9*10*/314*/ Ako malý brat oslobodil svojich veľkých bratov **(1,97k)

V malej chatke, priamo uprostred lesa, žil muž, jeho manželka, traja synovia a dcéra. Z nejakého dôvodu sa zdalo, že všetky zvieratá opustili túto časť krajiny. A preto bolo potravy len veľmi málo. Tak jedného rána, po snehovej noci, keď bolo ľahko vidno stopy šeliem, sa traja bratia vybrali na lov.

            Nejaký čas išli spolu, až kým sa nedostali na miesto, kde sa cesta, po ktorej kráčali, nerozdelila na dve časti. Jeden z bratov zavolal svojho psa a išiel doľava. Zatiaľ čo ďalší dvaja sa vybrali po stope napravo. Títo dvaja ani nezašli veľmi ďaleko, keď ich psy zaňuchali medveďa a vyhnali ho z húštiny. Medveď prebehol cez čistinku a staršiemu bratovi sa ho podarilo zasiahnuť svojím šípom rovno do hlavy. Obaja zobrali medveďa a odniesli ho domov. S tretím bratom sa stretli na tom istom mieste, kde sa rozišli. Keď dorazili domov, zhodili medveďa v chatke na podlahu a povedali:

            „Otče, priniesli sme medveďa, ktorého sme ulovili. Teraz sa môžeme dosýta navečerať.“

            Ale otec, ktorý mal zlú náladu, iba povedal:

            „Keď ja som bol mladý, tak sme zvykli uloviť za jeden deň dvoch medveďov.“

            Nasledujúci deň mali oveľa viac šťastia ako predtým a priniesli domov troch medveďov. Na to im ich otec povedal, že on vždy zabil štyroch medveďov. To mu však nebránilo, aby medvede nestiahol z kože a neuvaril ich svojím vlastným spôsobom, ktorý považoval za veľmi dobrý. A všetci sa vynikajúco navečerali.

            Medvede, ktoré bratia ulovili, boli služobníkmi veľkého medvedieho náčelníka, ktorý býval ďaleko na vysokej hore. Zakaždým, keď bol nejaký medveď zabitý, jeho tieň sa vrátil do domu medvedieho náčelníka. A vždy na ňom boli vidno známky zranení, ktoré utŕžil.

            Medvedí náčelník zúril nad počtom medveďov, ktoré lovci ulovili. Preto sa rozhodol, že nájde nejaký spôsob, ako ich zničí. Tak zavolal jedného zo svojich služobníkov a povedal mu:

            „Choď do húštiny pri rázcestí, kde mládenci zabili tvojich medvedích bratov. A hneď ako ťa oni alebo ich psy zbadajú, vráť sa sem tak rýchlo, ako len budeš môcť. Hora sa otvorí, aby ťa vpustila dnu, a poľovníci ťa sem budú nasledovať. Potom ich budem mať vo svojej moci a budem sa im môcť pomstiť.“

            Medvedí služobník sa uklonil a hneď bežal k rázcestiu, kde sa ukryl v kríkoch.

            Po nejakom čase sa mládenci dostali na dohľad. Ale tentokrát boli len dvaja. Najmladší z nich zostal doma. Vzduch bol teplý a vlhký, sneh mäkký a kašovitý. Tetiva najstaršieho z bratov voľne visela, zatiaľ čo luk prostredného sa zachytil o strom a praskol na polovicu. V tom okamihu začali psy hlasno štekať. Medveď sa vyrútil z húštiny a začal bežať smerom k hore. Bez toho, aby si uvedomili, že sa nemajú čím brániť, keby sa medveď otočil a zaútočil na nich, ho mládenci išli prenasledovať. Medveď veľmi dobre vedel, že ho nemôžu zastreliť. Občas teda spomalil svoje tempo a nechal psov prísť celkom blízko k sebe. Takýmto spôsobom sa najstarší syn dostal do hory bez toho, aby si to všimol. Zatiaľ čo jeho brat, ktorý si poranil nohu, bol stále trochu pozadu.

            Ako bežali, hora sa otvorila, aby vpustila dnu medveďa a mládenca, ktorý mu bol stále v pätách. Mládenec vbehol za ním dnu a vôbec nevedel, kde je, až kým si nevšimol na všetkých jeho stranách sedieť medvede a držať poradu. Zviera, ktoré prenasledoval, udýchané uprostred nich kleslo k zemi. A chlapec, ktorý bol celý vystrašený, zostal stáť na mieste a z ruky mu vypadol luk.

            „Prečo sa snažíš zabiť všetkých mojich medvedích sluhov?“ spýtal sa náčelník medveďov. „Poobzeraj sa okolo seba a uvidíš ich tiene, z ktorých trčia šípy. To ja som dnes povedal tomuto medveďovi, aby ťa sem prilákal pod moju moc. Postarám sa, aby si už viacej neubližoval môjmu ľudu. Pretože sám sa staneš medveďom.“

            Medzitým čo bola hora stále zámerne otvorená, aby prilákala dovnútra druhého brata, ktorý práve vošiel dnu a takmer bez dychu povedal: „Či nevidíš toho medveďa, ako leží blízko teba? Prečo ho nezastrelíš?“ A bez čakania sa ponáhľal dopredu, aby strelil svoj šíp do medveďa. Ale starší brat ho chytil za rameno a zašepkal: „Buď ticho! Azda nevidíš, kde sme?“ Vtedy prostredný brat zdvihol svoj zrak a všade okolo seba uvidel nahnevané medvede. Na jednej strane sedeli medvedí sluhovia náčelníka a na druhej strane medvedí sluhovia náčelníkovej sestry, ktorým bolo ľúto dvoch mládencov a prosili, aby ušetril ich životy. Náčelník odpovedal, že ich nezabije, ale že ich iba začaruje kúzlom, po ktorom ich hlavy telá zostanú ľudské, ale ich ruky a nohy sa zmenia na medvedie, aby až do konca svojich životov kráčali po štyroch. A sklonil sa nad prameňom vody, do ktorého ponoril za hrsť machu. Potom ním potrel ruky a nohy obom mládencom. V okamihu došlo k premene a pred náčelníkom medveďov stáli dve bytosti, ktoré neboli ani človekom, ani zvieraťom.

            Náčelník samozrejme že vedel, že otec chlapcov bude svojich synov hľadať, keď sa nevrátia domov. Tak poslal ďalšieho zo svojich medvedích služobníkov k úkrytu pri rázcestí, aby zistil, čo sa bude diať. Ani dlho nečakal a otec sa dostal na dohľad. Keď prišiel bližšie, tak sa sklonil a v snehu hľadal stopy svojich synov. Akonáhle uvidel stopy snežníc na ceste vedúcej doprava, veľmi sa potešil. Pretože nevedel, že náčelníkov sluha tam úmyselne urobil niekoľko nových stôp, aby ho pomýlil. Otec sa tak ponáhľal, že padol rovno do jamy, kde sedel medveď. Predtým, ako sa mu podarilo vstať, mu medveď zlomil väzy a ukryl ho pod sneh. Potom si zase sadol a pozoroval, či nepôjde okolo ešte niekto ďalší.

            Medzitým matka doma premýšľala, čo sa stalo s jej dvoma synmi. A keď uplynulo niekoľko hodín a ich otec sa tiež nevrátil, rozhodla sa, že ich pôjde hľadať. Najmladší chlapec ju prosil, aby ho nechala pátrať po nich. Ale ona o tom nechcela ani len počuť a povedala mu, že on musí zostať doma a starať sa o svoju sestru. A tak si obula snežnice a vydala sa na cestu.

            Keďže čerstvý sneh nenapadol, stopu bolo ľahké nájsť. Kráčala rovno po nej priamo dopredu, až pokým sa nedostala na miesto, kde na ňu čakal medveď. Keď padla k nemu do jamy, chytil ju, zlomil jej väzy a položil ju do snehu vedľa jej manžela. Potom sa vrátil to povedať náčelníkovi medveďov.

            Hodina za hodinou sa ťažko vliekla jedna za druhou a v chatke pri lese brat a sestra si boli už celkom istí, že zahynul všetok zvyšok rodiny. Každý deň chlapec vyliezol na vrchol neďalekého stromu a sedel tam tak dlho, že takmer celý omrzol. Celý ten čas pozoroval cestičky, ktoré viedli do lesa, a dúfal, že uvidí niekoho prichádzať. Veľmi skoro sa zjedlo všetko jedlo v dome. Najmladší brat vedel, že bude musieť ísť von a niečo uloviť. Okrem toho chcel ísť aj hľadať svojich rodičov.

            Dievčatku sa nepáčilo, že zostalo v chatke samé, a horko plakalo. Ale jeho brat mu povedal, že nemá zmysel sedieť doma a nechať sa potichu vyhladovať, a že či nájde alebo nie nejakú divinu, do nasledujúcej noci sa určite vráti. Potom si odsekol niekoľko šípov, každý z iného stromu, a na ich koniec dal perie zo štyroch rôznych vtákov. Nakoniec si ešte vyrobil veľmi ľahký a silný luk, a obul si snežnice. Všetko to trvalo nejaký čas a tak mohol odísť až na druhý deň. Skoro ráno privolal svojho malého psíka Borika, ktorého držal v malej búde, a vydal sa na cestu.

            Potom, čo prešiel po stope dosť veľkú vzdialenosť, bol veľmi unavený. Tak si sadol na konár stromu, aby si oddýchol. Borik však začal štekať tak zúrivo, že si chlapec myslel, že by jeho rodičia mohli byť niekde nablízku. Tak vystrelil jeden zo svojich šípov do kmeňa stromu. Hneď nato veľký hluk ako hrom zatriasol celým stromom, zapálil ho a o niekoľko minút na mieste, kde predtým stál, bola iba malá kopa popola.

            Chlapec vôbec nevedel, čo si má o tom pomyslieť. Pokračoval vo svojej ceste a na rázcestí zabočil doprava. Pomaly prišiel až k jame, kde sa predtým ukrývali medvede.

            Náčelník medveďov veľmi dobre poznal mágiu a vedel, že malý chlapec ide po stope. Tak poslal veľmi malého, ale zato bystrého medvedieho sluhu, ktorý ho mal čakať v kríkoch a ktorý sa mal pokúsiť ho prilákať do hory. Ale akosi jeho kúzla v ten deň veľmi nefungovali. Pretože nevedel, že s chlapcom pôjde aj jeho pes Borik. V okamihu, keď pes prebehol okolo kríkov a hlasno štekal, malý medveď vyľakane vybehol von a bežal čo najrýchlejšie do hôr.

            Pes bežal za medveďom a chlapec za psom, až kým nemal na dohľad horu, ktorá bola domovom medvedieho kráľa. Ale pozdĺž cesty bol sneh taký mokrý a ťažký, že chlapec ním len ťažko prechádzal. Zrazu sa mu pretrhli remienky na snežniciach, a musel sa zastaviť a opraviť ich. Medzitým sa medveď a pes dostali tak ďaleko dopredu, že sotva počul Borikove štekanie. Keď chlapec upevnil svoj remienok, takto sa prihovoril ku svojim snežniciam:

            „Teraz musíte ísť čo najrýchlejšie, lebo inak prídem nielen o psa, ale i o medveďa.“ A snežnice mu odpovedali spevavým hlasom, že budú bežať ako vietor.

            Keď prišiel k medvedej hore, sestra medvedieho náčelníka sa naňho dívala z okna. A tak ako aj nad jeho dvoma bratmi, aj nad týmto malým bratom sa zľutovala. A vyčkávala, čo chlapec urobí, keď zistí, že medvedí sluha a jeho pes už vošli do hory.

            Malý brat bol veľmi zmätený, keď nevidel ani medveďa, ani svojho psa, ktoré zrazu zmizli z jeho dohľadu. Na chvíľu sa zastavil a premýšľal nad tým, čo urobí ďalej. Zdalo sa mu, že počuje Borikovo štekanie na druhom konci hory. S veľkými ťažkosťami sa predral po strmých skalách a zamotanými húštinami na druhú stranu hory. Ale tam sa mu zase zdalo, že štekanie prichádza z miesta, odkiaľ odišiel. Tak išiel naspäť. Na samom vrchole hory sa zastavil, aby si oddýchol. A vtedy začul štekanie priamo pod sebou. V okamihu vedel, kde je a čo sa stalo.

            „Medvedí náčelník, pusti môjho psa von!“ vykríkol. „Ak to neurobíš, zničím tvoj palác.“ Ale medvedí náčelník sa iba zasmial a nič nepovedal. Chlapca veľmi nahnevalo jeho mlčanie. Namieril jeden zo svojich šípov na úpätie hory a vystrelil ho krížom cez ňu.

            Keď sa šíp dotkol zeme, bolo počuť dunenie a s rachotom vypukol veľký požiar, ktorý akoby celú horu rozdelil na kúsky. Medvedí náčelník a jeho medvedí služobníci boli upálení v plameňoch, ale náčelníkova sestra a všetko, čo jej patrilo, sa zachránilo, lebo sa pokúsila zachrániť dvoch starších bratov pred trestom.

            Len čo oheň dohorel, malý poľovník vošiel do zvyškov hory a prvé, čo uvidel, boli jeho dvaja bratia – napoly medvede a napoly chlapci.

            „Och, pomôž nám! Pomôž nám!“ zakričali a keď hovorili, sa postavili na zadné nohy a natiahli k nemu svoje laby.

            „Ale ako vám mám pomôcť?“ spýtal sa ich malý brat takmer s plačom. „Svojimi šípmi môžem zabíjať zvieratá a ničiť stromy a hory, ale nad ľuďmi nemám žiadnu moc.“ A dvaja starší bratia prišli k nemu a položili mu labky na plecia. A všetci traja spolu plakali.

            Keď uvidela sestra medvedieho náčelníka ich nešťastie, veľmi ju to na srdci dojalo. Pomaly pristúpila k nim a pošepkala:

            „Malý chlapec, pozbieraj mach pri tamtom prameni vody a daj ho ovoňať svojim bratom.“

            S jedným skokom boli pri prameni. Najmladší z nich natrhal za hrsť mokrého machu a dvaja starší ten mach začali ovoniavať z plnými pľúcami. Vtedy im z rúk a nôh odpadla medvedia koža a znova sa vzpriamene postavili.

            „Ako ti môžeme poďakovať? Ako ti môžeme poďakovať?“ koktali a sotva vedeli poriadne rozprávať. Vďačne sa pred ňou poklonili. Ale medvedia sestra sa však iba pousmiala a požiadala ich, aby išli domov a postarali sa o svoju malú sestru, ktorú teraz nemá kto ochraňovať.

            A to chlapci aj urobili. A tak dobre sa starali o svoju sestru, akoby to dokázali len jej rodičia, a možno i lepšie.

[@ Úrad etnológie, U.S., Andrew Lang, Robert Hodosi]