9*12*/316*/ Zlomyseľná lasica **(1,56k)

Jedného dňa kráčala lasica po svahu kopca. Keď zahla za roh, náhle uvidela veľkú skalu.

„To teba som počula pred chvíľou kráčať?“ spýtala sa, pretože lasice sú veľmi opatrné zvieratá a vždy sa rady dozvedia, prečo sa niektoré veci dejú.

            „Nie, určite nie,“ odpovedala skala. „Ja neviem chodiť.“

            „Ale ja som ťa videla chodiť,“ pokračovala lasica.

            „Obávam sa, že ťa nenaučili hovoriť pravdu,“ odsekla skala.

            „Nemusíš tak hovoriť, pretože som ťa videla kráčať,“ odpovedala lasica, „hoci som si istá, že mňa by si nikdy nevedela chytiť!“ a odbehla o kúsok ďalej. Potom sa zastavila, aby zistila, či ju skala neprenasleduje. Ale na jej rozhorčenie, skala zostala stáť na tom istom mieste. Tak lasica prišla blízko pri ňu a uderila ju labkou, hovoriac: „No, chytíš ma teraz?“

            „Síce nemôžem chodiť, ale môžem sa kotúľať,“ odpovedala skala.

            Lasica sa zasmiala a povedala: „Och, to bude rovnako dobré,“ a začala utekať po svahu kopca.

            Spočiatku išla dosť pomaly. „Dám tej skale šancu, aby ma mohla chytiť,“ pomyslela si lasica. Ale čoskoro zrýchlila svoje tempo, pretože zistila, že skala je rovno v jej pätách. Ale čím rýchlejšie lasica bežala, tým rýchlejšie sa skala kotúľala. Postupom času začalo byť malé stvorenie veľmi unavené a bolo mu ľúto, že nenechalo skalu na pokoji. Keď práve vtedy si lasica pomyslela, že ak bude rýchlo bežať, dostane sa na spodok hory, kde je les s veľkými stromami. A tam by sa skala nemala ako dostať. Tak pozbierala všetku svoju silu a namiesto behu, začala preskakovať kríky a kamene. Ale nech urobila čokoľvek, skala bola vždy tesne za ňou. Nakoniec sa tak unavila, že ani nevidela, kam má namierené. Zrazu sa jej noha zachytila o konár, zakopla a spadla. Skala sa okamžite zastavila, ale lasica vykríkla:

            „Odstúp! Odstúp! Nevidíš, že stojíš na mojich nohách?“

            „Prečo si ma nenechala osamote?“ spýtala sa skala. „Vôbec som sa nechcela hýbať. Neznášam hýbanie. A teraz sa určite nepohnem, kým nebudem musieť.“

            „Zavolám svojich bratov,“ odpovedala lasica. „V tomto lese ich je veľa a čoskoro uvidíš, že sú silnejší ako ty.“ A volala a volala a volala, až kým k nej nepribehli všetky vlky, líšky a všelijaké ďalšie tvory, aby videli, čo sa jej stalo.

            „Ako si sa dostala pod tú skalu?“ spýtali sa jej a urobili okolo nej kruh. Otázku jej museli zopakovať niekoľkokrát, pretože presne tak ako i väčšina ľudí len nerada priznávala, že sa do týchto ťažkostí dostala sama.

            „Nuž, nudila som sa a chcela som sa s niekým hrať,“ povedala napokon mrzutým hlasom. „Vyzvala som skalu, aby ma chytila. Samozrejme som si myslela, že dokážem bežať rýchlejšie, ale zakopla som a skala sa na mňa prevalila. Bola to iba nehoda.“

            „To máš za to, že si bola taká hlúpa,“ povedali jej. Ale aj keď skalu dlho tlačili a ťahali, nepodarilo sa im ňou pohnúť ani o centimeter.

            „Nie ste dobrí vôbec na nič,“ zvolala nahnevane lasica, lebo trpela veľkými bolesťami. „Ak ma vy nedokážete dostať na slobodu, uvidím, čo dokážu moji priatelia blesk a hrom.“ A hlasno zavolala na blesk, aby prišiel a čo najrýchlejšie jej pomohol.

            O pár minút sa na oblohu privalil tmavý mrak, ktorý rozdával na okolí také úžasné hromy, že vlky, líšky a ďalšie zvieratá bežali trma-vrma všetkými smermi. Ale hoci boli veľmi vystrašené, nezabudli poprosiť blesk, aby pomohol lasici oslobodiť jej nohy a jej zaseknutý kožuch spod kameňa. Tak blesk na chvíľu zmizol v oblaku, aby načerpal čerstvú silu. A za chvíľu sa hrnul dolu ku skale, ktorá sa rozletela na všetky strany. Lasici sa síce nič nestalo, ale jej kabát bol úplne celý roztrhaný.

            „To bolo od teba dosť nemotorné,“ povedala lasica a vstala úplne nahá bez svojho kožucha. „Určite si mohol rozlomiť skalu bez toho, aby si mi roztrhal môj kožuch na márne kúsky!“ A sklonila sa a začala zbierať drobné kúsky svojho kožucha. Trvalo jej to dlho, pretože ich bolo veľmi veľa. Ale nakoniec ich všetky držala v náručí.

            „Pôjdem za svojou sestrou žabou,“ pomyslela si, „a ona mi ich spolu zošije.“ A vybrala sa k močiaru, v ktorom žila jej sestra.

            „Zošiješ mi môj kožuch? Mala som nešťastnú nehodu a je úplne nemožné si ho obliecť,“ povedala, keď ju našla.

            „S potešením,“ odpovedala žaba, pretože ju učili, aby vždy bola zdvorilá. A vzala si svoju ihlu a niť, a začala spájať jednotlivé kúsky. Ale aj keď bola dobromyseľná, nebola príliš šikovná a niektoré kúsky si pomýlila. Keď si ho lasica, ktorá si veľmi dala záležať na oblečení, obliekla, veľmi sa nahnevala.

            „Aké len zbytočné stvorenie si ty!“ vykríkla. „To očakávaš, že budem chodiť v takomto kožuchu? Veď sa vydúva po celom chrbte, akoby som mala hrb, a je tak pevne stiahnutý cez hrudník, že očakávam, že pri každom mojom nádychu praskne. Vedela som, že si hlúpa, ale nemyslela som si, že až takto veľmi.“ A úbohú žabku udrela labkou do hlavy, čím ju zhodila rovno do vody. Celá rozzúrená potom odišla ku svojej mladšej sestre myške.

            „Dnes ráno sa mi roztrhol môj kožuch,“ začala, keď ju zbadala pri dverách jej domu jesť jablko. „Celý bol roztrhaný na drobné kúsky. Tak som ho vzala k našej sestre žabe, aby mi ho zošila. Ale len sa pozri, čo mi s ním spravila! Budeš ho musieť rozobrať na kúsky a správne ich znovu zošiť vedľa seba. Dúfam, že sa už nebudem musieť sťažovať.“ Pretože lasica bola staršia ako myš, bola zvyknutá sa takto s myšou rozprávať. Ale myš na to bola už navyknutá a iba odpovedala: „Myslím, že by si tu mala radšej zostať, kým to nebude hotové. Ak bude treba, aby som mohla urobiť potrebné úpravy.“ Lasica si teda sadla na kôpku suchých papradí a bez toho, aby sa spýtala myšky, dojedla jej jablko.

            Nakoniec bol kožuch hotový a lasica si ho obliekla.

            „Áno, sedí mi veľmi dobre,“ povedala. „Ušila si to veľmi pekne. Keď budem prechádzať znova touto cestou, prinesiem ti za hrsť kukurice,“ a odbehla preč tak rýchlo, ako nikdy predtým. Myš tam nechala celkom vďačnú pri myšlienke na svoju odmenu.

            Lasica putovala veľa dní, až sa napokon dostala na miesto, kde bolo jedlo veľmi vzácne. Celý týždeň nič nejedla. Už začínala byť zúfalá, keď zrazu narazila na spiaceho medveďa. „Aha, konečne je tu jedlo!“ pomyslela si. Ale ako má zabiť medveďa, ktorý je oveľa väčší ako ona sama. Musí vymyslieť nejaký prefíkaný plán a dostať ho do svojej moci. Napokon, keď sa poriadne zamyslela, prišla na nejaký plán a smelo pristúpila k medveďovi. „To si ty, brat môj?“ zvolala.

            Medveď sa otočil, uvidel lasicu a zamrmlal si pod nos len tak pre seba, aby ho nikto nepočul: „Nikdy predtým som nepočul, že mám sestru.“ Tak vstal a pribehol k stromu, na ktorý vyliezol. Lasica sa veľmi nahnevala, keď videla, že jej večera zmizla rovno pred očami. A to najmä preto, že nevedela liezť tak dobre po stromoch ako medveď. Tak prišla ku stromu, na ktorom bol medveď a zakričala tak hlasno, ako vedela: „Poď dolu, brat môj! Náš otec ma poslal, aby som ťa vyhľadala. Ty si sa stratil ešte ako veľmi malý, keď si išiel zbierať ríbezle. A len včera sme sa od bobra dozvedeli, že kde si.“ Pri týchto slovách zišiel medveď o kúsok nižšie na strome. Ako si to lasica všimla, pokračovala:

            „Nemáš rád ríbezle? Ja ich mám rada. A poznám miesto, kde rastú tak nahusto, že ani zem nevidno, lebo je nimi celá pokrytá. Ale veď sa pozri sám! Tamtá strana kopca je nimi celkom pokrytá!“

            „Je nedokážem vidieť až tak ďaleko,“ odpovedal medveď a úplne zliezol zo stromu. „Musíš mať úžasne dobré oči! Kiežby som aj ja mal taký dobrý zrak. Ale ja vidím dobre len na krátku vzdialenosť.“

            „Ani ja som tak dobre nevidela, až kým môj otec nerozmliaždil vedro brusníc a nepretrel mi nimi oči,“ odpovedala lasica. „Ale ak si chceš ísť nazbierať nejaké ríbezle, urobme to tak ako môj otec, a čoskoro uvidíš tak ďaleko ako ja.“

            Medveďovi trvalo dlho, pokým zhromaždil nejaké brusnice. Pretože bol vo všetkom pomalý a okrem toho ho z toho, že musel byť stále zohnutý, začal bolieť chrbát. Ale nakoniec sa predsa len vrátil s plným vreckom, ktoré položil vedľa lasice. „To je úžasné, bratku!“ zvolala lasica. „Teraz si ľahni rovno na zem s hlavou na tento kameň, zatiaľ čo ja ich rozmliaždim.“

            Medveď, ktorý bol veľmi unavený, bol až príliš rád, keď počul, čo má spraviť, a pohodlne sa natiahol na trávu.

            „Už som pripravená,“ povedala po chvíli lasica. „Hneď od začiatku zistíš, ako ti brusnice zlepšia zrak. Ale nesmieš sa pritom hýbať, lebo potom ti brusnicová šťava z očí vytečie a budeme to musieť robiť ešte raz.“

            Medveď teda sľúbil, že bude ležať veľmi pokojne. Ale v okamihu, ako sa brusnice dotkli jeho očí, vyskočil s veľkým revom.

            „Och, nesmie ti vadiť malá bolesť,“ povedala lasica. „Tá čoskoro pominie a potom uvidíš rôzne veci, o ktorých sa ti ani len nesnívalo.“ Medveď zastonal a klesol na zem. Ako mal oči plné brusnicovej šťavy, ktorá ho úplne oslepila, lasica vzala ostrý nôž a bodla ho rovno do srdca.

            Potom z neho vyzliekla kožu a začala si medveďa kúsok po kúsku opekať. Myslela len na to, že je to to najlepšie mäso, čo kedy ochutnala. A keď so svojou večerou skončila, rozhodla sa, že keď bude znova hladná, ten istý trik znova na nejakom medveďovi vyskúša.

            A určite tak aj urobila, lebo so zlomyseľnou lasicou nie sú žiadne žarty.

[@ Úrad pre etnológiu, Andrew Lang, Robert Hodosi]