9*15*/319*/ Malá víla **(1,68k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno sa dvaja mladí muži , ktorý žili v malej dedine, zamilovali do toho istého dievčaťa. Cez zimu bola všade tma okrem asi hodiny okolo poludnia. Vtedy tma nebola až taká temná a všade bolo šero. Na oblohe blikotali polárne svetlá, a mladí mohli ísť na jazdu na saniach, alebo tancovať v susednej stodole. Ale keď začala jar a denné svetlo sa predlžovalo, dedinčanom pri pohľade na slnko od radosti srdcia poskočili. Stanovili si deň, v ktorý sa nalodia na svoje lode a pôjdu svoje rybárske siete rozprestrieť do zátok ostrovov, ktoré boli niekoľko kilometrov na sever. Na túto výpravu išli všetci, vrátane tých dvoch mladých mužov a dievčaťa.

            Všetci sa veselo plavili po mori, debatovali ako kŕdeľ strák a spievali si svoje obľúbené piesne. Keď dorazili na breh, mali veľa vecí na vybaľovanie. Ostrovy boli významným rybárskym miestom. Pokiaľ bolo priaznivé počasie, tu bývali od jari až do jesene.

            I stalo sa, že náhodou dievča a dvaja mladí muži bývali spolu s ďalšími priateľmi v tej istej chatke a každý deň lovili na tej istej lodi. Ako čas plynul, jeden z mladíkov zbadal, že si ho deva všíma menej ako jeho rivala. Spočiatku tomu nevenoval veľkú pozornosť a snažil sa seba presvedčiť, že si to iba namýšľa. No napokon si to predsa len pripustil a chcel sa mu za to nejako pomstiť.

            Tak pripravil na to plán, ktorý chcel uskutočniť v posledný deň na ostrovoch. Nijako nedával najavo svoje city a trpezlivo čakal na svoju príležitosť. Dlho očakávaný deň konečne prišiel. Všetci opúšťali ostrovy a išli prezimovať na pevninu. V zhone sa tento prefíkaný rybár dohodol s ostatnými, že ich loď opustí ostrovy ako posledná. Keď bolo všetko pripravené na odplávanie a mali sa rozprestrieť plachty, zrazu zavolal:

            „Ach, do čerta! Čo len budem robiť? V chatke som nechal svoj najlepší nôž. Môj dobrý kamarát, utekaj preň a dones mi ho. Ja zatiaľ uvoľním kotvu a rozprestriem plachty.“

            Mládenec netušil nič zlého. Tak vyskočil späť na breh a bežal ku chatke. Pri jej dverách sa pozrel smerom k prístavu a so zdesením zbadal, že jeho loďka opustila prístav a už sa plavila na mori. Na ostrove zostal úplne sám.

            Áno, nebolo o tom pochýb. Bol celkom sám. Nemal tam vôbec nič, čo by mu mohlo pomôcť v prežití, okrem noža, ktorý jeho kamarát úmyselne nechal na okennej doske. Niekoľko minút bol príliš ohromený zradou svojho priateľa, aby mohol na niečo myslieť. No potom sa z toho prebral a rozhodol sa, že sa vynasnaží udržať sa na žive, aby sa mu mohol aspoň nejako pomstiť.

            Tak si nôž vložil do vrecka a odišiel do tej časti ostrova, ktorá nebola až taká holá, ako zvyšok, a bol v nej malý lesík. Z jedného zo stromov si odrezal vetvu a pomocou kúska lanka, ktoré našiel v chatke, si urobil luk.

            Keď ho mal pripravený, zbehol na breh a zastrelil nejakého morského vtáka, ktorého otrhal a uvaril na večeru.

            Mesiace rýchlo utekali a opäť tu boli Vianoce. Večer predtým mládenec zišiel dolu ku skalám, kde pozbieral všetko naplavené drevo, ktoré vyplavilo more alebo víchrica. Potom ho naukladal na kopu pred dverami svojej chatky, aby ho nemusel každý deň zháňať. Akonáhle tak urobil, oddýchol si a pritom pozeral smerom na pevninu. Myslel na minulý Štedrý večer a veselý tanec, ktorý ho sprevádzal. Noc bola tichá a chladná. Pomocou polárnej žiary mohol takmer preletieť na opačné pobrežie. Keď vtom si zrazu všimol loďku, ktorá mala namierené rovno na ostrov. Od toľkej radosti vedel sotva postáť na jednom mieste. Šanca, že sa bude môcť zhovárať s ďalším človekom, bola taká príjemná. Ale keď sa loďka priblížila, si všimol, že niečo je na nej oproti iným lodiam, ktoré videl počas svojho života, odlišné. Keď sa loďka dotkla pobrežia, jasne uvidel, že ľudia, ktorí boli na nej, nie sú z nášho sveta, ale z úplne iného. Keď ukotvili na brehu, rýchlo sa ukryl za kopu dreva a čakal, čo sa bude diať.

            Títo zvláštni ľudia jeden po druhom vyskočili na skaly a každý z nich niesol nejaké zásoby. Medzi ženami si všimol dve mladé dievčiny, krajšie a lepšie oblečené ako ostatné, ktoré niesli dva veľké koše plné potravín. Mladý muž opatrne vykukol, aby zistil, čo tento dav ľudí môže robiť vo vnútri malej chatrče, ale za chvíľu sa opäť stiahol za hromadu dreva. Dievčatá sa vrátili von a rozhliadali sa, aby zistili, čo to je za ostrov.

            Ich bystré oči čoskoro objavili mladého muža, ktorý sa krčil za zväzkami dreva. Spočiatku sa cítili trochu vystrašené a boli pripravené utiecť. Mládenec sa však nehýbal. Tak nabrali odvahu a spoločne sa smiali. „Aké čudné stvorenie tu je. Vyskúšajme, z čoho je stvorené,“ povedala jedna. I sklonila sa a uštipla ho.

            No mládenec mal v rukáve bundy špendlík. Dievčina sa oň pichla a začala jej tiecť krv. Hneď tak hlasno vykríkla, že všetci jej ľudia z chatiek vybehli von a išli sa pozrieť, čo sa stalo. No keď zbadali mladého muža, rýchlo utekali k loďke. A v momente loďka, ľudia a ich tovar zmizli na mori.

            Vo svojom zhone však zabudli na dve veci: zväzok kľúčov, ktorý ležal na stole, a dievča, ktoré sa pichlo o špendlík, a ktoré teraz stálo bledé a bezmocné vedľa hromady dreva.

            „Budeš ma musieť urobiť svojou manželkou,“ povedala nakoniec, „lebo som sa pichla o teba. Preto som tvoja.“

            „Prečo nie? Celkom rád,“ odpovedal. „Ale ako si predstavuješ, že budeme žiť, pokým nepríde leto?“

            „S tým si nerob starosti,“ povedalo dievča. „Ak si ma vezmeš, všetko bude v poriadku. Som veľmi bohatá a aj moja rodina je bohatá.“

            Mladý muž jej dal svoj manželský sľub a dievča splnilo svoju časť dohody. A po celé dlhé zimné mesiace bolo na ostrove dostatok jedla. Hoci nikdy nevedel, ako sa tam dostalo. Potom znova nastala jar a čas na príchod rybárov z pevniny.

            „Kam máme teraz ísť?“ spýtalo sa dievča jedného dňa, keď sa slnko zdalo jasnejšie a vietor jemnejší ako zvyčajne.

            „Mne je jedno, kam pôjdem,“ odpovedal mládenec. „Čo navrhuješ?“

            Dievča odpovedalo, že by chcelo ísť niekam na úplne opačnú stranu ostrova a postaviť si tam dom ďaleko od chát rybárov. On súhlasil a ešte v ten deň sa vybrali hľadať vhodné miesto na brehu potoka, aby mali prístup k pitnej vode.

            V malej zátoke na opačnej strane ostrova našli práve to, čo sa zdalo, akoby bolo stvorené práve pre nich. A keďže boli unavení dlhou prechádzkou, ľahli sa na mach pri brehu medzi brezy a pripravili sa na nočný spánok, aby boli na druhý deň svieži do práce. Ale predtým, ako si dievča ľahlo, obrátilo sa na svojho manžela a povedalo: „Ak budeš počas svojich snov počuť čudné zvuky, daj si pozor, aby si sa nehýbal a nešiel pozrieť, čo to je.“

            „Ach, vôbec nie je pravdepodobné, že na takomto pokojnom mieste budeme počuť nejaký hluk,“ odpovedal a zaspal.

            Zrazu ho prebudil veľký rachot, akoby všetci robotníci z celého sveta pílili, tĺkli a stavali rovno blízko neho. Práve sa chystal vyskočiť na nohy a ísť sa pozrieť, čo sa tam deje. Keď vtom si spomenul na slová svojej manželky a zostal nehybne ležať. No čas do rána sa mu zdal veľmi dlhý. Tak s prvými slnečnými lúčmi obaja vstali. Odsunuli vetvy brezových stromov a na tom istom mieste, ktoré si vybrali, stál nádherný dom. Mal dvere, okná a všetko ostatné kompletne hotové.

            „Teraz musíš nájsť miesto na maštaľ pre dobytok,“ povedalo dievča, keď raňajkovali divé višne, „ale daj pozor, aby mala správnu veľkosť a nebola ani príliš veľká, ani príliš malá.“ A manžel urobil tak, ako mu prikázala. I keď rozmýšľal, že na čo im bude maštaľ, lebo nemali do nej žiadne kravy. Ale keďže jeho manželka sa zdala byť múdrejšia ako on, na nič sa jej nepýtal.

            Túto noc ho zobudili tiež nejaké zvuky ako predtým. A ráno našli blízko potoka najkrajšiu maštaľ, akú kto kedy videl. Boli v nej boxy, vedrá na mlieko, stolčeky, a všetko potrebné pre maštaľ, okrem kráv. Potom ho dievča požiadalo, aby vymeral pôdu pre sklad, ktorý má byť taký veľký, aký len chce. A keď bol sklad na ďalší deň hotový, navrhla, aby išli na návštevu k jej rodičom.

            Starí ľudia ich srdečne privítali a zavolali k sebe na veľkú slávnosť na ich počesť svojich susedov na míle ďaleko. Na farme sa niekoľko týždňov vôbec nepracovalo. Napokon mladého muža a jeho manželku hry omrzeli a vyhlásili, že sa musia vrátiť do svojho domova. Avšak predtým, ako sa vydali na cestu, manželka zašepkala svojmu mužovi: „Čo najrýchlejšie preskoč prah dverí, inak zle pochodíš.“

            Mladý muž ju poslúchol a rýchlo ako šíp z luku preskočil cez prah. A dobre urobil. Pretože sotva bol na druhej strane, tesť hodil pri prah dverí veľké kladivo, ktoré by mu zlomilo obe nohy, keby sa ho čo i len dotklo.

            Ako išli po ceste domov, dievča sa otočilo ku svojmu manželovi a povedalo: „Nech už budeš počuť za sebou čokoľvek, daj si dobrý pozor na to, aby si sa predtým, ako vojdeš dnu do domu, neobzrel.

            Manžel jej to sľúbil a chvíľu bolo všade ticho. Ako sa však približovali ku svojmu domu, tak sa za nimi zväčšoval dupot nôh. Keď bol už vo dverách, pomyslel si, že je už v bezpečí, a obzrel sa. Uvidel tam obrovské stádo dobytka, ktoré za ním poslal jeho tesť, lebo zbadal, že jeho dcéra je už bystrejšia ako on. Polovica stáda už bola v ohrade a pásla sa na tráve na brehu potoka. Ale druhá polovica, ktorá bola ešte len pred bránou, zrazu náhle zmizla.

            No i tak získali dosť dobytka, aby zbohatli a žili spolu šťastne. Občas však mládencovi jeho manželka náhle zmizla z dohľadu a nikdy mu nepovedala, že kde bola. Dlho o tom mlčal. Ale jedného dňa, keď sa sťažoval na jej náhle zmiznutia, mu povedala: „Môj drahý manžel, musím odchádzať preč, aj napriek svojej vôli. Existuje len jeden, jediný spôsob, ako ma zastaviť. Zatlč klinec do prahu vchodových dverí a potom nikdy nebudem môcť prejsť cezeň von.“

            A tak aj urobil. A potom žili spolu veľmi dlhý, spokojný a šťastný život.

[@ Laponská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]