10*1*/333*/ Čarovné zrkadlo zo Seny ***(1,73k)

Kedysi dávno, dávno predtým, než sa v Sene objavili bieli muži, žil muž menom Gopani-Kufa. Jedného dňa, keď bol na love, narazil na zvláštny úkaz. Obrovský had – pytón chytil antilopu a obtočil sa okolo nej; antilopa ho v zúfalstve udrela rohmi, pritisla pytónovi krk k stromu a jej rohy sa tak hlboko zaborili do mäkkého dreva, že sa ani jedno z týchto zvierat nemohlo dostať preč.

„Pomóc!“ zvolala antilopa, „Lebo som nechcela nikomu ublížiť, ale chytili ma a zjedli by ma, keby som sa nebránila.“

„Pomôž mi,“ povedal pytón, „lebo ja som Insato, kráľ všetkých plazov, a dobre sa ti odmením!“

Gopani-Kufa sa na chvíľu zamyslel, potom bodol antilopu svojím nožom a pustil pytóna na slobodu.

„Ďakujem ti,“ povedal pytón, „vráť sa sem o mesiac, keď zjem antilopu, a ja ťa odmením, ako som sľúbil.“

„Áno,“ povedala umierajúca antilopa, „odmení ťa, ale tvojou odmenou bude tvoja vlastná záhuba!“

Gopani-Kufa sa vrátil do svojho domu a o mesiac sa opäť vrátil na miesto, kde zachránil pytóna.

Insato ležal na zemi, ešte stále ospalý od následkov obrovského jedla, a keď ho uvidel, znova mu poďakoval a povedal: „Poď teraz so mnou do Pity, čo je moja krajina, a ja ti dám, čo budeš chcieť, zo všetkého môjho majetku.“

Gopani-Kufa sa najprv bál, keď si spomenul na to, čo mu antilopa povedala, ale napokon súhlasil a nasledoval Insata do lesa.

Niekoľko dní putovali, až napokon prišli k diere vedúcej hlboko do zeme. Nebola veľmi široká, ale dosť veľká na to, aby sa do nej zmestil človek. „Drž sa ma za chvost,“ povedal Insato, „a ja pôjdem dolu prvý a ty za mnou.“ Muž tak urobil a Insato vošiel dnu.

Šli dolu, dolu, dolu celé dni, stále hlbšie a hlbšie do zeme, až sa napokon tma skončila a oni sa prepadli do krásnej krajiny; okolo nich rástla krátka zelená tráva, na ktorej sa pásli stáda dobytka, oviec a kôz. V diaľke Gopani-Kufa uvidel veľkú zbierku štvorcových domov, všetky boli postavené z kameňa a veľmi vysoké, a ich strechy sa leskli zlatom a lešteným železom.

Gopani-Kufa sa obrátil k Insatovi, ale na mieste pytóna našiel muža, silného a pekného, ktorý mal okolo seba omotanú kožu veľkého hada, a na rukách a krku mal prstene z čistého zlata.

Muž sa usmieval. „Ja som Insato,“ povedal, „ale vo svojej krajine mám podobu človeka – presne takú, ako ma teraz vidíš ty – lebo toto je Pita, krajina, ktorej som kráľom.“ Potom vzal Gopani-Kufu za rameno a viedol ho k mestu.

Cestou míňali rieky, v ktorých sa muži a ženy kúpali, lovili ryby a člnkovali; a ďalej prišli k záhradám pokrytým bohatou úrodou ryže a kukurice a mnohých iných obilnín, ktorých názov Gopani-Kufa ani nepoznal. A keď prechádzali okolo, ľudia, ktorí spievali pri práci na poliach, zanechali svoju prácu a s radosťou pozdravili Insata, a prinášali mu aj palmové víno a zelené kokosové orechy na občerstvenie, ako človeku, ktorý sa vrátil z dlhej cesty.

„To sú moje deti!“ povedal Insato a mávol rukou smerom k ľuďom. Gopani-Kufa bol veľmi prekvapený všetkým, čo videl, ale nič nepovedal. Onedlho prišli do mesta; aj tu bolo všetko krásne a všetko, po čom by človek mohol túžiť, mohol získať. Dokonca aj zrnká prachu na uliciach boli zo zlata a striebra.

Insato zaviedol Gopani-Kufa do paláca, ukázal mu jeho izby a slúžky, ktoré ho budú obsluhovať, a povedal mu, že v ten večer budú mať veľkú hostinu a na druhý deň si môže vybrať z bohatstva Pity, čo chce, a to dostane. Potom odišiel.

Gopani-Kufa mal osu, ktorá sa volala Zengi-miza. Zengi-miza nebola obyčajná osa, lebo do nej vstúpil duch Gopani-Kufovho otca, takže bola nesmierne múdra. V čase pochybností sa Gopani-Kufa vždy radil s osou, čo by bolo lepšie urobiť, a tak ju pri tejto príležitosti vytiahol z malého košíka, v ktorom ju nosil, a povedal: „Zengi-miza, aký dar si mám zajtra vypýtať od Insata, keď bude chcieť vedieť, akú odmenu mi má udeliť za záchranu svojho života?“

„Bzz-z-z,“ zabzučala Zengi-miza, „požiadaj ho o zrkadlo Sipao.“ A odletela späť do svojho košíka.

Gopani-Kufa bol touto odpoveďou prekvapený, ale keďže vedel, že Zengi-mizine slová sú pravdivé, rozhodol sa, že o to požiada. V tú noc teda hodovali a na druhý deň prišiel Insato ku Gopani-Kufovi a radostne ho pozdravil:

„A teraz, priateľ môj, vyber si spomedzi môjho majetku, čo chceš, a dostaneš to!“

„Ó, kráľu!“ odpovedal Gopani-Kufa, „zo všetkého tvojho majetku chcem zrkadlo, Sipao.“

Kráľ začal. „Ó, priateľu, Gopani-Kufa,“ povedal, „pýtaj si čokoľvek, len nie toto! Nemyslel som si, že budeš žiadať to, čo je pre mňa najcennejšie.“

„Nechaj ma teda, ó, kráľ, aby som si to ešte raz premyslel, povedal Gopani-Kufa, „a zajtra ti dám vedieť, či som si to rozmyslel.“

Kráľ sa však stále veľmi trápil, pretože sa obával straty zrkadla Sipaa, pretože malo čarovnú moc, a tomu, kto ho vlastnil, stačilo len požiadať o niečo a jeho želanie sa splnilo; Insato mu vďačil za všetko, čo mal.

Len čo ho kráľ opustil, Gopani-Kufa opäť vytiahol osu Zengi-mizu z košíka. „Zengi-miza,“ povedal, „zdá sa, že kráľ nechce splniť moju žiadosť o zrkadlo – nie je tu nejaká iná vec rovnakej hodnoty, o ktorú by som ho mohol požiadať?“

A osa odpovedala: „Ó, Gopani-Kufa, na svete nie je nič, čo by malo takú hodnotu ako toto zrkadlo, pretože je to zrkadlo prianí a plní želania toho, kto ho vlastní. Ak kráľ zaváha, choď k nemu na druhý deň a na ďalší deň, a nakoniec ti zrkadlo daruje, lebo si mu zachránil život.“

A tak to aj bolo. Tri dni Gopani- Kufa dával kráľovi tú istú odpoveď. A napokon mu Insato so slzami v očiach daroval zrkadlo, ktoré bolo z lešteného železa, a povedal: „Ó, Gopani – Kufa, vezmi si teda Sipao, a nech sa ti splnia želania. Vráť sa teraz do svojej krajiny, zrkadlo Sipao ti ukáže cestu.

Gopani-Kufa sa veľmi potešil, rozlúčil sa s kráľom a povedal zrkadlu:

„Sipao, Sipao, chcel by som sa opäť vrátiť na zem!“

Okamžite zistil, že stojí na hornej zemi. Ale keďže nevedel, kde je, znova povedal zrkadlu:

„Sipao, Sipao, chcem byť na ceste do svojho domova!“

A hľa, priamo pred ním ležala cesta!

Keď prišiel domov, našiel svoju ženu a dcéru, ako za ním smútia, lebo si mysleli, že ho zožrali levy. Ale on ich upokojil a povedal, že keď sledoval zranenú antilopu, zišiel z cesty a dlho blúdil, až kým opäť nenašiel cestu.

V tú noc sa spýtal Zengi-mizy, v ktorej prebýval duch jeho otca, o čo by mal Sipao požiadať ďalej?

„Bzz-z-z,“ povedala osa, „nechcel by si byť takým veľkým náčelníkom ako Insato?“

Gopani-Kufa sa usmial, vzal zrkadlo a povedal mu:

„Sipao, Sipao, chcem mať také veľké mesto ako Insato, kráľ Pity, a chcem byť jeho náčelníkom!“

Potom po celom brehu rieky Zambesi, ktorá tiekla neďaleko, vyrástli ulice s kamennými budovami a ich strechy sa leskli zlatom a lešteným železom ako v Pite; po uliciach sa prechádzali muži a ženy, a mladí chlapci vyháňali ovce a dobytok na pastvu; od rieky sa ozýval krik a smiech mladých mužov a dievčat, ktorí spustili na vodu svoje kanoe a lovili ryby. A keď obyvatelia nového mesta uvideli Gopani-Kufu, veľmi sa radovali a oslavovali ho ako náčelníka.

Gopani-Kufa bol teraz rovnako mocný ako predtým kráľ plazov Insato a spolu so svojou rodinou sa presťahoval do paláca, ktorý stál vysoko nad ostatnými budovami priamo uprostred mesta. Jeho žena bola príliš ohromená všetkými tými zázrakmi, než aby sa ho na niečo pýtala. Ale jeho dcéra Šasasa ho stále prosila, aby jej povedal, ako sa zrazu stal takým veľkým, a tak jej napokon prezradil celé tajomstvo, a dokonca jej zveril do opatery aj zrkadlo Sipao, pričom povedal:

„S tebou bude bezpečnejšie, moja dcéra, lebo bývaš oddelene, zatiaľ čo ľudia sa so mnou chodia radiť o štátnych záležitostiach a Zrkadlo by mi mohli ukradnúť.“

Potom Šasasa vzala Čarovné zrkadlo a ukryla ho pod svoj vankúš a potom Gopani-Kufa dlhé roky dobre a múdro vládol svojmu ľudu, takže ho všetci ľudia milovali a ani raz nemusel požiadať Sipao, aby mu splnilo nejaké želanie.

A stalo sa, že po mnohých rokoch, keď už Gopani-Kufovi vekom šediveli vlasy, prišli do tej krajiny bieli muži. Prišli až k rieke Zambesi a dlho a urputne bojovali s Gopani-Kufom, ale ten ich vďaka moci čarovného zrkadla porazil a oni utiekli na morské pobrežie. Hlavným z nich bol istý Rei, muž veľmi dôvtipný, ktorý sa snažil zistiť, odkiaľ pochádza Gopani-Kufova moc. Jedného dňa si teda zavolal verného sluhu menom Butou a povedal mu: „Choď do mesta a zisti pre mňa, v čom spočíva tajomstvo jeho veľkosti.“

Butou sa obliekol do handier, vydal sa na cestu, a keď prišiel do Gopani-Kufovho mesta, opýtal sa na náčelníka; a ľudia ho odviedli ku Gopani-Kufovi. Keď ho biely muž uvidel, poklonil sa a povedal: „Ó, náčelník, zľutuj sa nado mnou, lebo nemám domov! Keď Rei tiahol proti tebe, ja sám som sa od neho oddelil, lebo som vedel, že celá sila Zambesi leží v tvojich rukách, a pretože som nechcel proti tebe bojovať, odviedol ma do lesa, aby som zomrel hladom!“

A Gopani-Kufa uveril rozprávaniu bieleho muža, prijal ho, pohostil ho a dal mu dom.

Takto sa to skončilo. Srdce Šasasy, Gopani-Kufovej dcéry, totiž si našlo cestu k zradcovi Butovi a ten sa od nej dozvedel tajomstvo Čarovného zrkadla. Jednej noci, keď celé mesto spalo, nahmatal pod jej vankúšom zrkadlo, našiel ho, ukradol, a utiekol s ním späť k Reiovi, náčelníkovi bielych mužov.

Tak sa stalo, že jedného dňa, keď sa Gopani-Kufa pozeral z okna paláca na rieku, opäť uvidel bojové kanoe bielych mužov; a pri tom pohľade mu jeho dych zneistel.

„Šasasa! moja dcéra!“ zvolal divoko, „choď mi priniesť zrkadlo, lebo bieli muži sú na dosah.“

„Beda mi, otče!“ vzlykla. „Zrkadlo je preč! Lebo som milovala zradcu Butoua a on mi Sipao ukradol!“

Vtedy sa Gopani-Kufa upokojil a narýchlo vytiahol Zengi-mizu z košíka.

„Ó, duch môjho otca!“ povedal, „čo mám teraz robiť?“

„Ó, Gopani-Kufa!“ zabzučala osa, „teraz sa už nedá nič robiť, pretože sa naplnili slová antilopy, ktorú si zabil.“

„Bohužiaľ! Som starý človek – zabudol som!“ zvolal náčelník. „Slová antilopy boli pravdivé slová – odmenou mi bude moja smrť – tieto slová sa naplnia!“

Vtedy sa bieli muži vrhli na ľud Gopani-Kufa a pobili ho spolu s náčelníkom a jeho dcérou Šasasou; a odvtedy všetka moc zeme spočíva v rukách bielych mužov, lebo majú v držbe Sipao, Čarovné zrkadlo.

[@ Juhoafrická poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi ]