila dosť nepokojne. Avšak nič nepovedala a začala kohúta opekať. Medzitým sa jej manžel všemožne snažil o to, aby ich hosťa uspal vínom, ale úplne zbytočne.

            Po večeri, pri ktorej neustále frflal, lebo kohút bol veľmi tvrdý, otec Hundroš udrel rukou o stôl a povedal: „Teraz ma počúvajte! Choďte mi okamžite priniesť môjho kohúta a môj košík! Počujete?“

            „Tvojho kohúta a tvoj košík, otec Hundroš? Ale veď si…“

            „Chcem svojho kohúta a svoj košík!“ prerušil ho. „A ak ste príliš hluchí a hlúpi, aby ste pochopili, čo to znamená, mám niečo, čo by vám pomohlo rozmýšľať.“ A otvoril vrece a zvolal: „Švihni, trstenica, a švihaj veľmi rýchlo!“

            A švih sem, švih tam, trstenica vyskočila z vreca von a poriadne začala švihať krčmára, jeho manželku, a aj otca Hundroša. Takže všetci traja vyskakovali tak vysoko, ako perie, keď sa matrace natriasajú.

            „Prestaň! Prestaň! Zastav to! A dostaneš späť svojho kohúta aj košík,“ kričali muž a jeho manželka. Otec Hundroš, ktorý by bol tiež veľmi rád, keby ich trstenica prestala švihať, medzi skokmi od úderov trstenicou zvolal: „Tak už aj prestaň švihať, trstenica! To stačí na dnes!“

            Ale trstenica mu nevenovala žiadnu pozornosť a rozdávala svoje údery všetkým trom rovnako rýchlo ako i predtým. A možno by ich trstenica mlátila hlava-nehlava až do dnešného dňa, keby svätý muž nepočul ich výkriky a neprišiel im na pomoc. „Trstenica, rýchlo do vreca!“ povedal a trstenica ho poslúchla.

            „Teraz mi choďte priniesť kohúta a košík,“ a žena ho bez slova svätca poslúchla a položila ich na stôl.

            „Všetci traja ste dostali, čo ste si zaslúžili,“ pokračoval svätý muž. „Nemám zľutovanie nad nikým z vás. Svoje poklady si beriem k sebe domov a možno že jedného dňa nájdem človeka, ktorý bude vedieť, ako má čo najlepšie využiť šance, ktoré sa mu dajú. Ale to už nikdy nebudeš ty,“ dodal a obrátil sa k otcovi Hundrošovi.

[@ Francúzska ľudová rozprávka, Andrew Lang, Robert Hodosi ]