9*18*/322*/ Začarovaná hlava **(2,08k)

Kedysi dávno bývala jedna stará žena so svojimi dvoma dcérami v malej chalúpke pri mori. Boli veľmi chudobné. Dievčatá len zriedka odchádzali z domu. Celý deň pracovali a vyrábali závoje, ktoré dámy nosili na tvári. Keď boli závoje hotové, jedna z nich ich každé ráno preniesla cez most a predala ich v meste. Potom kúpila jedlo, ktoré potrebovali na deň, a vrátila sa domov, kde urobila svoju časť pri výrobe závojov.

            Jedno ráno vstala starenka skôr ako zvyčajne a so svojím tovarom vyrazila do mesta. Práve prechádzala cez most, keď zrazu narazila do ľudskej hlavy, čo sa jej nikdy predtým nestalo. Žena od hrôzy cúvla dozadu. Ale k jej ešte väčšiemu prekvapeniu tá hlava začala rozprávať, akoby mala k sebe pripojené celé telo.

            „Vezmi ma so sebou, dobrá žena!“ povedala úpenlivo hlava. „Vezmi ma so sebou do tvojho domu.“

            Pri počutí týchto slov sa úbohá žena od hrôzy takmer zbláznila. Mať tú strašnú hlavu stále doma? Nikdy! Nikdy! A otočila sa a bežala naspäť tak rýchlo, ako len vedela. Pritom si vôbec nevšimla, že hlava skákala, tancovala, a kotúľala sa za ňou. Ale keď došla ku vchodovým dverám, hlava skočila dovnútra pred ňu, a prosila a modlikala, aby mohla zostať.

            Celý ten deň nebolo v dome žiadne jedlo. Pretože závoje sa nepredali a nemali peniaze, za ktoré by si mohli niečo kúpiť. Všetky tri ženy teda mlčky sedeli pri svojej práci a v duchu nadávali na hlavu, ktorá bola príčinou ich nešťastia.

            Keď nastal večer a po večeri nebolo ani stopy, znova prehovorila hlava:

            „Dobrá žena, a či tu nikto nikdy neje? Počas všetkých tých hodín, ktoré som strávil vo vašom dome, sa nikto žiadneho jedla ani len nedotkol.“

            „Nie,“ odpovedala starká, „nič sme dnes nejedli.“

            „A prečo nie, dobrá žena?“

            „Pretože nemáme peniaze na nákup jedla.“

            „Ste zvyknuté na to, že nikdy nejete?“

            „Nie. Každé ráno idem do mesta predať závoje, a za pár šilingov, ktoré za ne dostanem, kúpim všetko, čo potrebujeme. Dnes som neprešla cez most, takže som nezarobila žiadne peniaze na jedlo.“

            „Potom ste teda kvôli mne celý deň hladné?“ spýtala sa hlava.

            „Áno, presne tak,“ odpovedala starká.

            „Nuž, potom ti dám peniaze, veľa peňazí. Stačí, keď urobíš to, čo ti poviem. Za hodinu, keď hodiny odbijú polnoc, musíš byť na moste na mieste, kde si ma stretla. Keď sa tam dostaneš, trikrát zavolaj „Ahmed!“ tak hlasno, ako len vieš. Potom sa objaví černoch, ktorému musíš povedať: „Tvoj pán, hlava, si želá, aby si otvoril kmeň stromu a dal mi zelený mešec, ktorý v ňom nájdeš.““

            „Veľmi dobre, môj pane,“ povedala stará žena. „Okamžite pôjdem na most.“ A zabalila sa do závoja a vyšla von.

            Práve odbíjala polnoc, keď sa dostala na miesto, kde sa pred toľkými hodinami stretla s hlavou.

            „Ahmed! Ahmed! Ahmed!“ zvolala a na moste pred ňou sa okamžite zjavil obrovský čierny muž, ktorý bol vysoký ako obor.

            „Čo chceš?“ spýtal sa.

            „Tvoj pán, hlava, si želá, aby si otvoril kmeň stromu a dal mi zelený mešec, ktorý tam nájdeš.“

            „O chvíľu sa vrátim, dobrá žena,“ povedal a o tri minúty neskôr vložil starenke do ruky mešec plný zlatých mincí.

            Nikto si nevie predstaviť, akú radosť mala celá rodina pri pohľade na toľké bohatstvo. Celú malú chatku prestavali, dievčatá mali nové šaty a ich matka prestala predávať závoje. To, že mali peniaze na utrácanie, bolo pre nich až také nové, že s peniazmi vôbec nehospodárili opatrne a za krátky čas im v mešci nezostala ani jedna minca. Keď sa tak stalo, ich srdcia im klesli a tváre zosmutneli.

            „Už ste minuli svoje bohatstvo?“ spýtala sa hlava zo svojho kúta, keď videla, aké boli smutné. „Nuž, dobrá žena, choď teda o polnoci na most a trikrát zvolaj „Mahomet!“ tak hlasno, ako len vieš. Hneď nato sa tam objaví ďalší černoch, ktorému musíš povedať, aby otvoril kmeň stromu a dal ti červený mešec, ktorý tam nájde.“

            Starenke nebolo treba dvakrát hovoriť. Hneď sa vybrala na most.

            „Mahomet! Mahomet! Mahomet!“ tam zvolala zo všetkých svojich síl. A okamžite pred ňou stál oveľa väčší černoch ako ten predtým.

            „Čo chceš?“ spýtal sa.

            „Tvoj pán, hlava, si želá, aby si otvoril kmeň stromu a dal mi červený mešec, ktorý tam nájdeš.“

            „Veľmi dobre, dobrá žena, urobím tak,“ odpovedal černoch. Potom zmizol a v okamihu sa vrátil naspäť. V ruke držal červený mešec, ktorý jej podal.

            Peniaze sa tentoraz zdali byť také nekonečné, že si za ne stará žena postavila nový dom a zaplnila ho najkrajšími vecami, ktoré boli v obchodoch. Jej dcéry boli vždy zahalené v závojoch, ktoré vyzerali, akoby boli utkané zo slnečných lúčov, a na ich šatách sa trblietali drahé kamene. Všetci susedia sa čudovali, odkiaľ sa vzalo toto ich náhle bohatstvo. Ale o hlave nikto z nich nevedel.

            „Dobrá žena,“ povedala hlava jedného dňa, „dnes ráno choď do mesta a požiadaj sultána, aby mi dal svoju dcéru za moju nevestu.“

            „Čože?“ spýtala sa starká začudovane. „Ako môžem povedať sultánovi, že hlava bez tela sa chce stať jeho zaťom? Budú si myslieť, že som prišla o rozum. Z paláca ma vyženú kopancami a deti ma ukameňujú.“

            „Rob, čo ti kážem,“ odpovedala hlava. „Je to moja vôľa.“

            Starká sa bála mu viacej protirečiť. Obliekla si svoje najbohatšie oblečenie a išla do paláca. Sultán ju hneď prijal pred seba a vypočul si ju. Chvejúcim hlasom predniesla svoju žiadosť.

            „Stará žena, a či si ty šialená?“ povedal sultán a pozeral na ňu.

            „Ó, sultán, pytač je veľmi mocný a nič preňho nie je nemožné.“

            „Je to pravda?“

            „Ó, sultán, áno, je to pravda. Prisahám,“ odpovedala žena.

            „Potom nech ukáže svoju moc tým, že urobí tri veci, ktoré mu prikážem, a dostane moju dcéru za manželku.“

            „Ó, vznešený princ, povedz mi svoje rozkazy,“ povedala.

            „Vidíš ten kopec pred palácom?“ spýtal sa sultán.

            „Áno, vidím ho,“ odpovedala.

            „No, za štyridsať dní musí ten muž, ktorý ťa poslal, nechať ten kopec zmiznúť a na jeho miesto vystavať krásnu záhradu. To je prvá vec, ktorú od neho požadujem. Teraz choď za ním a povedz mu, čo od neho žiadam.“

            Starká sa teda vrátila domov a oznámila hlave prvú sultánovu podmienku.

            „V poriadku,“ povedala hlava a viacej sa o tom nebavila.

            Tridsaťdeväť dní zostala hlava vo svojom obľúbenom kúte. Starenka si myslela, že stanovená úloha je nad jej sily a že o sultánovej dcére sa už viacej baviť nebudú. Ale na tridsiaty deviaty večer hlava zrazu prehovorila.

            „Dobrá žena,“ povedala hlava „dobre ma počúvaj. Dnes o polnoci musíš ísť na most a tam tak hlasno, ako len vieš, trikrát zakrič: „Ali!“.  Pred tebou sa objaví ďalší černoch, ktorému povieš, aby ten kopec zarovnal a na jeho mieste vytvoril najkrajšiu záhradu, akú kto kedy len videl.“

            „Hneď tam pôjdem,“ odpovedala.

            A netrvalo dlho a zakrátko sa dostala k mostu, ktorý viedol do mesta. Prišla rovno na miesto, kde prvýkrát uvidela hlavu, a hlasno zavolala: „Ali! Ali! Ali!“ V okamihu sa pred ňou objavil taký obrovský černoch, až sa od strachu celá roztriasla. Ale jeho hlas bol mierny a jemný. I povedal: „Čo chceš?“

            „Tvoj pán ti odkazuje, aby si zarovnal kopec pred sultánovým palácom a na jeho mieste vytvoril najkrajšiu záhradu na celom svete.“

            „Povedz môjmu pánovi, že ho poslúchnem,“ odpovedal Ali, „a urobím to hneď v tejto chvíli.“ Stará žena sa vrátila domov a hlave odovzdala Aliho správu.

Medzitým bol sultán vo svojom paláci a čakal, kým nevyjde slnko a nezačne štyridsiaty deň.  I premýšľal o tom, že z kopca neubudol ani jeden rýľ zeminy.

„Ak si tá stará žena zo mňa iba žarty robila,“ pomyslel si, „obesím ju! A zajtra na vrchu toho kopca dám postaviť šibenicu.“

No keď nastal nový deň a vyšlo slnko, kopec bol preč. Keď sultán ráno otvoril svoje oči, nedokázal si predstaviť, že prečo je jeho miestnosť o toľko svetlejšia než obyčajne. A ani nevedel, prečo všade cíti takú sladkú vôňu kvetov, ktorá napĺňala vzduch na okolí.

„Možno že niekde horí,“ povedal si. „Slnečné lúče nikdy predtým nevstúpili do tohto okna. Musím vstať a ísť sa pozrieť.“ Takže vstal a pozrel sa von oknom. Pod ním našiel kvitnúť kvety zo všetkých častí sveta a popínavé rastliny každej farby, ktoré viseli a ťahali sa na reťaziach medzi stromami.

Vtedy si spomenul. „Určite je syn tej starej ženy veľmi dobrý čarodejník!“ zvolal. „Nikdy som nevidel niekoho tak šikovného. Čo mu dám na starosť ako ďalšiu úlohu? Musím o tom porozmýšľať. Aha! Už viem.“ A poslal po starenku, ktorá na príkaz hlavy čakala pred palácom.

„Tvoj syn veľmi pekne splnil moje želanie,“ povedal. „Záhrada je väčšia a krajšia než záhrada hociktorého kráľa na svete. Ale keď cez ňu prejdem, budem na druhej strane potrebovať nejaké miesto na odpočinok. Za štyridsať dní nech tvoj syn, hlava, postaví na konci záhrady palác, v ktorom bude každá izba zariadená nábytkom z inej krajiny. A nech je každá izba nádhernejšia ako ktorákoľvek iná na celom svete.

„Och, to nikdy nebude vedieť urobiť,“ pomyslela si stará žena. „Toto je oveľa ťažšie ako úloha s kopcom.“ Uklonila sa a so sklonenou hlavou pomaly kráčala domov.

„No, akú ďalšiu úlohu mám urobiť?“ spýtala sa hlava veselo. A starká mu vyrozprávala, čo všetko má urobiť.

„To je všetko? Veď to je len detská hra,“ odpovedala hlava. A tridsaťdeväť dní sa o stavbu paláca vôbec nezaujímala. Potom povedala starenke, aby išla znova k mostu a trikrát zavolala na Hasana.

„Čo chceš, stará žena?“ spýtal sa Hasan, ktorý nebol taký zdvorilý, ako tí dvaja pred ním.

„Tvoj pán ti nariaďuje postaviť ten najveľkolepejší palác, aký kto kedy videl a ktorý má stáť na konci novej záhrady.“

„Dobre, poslúchnem ho,“ odpovedal Hasan. A keď sa ráno sultán prebudil, v diaľke za záhradou uvidel palác, ktorý bol celý postavený zo svetlého modrého mramoru. Celý palác spočíval na stĺpoch, ktoré boli z čistého zlata.

„Syn tejto starej ženy je určite veľmi mocný,“ zvolal. „Čo mu len teraz rozkážem, aby urobil?“ A po chvíli premýšľania poslal po starú ženu, ktorá čakala pri bráne paláca.

„Záhrada je úžasná a palác je najkrajší na svete,“ povedal. „V novom paláci je však veľmi smutno. Nie je tam žiadne služobníctvo. Nech tam tvoj syn privedie štyridsať sluhov, ktorým sa v kráse nikto nevyrovná. A nech sú všetci z nich rovnakej výšky a podobní jeden na druhého.“

Kráľ si tentokrát myslel, že vymyslel niečo úplne nemožné, a svojou chytrosťou bol celkom spokojný.

Zase prešlo tridsaťdeväť dní a o polnoci sa stará žena postavila na most.

„Bekir! Bekir! Bekir!“ zvolala hlasno. A pred ňou sa objavil ďalší černoch a spýtal sa jej, že čo chce.

„Tvoj pán, hlava, ťa žiada, aby si našiel štyridsať sluhov nevídanej krásy a umiestnil ich do nového sultánovho paláca za záhradou.“

Keď ráno na štyridsiaty deň odišiel sultán do modrého paláca, prijalo ho štyridsať sluhov. Od toľkého prekvapenia takmer až rozum stratil.

„Istotne vydám svoju dcéru za syna tejto starej ženy,“ pomyslel si. „Keby som mal prehľadať i celý svet, určite by som nikde nenašiel takého mocného zaťa.“

Keď pred neho starká znova predstúpila, oznámil jej, že je pripravený splniť svoj sľub. Tak nech povie svojmu synovi, aby sa bezodkladne čo najrýchlejšie objavil v paláci.

Tento príkaz starenku veľmi nepotešil, hoci proti sultánovi nemala žiadne výhrady.

„Všetko prebehlo veľmi hladko,“ povedala, keď rozprávala, čo sa dialo v paláci. „Ale čo si myslíš, že povie sultán, keď uvidí ženícha svojej dcéry?“

„Na tom, čo povie, veľmi nezáleží. Polož ma na striebornú misu a odnes do paláca.“

A tak sa aj stalo. Hoci starenke prudko bilo srdce, keď pred sultána položila misu s hlavou. Pri pohľade na hlavu sa kráľ veľmi rozzúril.

„Svoju dcéru s takýmto monštrom nikdy nezosobášim,“ zvolal. Ale princezná ho jemne chytila za rameno a povedala:

„Otec môj, dal si svoje slovo, a už ho nemôžeš porušiť.“

„Ale, dieťa moje, je predsa nemožné, aby si sa vydala za takúto bytosť,“ zvolal sultán.

„Ale áno, vezmem si ho. Má krásnu hlavu a už teraz ho veľmi ľúbim.“

Tak sa napokon oslavovala svadba a v paláci sa konali veľké hostiny. Hoci ľudia ronili veľa sĺz pri myšlienke na smutný osud ich milovanej princeznej. Ale keď skončila svadobná hostina a mladý pár zostal spolu sám, hlava sa tam objavila aj spolu s celým svojím telom. A pred princeznou stál jeden z najkrásnejších mužov, akého kedy kto videl.

„Zlomyseľná víla ma očarila pri mojom narodení,“ povedal, „a pre zvyšok sveta musím zostať byť vždy iba hlavou. Ale pre teba a iba pre teba som človek s celým telom ako ostatní muži.“

„A to je všetko, na čom mi záleží,“ povedala princezná.

Koniec.

[@ Populárna tradícia z Malej Ázie, Andrew Lang, Robert Hodosi]