9*06*/310*/ Prešibaný zajac **(0,91k)

Vo veľmi chladnej krajine, ďaleko za morom, kde ľad a sneh pokrývali zem dlhé mesiace v roku, žil malý zajac. Jeho rodičia už nežili. Vychovávala ho stará mama. Keďže bol príliš mladý a ona príliš stará na prácu, boli veľmi chudobní a často nemali dostatok jedla. Jedného dňa, keď bol malý zajac hladnejší ako zvyčajne, spýtal sa svojej babky, či by mohol ísť chytať na ich raňajky ryby dole k rieke. Pretože začínal odmäk a voda v rieke opäť tiekla. Babka sa zasmiala, lebo si nevedela predstaviť, ako by zajac, ešte k tomu taký mladý, chytil niekedy nejakú rybu. Ale keďže mala veľkú reumu a sama nemohla ísť zohnať nejaké jedlo, tak ho pustila. „Ak nechytí rybu, možno že nájde niečo iné pod zub,“ pomyslela si. Povedala teda svojmu vnukovi, že kde má hľadať sieť a ako ju má cez rieku nastaviť. Ale keďže malý zajac sa začínal cítiť byť už veľkým chlapom, zavolala naňho.

            „Ale i tak, neviem načo je dobré, že pôjdeš, vnúča moje. Pretože aj keby si chytil rybu, nemáme oheň, na ktorom by sme si ju uvarili.“

            „Dovoľ mi ísť chytať ryby a čoskoro urobím aj oheň,“ odpovedal veselo, pretože bol ešte dosť mladý a nevedel o ťažkostiach pri výrobe ohňa.

            Trvalo mu nejaký čas, kým preniesol sieť cez polia a kríky. Ale napokon sa mu podarilo dostať sa ku mláke pri rieke, o ktorej často počul, že sa priam hemží rybami. A tu nastavil svoju sieť, ako mu povedala jeho babka.

            Bol taký vzrušený, že takmer celú noc nespal. A hneď pri prvom úsvite bežal dolu k rieke tak rýchlo, ako len vedel. Srdce mu prudko bilo, akoby mal psov za sebou. Sotva sa odvážil pozrieť do svojej siete. Obával sa, že bude sklamaný. Podarilo sa mu chytiť aspoň jednu rybu? Pri tejto myšlienke začal mať od strachu zo svojho hladu až bolesti. Ale nemusel sa báť. V každom oku siete bola pekná tučná ryba a samotná sieť bola taká ťažká, že dokázal zdvihnúť iba jeden jej roh. Niektoré ryby hodil späť do vody a ďalšie zahrabal do jamy pod kameňom, kde si bol istý, že ich znova nájde. Potom zvinul svoju sieť aj so zvyškom rýb. Položil si ju na plece a odniesol domov. Váha jeho nákladu spôsobila, že ho dosť rozbolel chrbát. Bol veľmi vďačný, že sa mu ho podarilo odniesť až k ich chatke, kde sieť so svojím úlovkom odhodil. Celý naradostený vbehol dovnútra a povedal svojej babke: „Ponáhľaj sa babka a vyčisti ich!“ povedal. „Ja pôjdem ku stanom tých ľudí na druhej strane rieky.“

            Babka naň zdesene pozrela, keď počula jeho nápad. Už viacerí sa pokúšali ukradnúť oheň, ale len málokto sa vrátil naspäť živý. No keďže sa mu na rozdiel od všetkých jej očakávaní podarilo uloviť také množstvo rýb, pomyslela si, že možno že jej vnuk má v sebe akési čaro, o ktorom nevie. Tak sa mu nesnažila prekážať.

            Keď vytiahol všetky ryby, sieť vysušil a zložil. Potom znova pribehol k rieke s nádejou, že nájde nejaké užšie miesto, kde by ju mohol preskočiť. Ale čoskoro zistil, že je príliš široká aj pre toho najlepšieho skokana na svete. Na chvíľu tam stál a premýšľal, že čo má urobiť. Keď vtom si zrazu spomenul na slová zaklínadla, ktoré použil jeden čarodejník, keď pil vodu z rieky. Zopakoval ich, čo najlepšie ako si ich pamätal, a čakal, čo sa stane. O päť minút bolo počuť akési chrčanie a bublanie, a voda v rieke sa rozostúpila. Zároveň sa tam objavilo pätnásť veľkých rýb, ktoré sa postavili vedľa seba. Takže mohol cez ne preskákať na druhú stranu rieky. Keď sa dostal na opačný breh, povedal im, že ich už viacej nepotrebuje, a sadol si do piesku, aby si oddýchol.

            Nanešťastie ho niektoré deti, ktoré sa blízko neho hrali, zbadali. Jedno z nich sa opatrne k nemu prikradlo a zozadu ho pevne chytilo za uši. Zajac, ktorý sa stále pozeral, ako sa jeho veľké ryby plavili po rieke, prudko vyskočil a snažil sa utiecť. Ale chlapec ho pevne držal a utekal s ním naspäť domov, tak rýchlo, ako vedel.

            „Hoď ho do hrnca,“ povedala stará žena, hneď ako jej povedal, ako ho chytil. „Daj ho do toho koša. A akonáhle bude vrieť voda v hrnci, zavesíme ho nad oheň.“

            „Radšej ho najskôr zabi,“ povedal starý muž. A strašne vystrašený zajac to počúval. Pritom potajomky pozeral, či neexistuje nejaká diera, cez ktorú by mohol utiecť. Áno, jedna bola priamo v hornej časti stanu. Ako sa triasol, nechal kúsok svojej siete, aby sa rozvinula.

            „Prial by som si, aby na moju sieť dopadla iskra ohňa,“ zašepkal. A nasledujúcu chvíľku spadlo do stredu ohňa veľké poleno, ktoré spôsobilo, že každý odskočil dozadu. Iskry sa rozleteli na všetky strany. Jedna z nich dopadla aj na sieť, ktorá vzbĺkla slabým plameňom. Zajac v okamihu preskočil cez dieru von a hnal sa k rieke. Muži, ženy a deti bežali za ním. Nebol čas, aby volal naspäť veľké ryby. Sieť si pevne chytil do úst a vyskočil vysoko do vzduchu ponad rieku. Bezpečne sa mu podarilo pristáť na druhom brehu. Otočil sa, aby sa ubezpečil, že ho nikto neprenasleduje. A potom bežal šťastne ku svojej babke.

            „Nehovoril som ti, že ti prinesiem oheň?“ povedal a zdvihol svoju sieť, ktorá už jasne horela.

            „Ale ako si prešiel cez rieku?“ spýtala sa babka zajačica.

            „Och, preskočil som ju,“ povedal zajac. A jeho babka mu už nedávala ďalšie otázky. Pretože videla, že je šikovnejší ako ona.

[@ Indiánska ľudová poviedka, Úrad etnológie, Andrew Lang, Robert Hodosi]