9*09*/313*/ Habogi **(1,52k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil roľník so svojou manželkou. Mali tri dcéry. A ako to väčšinou býva, najmladšia z nich bola najkrajšia a mala najlepšiu povahu. Keď jej sestry chceli ísť von, bola vždy pripravená zostať doma a urobiť za ne ich prácu.

            Celej tejto rodine roky rýchlo ubiehali. A jedného dňa si rodičia všimli, že ich dcéry sú už dospelé a že veľmi skoro budú myslieť na manželstvo.

            „Rozhodla si sa už, ako sa bude volať tvoj manžel?“ povedal so smiechom otec jedného večera svojej najstaršej dcére, ako všetci sedeli pred dverami svojej chatky. „Vieš, to je veľmi dôležitá záležitosť.“

            „Áno. Zosobášim sa len s mužom, ktorý sa volá Žigmund,“ odpovedala.

            „No, máš šťastie, že v tejto časti krajiny je veľmi veľa Žigmundov,“ odpovedal jej otec. „Takže si budeš môcť nejakého vybrať. A čo hovoríš ty?“ dodal a otočil sa k druhej.

            „Och, ja si myslím, že neexistuje krajšie meno ako Zigurd,“ zvolala.

            „Tak potom nebudeš ani ty stará panna,“ odpovedal. „Pretože v susednej dedine je sedem Zigurdov. A ty, Helga?“

            Helga, ktorá bola z tých troch najkrajšia, zdvihla svoj zrak. Mala tiež svoje obľúbené meno, ale ako ho išla vysloviť, zdalo sa jej, že počuje, akoby jej niekto šepkal: „Vydaj sa iba za muža menom Habogi.“

            Dievča o takom mene nikdy nepočulo a nepáčilo sa mu. Preto sa rozhodla, že tomu nebude venovať pozornosť. Ale keď otvorila svoje ústa, aby povedala svojmu otcovi, že jej muž sa musí volať Angelo, zistila, že namiesto toho povedala: „Ja sa vydám iba za Habogiho.“

            „Kto je Habogi?“ spýtal sa jej otec a sestry. „Nikdy sme nepočuli také meno.“

            „Všetko, čo ti viem povedať, je to, že ak sa mám niekedy vydať, tak sa bude volať môj manžel.“ Odpovedala Helga. A to bolo všetko, čo k tomu povedala.

            Netrvalo dlho a mladí muži, ktorí žili v susedných dedinách a na svahoch hôr, sa dozvedeli o tomto rozhovore týchto troch dievčat a do ich chatky prichádzali samí Žigmundovia a Zigurdovia. Prišlo aj mnoho ďalších mladých mužov s rôznymi menami, ale ani jeden sa nevolal Habogi. No mysleli si, že by mohli získať srdce tej najmladšej. A hoci bolo medzi nimi i niekoľko Angelov, Helgine oči sa vždy pozerali iným smerom.

            Nakoniec si obe staršie sestry vybrali po jednom spomedzi Žigmundov a Zigurdov, a dohodlo sa, že obe svadby sa budú konať súčasne. Priateľom a príbuzným rozposlali pozvánky. A keď ráno tohto veľkého dňa sa všetci zhromaždili, z davu vyšiel drsný, hrubý sedliak a pristúpil k otcovi neviest.

            „Volám sa Habogi a chcem, aby sa Helga stala mojou manželkou.“ To bolo všetko, čo povedal. A hoci Helga bola celá bledá a triasla sa od prekvapenia, nepokúšala sa utiecť.

            „Nemôžem o tejto veci hovoriť práve teraz,“ odpovedal otec, ktorý nevedel zniesť myšlienku, že svoju obľúbenú dcéru má dať tomuto hroznému starcovi. Preto dúfal, že ak rozhodnutie odloží, že si možno jeho dcéra nájde niekoho iného. Ale sestry, ktoré na Helgu vždy dosť žiarili, boli potajomky potešené, že ich ženísi sú krajší ako jej Habogi.

            Keď sa hostina skončila, Habogi priviedol krásneho koňa z poľa, kde ho nechal sa napásť. Dal pokyn Helge, aby vyskočila na jeho nádherné, vyšívané sedlo, ktoré bolo zo šarlátu a zlata. „Ešte sa sem vrátiš,“ povedal, „ale teraz musíš vidieť dom, v ktorom budeš bývať.“ A hoci Helga veľmi nechcela ísť, niečo v jej vnútri ju prinútilo ho poslúchnuť.

            Starý muž ju pohodlne usadil. A potom pred ňu vyskočil do sedla tak zľahka, akoby to bol chlapec. Potriasol opratami a čoskoro boli mimo dohľadu.

            Po niekoľkých kilometroch prišli k lúke s trávou tak zelenou, že až oslnila Helgine oči. Na trávniku sa páslo množstvo veľkých tučných oviec s tou najčistejšou a najbelšou vlnou na svete.

            „Aké krásne ovečky! Čie sú?“ zvolala Helga.

            „Tvojho Habogiho,“ odpovedal. „Všetko, čo tu vidíš, mi patrí. Ale ovca s najlepšou vlnou z celého stáda, ktorá má medzi svojimi rohami zavesené zlaté zvončeky, bude tvoja.“

            Toto Helgu veľmi potešilo, pretože nikdy nič nevlastnila. Tak sa šťastne usmiala a Habogimu sa za jeho dar poďakovala.

            Čoskoro ovce zanechali za sebou a prišli k veľkému poľu, cez ktoré tiekla rieka. Tu stálo veľké množstvo krásnych sivých kráv, ktoré čakali pri bráne, aby ich podojila dojička.

            „Och, aké krásne kravy!“ znova zvolala Helga. „Som si istá, že ich mlieko je určite sladšie než mlieko od iných kráv. Ako by som ho rada ochutnala! Zaujímalo by ma, komu patria?“

            „Všetky patria tvojmu Habogimu,“ odpovedal. „A jedného dňa budeš mať toľko mlieka, koľko len budeš chcieť. Ale teraz sa nemôžeme zastavovať. Vidíš tú veľkú sivú kravu, ktorá má medzi rohami strieborné zvončeky? Tá bude tvoja. A každé ráno môžeš mať od nej čerstvé mlieko. Hneď ako sa zobudíš.“

            A Helgine oči zažiarili. A hoci nič nepovedala, myslela na to, že sa tú kravu naučí dojiť sama.

            O kilometer ďalej prišli na širokú pastvinu bohato zarastenú šťavnatou trávou. Tu našli kone všetkých farieb so saténovou kožou, ktoré od radosti vykopávali hore svojimi nohami. Pohľad na ne Helgu natoľko potešil, že takmer vyskočila zo sedla s výkrikom radosti.

            „Čie sú tie kone? Och, čie sú?“ opýtala sa. „Aký len šťastný musí byť človek, ktorý je pánom týchto milých stvorení!“

            „Všetky patria tvojmu Habogimu,“ odpovedal. „A ten, ktorý je podľa teba najkrajší, bude tvoj a naučíš sa na ňom jazdiť.“

            Vtom Helga celkom zabudla na svoju ovcu a kravu.

            „Môj kôň!“ povedala. „Och, zastav na chvíľu, nech si nejakého vyberiem! Toho bieleho? Nie. Toho gaštanového? Nie. Nakoniec si myslím, že predsa len ten najkrajší je ten čierny s malou bielou hviezdou na čele. Och, zastaň, aspoň na chvíľu!“

            Ale Habogi nezastavil a neposlúchol ju. „Keď sa za mňa vydáš, budeš mať dostatok času, aby si si mohla jedného vybrať.“ To bolo všetko, čo jej na to povedal. A išli nejaké tri kilometre ďalej.

            Napokon Habogi zastavil svojho koňa pred malým, škaredým a zle vyzerajúcim domom, ktorý vyzeral, akoby sa mal každú chvíľu zrútiť.

            „Toto je môj dom a má byť i tvoj,“ povedal Habogi, ako zoskočil z koňa. Potom natiahol svoje ruky, aby Helge pomohol zosadnúť. Dievčaťu trochu kleslo srdce. Pretože si myslelo, že muž, ktorý vlastní také úžasné ovce, kravy a kone, by si mohol postaviť aj krajšie miesto na bývanie. Ale nepovedala nič. Tak ju vzal za ruku a po schodoch ju zaviedol dnu.

            Ale keď sa dostala dovnútra, stála dosť zmätená nad krásou okolo seba. Nikto z jej priateľov také veci nevlastnil, ani mlynár, ktorý bol najbohatším mužom, akého poznala. Všade boli husté a mäkké koberce v sýtych farbách. Vankúše boli z hodvábu a každý sa cítil ospalý už len pri pohľade na ne. Všade okolo nej boli porozostavované malé porcelánové postavičky. Helga mala pocit, akoby jej malo trvať celý život, pokým si všetko poriadne poprezerá. Zdalo sa jej, že prešla len sekunda, odkedy vošla dnu, keď Habogi prišiel k nej a povedal:

            „Okamžite musím začať s prípravami na našu svadbu. Ale môj nevlastný brat ťa teraz vezme domov, ako som sľúbil. Za tri dni ťa sem privedie naspäť spolu aj s tvojimi rodičmi, sestrami a so všetkými hosťami, ktorých len pozveš ako svoju spoločnosť. O tom čase bude už hostina pripravená.“

            Helga toľko veľa premýšľala, že cesta domov sa jej zdala byť veľmi krátka. Keď ju jej otec a matka zbadali, veľmi sa potešili. Pretože si neboli istí, či taký škaredý a zlostne vyzerajúci muž ako Habogi by na ňu nehral len nejaký krutý trik. A keď jej dali večeru, prosili ju, aby im všetko porozprávala. Helga im však len povedala, že všetko sa dozvedia na tretí deň, keď prídu na jej svadbu.

            Bolo veľmi skoro ráno, keď sa nevesta so svojimi hosťami vybrala za Habogim. Keď prechádzali okolo stád oviec, kráv a koní, a jej sestry počuli, že ten najlepší kus z nich daroval Habogi ich sestre Helge, závideli jej. Ale keď zbadali ten úbohý domček, ktorý mal byť jej domovom, bolo im opäť ľahko na duši.

            „Hanbila by som sa žiť na takomto mieste,“ šepkali si navzájom. A najstaršia sestra hovorila o vyrezávanom kameni nad svojimi dverami, a druhá sa chválila počtom izieb, ktoré má. Ale v okamihu, ako vošli dovnútra a videli všetku tú nádheru, ktorá tam bola, boli hnevom úplne ohromené. A ich tváre až zmrzli od zúrivosti, keď uvideli šaty, ktoré Habogi pripravil pre svoju nevestu, lebo sa trblietali ako slnečné lúče na ľade.

            A keď jej sestry boli samé, nekontrolovane plakali jedna cez druhú: „Nemala by vyzerať o toľko lepšie ako my.“ Tak akonáhle nastala noc, vykradli sa zo svojich izieb a vzali popol, ktorý začali rozsypávať na jej svadobné šaty. Ale Habogi, ktorý vedel trochu z mágie, uhádol, čo urobia. Preto zmenil popol na ruže a Helgine sestry začaroval tak, aby nemohli opustiť svoje miesto celý deň a každý, kto išiel okolo, sa im vysmieval.

            Na ďalší deň, keď sa všetci zobudili, škaredý dom zmizol, a na jeho mieste stál nádherný palác. Oči hostí márne hľadali ženícha. Ale namiesto neho tu bol len pekný mládenec v kabáte z modrého zamatu, ktorý bol vyšívaný striebornou niťou, a na hlave mal zlatú korunu.

            „Kto je to?“ spýtali sa Helgy.

            „To je môj Habogi,“ odpovedala.

            Koniec.

[@ Islandská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]