9*13*/317*/ Potkania dcéra a jej manžel **(0,91k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil v Japonsku potkan a jeho manželka. Pochádzali zo starej šľachtickej rodiny. Mali jednu dcéru. Bolo to to najkrajšie potkanie dievča spomedzi všetkých potkanov na celom svete. Jej rodičia boli na ňu veľmi hrdí a v ničom nešetrili, len aby ju naučili všetko, čo by mala vedieť. V celom meste nebola šikovnejšia žiadna potkania slečna, ktorá by vedela tak rýchlo ako ona prehrýzť to najtvrdšie drevo, spadnúť z takej výšky na posteľ, alebo bežať tak rýchlo, aby ju nikto nepočul prichádzať. Veľkú pozornosť venovala aj svojmu osobnému vzhľadu a jej srsť žiarila ako satén, zatiaľ čo jej zuby boli biele ako perly a nádherne špicaté.

            Samozrejme, so všetkými týmito prednosťami jej rodičia očakávali, že si nájde vynikajúceho manželského partnera. A ako vyrastala, začali pre ňu hľadať vhodného manžela.

            Tu však nastali ťažkosti. Jej otec bol hrdým potkanom od špičky svojho nosa až po koniec svojho chvosta, rovnako zvonka ako i zvnútra, a želal si, aby sa jeho dcéra vydala za niekoho spomedzi potkanov. Vôbec jej nechýbali nápadníci. Ale otcove tajné nádeje spočívali na uhladenom mladom potkanovi, ktorý mal také dlhé fúzy, že nimi takmer zametal zem pred sebou, a ktorého rodina bola ešte vznešenejšia a staršia ako tá jeho. No bohužiaľ, jej matka mala na celú záležitosť iné názory. Patrila k potkanom, ktoré vždy pohŕdajú vlastnou rodinou a okolím, a s potešením si myslia, že sú stvorené z jemnejšieho materiálu ako zvyšok sveta. „Moja dcéra sa nikdy nevydá za obyčajného potkana,“ vyhlásila a zdvihla svoju hlavu. „S jej krásou a nadaním si zaslúži niekoho lepšieho ako potkana.“

            Toto rozprávala každému, kto bol ochotný ju počúvať. Čo si ich dcéra myslela o celej tejto veci, nikto nevedel a ani nikoho nezaujímalo. Pretože to nebolo v móde vo svete potkanov.

            Na túto tému viedol starý potkan so svojou manželkou dlhé hádky. Nie vždy zostalo iba pri slovách, čo bolo vidno i na škrabancoch na ich tvárach.

            „Dotkni sa až hviezd, to je moje motto,“ zvolala pani jedného dňa, keď bola vo väčšej vášni ako obvykle. „Krása mojej dcéry ju uprednostňuje vyššie ako iba na zem,“ zvolala, „a určite neprijmem zaťa, ktorý je nižšie.“

            „Radšej ju teda ponúkni Slnku,“ netrpezlivo odpovedal jej manžel. „Pokiaľ viem, nie je nič väčšie ako Slnko.“

            „No, myslela som na to,“ odpovedala manželka, „a keďže máš rovnaké myšlienky ako ja, zajtra ho navštívime.“

            Tak nasledujúce ráno jej rodičia strávili hodiny tým, aby sa čo najlepšie upravili, a vyrazili za slnkom. Svoju dcéru pritom viedli medzi sebou.

            Cesta im síce nejaký čas trvala. Ale nakoniec prišli do zlatého paláca, kde žilo Slnko.

            „Vznešený kráľ,“ začala matka. „Pozri sa, tu je naša dcéra! Je taká krásna, že na celom svete sa jej nič nevyrovná. Prirodzene si prajeme zaťa, ktorý je oveľa väčší ako všetci na zemi. Preto sme prišli za tebou.“

            „Cítim sa byť veľmi polichotené,“ odpovedalo Slnko, ktoré bolo také zaneprázdnené, že ani v najmenšom si neprialo sa s niekým zosobášiť. „Robíš mi veľkú česť svojím návrhom. Len v jednom bode sa mýlite a bolo by odo mňa nesprávne, keby som využil vašu nevedomosť. Existuje ešte niečo väčšie, ako som ja, a to je oblak. Pozrite!“ A keď hovoril, jeho slnečnú tvár zakryl oblak, ktorý zachytil všetky jeho lúče.

            „Och, dobre, pôjdeme sa porozprávať s oblakom,“ povedala matka. A otočila sa k oblaku, ktorému zopakovala svoju ponuku.

            „Naozaj nie som hodný niečoho takého očarujúceho,“ odpovedal oblak. „Ale znova robíte chybu v tom, čo hovoríte. Existuje ešte jedna vec, ktorá je silnejšia ako ja, a to je vietor. Aha, tu prichádza. Môžete sa o tom presvedčiť aj samé.“

            A uvideli, ako vietor, ktorý prechádzal okolo, zachytil oblak a odfúkol ho na druhú stranu oblohy. Potom zhodil otca, matku a ich dcéru znova na zem. Ako vial narazil na múr  a tam sa zastavil.

            Keď žena nabrala dych, zopakovala svoju ponuku ešte raz.

            „Múr je správnym manželom pre tvoju dcéru,“ odpovedal vietor, ktorého domov pozostával z jaskyne, ktorú navštívil zakaždým, keď bolo bezvetrie a nikam sa nehrnul. „Na vlastné oči môžete vidieť, že je silnejší ako ja, pretože má moc ma v mojom lete zastaviť.“ A matka, ktorá si nerobila problém, aby zakryla svoje želania, sa okamžite otočila ku stene.

            Potom sa stalo niečo, čo nikto neočakával.

            „Nevezmem si tú starú, škaredú stenu, ktorá je rovnako stará ako môj starý otec,“ vzlykala ich dcéra, ktorá po celý ten čas nevyslovila ani jedno slovo. „Vydala by som sa za Slnko, oblak alebo vietor, pretože to by bola moja povinnosť. Hoci milujem pekného mladého potkana a iba jeho. Ale ten hrozný starý múr si nevezmem. Radšej by som umrela.“

            A múr, ktorý bol dosť zranený vo svojich citoch, vyhlásil, že nemá nárok na to, aby bol manželom takého krásneho dievčaťa.

            „Je pravda,“ povedal, „že dokážem zastaviť vietor, ktorý dokáže rozohnať oblaky, ktoré dokážu zastaviť Slnko. Ale je tu niekto, kto dokáže viac ako toto všetko, a to je potkan. Pretože ma dokáže svojimi zubami rozdrviť na prášok a prejsť cezo mňa. Ak teda chcete zaťa, ktorý je väčší ako celý svet, hľadajte ho medzi potkanmi.“

            „Vidíš, čo som ti povedal?“ vykríkol otec potkan. A jeho manželka, ktorá bola teraz dosť naštvaná, že mu musela dať za pravdu, si čoskoro začala myslieť, že potkaní zať je presne to, po čom vždy túžila.

            Všetci traja sa teda šťastne vrátili domov. A potkania svadba sa oslavovala o tri dni.

            A celá potkania rodina bola veľmi šťastná, že má takého dobrého zaťa a skvelého manžela.

[@ Japonská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]