9*05*/309*/ Príbeh o Jarmile **(2,43k)

V jednej krajine dole na juhu žil kedysi jeden mládenec a dievčina. Slnko tam svieti také horúce, že všetko a všetci celý deň spia. Dokonca okrem skorého rána a neskorého večera i veľké lesy tam pôsobia ticho. Táto dievčina sa narodila v meste, ktoré sotva niekedy opustila. Mládenec pochádzal z inej krajiny. Do mesta blízko rieky prišiel iba preto, lebo si doma nevedel nájsť prácu.

            Niekoľko mesiacov po jeho príchode, keď dni boli ešte chladnejšie a ľudia toľko nespávali ako zvyčajne, sa kúsok za mestom konala veľká hostina. Na túto hostinu sa hrnuli všetci, ktorí bývali i tridsať míľ ďaleko, dokonca i ďalej. Niektorí kráčali, iní išli na koňoch alebo v krásnych zlatých kočiaroch. Všetci mali na sebe krásne šaty červenej alebo modrej farby a vo vlasoch venčeky z kvetov.

            Bolo to prvýkrát, čo bol mládenec na takejto udalosti. Ticho stál bokom a sledoval ladné tance a pekné hry, ktoré sa mladí ľudia hrali. Ako sa na nich pozeral, všimol si jedno dievča, ktoré bolo oblečené v bielom a vo vlasoch malo granátové jablká. Zdalo sa mu, že je oveľa krajšie ako ostatné.

            Keď sa hostina skončila a mladík sa vrátil domov, jeho chovanie bolo také zvláštne, že si to všimli všetci jeho priatelia.

            Vďaka svojej práci na druhý deň mládenec znova uvidel tvár tejto dievčiny. Svojim spoločníkom hádzala loptu alebo sa medzi nimi prechádzala a tancovala. Mládenec v noci nemohol zaspať. A potom, čo sa niekoľko hodín len tak prehadzoval na posteli, vstal a ponoril sa do vody v hlbokom jazierku, ktoré bolo v blízkom lese.

            Takto prešlo niekoľko týždňov. Potom sa jedného dňa naňho usmialo šťastie. Ako večer prechádzal okolo domu, kde bývala dievčina, uvidel ju stáť chrbtom ku stene, ako sa snažila svojím vejárom odohnať divokého psa, ktorý ju chcel uhryznúť do krku. Alonzo, tak sa volal mládenec, rýchlo k nej pribehol a jedným silným úderom svojou päsťou zložil toho zúrivého psa, ktorý sa následne bez života roztiahol na zemi. Potom vystrašenej a takmer omdlievajúcej dievčine pomohol ísť na veľkú chladnú verandu, kde sedeli jej rodičia. Od tej hodiny bol v ich dome vždy vítaným hosťom, a krátko nato sa s touto dievčinou, Júliou, zasnúbil.

            Každý deň, keď skončil svoju prácu, zvykol chodievať k ich domu, ktorý bol napoly ukrytý medzi kvitnúcimi a krásnymi popínavými rastlinami. Kolibríky lietali z kríka do kríka a papagáje všetkých farieb, červenej, zelenej a šedej, zborovo škriekali. Tu zakaždým našiel dievčinu, ktorá ho čakala. Vždy spoločne strávili jednu či dve hodiny pod hviezdami, ktoré sa im zdali také veľké a jasné, že mali pocit, akoby sa ich mohli dotknúť.

            „Čo si robil včera večer po tom, čo si išiel domov?“ spýtala sa ho zrazu jedného večera dievčina.

            „To isté ako vždy,“ odpovedal. „Na spanie bolo príliš horúco. Takže bolo zbytočné ísť do postele. Išiel som rovno do lesa a kúpal som sa v jednom z tých hlbokých temných jazierok, čo sú na okraji rieky. Chodievam tam neustále už niekoľko mesiacov. Ale včera večer sa stala zvláštna vec. Práve som sa išiel poslednýkrát ponoriť, keď som začul, raz z jednej strany, inokedy z druhej strany, zvuk hlasu, ktorý spieval krajšie ako ktorýkoľvek slávik, hoci som nedokázal rozpoznať žiadne slová. Vyšiel som z jazierka na breh a čo najrýchlejšie som sa obliekol. Prehľadal som všetky kríky a stromy okolo vody. Myslel som si, že to bol môj priateľ, ktorý chcel na mňa zahrať trik. Ale nenašiel som tam žiadne stvorenie. A keď som dorazil domov, môj priateľ tvrdo spal.“

            Ako ho Júlia počúvala, jej tvár bola smrteľne biela a celé telo sa jej od chladu triaslo. Od detstva počúvala príbehy o strašných bytostiach, ktoré žijú v lesoch a ukrývajú sa pri brehoch riek. Dalo sa ich udržať preč od ľudí len pomocou mocných kúziel. Azda mohol hlas, ktorý tak očaril Alonza, pochádzať od jednej z nich? Možno, ktovie, mohol to byť hlas samotnej obávanej Jarmily, ktorá vyhľadávala v predvečer manželstva mladých mužov ako svoju korisť.

            Dievčina sedela a dusila v sebe strach, keď sa cez ňu prehnali tieto myšlienky. Potom povedala: „Alonzo, sľúbiš mi niečo?“

            „Čo je to?“ spýtal sa mládenec.

            „Je to niečo, čo súvisí s naším budúcim šťastím.“

            „Och! Je to teda také vážne? No, samozrejme, sľubujem. A teraz mi to povedz!“

            „Chcem, aby si mi sľúbil,“ odpovedala a stíšila hlas, „že sa v tých jazierkach už nikdy kúpať nebudeš.“

            „Ale prečo nie, kráľovná mojej duše? Či som tam nebol už veľakrát a predsa mi nič neublížilo, kvet môjho srdca?“

            „To nie, ale niečo by ti mohlo ublížiť. Ak mi to nesľúbiš, zbláznim sa od strachu. Sľúb mi to.“

            „Prečo? O čo ide? Vyzeráš tak bledo! Povedz mi, prečo sa tak bojíš?“

            „Nepočul si tú pieseň?“ spýtala sa roztrasene.

            „Myslím, že som ju počul. Ako mi to mohlo ublížiť? Bola to najkrajšia pieseň, akú som kedy počul.“

            „Áno, a po piesni príde zjavenie. A potom, potom…“

            „Nerozumiem. No, a potom?“

            „Potom príde smrť.“

            Alonzo na ňu uprene hľadel. Naozaj sa zbláznila? Takéto reči sa veľmi nepodobali Júlii. Ale predtým, ako pozbieral svoje zmysly, dievča znova prehovorilo:

            „To je dôvod, prečo ťa prosím, aby si tam každopádne už vôbec nešiel, až pokým sa nevezmeme.“

            „A aký rozdiel v tom bude, keď sa zosobášime?“

            „Och, potom nebude existovať žiadne nebezpečenstvo. Budeš sa môcť ísť kúpať tak často, ako len budeš chcieť.“

            „Ale povedz mi, prečo sa tak bojíš?“

            „Pretože hlas, ktorý si počul, viem, že sa budeš smiať, ale je to pravda, bol hlas Jarmily.“

            Pri týchto slovách Alonzo vybuchol do veľkého smiechu. Ale znelo to tak prenikavo a hlasno, že sa Júlia striasla. Vyzeralo to, akoby sa nemohol zastaviť. A čím viac sa smial, tým bolo dievča bledšie a potichu šepkalo:

            „Och, nebesá! Ty si ju videl! Ty si ju naozaj videl! Čo len mám robiť?“

            Síce mu šepkala dosť potichu, Alonzo ju začul. A hoci kvôli smiechu stále nemohol hovoriť, pokrútil hlavou.

            „Možno to nevieš, ale nikto, kto nevidel Jarmilu, sa tak nesmeje,“ a Júlia klesla k zemi a horko sa rozplakala.

            Pri pohľade na ňu Alonzo zrazu zvážnel, kľakol si vedľa nej a nežne ju zodvihol.

            „Neplač, môj anjel,“ povedal. „Sľúbim všetko, čo chceš. Len ma nechaj znova sa smiať.“

            S veľkým úsilím Júlia prestala vzlykať a postavila sa na nohy.

            „Ďakujem,“ odpovedala. „Ako si to povedal, sa mi uľavilo na srdci! Viem, že sa budeš snažiť dodržať svoje slovo a držať sa ďalej od lesa. Ale sila Jarmily je veľmi veľká, a zvuk jej hlasu vie rýchlo mužov prinútiť, aby zabudli na všetko vo svete. Už som to videla. Nejedna snúbenica žije sama so zlomeným srdcom. Ak by si sa predsa len niekedy vrátil k jazierku v lese, kde si prvýkrát počul jej hlas, vezmi si so sebou aspoň toto.“

            A otvorila zaujímavo vyrezávanú škatuľku. Vytiahla z nej rôznofarebnú morskú mušľu a svojím jemným hlasom do nej zaspievala pieseň. „V okamihu, ako budeš počuť hlas Jarmily,“ povedala, „prilož si túto mušľu ku svojmu uchu a namiesto toho budeš počuť moju pieseň. Neviem to naisto, ale možno že som silnejšia než Jarmila.“

            Keď sa Alonzo vrátil domov, bola už hlboká noc. Mesiac svietil na vzdialenú rieku, ktorá vyzerala chladne a lákavo. A lesné stromy nablízku akoby k nemu naťahovali ruky a vábili ho. Ale mládenec ustavične otáčal svoju tvár opačným smerom a išiel rovno domov do postele.

            Bol to tvrdý boj. Ale Júlia ho na druhý deň odmenila svojou radosťou a úľavou. Ubezpečil ju, že keď prekonal pokušenie, nebezpečenstvo už pominulo. Ale Júlia, ktorá vedela o kúzlach Jarmilinej tváre a hlasu viacej ako on, ho prinútila predtým, ako od nej odišiel, zopakovať svoj sľub.

            Alonzo dodržal svoje slovo tri noci. Avšak nie preto, že veril, že existuje Jarmila. Pretože si myslel, že všetky rozprávky o nej sú len nezmysly. Ale preto, že nedokázal zniesť slzy, ktorými by ho Júlia privítala, keby sa jej priznal, že sa vrátil do lesa. Ale i napriek tomu mu pieseň od jazierka znela v ušiach každým dňom hlasnejšie.

            Štvrtú noc príťažlivosť lesa uňho vzrástla natoľko, že ho už nevedela zadržať ani myšlienka na Júliu a ani na sľuby, ktoré jej dal. O jedenástej hodine večer si to namieril rovno do chladnej tmy medzi stromami. Vydal sa cestou, ktorá viedla priamo k rieke. No prvýkrát zistil, že Júliine varovania, ktorým sa v duchu vysmieval, zostali v jeho pamäti. A na kríky sa pozeral s istým strachom, ktorý bol preňho úplne novým.

            Keď sa dostal k rieke, zastavil sa a rozhliadol sa okolo seba. Chcel sa ubezpečiť, že zvláštny pocit, že ho niekto sleduje, je len jeho fantázia, a že je naozaj sám. Ale mesiac jasne svietil na každý strom a okrem svojho tieňa nevidel nikoho. Ani nič iné nepočul, iba zvuk tečúceho prúdu vody v rieke.

            Zhodil zo seba svoje oblečenie, keď ho zrazu nejaká neznáma sila prinútila rozhliadnuť sa. V tom istom okamihu vyšiel mesiac spoza mraky a jeho lúče dopadli na krásnu zlatovlasú ženu, ktorá sa napoly ukrývala medzi papradiami.

            Jedným pohybom náhle schytil svoj plášť a strmhlav sa ponáhľal po ceste, ktorou prišiel. Pritom sa obával, že pocíti dotyk tohto zjavenia na svojom pleci. Až keď nechal za sebou posledné stromy a bol na otvorenom priestranstve, sa odvážil obzrieť. Potom sa mu zdalo, že tam stále stojí postava v bielom a máva naňho svojimi rukami. To mu stačilo. Bežal po ceste ešte rýchlejšie než inokedy. Zastavil sa až vo svojej izbe, kde sa cítil byť v bezpečí.

            Skoro ráno, keď začalo svitať, sa vydal naspäť do lesa, aby zistil, či nájde nejaké stopy po Jarmile. Ale hoci prehľadal všetky kríky a pozrel hore na každý strom, všetko bolo prázdne. A jediné hlasy, ktoré počul, bolo škriekanie papagájov, ktoré sú také škaredé, že len odháňajú ľudí.

            „Asi som mal vidiny,“ povedal si, „a všetko to šialenstvo sa mi iba snívalo.“ A vrátil sa do mesta, kde začal svoju každodennú prácu. No všetko sa mu zdalo byť ťažšie. Pomyslel si, že je asi chorí. Pretože sa vôbec nedokázal sústrediť na prácu a všetci, ktorých stretol v ten deň sa ho pýtali, či sa mu niečo stalo, keď má taký vystrašený, biely pohľad.

            „Určite mám horúčku,“ povedal si. „Napokon, je dosť nebezpečné dať si studený kúpeľ, keď je človek taký rozhorúčený.“ Napriek tomu, keď to povedal, vedel, že ráta hodiny do nasledujúcej noci, aby sa mohol vrátiť do lesa.

            Večer išiel ako obvykle do domu pokrytého popínavými rastlinami. Ale by bolo lepšie, keby tam radšej nešiel. Pretože jeho tvár bola taká bledá a jeho správanie také zvláštne, že úbohé dievča na ňom videlo, že sa stalo niečo hrozné. Alonzo však odmietol odpovedať na všetky jej otázky a jediné, čo od neho mohla dostať, bol prísľub, že jej všetko porozpráva nasledujúci deň.

            Predstieral silnú bolesť hlavy. Tak Júliu opustil oveľa skôr ako zvyčajne a rýchlo sa ponáhľal domov. Vzal si pištoľ, nabil ju a dal si ju za opasok. Niečo pred pol nocou sa na špičkách, aby nikoho nezobudil, vykradol z domu. Keď už bol vonku, ponáhľal po ceste rovno k lesu.

            Nezastavil sa, až pokým neprišiel k jazierku pri rieke. Ako držal v ruke pištoľ, sa rozhliadol okolo seba. Pri každom malom hluku – páde lístia, šušťaní zvieraťa v kríkoch, výkriku nočných vtákov – vyskočil a nasmeroval svoju pištoľ v smere hluku. Ale hoci mesiac stále jasne žiaril, nič nevidel. Ako sa opieral o strom, cítil sa stále viac ospalý.

            Ako dlho bol v týchto driemotách, nevedel. Ale zrazu začul, ako niekto potichu vyslovil jeho meno, čo ho náhle prebudilo.

            „Kto je to?“ vykríkol a okamžite sa vzpriamil. Ale mu odpovedala iba ozvena. Jeho oči mu zaujali temné vody jazierka blízko jeho nôh. Díval sa doň, akoby vôbec nevedel odvrátiť svoj zrak.

            Niekoľko minút uprene hľadel do hlbín vody pri ňom. Zrazu si všimol, že dole v tme sa nachádza akási jasná iskra, ktorá sa neustále zväčšovala. Opäť sa ho zmocnil pocit strašného strachu a pokúsil sa odvrátiť svoj zrak od jazierka. Ale bolo to zbytočné. Niečo silnejšie ako on sám ho prinútilo sa tam stále pozerať.

            Voda sa pomaly rozostúpila a na jej hladine uvidel, ako sa vznáša krásna žena, pred ktorou utiekol len pred pár nocami. Otočil sa, aby mohol utiecť, ale jeho nohy boli prilepené k miestu, kde stál.

            Tajomná žena sa naňho usmiala a natiahla k nemu svoje ruky. Ale keď tak urobila, prišla mu na um spomienka na Júliu, ktorú videl pred pár hodinami, a jej varovania a obavy pred nebezpečenstvom, v ktorom sa teraz ocitol.

            Medzitým sa postava stále viac a viac približovala. Ale s prudkým úsilím Alonzo zo seba striasol strnulosť. Zamieril na jej rameno a stlačil spúšť. Strela prebudila spiace ozveny, ktoré ju zopakovali po celom lese. Ale postava sa stále usmievala a približovala sa k nemu. Alonzo opäť vystrelil. Guľka po druhýkrát zasvišťala vzduchom. No postava prišla ešte bližšie. A o ďalší chvíľu by už stála rovno pri ňom.

            Keď bola jeho pištoľ prázdna, uchopil hlaveň oboma rukami a bol pripravený ju použiť ako palicu, keby sa Jarmila priblížila na dosah. No zdalo sa, akoby začala mať strach. Pretože sa na chvíľu zastavila. Medzitým Alonzo išiel pomaly dopredu. Stále držal nad hlavou pištoľ a bol pripravený ju uderiť.

            Vo svojom vzrušení zabudol na rieku. No keď pocítil pod nohami vodu, inštinktívne zostal stáť na mieste. Jarmila videla, že váha. Pomaly sa začala hýbať dopredu a dozadu. Vtom začala spievať. Jej pieseň sa vznášala medzi stromami, ďaleko i blízko. Nikto by nevedel povedať, odkiaľ tá pieseň vychádza. Alonzo cítil, že ho jeho zmysly opúšťajú. Jeho vôľa ho prestala poslúchať. Jeho ramená mu náhle klesli dolu. Pri tom sa dotkol morskej mušle, ktorú, ako sľúbil Júlii, vždy nosil vo svojom plášti.

            Jeho otupená myseľ bola dosť jasná na to, aby si spomenul na to, čo mu povedala. S roztrasenými prstami, v ktorých mal ešte kúsok sily, vytiahol mušľu. Jarmila začala spievať ešte sladšie a nežnejšie ako predtým. Ale on jej piesni nevenoval žiadnu pozornosť. Priložil si mušľu ku svojmu uchu a počúval. Z jej vnútra sa ozval hlas Júlie, ktorá mu spievala pieseň, ako v ten večer, keď mu dala mušľu. Hoci tóny zneli spočiatku veľmi slabo, postupne boli stále silnejšie a hlasnejšie. Hmlu, ktorá bola okolo neho, vietor zrazu rozohnal a zmizla.

            Vtedy zdvihol svoju hlavu. Cítil, že bol na nejakých zvláštnych miestach, kde sa už nikdy nebude môcť zatúlať. Stál vzpriamene. Bol silný. Rozhliadol sa okolo seba. No nič neuvidel, iba trblietanie sa vodnej hladiny v rieke a temné tiene stromov. Nepočul nič iné, len hukot hmyzu, ktorý letel tichou tmou v lese.

            Nad Jarmilou sa mu podarilo zvíťaziť a jej vábivý spev už nikdy nepočul. Zostal so svojou Júliou a spolu boli potom celý život šťastní.

[@ Brazílska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]