9*16*/320*/ Skrotenie niektorých divých zvierat **(1,26k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden mlynár, ktorý bol taký bohatý, že keď sa išiel zosobášiť, pozval na svadobnú hostinu nielen svojich vlastných priateľov, ale aj divé zvieratá, ktoré bývali na kopcoch a v lesoch na okolí. Náčelníci medveďov, vlkov, líšok, koní, kráv, kôz, oviec, a sobov takisto dostali pozvánky. A keďže neboli zvyknutí na svadby, veľmi sa im to páčilo a lichotilo im to. Mlynárovi poslali čo najzdvorilejšie odpovede, že určite prídu.

            Prvý, kto sa vo svadobný deň vybral na hostinu, bol medveď, ktorý nerád niekde meškal. Pred sebou mal veľmi dlhú cestu, a svoje husté a drsné vlasy si potreboval predtým, ako príde na večierok, poriadne prečesať. Preto sa postaral o to, aby vstal veľmi skoro ráno. Potom sa s dobrou náladou vybral na cestu. Ani nezašiel príliš ďaleko, keď stretol nejakého chlapca, ktorý si pri chôdzi pískal a palicou udieral po kvetoch.

            „Kam ideš?“ povedal a prekvapene sa pozrel na medveďa, pretože to bol jeho starý známy a medveď nebol vždy tak galantne upravený.

            „Ach, idem mlynárovi na svadbu,“ odpovedal bezstarostne medveď. „Samozrejme že by som radšej zostal doma, ale mlynár tak veľmi trval na tom, aby som tam prišiel, že som to nemohol odmietnuť.“

            „Nie, nechoď k nemu!“ vykríkol chlapec. „Ak to urobíš, už sa nikdy nevrátiš! Máš tú najkrajšiu kožu na svete, presne takú, akú každý chce. Určite ťa mlynár zabije a tvoju kožu ti vyzlečie.“

            „Na to som nepomyslel,“ povedal medveď a jeho tvár úplne zbledla. „Prečo si si taký istý, že budú až takí zlomyseľní? Možno že len žiarliš, lebo teba nikto nepozval.“

            „Ach, nezmysly!“ odvetil chlapec nahnevane. „Urob, ako uznáš za vhodné. Je to tvoja koža, a nie moja. Je mi jedno, čo sa s ňou stane.“ A so vzpriamenou hlavou rýchlo kráčal ďalej.

            Medveď počkal, kým nebol z dohľadu, a potom ho pomaly nasledoval. Pretože vo vnútri svojho srdca cítil, že mu chlapec dobre poradil. I keď bol príliš hrdý na to, aby to povedal.

            Chlapca čoskoro omrzelo kráčať po ceste a zabočil do lesa. Tu boli kríky, cez ktoré mohol skákať, a potoky, ktorými sa mohol brodiť. Zakrátko nato stretol vlka.

            „Kam ideš?“ spýtal sa ho, pretože ho nevidel po prvýkrát.

            „Ach, idem mlynárovi na svadbu,“ odpovedal vlk, rovnako ako medveď pred ním. „Je to, samozrejme, dosť únavná záležitosť. Svadby sú dosť hlúpe. Ale pozvanie treba prijať.“

            „Nie, nechoď k nemu!“ znova povedal chlapec. „Tvoja koža je taká hustá a hrejivá, a zima už nie je ďaleko. Keď tam prídeš, tak ťa zabijú a tvoju kožu ti vyzlečú.“

            Spodná čeľusť vlkovi od údivu a hrôzy klesla o hodný kus nižšie. „Naozaj si myslíš, že sa to stane?“ zalapal po dychu.

            „Áno, určite,“ odpovedal chlapec. „Ale to je tvoja starosť, a nie moja. Tak sa maj dobre a pekný deň!“ a pokračoval vo svojej ceste. Vlk niekoľko minút zostal stáť na mieste, pretože sa od strachu celý triasol. Potom sa potichu vkradol naspäť do svojej jaskyne.

            Potom chlapec stretol líšku, ktorej striebristý kožuch sa trblietal na slnku.

            „Veľmi dobre vyzeráš!“ povedal chlapec a zastavil sa, aby ju obdivoval. „Aj ty ideš na mlynárovu svadbu?“

            „Áno,“ odpovedala líška. „Je to síce dlhá cesta za takouto vecou, lebo priatelia mlynára sú nudní a nie veľmi spoločenskí. Ale je odo mňa milé ísť ich trochu pobaviť.“

            „Úbohá líška,“ povedal chlapec zľutovane. „Daj na moju radu a zostaň doma. Ak raz prejdeš cez mlynárovu bránu, jeho psy ťa roztrhajú na kúsky.“

            „Ach, áno, viem, že také veci sa už stali,“ odpovedala líška vážne. A bez ďalšieho slova odklusala naspäť tou istou cestou.

            Sotva sa stratila aj so svojím chvostom, keď bolo počuť veľký lomoz a dupot, ktorý sprevádzal klusajúceho koňa. Jeho koža sa leskla ako satén.

            „Dobré ráno,“ zavolal na chlapca, ako išiel okolo. „Nemôžem sa s tebou teraz rozprávať. Sľúbil som mlynárovi, že prídem na jeho svadobnú hostinu, a oni si nesadnú za stoly, kým neprídem.“

            „Zastaň! Stoj!“ zakričal chlapec. A kôň pri ňom zastavil a spýtal sa: „Čo sa deje?“

            „Nevieš, čo robíš,“ povedal chlapec. „Ak tam pôjdeš, už nikdy nebudeš môcť cválať cez tieto lesy. Si silnejší ako mnoho mužov. Ale oni ťa aj tak chytia do povrazov, a budeš im musieť slúžiť a pre nich pracovať po všetky dni svojho života.“

            Kôň pri týchto slovách hodil svojou hlavou dozadu a pohŕdavo sa zasmial.

            „Áno som silnejší ako mnoho mužov,“ odpovedal, „a ani všetky povrazy na svete ma neudržia. Nech ma zviažu tak silno, ako len chcú, vždy sa mi podarí uniknúť a vrátiť sa naspäť do lesa na slobodu.“

            A pri tomto pyšnom prejave šľahol svojím dlhým chvostom a odcválal preč rýchlejšie, ako prišiel.

            Ale keď sa dostal k mlynárovmu domu, všetko sa stalo tak, ako chlapec povedal. Medzitým čo sa pozeral na hostí a myslel na to, aký je od nich krajší a silnejší, zrazu mu cez hlavu prehodili lano, zvalili ho na zem a navliekli mu uzdu. Potom ho aj napriek jeho bojom odvliekli do stajne, kde ho na niekoľko dní zatvorili bez jedla, až kým sa jeho duch nezlomil a koža nestratila lesk. Potom ho pripútali k pluhu, kde mal dostatok času myslieť na to, čo všetko stratil, keď neposlúchol dobrú radu, ktorú mu dal chlapec.

            Keď kôň nedal na dobre mienenú radu chlapca, ten sa nečinne túlal ďalej. Zbieral lesné jahody na brehu potoka a zo stromov trhal divé čerešne, až kým sa nedostal na čistinku uprostred lesa. Týmto otvoreným priestorom prechádzala krásna mliečno-biela krava s kvetinovým vencom okolo krku.

            „Dobré ráno,“ povedala príjemne, keď vyšla na miesto, kde stál chlapec.

            „Dobré ráno,“ odpovedal. „Kam sa tak ponáhľaš?“

            „Na mlynárovu svadbu. Už dosť meškám, pretože urobiť veniec mi trvalo tak dlho. Takže sa nemôžem zastavovať.“

            „Nechoď,“ povedal vážne chlapec. „Keď raz ochutnajú tvoje mlieko, nikdy ťa nepustia a budeš im musieť slúžiť po všetky dni svojho života.“

            „Och, nezmysly. Čo o tom vieš?“ odpovedala krava, ktorá si myslela, že je múdrejšia ako všetci ostatní. „Veď dokážem bežať dvakrát rýchlejšie ako ktorýkoľvek z nich! To by som rada chcela vidieť, ako sa ma niekto z nich snaží tam udržať proti mojej vôli.“ A bez zdvorilého úklonu pokračovala vo svojej ceste a cítila sa pritom dosť urazená.

            Všetko sa však stalo presne tak, ako povedal chlapec. Všetci, čo tam boli, počuli už o sláve kravského mlieka. Tak ju presvedčili, aby im dala z neho ochutnať. A potom bol jej osud zapečatený. Zhromaždil sa okolo nej dav. Chytili ju za rohy, aby ich nemohla použiť, a rovnako ako kôň aj ona bola zatvorená do stajne. Von ju púšťali len ráno, keď mala okolo hlavy uviazaný dlhý povraz, ktorým bola pripútaná o kôl na trávnatej lúke.

            A to isté sa stalo aj koze a ovci.

            Ako posledný prišiel sob, ktorý vyzeral ako vždy, akoby riešil nejakú dôležitú záležitosť.

            „Kam ideš?“ spýtal sa chlapec, ktorého už unavovali divé čerešne, a myslel na svoju večeru.

            „Som pozvaný na svadbu,“ odpovedal sob. „Mlynár ma prosil, aby som určite prišiel a nesklamal ho.“

            „Och, pochábeľ!“ zvolal chlapec. „Máš ty vôbec rozum? Či nevieš, že keď sa tam dostaneš, ťa pevne uchytia, lebo ani zviera, ani žiaden vták nie je také rýchle a silné ako ty?“

            „Presne preto som úplne v bezpečí,“ odpovedal sob. „Som taký silný, že ma nikto nemôže spútať, a taký rýchly, že ma ani šíp nechytí. Takže zbohom nateraz. Čoskoro ma uvidíš ísť naspäť.“

            Ale žiadne zo zvierat, ktoré prišlo na mlynárovu svadbu, sa už nikdy nevrátilo. Pretože boli samoľúbe a namyslené, a neposlúchli dobré rady, sú až dodnes spolu s ich potomkami ľudskými služobníkmi.

[@ Laponská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]