9*11*/315*/ Posvätné mlieko kumongoo **(2,35k)

Ďaleko vo veľmi horúcej krajine žil kedysi muž a žena, ktorí mali dve deti, syna menom Koano a dcéru menom Takana. Skoro ráno a neskoro večer rodičia ťažko pracovali na poliach. Na obed, keď bolo slnko vysoko nad nimi, odpočívali v tieni nejakého stromu. Medzitým ich dcéra zostávala sama doma. Pretože ich syn vstával vždy pred svitaním, keď bol svieži a chladný vzduch, a vyháňal dobytok, aby sa napásol na tej najsladšej tráve, ktorú vedel nájsť.

            Jedného dňa spal Koano dlhšie než zvyčajne. Jeho otec a matka už odišli do práce a doma bola len Takana, ktorá pripravovala chleba na večeru.

            „Takana,“ povedal Koano, „som smädný. Daj mi napiť zo stromu kumongoa, ktorý má najlepšie mlieko na svete.“

            „Och, Koano,“ zvolala jeho sestra. „Vieš, že máme zakázané dotknúť sa toho stromu. Čo povie otec, keď sa vráti domov? Pretože sa to určite dozvie.“

            „Nezmysel,“ odpovedal Koano. „V kumongoe je toľko mlieka, že keď si trochu vezmem, nikomu to chýbať nebude. Ak mi z neho nedáš, nevyvediem dobytok na pašu. Bude musieť zostať celý deň v kolibe a vieš, že potom budú hladovať.“ A nahnevane sa od nej odvrátil a posadil sa do rohu.

            Po chvíli mu Takana povedala: „Začína sa horúčava, radšej by si mal vyhnať dobytok na pašu.“

            Ale Koano iba podráždene odpovedal: „Povedal som ti, že ho vôbec nevyženiem. Ak mám byť bez mlieka, tak potom dobytok bude bez trávy.“

            Takana nevedela, čo má robiť. Bála sa neposlúchnuť svojich rodičov, ktorí by ju boli určite zbili. Ale zvieratá by určite trpeli, keby zostali dnu, a možno by ju potom rodičia boli tiež zbili. Napokon teda vzala sekeru a malú hlinenú misku, urobila v strome kumongoa veľmi malý otvor a mliekom z neho naplnila celú misku.

            „Tu máš to mlieko, ktoré si chcel,“ povedala a prišla ku Koanovi, ktorý stále trucoval vo svojom kúte.

            „Koľko si mi toho priniesla?“ zašomral Koano. „Veď toho nie je ani toľko, čo by sa v tom mucha utopila. Dones mi aspoň trikrát toľko!“

            Takana sa vystrašene vrátila ku stromu a sekerou doň prudko zaťala. V okamihu z neho začal tiecť taký silný prúd mlieka, že tieklo ako rieka rovno do chatky.

            „Koano! Koano!“ zvolala. „Poď mi pomôcť upchať dieru v strome, lebo otcovi a matke nezostane žiadne mlieko.“ Ale Koano to nevedel zastaviť o nič lepšie ako Takana. A mlieko čoskoro tieklo cez chatku dolu kopcom smerom k ich rodičom na poliach pod nimi.

            Muž z ďaleka uvidel biely prúd a hádal, čo sa stalo.

            „Manželka! Manželka!“ zavolal nahlas na svoju ženu, ktorá pracovala o trochu ďalej. „Vidíš, ako rýchlo tečie kumongoo z kopca? Som si istý, že za týmto darebáctvom sú naše deti.“ A obaja odhodili motyky a bežali k prúdu mlieka kumongoa.

            Muž a jeho manželka si na tráve pokľakli, nabrali do rúk z mlieka a napili sa z neho. A hneď ako tak urobili, prúd mlieka začal tiecť naspäť.

            „Takana!“ povedali prísne rodičia, keď sa zadychčaní od slnečnej horúčavy dostali domov a lapali po dychu. „Čo si to urobila? Prečo vytieklo toľko veľa mlieka zo stromu kumongoa?“

            „To bola Koanova chyba,“ odpovedala Takana. „Nechcel vziať dobytok na pašu sa napásť, kým nevypil trochu mlieka z kumongoa. Pretože som nevedela, čo mám robiť, tak som mu ho dala.“

            Otec si vypočul Takanine slová, ale neodpovedal. Namiesto toho vyšiel von a priniesol dve ovčie kože, ktoré zafarbil načerveno a poslal po kováča, aby ukoval niekoľko železných obručí. Potom ich nasadil Takane na ruky, nohy a krk, a jednu kožu jej dal spredu a druhú zozadu. Keď bolo všetko pripravené, muž poslal po svojich sluhov a povedal:

            „Idem sa zbaviť Takany.“

            „Zbaviť sa svojej jedinej dcéry?“ odpovedali prekvapene. „Ale prečo?“

            „Pretože jedla to, čo nemala. Dotkla sa posvätného stromu, ktorý patrí iba jej matke a mne.“ A otočil sa chrbtom a zvolal na Takanu, aby ho nasledovala. A zišli dolu na cestu, ktorá smerovala k obrovmu obydliu.

            Prechádzali vedľa poľa, na ktorom dozrievala kukurica. Keď im pred nohy skočil králik, ktorý sa postavil na zadné a spýtal sa:

            „Prečo dávaš obrovi svoje dieťa, ktoré je také čestné a spravodlivé?“

            „Radšej sa jej opýtaj,“ odpovedal muž. „Je už dosť stará na to, aby ti vedela odpovedať.“

            Vtedy Takana povedala:

            „Dala som mlieko z posvätného stromu kumongoa Koanovi, ktorý sa stará o dobytok. Pretože inak by ho nevyhnal na lúku. Dobytok by zostal v ohrade a hladoval by. Preto som mu dala Koanovi mlieko z kumongoa môjho otca.“

            Keď to zajac počul, zvolal: „Mizerný starý muž, to teba by mal zjesť obor, a nie tvoju krásnu dcéru.“

            Ale otec nevenoval žiadnu pozornosť tomu, čo zajac povedal. Kráčal stále rýchlejšie a Takane prikázal, aby sa držala blízko za ním. Po nejakej chvíli stretli stádo antilop, ktoré sa zastavili a spýtali sa:

            „Prečo dávaš obrovi svoje dieťa, ktoré je také čestné a spravodlivé?“

            „Radšej sa opýtajte jej,“ odpovedal muž. „Je už dosť stará na to, aby vám vedela povedať.“

            Vtedy Takane povedala:

            „Dala som mlieko z posvätného stromu kumongoa Koanovi, ktorý sa stará o dobytok. Pretože inak by ho nevyhnal na lúku. Dobytok by zostal v ohrade a hladoval by. Preto som dala Koanovi mlieko z kumongoa môjho otca.“

            A všetky antilopy zvolali: „Mizerný starý muž, to teba by mal zjesť obor, a nie tvoju krásnu dcéru.“

            O tom čase už bola takmer tma a otec povedal, že v noci už nemôžu ďalej cestovať a že musia zostať tam, kde sú. Keď to Takana počula, bola naozaj vďačná, lebo už bola veľmi unavená a dve ovčie kože, ktoré mala na sebe, sa jej zdali veľmi ťažké. Tak aj napriek svojmu strachu pred obrom spala až do rána. Vtedy ju otec zobudil a hrubo jej povedal, že je pripravený pokračovať v ich ceste.

            Dievča a jej otec prechádzali cez planinu, kde sa páslo stádo gaziel. Tie zdvihli svoje hlavy a premýšľali o tom, že kto to tam tak zavčasu ráno môže byť. Keď zbadali Takanu, spýtali sa jej otca:

            „Prečo dávaš obrovi svoje dieťa, ktoré je také čestné a spravodlivé?“

            „Radšej sa spýtajte jej,“ odpovedal muž. „Je už dosť stará na to, aby vám odpovedala sama.“

            Vtedy Takana povedala:

            „Dala som mlieko z posvätného stromu kumongoa Koanovi, ktorý sa stará o dobytok. Pretože inak by ho nevyhnal na lúku. Dobytok by zostal v ohrade a hladoval by. Preto som dala Koanovi mlieko z kumongoa môjho otca.“

            A všetky gazely zvolali: „Mizerný starý muž, to teba by mal zjesť obor, a nie tvoju krásnu dcéru.“

            Nakoniec dorazili do dediny, kde žil obor. Išli priamo k jeho chatke. No obor tam nebol. Na jeho mieste tam bol iba jeho syn Masilo, ktorý vôbec nebol obor, ale iba veľmi zdvorilý mladý muž. Nariadil svojim sluhom, aby priniesli hromadu koží, na ktoré si mala sadnúť Takana, ale jej otcovi povedal, že musí sedieť na zemi. Potom, keď zbadal tvár dievčaťa, zasiahla ho jeho krása a spýtal sa tú istú otázku, čo zajac, antilopy a gazely.

            Takana mu odpovedala rovnako ako predtým a on okamžite prikázal, aby ju odviedli do chatky k jeho matke a dali jej ju na starosť. Zatiaľ čo muža mali predviesť pred jeho otca. Hneď ako ho obor uvidel, prikázal svojmu sluhovi, aby ho hodil do veľkého hrnca, ktorý bol vždy pripravený a v ktorom stále vrela voda nad ohňom. Za päť minút tak urobil. Potom prišiel k Masilovi a povedal mu všetko, čo spravil.

            Od okamihu, čo Masilo zbadal Takanu, bol do nej zamilovaný. Spočiatku nevedel, čo si má o tomto novom pocite myslieť. Pretože celý život nenávidel ženy a odmietol niekoľko neviest, ktoré mu rodičia vybrali. Avšak s Takanou sa chcel veľmi horlivo oženiť. Tak jeho rodičia ju prijali za svoju nevestu, hoci do manželstva so sebou nič nepriniesla.

            Po nejakom čase sa jej narodilo dieťa. Takana si myslela, že je to najkrajšie dieťa, aké kto kedy len videl. Ale keď jej svokra zbadala, že je to dcéra, skrúcala si ruky a plakala. I povedala: „Ó, mizerná matka! Mizerné dieťa! Ach, božemôj, prečo to len nebol syn?“

            Takana sa jej s veľkým prekvapením spýtala, že prečo je taká skormútená. A stará žena jej povedala, že v tej krajine je zvykom, že dievčatá, ktoré sa narodia, sa dajú vždy zjesť obrovi.

            Takana zovrela svoje dieťa pevne v náručí a zvolala:

            „Ale to nie je zvykom v mojej krajine! Tam, keď dieťa zomrie, tak sa pochová do zeme. Nikto mi moje dieťa nevezme.“

            V tú noc, keď všetci v chatke spali, vstala a vzala svoje dieťa na chrbát. Odišla s ním na miesto, kde sa rieka vlieva do veľkého jazera a po celom brehu rastú vysoké vŕby. Tu, ukrytá pred všetkými, si sadla na kameň a začala rozmýšľať, že čo by mala urobiť, aby zachránila svoje dieťa.

            Zrazu začula šuchotanie medzi vŕbami a pred ňou sa zjavila stará žena.

            „Za čím tak plačeš, moja drahá?“ povedala žena.

            A Takana jej odpovedala: „Plačem kvôli svojmu dieťaťu. Nemôžem ho večne skrývať. Ale ak ho obor uvidí, zje ho. Neviem, či by som ho radšej nemala utopiť.“

            „To, čo hovoríš, by sa mohlo stať,“ odpovedala stará žena. „Daj mi tvoje dieťa, nech sa oň postarám. A dohodnime sa na deň, kedy sa so mnou znova stretneš, a ja ti tvoju dcéru prinesiem.“

            Vtedy si Takana vysušila svoje slzy a s radosťou prijala ponuku od starej ženy. Keď sa vrátila domov, povedala svojmu manželovi, že dieťa hodila do rieky. A keďže ju videl ísť tým smerom, ani ho nenapadlo, aby pochyboval o tom, čo mu povedala.

            V dohodnutý deň, keď boli všetci zaneprázdnení nejakou robotou, Takana z domu vykĺzla a odbehla po ceste až k jazeru. Len čo sa tam dostala, prikrčila sa medzi vŕby a ticho zvolala:

            „Prines mi Dilahu, moju Dilahu, ktorú odmietol jej otec Masilo.“

            A o chvíľu sa tam objavila stará žena, ktorá držala dieťa v náručí. Dilaha bola taká veľká a silná, že Takanine srdce bolo naplnené radosťou a vďačnosťou. Zostala tam tak dlho, koľko si trúfala, a hrala sa so svojou dcérou. Napokon pocítila, že by sa už mala vrátiť do dediny, aby ju nešli hľadať. Dieťa dala znova starej žene, ktorá s ním zmizla v jazere.

            Keď žijú deti pod vodou, vyrastajú veľmi rýchlo. A za kratší čas, ako by ktokoľvek predpokladal, sa Dilaha zmenila z dieťaťa na ženu. Vždy, keď jej matka mohla, ju prišla navštíviť. No jedného dňa, ako spolu sedeli a rozprávali sa, ich spozoroval muž, ktorý si prišiel odrezať z vŕb nejaké prúty na výrobu košov. Keď videl, že dievča má tvár ako Masilo, bol taký prekvapený, že zanechal prácu a vrátil sa do dediny.

            „Masilo,“ povedal, keď vošiel do chatky, „práve som uvidel tvoju ženu blízko rieky s dievčaťom, ktoré je určite tvojou dcérou. Tak veľmi sa na teba podobá. Boli sme podvedení, pretože sme si všetci mysleli, že je mŕtva.“

            Keď to Masilo počul, pokúsil sa vyzerať šokovane, pretože jeho manželka porušila zákon. Ale v srdci sa tomu veľmi potešil.

            „Ale čo teraz urobíme?“ spýtal sa.

            „Uisti sa, že hovorím pravdu. Keď Takana povie, že sa ide kúpať v rieke, ukry sa tam medzi kríky a počkaj, kým sa dievča neobjaví,“ povedal mu ten muž.

            Niekoľko dní bola Takana potichu doma a jej manžel si začal myslieť, že ten muž sa pomýlil. Ale nakoniec predsa len povedala svojmu manželovi: „Idem sa okúpať do rieky.“

            „Dobre, môžeš ísť,“ odpovedal. Ale rýchlo tam odbehol inou cestou, dostal sa tam prvý a ukryl sa v kríkoch. O chvíľu neskôr prišla Takana. Stála na brehu a volala:

            „Prines mi Dilahu, moju Dilahu, ktorú odmietol jej otec Masilo.“

            Vtedy vyšla z vody stará žena, ktorá držala za ruku vysoké a štíhle dievča. Keď ju Masilo zbadal, všimol si, že je skutočne jeho dcérou. Od radosti plakal, lebo jeho dcéra nebola mŕtva na dne jazera. Stará žena mala akúsi predtuchu a povedala Takane: „Mám pocit, akoby nás niekto sledoval. Dnes ti tu dievča nenechám, ale vezmem ho naspäť so sebou.“ A potopila sa pod vodnú hladinu a dievča stiahla so sebou. Po ich odchode sa Takana vrátila do dediny. Masilo ju znova predbehol a bol doma o čosi skôr.

            Celý zvyšok dňa sedel s plačom v kúte a jeho matka, ktorá vošla dnu, sa ho spýtala: „Prečo tak horko plačeš, syn môj?“

            „Bolí ma hlava,“ odpovedal. „Veľmi ma bolí hlava.“ A jeho matka prešla ďalej a nechala ho tam osamote.

            Večer povedal svojej manželke: „Videl som svoju dcéru na mieste, kde si mi povedala, že si ju utopila. Avšak namiesto toho žije na dne jazera a teraz z nej už vyrástla mladá žena.“

            „Neviem, o čom hovoríš,“ odpovedala Takana. „Pochovala som ju pod pieskom na pláži.“

            Potom ju Masilo veľmi prosil, aby mu dieťa vrátila. Ale ona ho nepočúvala, a iba odpovedala: „Keby som ti ju vrátila, ty by si poslúchol zákon svojej krajiny a zobral by si ju ku svojmu otcovi obrovi, ktorý by ju bol zjedol.“

            Masilo však sľúbil, že nikdy nedovolí svojmu otcovi, aby ju uvidel, a že teraz je už žena a nikto sa jej nebude pokúšať ublížiť. Takanine srdce sa roztopilo a išla dole k jazeru, aby sa poradila so starenkou.

            Ako zatlieskala rukami, zjavila sa pred ňou stará žena, ktorej sa spýtala: „Čo mám robiť? Včera Masilo uvidel Dilahu a odvtedy ma prosí, aby som mu vrátila jeho dcéru.“

            „Ak ju mám nechať ísť, musí mi zaplatiť tisíc kusov dobytka,“ odpovedala starenka. A Takana odniesla jej odpoveď naspäť k Masilovi.

            „Prečo nie? S radosťou by som jej ich dal aj dvetisíc,“ zvolal. „Pretože zachránila moju dcéru.“ A rozkázal poslom, aby sa ponáhľali do susedných dedín a povedali jeho ľuďom, aby mu ihneď poslali všetok ich dobytok. Keď ho všetok zhromaždil, vybral z neho tisíc najlepších býkov a kráv, ktoré zahnal dolu k rieke. Za nimi išiel veľký zástup ľudí, ktorí premýšľali, že čo sa stane.

            Potom Takana predstúpila pred dobytok a povedala:

            „Prines mi Dilahu, moju Dilahu, ktorú odmietol jej otec Masilo.“

            A Dilaha vyšla z vody na breh a natiahla svoje ruky smerom k Masilovi a Takane. A na to miesto prišiel všetok zhromaždený dobytok a ponoril sa do vody v jazere, kde ho starenka zahnala do veľkého mesta plného ľudí, ktoré leží na dne jazera.

            Koniec.

[@ Poviedka z Lesotha, Andrew Lang, Robert Hodosi]