9*14*/318*/ Morská panna a chlapec **(3,53k)

Kedysi dávno, veľmi dávno žil kráľ, ktorý vládol nad krajinou vedľa mora. Keď bol asi rok ženatý, niektorí z jeho poddaných, ktorí obývali vzdialené súostrovie sa vzbúrili proti jeho zákonom. Preto bolo nevyhnutné, aby svoju manželku opustil a osobne urovnal ich spory. Kráľovná sa obávala, že sa stane nejaké nešťastie. Tak ho prosila, aby zostal doma. Ale on jej povedal, že nikto iný nemôže spraviť zaňho jeho prácu. A na druhý deň ráno roztiahli plachty a kráľ sa vydal na svoju cestu.

            Jeho loď ani nezašla veľmi ďaleko, keď narazila na skalu a uviazla tak pevne v trhline, že ani sila celej posádky ju nedokázala dostať späť na more. Akoby toho nebolo málo, zdvíhal sa vietor a bolo zrejmé, že za pár hodín sa loď rozbije o skaly na kusy a všetci sa utopia. Keď vtom zrazu na morských vlnách, ktoré ich čoskoro mali stiahnuť pod morskú hladinu, zbadali tancovať morskú pannu.

            „Existuje len jeden spôsob, ako sa môžete zachrániť,“ povedala kráľovi a počas rozhovoru sa hojdala na vlnách. „A tým je tvoje kráľovské slovo, že mi dáš svoje prvorodené dieťa.“

            Kráľ nad týmto návrhom váhal. Dúfal, že jedného dňa bude mať doma svoje deti. Myšlienka, že sa musí vzdať dediča svojej kráľovskej koruny, bola preňho veľmi trpká. Ale v danom okamihu narazila na bok lode veľkou silou obrovská vlna. Muži z jeho posádky padli na kolená a prosili ho, aby ich zachránil.

            Tak to teda sľúbil. A v danom okamihu morská vlna zdvihla ich loď ponad skaly a dostala ju znova na morskú hladinu.

            Záležitosti na ostrovoch na urovnanie sporov trvali dlhšie, ako kráľ očakával. Pokým sa vrátil naspäť do svojho paláca, uplynulo niekoľko mesiacov. Počas jeho neprítomnosti sa jeho manželke narodil syn. Kráľova radosť bola taká veľká, že celkom zabudol na morskú pannu a cenu, ktorú zaplatil za bezpečnosť svojej lode. Ako však roky plynuli a z dieťaťa sa stal krásny veľký chlapec, spomienka na morskú pannu sa kráľovi vrátila. Jedného dňa teda kráľovnej povedal, čo sa mu stalo na lodi. Od tej chvíle mali obaja zničené svoje životy. Každú noc išli spať s otázkou, či ráno nájdu princovu izbu prázdnu. Preto ho každý deň držali pri sebe a očakávali, že im ho morská panna unesie rovno pred ich očami.

            Nakoniec kráľ cítil, že tento stav vecí nemôže pokračovať ďalej, a povedal svojej manželke:

            „Napokon, toto je tá najbláznivejšia vec, akú môžeme robiť. Pretože držíme chlapca presne na tom mieste, kde ho morská panna bude hľadať. Dajme mu jedlo a pošlime ho na cesty. A ak ho morská panna niekedy príde sem hľadať, možno že sa uspokojí s nejakým iným dieťaťom.“ A kráľovná súhlasila, že jeho plán sa zdá byť tým najmúdrejším.

            Tak zavolali svojho syna a kráľ mu vyrozprával svoj príbeh o plavbe na mori, ako ho predtým povedal kráľovnej. Princ ho dychtivo počúval a s potešením si myslel, že má ísť sám preč, aby uvidel svet. Pritom sa ani najmenej nezľakol. Pretože už mal síce šestnásť rokov, ale sotva mu bolo dovolené prechádzať sa za záhradami paláca. Nuž začal robiť prípravy na cestu. Vyzliekol si svoj drahý purpurový plášť a namiesto neho si obliekol obyčajný zelený plášť. Krásny ruksak, ktorý mu ponúkla kráľovná, odmietol, a namiesto neho si cez plecia prehodil kožený batoh, presne taký, ako videl u mnohých iných cestovateľov. Potom sa so svojimi rodičmi rozlúčil a vydal sa na svoju cestu.

            Celý deň kráčal a so záujmom sledoval podivné vtáky a zvieratá, ktoré mu preleteli cez cestu v lese alebo na neho vykúkali spoza kríkov. Ale keď nastal večer, bol unavený. Ako kráčal, sa rozhliadal po nejakom mieste, kde by mohol prenocovať. Nakoniec sa dostal pri strom, okolo ktorého bol mäkký machový porast. Práve sa chystal naň natiahnuť, keď vtom začul strašný rev. Niečo prebehlo cez kríky a zrazu pred ním stál obrovský lev.

            „Čo tu robíš?“ spýtal sa lev, ktorého oči zúrivo hľadeli na chlapca.

            „Utekám pred morskou pannou,“ odpovedal princ roztraseným hlasom.

            „Daj mi teda nejaké jedlo,“ povedal lev. „Už je čas na večeru a som veľmi hladný.“

            Chlapec bol tak veľmi vďačný, že ho lev nezjedol, že s radosťou zodvihol svoj batoh, ktorý ležal vedľa neho na zemi, a ponúkol levovi chlieb a fľašu vína.

            „Už sa cítim lepšie,“ povedal lev, keď sa najedol. „Teraz pôjdem spať na tomto peknom mäkkom machu. Ak chceš, môžeš si ľahnúť vedľa mňa.“ Chlapec a lev teda vedľa seba tvrdo zaspali. Zobudili sa, až keď vyšlo slnko.

            „Už musím odísť,“ poznamenal lev a zatriasol s chlapcom, ako hovoril. „Ale ty si ešte odtrhni chlp z môjho ucha a pozorne si ho stráž. Ak ti bude hroziť nejaké nebezpečenstvo, len si zaželaj, že sa chceš stať levom, a hneď sa na mieste jedným aj staneš. Vieš, každá pomoc si zaslúži odmenu.“

            Princ mu poďakoval za jeho láskavosť a urobil, ako mu prikázal. Potom sa obaja rozlúčili.

            „Zaujímalo by ma, aké to je byť levom,“ pomyslel si chlapec, keď prešiel po ceste kúsok ďalej. Tak vytiahol zo svojho plášťa chlp z levovho ucha a zo všetkých síl si želal byť levom. V okamihu sa mu hlava niekoľkokrát zväčšila. Zdalo sa mu, že má veľmi horúci a ťažký celý svoj krk. Jeho ruky sa zmenili na labky. Jeho pokožka bola chlpatá a žltá. Najviac ho však potešil jeho dlhý chvost s chumáčom na konci, ktorým hrdo švihal na všetky strany. „Veľmi sa mi páči byť levom,“ povedal a veselo klusal po ceste.

            Po nejakom čase ho však chôdza týmto neobvyklým spôsobom unavila. Veľmi ho bolel chrbát a obe jeho predné labky. Preto si opäť zaželal, aby bol chlapec. A jeho hlava sa zmenšila, takisto i hriva okolo nej, a chvost zmizol. Potom hľadal na spanie nejaké miesto. Našiel niekoľko suchých papradí, ktoré pozbieral a umiestnil na kopu.

            Ale predtým, ako stihol zavrieť svoje oči, začul nablízku veľký hluk. Akoby si tadiaľ razilo cestu nejaké veľké a ťažké telo. Chlapec vstal a otočil sa za hlukom. Uvidel, ako k nemu prichádza obrovský čierny medveď.

            „Čo tu robíš?“ zvolal medveď.

            „Utekám pred morskou pannou,“ odpovedal chlapec. Ale medveď sa o morskú pannu nezaujímal a iba povedal:

            „Mám hlad. Daj mi niečo zjesť.“

            Chlapec zodvihol svoj batoh, ktorý mal položený na papradí. Odopol na ňom remienok a vytiahol z neho ďalší bochník chleba a druhú fľašu vína. „Dáme si spoločnú večeru,“ poznamenal zdvorilo. Ale medveď, ktorý sa nikdy nenaučil spoločenské správanie, jedol tak rýchlo, ako len vedel. Keď dojedol, vstal a natiahol sa.

            „Máš tu celkom pohodlne vyzerajúcu posteľ,“ všimol si medveď. „Naozaj si myslím, že i taký zlý spáč, ako som ja, by sa tu mohol pohodlne vyspať. Posuniem sa na jednu stranu. Ty nezaberieš veľa miesta. Tak sa na tom papradí obaja dobre vyspíme.“ Chlapec bol dosť rozhorčený z chladného spôsobu medveďovho správania. Ale keďže bol dosť unavený, nešiel nazbierať viacej papradí. Ľahli si vedľa seba a do východu slnka sa ani len nepohli.

            „Už musím ísť,“ povedal medveď a ospalému princovi pomohol vstať na nohy. „Ale najskôr si odtrhni chlp z môjho ucha a keď ti bude hroziť nejaké nebezpečenstvo, zaželaj si byť medveďom a hneď sa ním aj staneš. Vieš, každá pomoc si zaslúži odmenu.“ Chlapec urobil, ako mu prikázal. A s medveďom sa rozlúčil.

            „Zaujímalo by ma, aké to je byť medveďom,“ pomyslel si, keď prešiel o kúsok ďalej. A vytiahol z vrecka na svojom plášti chlp z medveďovho ucha. V nasledujúcom okamihu sa jeho telo zväčšilo a všade ho zakrývala hustá čierna kožušina. Rovnako ako predtým, jeho ruky sa zmenili na laby. Ale keď chcel pohnúť svojím chvostom, na svoje veľké sklamanie zistil, že to vôbec nejde, taký bol malý. „To sa len ťažko môže volať chvost,“ povedal. Po zvyšok dňa zostal medveďom a pokračoval v ceste. Ale keď prišiel večer, medvedia koža, ktorá bola taká užitočná, keď prechádzal cez ostružiny v lese, sa mu teraz zdala až priťažká. Tak si znova zaželal, aby z neho bol zase chlapec. Teraz bol už príliš unavený, aby sa zapodieval rezaním papradí alebo hľadaním machu. Preto si len ľahol pod najbližší strom. Keď vtom rovno nad svojou hlavou začul bzučať čmeliaka, ktorý sedel na vetve zimolezu blízko pri ňom. „Čo tu robíš?“ spýtal sa ho nahnevane čmeliak. „V tvojom veku by si mal byť doma a v bezpečí.“

            „Utekám pred morskou pannou,“ odpovedal chlapec. Ale čmeliak, rovnako ako lev a medveď, nepočúval odpovede na svoje otázky, a iba povedal: „Mám hlad. Daj mi niečo zjesť.“

            Chlapec vytiahol z batoha posledný bochník chleba a fľašku vína, položil ich na zem a spoločne s čmeliakom sa navečerali. „No, teraz idem spať,“ zabzučal čmeliak, keď dojedli. „Ale keďže nie si veľmi veľký, môžem ti urobiť miesto vedľa seba,“ a stočil si krídla a nohy si zastrčil pod seba. Potom čmeliak aj princ spoločne spali až do rána. Ako sa čmeliak zobudil, starostlivo oprášil každý kúsok prachu zo svojho zamatového kožúška a hlasno zabzučal chlapcovi do ucha, aby ho prebudil.

            „Vezmi si jeden chlp z môjho chrbta,“ povedal. „Ak ti bude hroziť nebezpečenstvo, len si zaželaj, aby si bol čmeliakom a budeš ním. Vieš, každá pomoc si zaslúži odmenu. Tak zbohom a ďakujem za tvoju večeru.“ A potom, ako chlapec vytiahol z jeho chrbta chlp a starostlivo ho zabalil do lista, čmeliak odletel.

            „Určite je to celkom iný pocit byť čmeliakom ako medveďom či levom,“ pomyslel si chlapec, keď kráčal asi dve hodiny. „Odvažujem sa povedať, že by som cestoval oveľa rýchlejšie,“ a vytiahol list s čmeliakovým chlpom a zaželal si byť čmeliakom.

            O chvíľu nato sa mu stala tá najpodivnejšia vec. Všetky jeho končatiny sa spojili a jeho telo bolo zrazu veľmi krátke a okrúhle. Jeho hlava sa celkom zmenšila a namiesto svetlej pokožky, jeho telo bolo pokryté tým najbohatším, najmäkším zamatom. Najlepšie zo všetkého boli jeho dva páry priesvitných krídiel, ktoré ho dokázali niesť celý deň bez toho, aby sa unavil.

            Neskoro popoludní si chlapec myslel, že v diaľke pred sebou vidí obrovskú kopu kameňov. Letel priamo k nim. Keď však prišiel bližšie, uvidel tam bránu, za ktorou sa rozprestieralo skutočne veľké mesto. Tak si prial, aby sa dostal znova do svojej vlastnej podoby a vstúpil do veľkomesta.

            Dvere do paláca našiel otvorené dokorán. Tak odvážne vošiel do akejsi haly plnej ľudí. Všetci muž a devy spolu o niečom debatovali. Pripojil sa k ich rozhovoru a čoskoro sa od nich dozvedel, že kráľ má iba jednu, jedinú dcéru. Ona má však takú nenávisť voči mužom, že žiadnemu z nich nikdy nedovolí, aby pred ňu predstúpil. Jej otec bol zúfalý a nechal namaľovať portréty najkrajších princov z celého sveta v nádeji, že sa princezná do jedného z nich zamiluje. Ale nebolo to na nič. Princezná ani len nedovolila, aby tie obrazy priniesli do jej izby.

            „Už je neskoro,“ poznamenala zrazu jedna z dám. „Musím ísť za svojou paňou.“ A obrátila sa k jednému z lokajov a prikázala mu, aby našiel pre mládenca nejakú posteľ.

            „To nie je potrebné,“ odpovedal princ. „Táto lavička je pre mňa dosť dobrá. Nie som zvyknutý na nič lepšie.“ A keď bola hala prázdna, na pár minút si ľahol. Len čo sa však v paláci všetko utíšilo, vytiahol list s čmeliakovým chlpom a zaželal si byť čmeliakom. A v tejto podobe vyletel hore, popri strážcoch a cez kľúčovú dierku rovno do komnaty princeznej. Tam sa opäť zmenil na muža.

            Pri tomto nečakanom zjavení sa princezná strašne vyľakala a začala hlasno kričať: „Muž! Je tu muž!“ vykríkla. Ale keď tam vbehli stráže, v miestnosti bzučal iba čmeliak. Pozreli sa pod posteľ, za závesy a do skríň. Zistili iba toľko, že princezná mala zlý sen. Tak sa poklonili a odišli. Sotva sa za nimi zatvorili dvere, a čmeliak zmizol. A na jeho miesto sa postavil pekný mládenec.

            „Vedela som, že sa tu niekde ukrýva nejaký muž,“ zvolala princezná a začala kričať ešte hlasnejšie ako predtým. Jej vreskot zase priviedol do jej izby stráže. Ale hoci hľadali na všelijakých možných miestach, žiadneho muža tam nenašli, čo oznámili aj princeznej.

            „Bol tu ešte pred chvíľou. Na vlastné oči som ho videla.“ Strážcovia sa jej neodvážili protirečiť. Len pokrútili svojimi hlavami a potichu si šepkali, že sa princezná kvôli svojim predstavám o nejakom mužovi úplne zbláznila, a videla ho sedieť na každej stoličke a za každým stolom. A tak sa rozhodli, že ju nechajú čo najhlasnejšie kričať a že si ju celú noc nebudú všímať.

            Princezná celkom jasne vedela, ako rozmýšľajú, a že ak bude v budúcnosti potrebovať ich pomoc, jej nepomôžu. A možno že o nej dokonca narozprávajú kráľovi rôzne strašidelné príbehy. Ten ju potom zavrie do osamelej veže a zabráni jej prechádzať sa po záhrade medzi svojimi vtákmi a kvetmi. Takže keď tretíkrát uvidela vo svojej izbe princa, nekričala, ale sa iba posadila na posteľ a v tichej hrôze na neho hľadela.

            „Ničoho sa neboj,“ povedal. „Neublížim ti.“ A začal chváliť jej záhrady, o ktorých počul hovoriť služobníctvo, aj vtáky a kvety, ktoré milovala, až kým princeznin hnev nezmäkol, a ona mu potom odpovedala nežnými slovami. A naozaj, čoskoro sa tak spriatelili, že princezná prisahala, že sa za nikoho iného nevydá. I zdôverila sa mu, že o tri dni pôjde jej otec do vojny a svoj meč nechá v jej izbe. Keď ho niekto nájde a prinesie mu ho, dostane jej ruku ako odmenu. V tej chvíli zakikiríkal kohút. Mládenec rýchlo vyskočil a povedal: „Samozrejme že pôjdem s kráľom na vojnu. A ak sa nevrátim, každý večer vezmi svoje husle k pobrežiu a hraj tam na nich, aby to začuli všetci morskí škriatkovia, ktorí žijú na dne oceánu, a prišli ťa pozdraviť.“

            Tak, ako to predpovedala princezná, o tri dni vyrazil kráľ do vojny s veľkým oddielom vojakov. Medzi nimi bol aj mladý princ, ktorý sa predstavil na kráľovskom dvore ako mladý šľachtic, ktorý hľadá dobrodružstvá. Mesto bolo za nimi už mnoho kilometrov, keď kráľ zrazu zistil, že zabudol svoj meč. A hoci mu všetci sluhovia ihneď ponúkli ten svoj, vyhlásil že nemôže bojovať s nijakým iným mečom, len so svojím.

            „Prvý muž, ktorý mi prinesie môj meč z izby mojej dcéry,“ zvolal, „dostane ju ako manželku a po mojej smrti bude namiesto mňa kraľovať.“

            Vtedy Červený rytier, mladý princ a niekoľkí ďalší otočili svoje kone a cválali naspäť do paláca tak rýchlo ako vietor. Princovi zrazu prišla do hlavy skvelá myšlienka. Nechal ostatných, aby ho predbehli. Potom vytiahol z vrecka chlp z levovho ucha a zaželal si, aby sa zmenil na leva. Potom sa prehol a vydal zo seba také hrozné revy, že sa kone jeho súperov vyplašili a ich jazdci ich nevedeli kontrolovať. Ľahko sa mu ich podarilo predbehnúť a čoskoro sa dostal až k bránam paláca. Tam sa premenil na čmeliaka a vletel priamo princeznej do izby, kde sa z neho stal opäť muž. Princezná mu ukázala meč, ktorý visel za závesom. On ho zložil a povedal: „Nezabudni na to, čo si mi sľúbila.“

            Princezná neodpovedala, ale sa milo usmiala. Vyvliekla si zo svojho prsta zlatý prsteň, rozdelila ho na dve časti a jednu polovicu podala princovi. Zatiaľ čo druhú polovicu si vložila do vlastného vrecka. Pobozkal polovičku prsteňa a s kráľovým mečom zbehol dolu po schodoch. Ako prešiel o kúsok ďalej, stretol sa s Červeným rytierom a s ostatnými. Červený rytier sa spočiatku pokúšal vziať mu meč násilím. Ale mládenec bol preňho oveľa silnejší. Tak to vzdal a rozhodol sa, že počká na lepšiu príležitosť.

            Tá sa mu čoskoro naskytla, lebo deň bol horúci a princ bol smädný. Ako si princ všimol malý potok, ktorý sa vlieval do mora, zabočil k nemu. Odopol si kráľov meč a ľahol si na zem, aby sa mohol napiť. Bohužiaľ, stalo sa, že neďaleko odtiaľ sa na vlnách vznášala morská panna, ktorá vedela, že on je ten chlapec, ktorého jej sľúbili ešte pred jeho narodením. Opatrne teda k nemu priplávala, stiahla ho za ruku a vodná hladina sa nad nimi oboma uzatvorila. Sotva zmizli, keď sa tam objavil Červený rytier, ktorý princa sledoval. Skoro neveril vlastným očiam, keď zbadal na brehu kráľov meč. Veľmi ho zaujímalo, čo sa stalo s princom, ktorý ešte len pred hodinou tak usilovne bránil svoj poklad. Ale koniec koncov to nebola jeho záležitosť. Tak si kráľov meč pripol na opasok a odniesol ho ku kráľovi.

            Vojna sa čoskoro skončila a kráľ sa vrátil ku svojmu ľudu, ktorý ho privítal s radostnými výkrikmi. Ale keď princezná videla, že jej snúbenec nie je medzi členmi kráľovského sprievodu, srdce jej kleslo. Vedela, že sa mu určite stalo nejaké nešťastie, a Červeného rytiera sa obávala. Už dávno zistila, aký je prefíkaný a zlomyseľný. A niečo jej našepkávalo do ucha, že to práve tento rytier, má získať odmenu za donesenie kráľovho meča, a že ju bude požadovať za svoju manželku. Hoci do jej miestnosti nikdy nevstúpil. A ona s tým nemohla nič urobiť. Pretože aj keď ju jej otec miloval, nikdy jej nedovolil stáť v jeho plánoch.

            Nešťastná princezná mala veľkú pravdu. Všetko sa stalo presne tak, ako predvídala. Kráľ jej povedal, že Červený rytier si ju spravodlivo získal a svadba sa bude konať nasledujúci deň. A po nej bude veľká hostina.

            V tých dňoch boli sviatky oveľa dlhšie a veľkolepejšie, ako sú teraz. Práve sa začínalo stmievať, keď sa princezná, ktorá bola zo všetkého, čím prešla, veľmi unavená, vykradla do svojej izby. Mesiac svietil tak jasne, že sa zdalo, že ju to k nemu priam priťahuje. Tak si vzala svoje husle pod rameno a zišla dolu na breh.

            „Počúvaj! Počúvaj!“ povedala morská panna princovi, ktorý ležal natiahnutý na posteli z morských rias na dne mora. „Počúvaj! To hrá tvoja stará láska. Vieš, morské panny vedia všetko, čo sa deje na zemi.“

            „Nič nepočujem,“ odpovedal mládenec, ktorý nevyzeral šťastne. „Zober ma vyššie, kde ju budem počuť.“

            Morská panna ho teda vzala a vyniesla do polovice hĺbky mora. „Teraz ju už počuješ?“

            „Nie,“ odpovedal princ, „nepočujem nič iné, len morské vlny. Musím ísť ešte vyššie.“

            Potom ho morská panna vyniesla až na hladinu. „Určite ju už musíš počuť, ako hrá na husle,“ povedala.

            „Počujem len morské vlny,“ zopakoval mládenec. Tak ho vzala až na breh.

            „V každom prípade ju už musíš počuť,“ znova povedala morská panna.

            „Ešte stále mi šumí voda v ušiach,“ odpovedal. „Ale počkaj chvíľu. To čoskoro pominie.“ A ako hovoril, položil si ruku na vrecko a chytil list s chlpom od čmeliaka. Zaželal si, aby sa z neho stal čmeliak, a vletel rovno do vrecka princeznej. Morská panna ho márne hľadala celú noc na celom pobreží a v mori. Ale on sa už nikdy nevrátil a nikdy nepotešil jej oči. No princezná cítila, že sa stalo niečo zvláštne, hoci nevedela čo. Tak sa rýchlo vrátila do paláca, kde sa mladý muž okamžite premenil do svojej vlastnej podoby. Ach, aká radosť naplnila jej srdce pri pohľade naňho! Ale nemohli strácať čas. Zaviedla ho priamo do siene, kde kráľ a jeho šľachtici ešte sedeli pri hostine. „Tu je muž, ktorý sa chváli tým, že vie robiť úžasné triky,“ povedala, „dokonca lepšie ako Červený rytier! To, samozrejme, nemôže byť pravda. Ale bolo by dobré dať tomuto podvodníkovi lekciu. Napríklad tvrdí, že sa dokáže zmeniť na leva. Ale ja mu neverím,“ a obrátila sa na Červeného rytiera: „Viem, že si študoval umenie mágie. Tak mu jednoducho ukáž, ako sa to robí, a zahanbi ho.“

            Lenže Červený rytier nikdy vo svojom živote neotvoril knihu mágie. No i tak bol zvyknutý si myslieť, že všetko vie lepšie ako ostatní ľudia. Tak sa začal točiť, kričať a robiť grimasy. Ale vôbec sa pritom nestal levom.

            „Možno je veľmi ťažké zmeniť sa na leva. Tak sa premeň na medveďa,“ povedala princezná. Ale Červený rytier zistil, že stať sa medveďom nie je o nič ľahšie ako stať sa levom.

            „Skús čmeliaka,“ navrhla princezná. „Vždy som čítala, že to dokáže každý, kto vie aspoň trochu čarovať.“ A starý rytier bzučal a hučal, ale i tak zostal aj naďalej človekom, a nie čmeliakom.

            „Teraz si na rade ty,“ povedala princezná mladému princovi. „Uvidíme, či sa dokážeš zmeniť na leva.“ A za chvíľu pred nimi stálo také zúrivé stvorenie, že všetci hostia vybehli zo sály. Vo svojom vystrašení si dokonca až šliapali na nohy. Lev vyskočil na Červeného rytiera a bol by ho roztrhal na kusy, keby mu princezná nebola prikázala, aby sa zmenil opäť na muža. A v okamihu tam namiesto leva stál opäť muž.

            „Teraz sa zmeň na medveďa,“ povedala. A hneď bol z neho medveď a naťahoval svoje laby za Červeným rytierom, ktorý sa skrýval za princeznou.

            Dovtedy sa niektorým hosťom vrátila odvaha. Vrátili sa až k dverám a mysleli si, že ak je to bezpečné pre princeznú, možno i pre nich by to mohlo byť bezpečné. Kráľ, ktorý bol odvážnejší ako oni, cítil, že je potrebné, aby im išiel dobrým príkladom. Preto sa zo svojho miesta ani len nepohol. A keď sa na princeznin príkaz medveď zmenil znova na muža, od údivu mlčal. Začalo mu svitať, že čo je asi pravda o jeho meči. „Bol to on, kto si vzal meč z tvojej izby?“ spýtal sa kráľ.

            „Áno, to bol on,“ odpovedala princezná. A vyrozprávala mu celý príbeh a aj to, ako zlomila svoj zlatý prsteň a dala mu polovicu. Princ vytiahol svoju polovicu prsteňa a princezná svoju, ktoré obidve do seba zapadli. Na druhý deň Červeného rytiera obesili na šibenici, ako si spravodlivo zaslúžil. A pre princa a princeznú sa konala nová svadobná hostina.

[@ Laponská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]