9*08*/312*/ Potrestanie zbabelého Geralda **(2,54k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden chudobný rytier, ktorý mal veľa detí a bolo preňho veľmi ťažké získať pre ne dostatok potravy. Jedného dňa poslal svojho najstaršieho syna Rozalda, ktorý bol statočný a čestný mládenec, do susedného mesta, aby tam urobil nejaké obchodné záležitosti. V meste sa Rozaldo stretol s mladým mužom menom Geraldo, s ktorým sa spriatelil.

            Geraldo bol synom boháča, ktorý bol na chlapca veľmi hrdý a celý život mu dovolil robiť všetko, čo sa mu páčilo. A na šťastie jeho otca bol rozvážny a rozumný. Zbytočne nemíňal peniaze, ako by mohlo robiť mnoho ďalších bohatých mladých mužov. A rozhodol sa, že nejaký čas bude cestovať do cudzích krajín. Potom, čo sa chvíľu rozprával s Rozaldom, sa ho spýtal, či mu nebude na jeho cestách spoločníkom.

            „Nie je nič, čo by sa mi páčilo viacej,“ odpovedal Rozaldo a smutne pokrútil hlavou. „Ale môj otec je veľmi chudobný a nikdy by mi na to nedal peniaze.“

            „Ak to je jediná vec, čo ťa trápi, to je v poriadku,“ zvolal Geraldo. „Môj otec má viacej peňazí, ako vie, čo by s nimi robil. Dá mi pre nás oboch toľko peňazí, koľko len chcem. Musíš mi len sľúbiť, Rozaldo, že ak zažijeme nejaké veľké dobrodružstvá, všetku česť a slávu prenecháš mne.“

            „Áno, samozrejme, to je spravodlivé,“ odpovedal Rozaldo, ktorý sa nikdy nesnažil presadiť sa. „Ale nemôžem odísť bez toho, aby som to nepovedal svojim rodičom. Som si istý, že budú šťastní, že mám takúto šancu.“

            Len čo sa dohodli, Rozaldo sa ponáhľal domov. Jeho rodičia boli šťastní, keď počuli o jeho šťastí. Jeho otec mu dal svoj vlastný meč, ktorý už začínal hrdzavieť od toho, že sa nepoužíval. Zatiaľ čo matka pozrela, či jeho kožená vesta je v poriadku.

            „Nezabudni dodržať sľub, ktorý si dal Geraldovi,“ povedala a rozlúčila sa s ním. „A nech sa stane čokoľvek, daj si pozor, aby si ho nezradil.“

            Rozaldo odišiel plný radosti. A nasledujúci deň spolu s Geraldom začali hľadať nové dobrodružstvá. Na ich sklamanie ich vlastná krajina bola tak dobre spravovaná, že nič nezvyčajného nezažili. Ale akonáhle prekročili hranice do ďalšieho kráľovstva, všetko sa zdalo byť bezprávne a vo veľkom zmätku.

            Nešli ani príliš ďaleko, keď pri jazde cez horu si všimli niekoľko ozbrojených mužov schovaných medzi stromami na ich ceste. Zrazu si spomenuli na nejaké reči, ktoré začuli o skupine dvanástich banditov, ktorí čakali na bohatých cestujúcich. Banditi boli viacej ako divé šelmy než muži a žili niekde na vrchole hory v jaskyniach a dierach v zemi. Všetci sa volali Hankurovia a odlišovali sa od seba farbou, modrou, šedou, červenou, a ďalšími. Okrem ich šéfa, ktorý bol známy ako Hankur Vysoký. Na to všetko si ihneď spomenuli obaja mládenci, keď uvideli záblesky ich mečov v mesačnom svetle.

            „Nemôžeme s nimi bojovať. Sú dvanásti, a my len dvaja,“ zašepkal Geraldo a zastavil svojho koňa na ceste. „Mali by sme sa radšej vrátiť a vybrať sa po nižšej ceste. Bolo by hlúpe takto prísť o naše životy.“

            „Och, nemôžeme sa vrátiť naspäť,“ odpovedal Rozaldo. „Hanbili by sme sa znova pozrieť niekomu rovno do tváre! A okrem toho je to skvelá príležitosť ukázať, z čoho sme vyrobení. Uviažme tu svoje kone a vylezme na skaly, aby sme na nich mohli zhodiť kamene.“

            „Mohli by sme to vyskúšať. A potom si prídeme pre naše kone,“ povedal Geraldo. Potichu a opatrne teda vyšli hore po skalách.

            Všetci banditi ležali dolu pod kopcom a každú chvíľu očakávali, že uvidia svoje obete prichádzať spoza rohu o pár metrov ďalej. Keď vtom im zrazu začali padať na hlavy obrovské kamene, ktoré polovicu z ich bandy zabili. Ostatní začali liezť hore po skale. Ale keď sa dostali na jej vrchol, tam ich rozsekal Rozaldov meč a jeden za druhým sa skotúľali dolu do údolia. Nakoniec sa náčelníkovi bandy podarilo vyskočiť na skalu. Rýchlo chytil Rozalda za pás. Rozaldo odhodil svoj meč a obaja začali medzi sebou zúfalo bojovať. Ich telá boli čím ďalej bližšie k okraju skaly. Keďže Rozaldo bol menší, zdalo sa, že určite spadne. No v poslednej chvíli vytiahol banditov meč z jeho pošvy a zaboril mu ho do srdca. Potom vzal z ruky mŕtveho banditu krásny prsteň zdobený veľkým drahokamom, a nasadil si ho na svoj vlastný prst.

            Sláva z tohto úžasného činu sa čoskoro rozšírila po celej krajine. Ľudia často zastavovali Geraldovho koňa a žiadali Geralda o povolenie vidieť ten prsteň, ktorý bol údajne ukradnutý ešte otcovi vládnuceho kráľa. A Geraldo im s hrdosťou ukazoval nejaký iný prsteň a počúval ich slová chvály, že premohol dvanástich banditov. Nikto by nikdy nebol uhádol, že banditov zničil niekto úplne iný.

            O pár dní kráľovstvo opustili a odišli do iného. Mysleli si, že tam budú môcť zostať po zvyšok zimy. Pretože Geraldo sa rád cítil pohodlne a nechcel cestovať po ľade a snehu. Kráľ im však dovolil zostať v jeho krajine iba pod podmienkou, že predtým, ako skončí zima, mu dajú nový dôkaz o svojej odvahe, o ktorej už toľko počul. Rozaldovo srdce sa kráľovej správe potešilo. A čo sa týka Geralda, ten vedel, že pokiaľ tam bude Rozaldo, všetko sa bude dobre vyvíjať. Tak sa mu obaja poklonili a odpovedali, že je na kráľovi, aby velil, a že ho vo všetkom uposlúchnu.

            „Nuž, dobre teda,“ povedalo Jeho Veličenstvo. „Toto je to, čo chcem, aby ste urobili: V severovýchodnej časti môjho kráľovstva prebýva obor, ktorý má dvadsať metrov dlhú železnú palicu. Vie ju veľmi dobre a rýchlo používať. Ani päťdesiat rytierov proti nemu nemá žiadnu šancu ho premôcť. Najstatočnejší a najsilnejší mladí muži z môjho kráľovského dvora už padli pod údermi jeho železnej palice. Ale keďže ste tak ľahko zvíťazili nad dvanástimi banditmi, myslím si, že mám dôvod dúfať, že vám sa podarí obra premôcť. Za tri dni odteraz sa vydáte na cestu.“

            „Budeme pripravení, Vaše Veličenstvo,“ odpovedal Rozaldo, ale Geraldo mlčal.

            Keď boli vonku pred zámkom, Geraldo zvolal: „Ako môžeme bojovať proti obrovi, ktorý naraz premohol päťdesiat rytierov? Kráľ sa nás chce iba zbaviť! Nasledujúce tri dni na nás nebude myslieť. To je naša útecha. Takže budeme mať dostatok času na to, aby sme prekročili hranice jeho kráľovstva a boli mimo jeho dosahu.“

            „Možno že nebudeme schopní obra zabiť, ale určite nemôžeme utiecť, kým to neskúsime,“ odpovedal Rozaldo. „Okrem toho si pomysli, aké slávne to bude, ak sa nám ho podarí premôcť! Už viem, akú zbraň použijem. Poď teraz so mnou a vyskúšame to,“ a vzal svojho priateľa a zaviedol ho do obchodu, kde kúpil obrovský kus pevného železa. Bol taký ťažký, že ho sotva vedeli zdvihnúť. Avšak podarilo sa im ho preniesť ku kováčovi, ktorému Rozaldo nariadil, aby z toho železa ukul tvrdú kopiju s ostrým hrotom na jednom konci. Keď to urobil podľa jeho predstáv, železnú kopiju si vzal so sebou domov.

            Veľmi skoro na tretie ráno obaja mladí muži vyrazili na cestu. Na štvrtý deň sa dostali k obrovej jaskyni, ktorý bol ešte v posteli. Rozaldo so svojou železnou kopijou vyšiel nad vchod do jeho jaskyne a čakal. Ako obor počul jeho kroky, vyšiel pred jaskyňu. Keď prechádzal cez vchod, Rozaldo mu na hlavu zhodil svoju železnú kopiju takou silou, že obor spadol na zem. Potom mu svojím mečom odťal hlavu.

            „Ako vidíš, napokon to nebolo až také ťažké,“ povedal Rozaldo a otočil sa ku Geraldovi. Obrovu hlavu si vložil do koženého vreca, ktoré si prehodil cez svoj chrbát. Potom pokračovali naspäť na zámok.

            Keď sa priblížili k bráne, Rozaldo vybral zo svojho vreca obrovu hlavu a podal ju Geraldovi, ktorého potom nasledoval, až pokým neprišli pred kráľa.

            „Ten obor Vás už nebude trápiť,“ povedal Geraldo a ukázal kráľovi obrovu hlavu. Kráľ ho od šťastia objal a radostne zvolal: „Toto je ten najodvážnejší rytier na celom svete!“ Potom nariadil, aby pre Geralda a Rozalda usporiadali veľkú hostinu a že tento veľký skutok sa má oslavovať po celom kráľovstve. Medzitým v Geraldovom srdci rástla pýcha a takmer zabudol, že to obra zabil Rozaldo, a nie on.

            Po celom zámku si všetci šepkali, že na slávnosti bude prítomná aj krásna dáma, ktorá bola vtedy na zámku spolu so svojimi dvadsiatimi štyrmi krásnymi dvornými dámami. Táto krásna dáma bola kráľovnou svojej vlastnej krajiny. Ale keďže jej otec a matka zomreli, keď bola ešte len malým dievčatkom, o jej výchovu sa staral tento kráľ, ktorý bol jej strýkom.

            Teraz už bola dosť stará na to, aby mohla spravovať svoje vlastné kráľovstvo. Ale jej poddaným sa nepáčilo, že by im vládla žena, a hovorili, že si musí nájsť manžela, ktorý by jej pomáhal pri vybavovaní jej kráľovských záležitostí. Princ za princom sa jej ponúkal. Ale mladá kráľovná si nevybrala ani jedného z nich. Nakoniec povedala svojim ministrom, že ak sa má vôbec vydať za niekoho, musí si svojho manžela zvoliť sama. Pretože určite nechce nikoho z tých, ktorých jej vybrali. Ministri jej povedali, aby teda kráľovstvo spravovala sama. No veci sa dostali do takého zmätku, že to to znova prenechala na strýka, ku ktorému sa zase vrátila.

            Keď sa teraz dopočula, že títo dvaja mládenci zabili obra, jej srdce sa naplnilo obdivom ich odvahy a vyhlásila, že keď sa bude konať hostina na ich počesť, že na nej určite chce byť.

            A tak sa aj stalo. A keď slávnosť skončila, požiadala kráľa, jej ochrancu, aby dovolil týmto dvom hrdinom, ktorí zabili banditov a obra, aby na druhý deň bojovali v turnaji s jedným z jej pážat. Kráľ dal s radosťou súhlas k turnaju a nariadil, aby so konali preň potrebné prípravy. Vôbec nepochyboval o tom, že dvaja veľkí šampióni nebudú túžiť po takejto šanci, aby sa ešte viacej preslávili. Pritom ani netušil, že Geraldo robil všetko preto, aby presvedčil Rozalda, aby sa v noci potajomky vytratili zo zámku. A povedal: „Vôbec neverím, že sú to pážatá, ale prestrojení osvedčení rytieri. A ako sa proti nim môžeme takí mladí a neskúsení postaviť?“

            „Česť bude o to vyššia, ak takýto turnaj vyhráme,“ odpovedal Rozaldo. Ale Geraldo ho ani trochu nepočúval a iba vyhlásil, že mu nezáleží na cti a že by bol radšej nažive, ako by mal získať každú česť na svete. Tak sa rozhodol, že odíde. A keďže Rozaldo prisahal, že mu bude robiť spoločnosť, tak musí odísť spolu s ním.

            Keď Rozaldo počul tieto slová, bol veľmi zarmútený. Vedel, že je zbytočné sa pokúšať presvedčiť Geralda, aby zostali. Tak nasmeroval svoje myšlienky na vytvorenie plánu, aby zabránil tomuto hanebnému úteku. Zrazu sa jeho tvár rozjasnila. „Vymeňme si oblečenie,“ povedal, „a ja budem bojovať, zatiaľ čo ty získaš všetku slávu. Nikto sa to nikdy nedozvie.“ A s týmto Geraldo pohotovo súhlasil.

            Či už mal Geraldo pravdu alebo nie, keď si myslel, že to páža je v skutočnosti skúseným rytierom, bolo isté, že Rozaldova úloha bola skutočne veľmi ťažká. Trikrát do seba narazili so svojimi kopijami s veľkým rachotom, pri ktorom sa ich kone zapotácali. Rozaldo raz trafil helmu svojho nepriateľa a na oplátku dostal taký úder, že ho až v sedle nadvihlo. Z divákov vyšli veľké výkriky. Pretože najskôr sa zdalo, že víťazí jeden a potom, že druhý. Ale nakoniec Rozaldo zasadil svoju kopiju do brnenia, ktoré zakrývalo protivníkovu hruď a vyhodil ho zo sedla. „Vyhodený zo sedla!“ zvolali ľudia. Rozaldo potom sám zosadol a pomohol svojmu protivníkovi vstať.

            V zmätku, ktorý nasledoval, Rozaldo ľahko vykĺzol a vrátil Geraldovi jeho oblečenie. A v tomto roztrhanom a od boja zaprášenom oblečení prišiel Geraldo pred kráľa na jeho pokyn.

            „Urobil si, čo som od teba očakával,“ povedal kráľ. „A teraz si vyber svoju odmenu.“

            „Dajte mi, Vaša Výsosť, ruku kráľovnej, Vašej netere,“ odpovedal Geraldo a poklonil sa, „a ja budem brániť jej kráľovstvo pred všetkými jej nepriateľmi.“

            „Moja neter si určite nemôže zvoliť lepšieho manžela,“ povedal kráľ, „a ak s tým bude súhlasiť, potom je tvoja.“ A otočil sa ku kráľovnej, ktorá nebola počas súboja prítomná a práve sa posadila na sedadlo po pravej strane kráľa. Oči kráľovnej boli teraz veľmi upodozrievavé. Zdalo sa jej, že muž, ktorý pred ňou stál, hoci bol vysoký a rúči, sa od toho, ktorý vyhral turnaj značne líšil. Prečo by ju chcel niekto takto zákerne oklamať, to nevedela pochopiť. A prečo by sa skutočný víťaz chcel vzdať svojej odmeny v prospech iného, jej bolo veľmi čudné. Niečo v srdci ju varovalo, aby bola opatrná. Tak odpovedala: „Možno si spokojný, strýko, ale ja nie. Musím mať ešte jeden dôkaz. Nech obaja mladíci bojujú teraz proti sebe. Muž, ktorého si vezmem, musí byť ten istý, ktorý zabil banditov, obra a premohol moje páža.“

            Keď Geraldo počul tieto slová, jeho tvár zbledla. Vedel, že teraz sa z toho nedá uniknúť. No ani na chvíľu nepochyboval o tom, že Rozaldo dodrží svoju dohodu až do konca. Bolo by však možné, aby oklamali nielen kráľa, ale aj mladú kráľovnú, ktorá bola už od začiatku taká upodozrievavá?

            Turnaj medzi dvoma priateľmi začal. Rozaldo útočil tak, aby nikdy poriadne netrafil svojho súpera, a útokmi od Geralda, ktoré mohol ľahko odvrátiť, sa nechal zasiahnuť. Nakoniec po veľkej ukážke odporu ťažko dopadol na zem. A keď padol, vedel, že to nie je jeho sláva, ktorej sa vzdal, ale ruka mladej kráľovnej, ktorá je ešte vzácnejšia.

            Geraldo však ani nečakal, aby zistil, či je Rozaldo zranený, a išiel priamo k miestu, kde mávala kráľovská vlajka a požadoval svoju odmenu, ktorá bola teraz jeho.

            Dav pozorovateľov sa otočil smerom ku kráľovnej s očakávaním, že sa skloní a víťazovi dá nejaké znamenie. Namiesto toho sa na prekvapenie všetkých iba pôvabne usmiala a povedala, že predtým, ako dá svoju ruku, sa musí konať ešte jedna skúška, ale že táto bude posledná. Mal sa konať posledný turnaj. Geraldo a Rozaldo sa mali stretnúť s dvoma rytiermi z kráľovského dvora. A ten, ktorý vyhodí zo sedla svojho protivníka, bude jej pánom a vládcom jej kráľovstva. Boj sa mal odohrať presne o desiatej hodine nasledujúceho dňa.

            Geraldo chodil celú noc po svojej izbe. Nevedel sa odvážiť čeliť súboju, ktorý ho čakal, a zo všetkých síl sa snažil nájsť nejaký spôsob, ako pred ním uniknúť. Celú noc sa nepokojne pohyboval od dverí k oknu. Keď ráno zazneli trúbky a všetci bojovníci vošli do poľa, on jediný chýbal. Kráľ poslal za ním poslov, aby zistili, čo sa s ním stalo. Našli ho, ako sa triasol od strachu a ukrýval pod svojou posteľou. Potom už nikto nepotreboval ďalší dôkaz. Boj bol vyhlásený za zbytočný. Kráľovná vyhlásila, že je spokojná a pripravená prijať Rozalda za svojho manžela.

            Keď bola mladá kráľovná s Rozaldom sama, povedala mu: „Na jednu vec si zabudol. Spoznala som na tvojej pravej ruke otcov prsteň, ktorý mu ukradol Hankur Vysoký. Vedela som, že to si ty, a nie Geraldo, zabil celú zbojnícku bandu. Ja som bola to páža, ktoré s tebou bojovalo. Vtedy som znova videla ten prsteň na tvojom prste, ale chýbal Geraldovi, keď stál predo mnou, aby si prevzal cenu. Preto som nariadila súboj medzi vami. Hoci pre vernosť k tvojmu slovu, ktoré si mu dal, bol môj plán neúspešný a musela som vyskúšať iný. Muž, ktorý si za každú cenu stojí za svojím prísľubom, je muž, ktorému môžem dôverovať aj za seba, aj za svojich ľudí.“

            Tak sa teda zosobášili a vrátili sa do svojho vlastného kráľovstva, v ktorom vládli dobre a šťastne. A o mnoho rokov neskôr zaklopal na brány ich paláca chudobný žobrák a požiadal o peniaze, že kvôli minulým dňom. A to bol Geraldo.

[@ Islandské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]