9*17*/321*/ Šťastena a drevorubač **(0,80k)

Pred niekoľkými storočiami žil v lese drevorubač, jeho manželka a deti. Bol veľmi chudobný. Musel sa spoliehať iba na svoju sekeru a dve mulice, na ktorých odnášal narúbané drevo do susedného mesta. Tvrdo pracoval, a či bolo leto alebo zima, každý deň vstával z postele už o piatej hodine ráno.

            Takto to išlo dvadsať rokov. A hoci jeho synovia boli už dospelí a chodievali s otcom do lesa, zdalo sa, akoby všetko išlo proti nim. Stále zostávali chudobní ako i predtým. Nakoniec drevorubač stratil chuť do práce a povedal si:

            „Na čo je dobré takto pracovať, keď po toľkých rokoch nie som ani o cent bohatší? Už viac do lesa nepôjdem! A možno, ak si ľahnem do postele a nebudem bežať za Šťastenou, jedného dňa ku mne sama príde.“

            Na druhý deň ráno teda nevstal. A keď odbíjalo ráno šesť hodín, jeho žena, ktorá upratovala dom, sa išla pozrieť, čo sa mu stalo.

            „Si chorý?“ spýtala sa začudovane. Pretože bola prekvapená, že ho nenašla oblečeného. „Kohút už toľkokrát kikiríkal. Je najvyšší čas vstávať.“

            „Prečo by som mal vstávať?“ spýtal sa muž bez pohnutia.

            „Prečo? Samozrejme preto, aby si išiel do lesa.“

            „A keď som celý deň tvrdo pracoval, sotva som zarobil toľko, aby sme mali aspoň jedno jedlo za deň.“

            „Ale čo môžeme robiť, môj úbohý manžel?“ povedala. „Keď Šťastena na nás hrá takéto hry a nikdy sa na nás neusmeje?“

            „Nuž, už som si dosýta užil týchto hier Šťasteny!“ zvolal. „Ak ma chce, môže ma tu nájsť. Ale s drevom som už navždy skončil.“

            „Môj drahý manžel, smútok ťa pobláznil! Myslíš si, že Šťastena príde za každým, kto za ňou nejde? Obleč sa, osedlaj mulice a začni pracovať. Vieš, že v dome už nie je ani kúsok chleba?“

            „Je mi úplne jedno, že nemáme ani kúsok chleba. Je úplne zbytočné o tom rozprávať. Nič ma neprinúti zmeniť svoj názor.“

            Roztržitá manželka ho márne prosila a prosila. Jej manžel i naďalej zostával v posteli. Nakoniec ho celá zúfalá opustila a vrátila sa ku svojej práci.

            O dve hodiny neskôr zaklopal na dvere muž z najbližšej dediny. Keď ich otvorila, tak jej povedal: „Dobré ráno, susedka. Mám nejakú prácu a chcel by som vedieť, či by mi tvoj manžel nepožičal vaše mulice. Pretože vidím, že ich dnes nepotrebuje. A či by mi tiež na chvíľu nešiel pomôcť?“

            „Je na poschodí. Radšej sa ho sám choď opýtať,“ odpovedala žena. A muž vystúpil na poschodie a drevorubačovi zopakoval svoju žiadosť.

            „Je mi ľúto, sused, ale prisahal som, že nevstanem zo svojej postele, a nič ma neprinúti porušiť svoj sľub.

            „Nuž, požičaj mi aspoň svoje dve mulice. Niečo ti za ne zaplatím.“

            „Samozrejme, sused, môžeš si ich požičať.“

            Tak muž odišiel z jeho domu a zo stajne si so sebou odviedol dve mulice. Položil im na chrbát dve prázdne vrecia a odviedol ich na pole, kde našiel skrytý poklad. Vrecia naplnil peniazmi. Hoci dobre vedel, že patria sultánovi. Potom ich potichu viezol domov. Keď vtom zbadal dvoch vojakov, ktorí išli po ceste rovno oproti nemu. Tento muž si bol úplne vedomý, že ak ho prichytia s batohmi peňazí, určite ho odsúdia na smrť a popravia. A tak utiekol naspäť do lesa. Mulice, ktoré zostali samotné, sa vydali cestou, ktorá viedla do stajne ich pána.

            Drevorubačova manželka sa práve pozerala von oknom, keď zbadala, že ich mulice stoja pred dverami a na chrbte nesú vrecia s nejakým ťažkým nákladom. Nestrácala čas a hneď zavolala na svojho manžela, ktorý stále ležal v posteli.

            „Rýchlo, rýchlo! Čo najrýchlejšie vstaň! Naše dve mulice sa vrátili s vrecami na chrbte, ktoré sú také ťažké, že ledva dokážu stáť na nohách.“

            „Manželka moja, už som ti tucetkrát povedal, že nevstanem. Prečo ma nemôžeš nechať na pokoji?“

            Keď zistila, že od svojho manžela nedostane žiadnu pomoc, vzala veľký nôž a prerezala povrazy, ktoré držali vrecia na chrbtoch mulíc. Vrecia spadli na zem a vysypalo sa z nich veľké množstvo zlatých mincí. Takže celý dvor sa trblietal ako slnko do zlatista.

            „Poklad!“ zalapala žena po dychu, hneď ako dokázala hovoriť. „Poklad!“ A bežala to povedať svojmu manželovi.

            „Vstávaj! Vstávaj!“ volala. „Mal si úplnú pravdu, keď si nešiel do lesa a vo svojej posteli si chcel čakať na Šťastenu. Konečne prišla! Naše mulice sa vrátili doplna naložené zlatom z celého sveta, ktoré teraz leží u nás na dvore. Nikto v celej krajine nie je taký bohatý, ako my!“

            V okamihu bol drevorubač na nohách a bežal na dvor, kde ho zastavil trblietajúci lesk zlatých mincí, ktoré ležali okolo neho.

            „Vidíš, moja drahá manželka, že som mal pravdu,“ povedal nakoniec. „Šťastena je taká vrtošivá, že sa na ňu nikdy nedá spoľahnúť. Keď za ňou bežíš, utečie pred tebou. A keď ju pokojne počkáš, príde za tebou.“

[@ Populárne tradície Malej Ázie, Andrew Lang, Robert Hodosi]