9*07*/311*/ Korytnačí samček a jeho nevesta **(1,38k)

Bol raz jeden samček korytnačky, ktorý žil vo veľkom tábore neďaleko veľkej rieky pri veľkom počte rôznych ľudí. Rieka vznikla priamo medzi snehom a tiekla rovno na juh, až kým nedosiahla more, kde bola voda vždy horúca.

            V tábore bolo veľa korytnačích samičiek, ale tento korytnačí samček bol ku všetkým výnimočne milý a príjemný, a o žiadnu korytnačku sa veľmi nestaral. A cítil sa byť dosť osamotený.

            Napokon si postavil malú chatku, ktorú zariadil rôznymi kožami na sedenie a urobil ju takou pohodlnou, ako nebola žiadna iná na míle ďaleko. Keď bola celkom hotová, začal sa rozhliadať medzi mladými ženami, aby zistil, ktorú z nich by mal požiadať o ruku.

            Trvalo mu nejaký čas, pokým sa rozhodol, pretože žiadne korytnačky sa neponáhľajú. No nakoniec našiel jedno dievča, ktoré vyzeralo krajšie a pracovitejšie ako ostatné. Tak jedného dňa vošiel k nej domov a povedal: „Vezmeš si ma?“

            Mladá žena bola touto otázkou taká prekvapená, že odhodila vyrobenú papuču s korálkami a s údivom pozrela na korytnačieho samčeka. Bolo jej do smiechu. Tá myšlienka bola taká nezmyselná. Ale bola dobrosrdečná a zdvorilá. Takže sa snažila vyzerať čo najvážnejšie a odpovedala:

            „A ako sa chceš postarať o našu rodinu? Keď sa tábor pohne na iné miesto, nebudeš schopný držať krok s ostatnými!“

            „Dokážem držať krok s tými najlepšími z nich,“ odpovedal korytnačí samček a hrdo potriasol hlavou. A hoci sa veľmi urazil, nenechal to na sebe vidieť. Tak veľmi ju prosil, aby sa zaňho vydala, až nakoniec, veľmi nechtiac, s tým súhlasila.

            „Budeš si však musieť počkať do jari,“ povedala. „Musím si pre seba vyrobiť veľa papúč a šiat. Pretože potom už nebudem mať na to dosť času.“

            To korytnačieho samčeka nepotešilo. Ale vedel, že nemá zmysel viacej o tom rozprávať. Tak iba povedal:

            „Pôjdem do vojny a privediem niekoľko zajatcov. Budem preč niekoľko mesiacov. Keď sa vrátim, budem očakávať, že sa za mňa vydáš.“

            Vrátil sa teda do svojej malej chatky a okamžite sa pustil do svojich príprav. Prvá vec, ktorú urobil, bolo zvolanie všetkých svojich príbuzných, ktorých sa opýtal, či by s ním nešli bojovať proti obyvateľom susednej dediny. Korytnačky, ktoré už unavovalo nič nerobenie, s tým zaraz súhlasili. A na druhý deň, celý ich kmeň opustil tábor. Dievča stálo pri dverách svojej chatky, ako prechádzali okolo. Nahlas sa smialo, tak pomaly sa hýbali. Jej milý, ktorý pochodoval na ich čele, sa na to veľmi nahneval a zvolal:

            „O štyri dni odteraz budeš namiesto smiechu plakať. Pretože medzi mnou a tebou budú stovky míľ.“

            „O štyri dni?“ odpovedalo dievča, ktoré mu sľúbilo, že sa zaňho vydá len preto, aby sa ho zbavilo. „O štyri dni budeš ešte stále na dohľad.“

            „Och, nemal som na mysli štyri dni, ale štyri roky,“ odpovedal narýchlo korytnačí samček. „Nech sa stane čokoľvek, dovtedy budem naspäť.“

            Armáda korytnačiek pochodovala ďalej. A jedného dňa, keď mali pocit, že sa už určite dostali napoly okolo Zeme, hoci boli sotva štyri míle od tábora, im cestu skrížil padnutý strom. Pozerali naň so zdesením. Najstarší z nich dali hlavy dokopy, aby sa poradili, že ako budú ďalej postupovať.

            „Vedeli by sme prejsť ponad strom?“ spýtal sa jeden.

            „Veď by nám to trvalo roky,“ zvolal ďalší. „Stačí sa pozrieť na všetky tie vysoké zelené vetvy, čo sa šíria každým smerom. Ak by sme sa medzi ne zamotali, už nikdy by sme sa odtiaľ nedostali!“

            „Tak to skúsme podliezť,“ povedal tretí.

            „Ako to máme urobiť, keď korene urobili veľkú dieru, nad ktorou je vysoký breh?“ odpovedal štvrtý. „Nie! Jediný spôsob, ako by sme mohli prejsť, je, že spálime celý ten kmeň stromu.“ A tak sa ho snažili podpáliť, ale strom bol veľmi hrubý a vôbec nechcel horieť.

            „Je to úplne zbytočné. Musíme to vzdať,“ sa nakoniec všetci dohodli. „Boli sme tak dlho preč, že všetci si budú myslieť, že sme zažili rôzne dobrodružstvá.“ A tak sa celá spoločnosť korytnačiek obrátila smerom domov.

            Návrat späť trval korytnačkám ešte dlhšie, lebo boli unavené a od cesty ich boleli nohy. Keď sa priblížili k táboru, nabrali odvahu a začali spievať vojenskú pieseň. Vtedy sa k nim začali hrnúť dedinčania, aby videli, akú vojnovú korisť korytnačky priniesli. No keď sa k nim priblížili, každá korytnačka chytila niekoho za zápästie a všetky volali: „Vy ste naša korisť! Vy ste naši väzni!“

            Korytnačí vodca uchopil svoju snúbenicu a povedal: „Teraz, keď ťa mám, už si ťa ponechám.“

            Všetci boli prirodzene na ich správanie veľmi nahnevaní a predovšetkým dievčina, ktorá sa vo svojom srdci tajne odhodlala, že sa pomstí. Lenže korytnačky boli teraz príliš silné. Takže ich väzni si museli obuť svoje najlepšie papuče a najpestrejšie oblečenie. A zatiaľ čo korytnačky spievali, museli tancovať vojnový tanec. Tancovali tak dlho, že sa zdalo, že sa nikdy nezastavia. Zrazu korytnačka, ktorá viedla spev, hlasno vyhlásila: „Ktokoľvek sem prišiel, ten nech tu aj zomrie!“

            Vtedy sa všetci tanečníci tak vystrašili, že prelomili okruh svojich únoscov a utekali naspäť do dediny. Korytnačky ich veľmi pomaly nasledovali. Na ich ceste hlavná korytnačka stretla muža, ktorý jej povedal:

            „Tá žena, ktorá mala byť tvojou manželkou, sa vydala za iného muža!“

            „Je to pravda?“ povedal korytnačí samček. „Potom ho musím navštíviť!“

            Len čo však dedinčan zmizol z dohľadu, korytnačí samček zodvihol nejaké strapce a ozdoby, a zavesil si ich na seba. Takže pri chôdzi hrkotali. Keď bol blízko chatky, kde bývala žena, zvolal:

            „Tu si mám nárokovať na ženu, ktorá mi sľúbila, že sa stane mojou manželkou.“

            „Och, je tu korytnačka,“ zašepkal rýchlo manžel. „Čo mám teraz urobiť?“

            „Nechaj to na mňa. Zvládnem to,“ odpovedala manželka. A v tom okamihu vošiel dnu korytnačí samček a chytil ju za zápästie. „Poď so mnou!“ povedal stroho.

            „Porušil si svoj sľub,“ odpovedala. „Povedal si, že sa čoskoro vrátiš, a už je tomu viac než rok, čo si odišiel! Ako som mala vedieť, či si stále nažive?“

            Na jej slová sa manžel odvážil prehovoriť a unáhlene povedal:

            „Áno, sľúbil si, že pôjdeš do vojny a vrátiš sa aj spolu s nejakými zajatcami, a neurobil si to.“

            „Išiel som do vojny a urobil som veľa zajatcov,“ odvetil zlostne korytnačí samček a vytiahol nôž. „Pozri sa sem, ak nebude mojou manželkou, nebude ani tvojou. Rozkrojím ju na dve polovice. Ty budeš mať jednu polovicu a ja druhú.“

            „Ale polovica ženy mi nie je k ničomu,“ odpovedal muž. „Ak ju tak veľmi chceš, radšej si ju zober.“ A korytnačí samček, nasledovaní svojimi príbuznými, ju odniesol do svojej chatky.

            Táto mladá žena si všimla, že tým, že bude mrzutá, nič nezíska. Tak predstierala, že je veľmi rada, že sa zbavila svojho manžela. No i tak sa celý ten čas premýšľala o tom, ako sa oslobodí od korytnačky. Nakoniec si spomenula, že jeden z jej priateľov má veľký železný hrniec. Tak keď korytnačí samček odišiel do svojej izby, aby si odložil ozdoby, ktoré mal na sebe, prebehla k susedovi a priniesla ho späť. Potom ho naplnila vodou a zavesila nad oheň, aby zovrela. Keď korytnačka vstúpila, voda práve začala bublať a syčať.

            „Čo to tu robíš?“ spýtal sa jej korytnačí samček. Pretože sa vždy bál vecí, ktorým nerozumel.

            „Iba zohrievam vodu,“ odpovedala. „Vieš plávať?“

            „Áno, samozrejme že viem. Aká to otázka! Ale prečo ťa to zaujíma?“ povedal korytnačí samček veľmi upodozrievavo.

            „Och, myslela som si, že po tvojej dlhej ceste by si sa možno chcel umyť. Po zimných dažďoch sú cesty také zablatené. Mohla by som ti vydrhnúť tvoj pancier, kým nebude zase jasný a znova sa blyšťať.“

            „No, som dosť zablatený. Keď niekto bojuje, vieš, že sa nemôže zastaviť, aby si vybral svoju cestu. Určite by mi bolo pohodlnejšie, keby si mi umyla môj chrbát.“

            Žena nečakala, kým si to rozmyslí. Chytila ho za pancier a dala ho rovno do hrnca, kde klesol na dno a okamžite sa uvaril.

            Ostatné korytnačky, ktoré stáli pri dverách, keď videli, ako ich vodca zmizol, považovali za svoju povinnosť, aby ho nasledovali. Tak vyskočili do hrnca a tiež sa uvarili. Zachránila sa iba jedna mladá korytnačka, ktorá sa veľmi zľakla, keď si všimla, že všetci pomaly miznú. Jedinou jej myšlienkou bolo, aby sa dostala čo najďalej od tej strašnej chatky. Rýchlo prešla poza kríky a odtiaľ až k rieke. Bola úplne sama. Ponorila sa do vody v rieke a nechala sa unášať prúdom, až pokým sa nedostala do teplého mora. A ak medzitým nezomrela, pláva tam až dodnes.

[@ Úrad etnológie, Andrew Lang, Robert Hodosi]