9*19*/323*/ Sestra Slnka **(4,23k)

Kedysi dávno žil mladý princ, ktorého obľúbeným kamarátom na hranie bol syn záhradníka, ktorý býval pri paláci. Kráľ by bol radšej, keby jeho syn radšej trávil čas s nejakým pážaťom, ktoré vyrastali na kráľovskom dvore. Ale princ sa s nimi nemal o čom baviť. A keďže bol rozmaznaným dieťaťom, vo všetkom si presadil svoje. Záhradníkov syn bol síce tichý a dobre vychovaný, ale kráľovi aj tak padlo zaťažko, že bol v paláci ráno, napoludnie i večer.

            Hra, ktorú mali deti najradšej, bola súťaž v lukostreľbe. Kráľ im dal dva úplne rovnaké luky a celé dni sa snažili zistiť, kto z nich dokáže vystreliť vyššie. Toto bolo veľmi nebezpečné a bolo veľkým zázrakom, že sa im vždy ako-tak podarilo pred šípmi uniknúť.

            Jedného rána, ako princ dokončil svoje denné štúdium, vybehol za svojím priateľom a obaja sa ponáhľali na trávnik, ktorý bol ich zvyčajným ihriskom. Vytiahli svoje luky z malej chatrče, kde mali uložené svoje hračky, a začali sa pretekať v streľbe do výšky. Napokon sa náhodou stalo, že obaja vystrelili naraz. Keď šípy opäť dopadli na zem, na jednom z nich bolo pero z chvosta zlatej sliepky. Teraz sa nevedeli dohodnúť, koho bol ten šťastný šíp, pretože obidva boli tak veľmi podobné, že len ťažko bolo medzi nimi zistiť rozdiel. Princ vyhlásil, že šíp je jeho. Chlapec záhradníka si bol celkom istý, že ten šíp je jeho, a pri tejto záležitosti mal úplnú pravdu. Ale keďže sa nevedeli vôbec dohodnúť, išli priamo ku kráľovi.

            Keď si ich kráľ vypočul, rozhodol, že pierko patrí jeho synovi. Ale druhý chlapec s tým nechcel súhlasiť a požadoval, aby bolo pierko jeho. Kráľova trpezlivosť nakoniec ustúpila a nahnevane povedal:

            „Nuž dobre. Ak si si taký istý, že pierko je tvoje, bude tvoje. Ale najskôr musíš vyhľadať zlatú sliepku, ktorej v chvoste chýba jedno pierko. Ak ju nenájdeš, prídeš o hlavu.“

            Chlapec si s celou svojou odvahou vypočul kráľove slová. Vôbec netušil, kde môže byť zlatá sliepka, ba dokonca ani to, ako zistí, ako sa k nej má dostať. Nezostávalo mu nič iné, len splniť kráľov rozkaz. Cítil, že čím skôr z paláca odíde, tým lepšie. Išiel teda domov, vložil si do tašky nejaké jedlo a vydal sa na cestu v nádeji, že mu nejaká náhoda ukáže správny smer.

            Po niekoľkohodinovej chôdzi stretol líšku, ktorá vyzerala byť celkom priateľská. Chlapec bol rád, že sa má s kým porozprávať, tak si sadol a pustil sa do rozhovoru.

            „Kam ideš?“ spýtala sa líška.

            „Musím nájsť zlatú sliepku, ktorá stratila pierko z chvosta,“ odpovedal chlapec. „Ale neviem, kde býva, ani ako ju chytím.“

            „Och, môžem ti ukázať cestu,“ povedala líška, ktorá bola naozaj veľmi dobrosrdečná.

„Ďaleko na východ, týmto smerom, žije krásna dievčina, ktorá sa volá Sestra Slnka. Vo svojom dome má tri zlaté sliepky. Možno pierko patrí jednej z nich.“

            Chlapca táto správa veľmi potešila. Kráčali spolu celý deň, líška vpredu a chlapec vzadu. Keď nastal večer, ľahli si spať a batoh si dali pod hlavu ako vankúš.

            Náhle, okolo polnoci, líška ticho zakňučala a pritiahla sa k chlapcovi. „Bratranec,“ zašepkala veľmi potichu, „pozri sa tam! Niekto nám ide vziať náš batoh.“ A chlapec pozrel medzi kríky, kde uvidel nejakého muža.

            „Och, nemyslím si, že nás okradne,“ povedal chlapec. A keď muž prišiel bližšie, vyrozprával mu, čo sa mu stalo. Cudzinca to natoľko zaujalo, že požiadal o povolenie, aby mohol s nimi cestovať, pretože by im mohol byť nejako užitočný. Keď vyšlo slnko sa teda vybrali spoločne na cestu, líška vpredu ako predtým, a muž a chlapec za ňou.

            Po niekoľkých hodinách sa dostali k hradu Sestry Slnka, ktorá medzi svojimi pokladmi chovala aj zlaté sliepky. Zastavili sa pred bránou a radili sa, kto z nich má ísť dnu a navštíviť samotnú pani.

            „Myslím, že by bolo najlepšie, keby som ja vošla dnu a ukradla sliepky,“ povedala líška. Ale toto sa chlapcovi vôbec nepáčilo.

            „Nie, toto je moja vec. Takže je správne, aby som išiel ja,“ odpovedal.

            „Uvidíš, že bude pre teba veľmi ťažké chytiť sliepky,“ odpovedala líška.

            „Och, myslím, že to nebude problém,“ povedal chlapec.

            „No tak teda choď,“ povedala líška, „ale daj pozor, aby si neurobil chybu. Ukradni iba sliepku, ktorej chýba na chvoste pierko. Ostatné nechaj na pokoji.“

            Muž ich počúval, ale nepovedal nič. Chlapec vstúpil na dvor paláca.

            Čoskoro tam zbadal tri sliepky, ktoré sa hrdo pýšili. Hoci v skutočnosti len úzkostlivo premýšľali, či na zemi neležia nejaké zrnká, ktoré by chceli veľmi rady zjesť. Keď tá posledná prešla okolo neho, si všimol, že jej na chvoste chýba jedno pierko.

            Ako ju zbadal, hneď vyrazil dopredu a sliepku chytil za krk, aby nemohla zápasiť. Potom si ju pohodlne zastrčil pod rameno a zamieril rovno ku bráne. Nanešťastie, keď už bol pri bráne, sa obzrel a cez otvorené dvere do paláca zbadal vo vnútri toľko nádherných vecí, že si napokon povedal: „Koniec koncov, nemám sa kam ponáhľať. Možnože uvidím niečo veľmi pekné, keď už som tu.“ Otočil sa naspäť a na sliepku úplne zabudol. Tá sa mu spod ruky vyšmykla a utekala ku svojim dvom sestrám.

            Pohľad na všetky tie krásne veci, ktoré bolo vidno cez dvere, ho tak fascinoval, že si sotva všimol, že stratil svoj úlovok, ktorý získal, a vôbec si nepamätal, že na svete existuje niečo ako sliepka. Keď vo vnútri uvidel Sestru Slnka, ako spí na posteli pred ním.

            Nejaký čas tam len tak stál a pozeral dovnútra paláca. Potom sa zrazu z tranzu prebral a prišiel k sebe. Vedel, že tam nemá čo robiť. Potichu prišiel bližšie k tej istej sliepke. Mal to šťastie, že znovu chytil svoju sliepku, ktorú vzal so sebou k bráne. Na prahu dverí sa opäť zastavil. „Prečo by som sa nemal pozrieť na Sestru Slnka?“ pomyslel si pre seba. „Veď spí a nikdy sa to nedozvie.“ A po druhýkrát sa otočil a vošiel do komnaty, kde spala Sestra Slnka. Medzitým sa mu jeho sliepka znova vyšmykla ako i predtým. Keď sa do sýtosti vynadíval, vyšiel na dvor a vzal si svoju sliepku, ktorá hľadala nejaké zrno.

            Keď sa priblížil bráne, zase zastal. „Prečo som ju len nepobozkal?“ pomyslel si. „Už nikdy nebudem mať príležitosť bozkávať takú krásnu ženu.“ A s ľútosťou si vykrúcal prsty. Takže sliepka spadla na zem a utiekla.

            „Ale ešte stále to dokážem urobiť!“ zvolal celý natešený a vbehol späť rovno do komnaty, kde spala krásna deva a pobozkal ju na čelo. Ale bohužiaľ, keď znova vyšiel von, zistil, že sliepka zostala taká plachá, že sa k nej vôbec nemohol priblížiť. A čo bolo ešte horšie, jej sestry začali kotkodákať tak hlasno, že sa na ich hluk zobudila i Sestra Slnka. Vo veľkom zhone vyskočila z postele, prišla pred dvere a povedala chlapcovi:

            „Nikdy, nikdy nebudeš mať moju sliepku, kým ku mne neprivedieš moju sestru, ktorú uniesol obor na svoj hrad, ktorý je veľmi ďaleko.“

            Mládenec pomalým krokom smutne opustil palác. Svojím dvom spoločníkom, ktorí ho čakali pri bráne, vyrozprával, čo sa mu stalo.

            „Vedela som, že to nebude až taká ľahká úloha,“ povedala líška a pokrútila hlavou. „Ale už nemáme času nazvyš. Poďme hneď na cestu vyhľadať jej sestru. Našťastie viem, kde býva.“

            Kráčali mnoho dní, až kým sa líška, ktorá ako obvykle išla prvá, náhle nezastavila.

            „Obrov hrad už nie je ďaleko,“ povedala líška. „Ale keď k nemu prídeme a vyvediem ju von, musíte sa jej zmocniť a chytiť ju. A potom bežte tak rýchlo, ako len viete. Zatiaľ čo ja sa vrátim na hrad a pôjdem sa s obrami rozprávať. Pretože ich je veľa a aby si nevšimli útek princeznej.“

            O pár minút neskôr prišli pri hrad. Líška, ktorá tam bývala častým hosťom, sa bez ťažkostí dostala dovnútra. V hale bolo niekoľko obrov, malých aj veľkých, a všetci tancovali okolo princeznej. Hneď ako zbadali líšku, zvolali: „Poď si tiež s nami zatancovať, stará líška! Je to už dlho, čo sme ťa nevideli.“

            Líška sa teda postavila a začala tancovať s ich najlepším tanečníkom. Ale po chvíli sa zastavila a povedala:

            „Poznám nový očarujúci tanec, ktorý by som vám chcela ukázať. Ale môžu ho robiť iba dvaja ľudia. Ak mi princezná na chvíľu venuje svoju pozornosť, čoskoro uvidíte, ako sa to tancuje.“

            „Ach, to je skvelé! Chceme niečo nové!“ odpovedali a položili princeznú líške na jej natiahnuté predné nohy. V tom istom okamihu líška zhodila veľký stojan na svetlá, ktoré osvetľovali celú halu, a v tme odniesla princeznú ku bráne. Jej spoločníci ju uchopili a rýchlo s ňou utekali preč. Líška sa vrátila naspäť do haly ešte predtým, ako ju niekto hľadal. Zistila, že obri majú teraz plno práce s rozdúchaním ohňa, aby mali aspoň trochu svetla. Ale po chvíli niekto zvolal:

            „Kde je princezná?“

            „Tu, v mojom náručí,“ odpovedala líška. „Nebojte sa. Je v úplnom bezpečí,“ a počkala ešte chvíľu, kým jej druhovia neprešli za piatu horu. Potom vyskočila ku dverám a zvolala: „Dievča je tu, vezmite si ho, ak môžete!“

            Po týchto slovách obri pochopili, že ich korisť utiekla, a rozbehli sa za líškou tak rýchlo, ako ich len ich veľké nohy vládali uniesť. Pretože si mysleli, že ju čoskoro dobehnú a že má na chrbte princeznú. Líška však bola príliš múdra na to, aby išla tou istou cestou ako jej priatelia. Namiesto toho chodila po lese sem a tam, až sa napokon unavila a zaspala pod stromom. A naozaj, bola až tak veľmi unavená celodenným túlaním, že ani nepočula, ako sa k nej priblížili obri. Ich ruky už boli natiahnuté, aby ju chytili za chvost, ale ona si ich zrazu všimla a obrovským skokom sa jej podarilo zase uniknúť. Celý zvyšok noci líška bežala a bežala. Ale keď sa na východe ukázali prvé červené lúče, zastavila a čakala, kým sa k nej priblížia obri. A potom sa otočila a potichu im povedala: „Pozrite sa, tam je Sestra Slnka!“

            Obri naraz zdvihli svoje oči a okamžite sa premenili na kamenné stĺpy. Líška sa potom každému stĺpu hlboko poklonila a vydala sa na cestu za svojimi priateľmi.

            Poznala veľa skratiek cez kopce. Takže netrvalo dlho, kým sa k nim pridala. A všetci štyria cestovali dňom i nocou až k zámku Sestry Slnka. Aká radosť a hostina zavládla v celom paláci pri pohľade na princeznú, ktorú oplakávali už ako mŕtvu. A vôbec sa nevedeli nabažiť chlapca, ktorý prešiel toľkým nebezpečenstvom, aby ju zachránil. Hneď mu dali zlatú sliepku. A navyše mu Sestra Slnka povedala, že za krátky čas, keď bude o niekoľko rokov starší, ho ona sama navštívi a stane sa jeho manželkou. Chlapec sotva veril vlastným ušiam, keď počul, čo ho čaká. Veď to bola tá najkrajšia princezná na celom svete. A nech bola tma akokoľvek hustá, pred svetlom hviezdy na jej čele sa hneď rozplynula. A tak sa chlapec vydal na cestu domov, pričom mu spoločnosť robili jeho priatelia. Keď pomyslel na princeznin prísľub, jeho srdce bolo plné radosti. Jeho dvaja kamaráti ho opustili na miestach, kde sa k nemu pridali, a keď dorazil do rodného mesta k bránam paláca, zostal celkom sám. So zlatou sliepkou predstúpil pred kráľa a rozprával mu o svojich dobrodružstvách a o tom, ako bude mať za manželku princeznú, ktorá je taká úžasná a odlišná od ostatných princezien, že hviezdou na svojom čele dokáže premeniť noc na deň. Kráľ mlčky počúval. A keď chlapec skončil, potichu povedal: „Ak zistím, že tvoj príbeh nie je pravdivý, dám ťa hodiť do suda so smolou.“

            „Je to pravda, každé slovo,“ odpovedal chlapec a pokračoval, že bol určený deň a dokonca aj hodina, kedy ho jeho nevesta má prísť hľadať.

            Ale keď sa čas blížil a o princeznej nebolo nič počuť, mladík sa začal obávať a znepokojovať, najmä keď sa mu donieslo, že veľký sud sa plní smolou a že pod ním sú naložené konáre na oheň, aby sa v ňom varilo. Celý deň stál chlapec pri okne a pozeral sa na more, ktorým mala prísť princezná. Ale nebolo po nej ani stopy, ani najmenšej bielej plachty nebolo vidno. Ako tak stál, prišli k nemu vojaci. Položili naňho ruky a odviedli ho k sudu, kde horel veľký oheň, a po stranách vrela a bublala strašná čierna smola. Pozeral sa a triasol sa, ale nebolo úniku. Tak zavrel oči, aby nič nevidel.

            Dostal pokyn, aby vystúpil po schodoch, ktoré viedli na vrch suda. Keď vtom zrazu uvidel niekoľko mužov, ako zo všetkých síl bežia a kričia, že veľká loď s rozprestretými plachtami mieri priamo k mestu. Nikto nevedel, čo je to za loď ani odkiaľ priplávala. Ale kráľ vyhlásil, že nedá chlapca upáliť pred jej príchodom, že na to bude vždy dosť času.

            Nakoniec bola loď bezpečne v prístave a medzi pozorujúcim davom sa rozniesol šepot, že na palube je Sestra Slnka, ktorá sa prišla vydať za mladého sedliaka, ako sľúbila. O niekoľko okamihov sa vylodila a žiadala, aby jej ukázali cestu do chalupy, ktorú jej ženích tak často opisoval a kam ho na kráľov príkaz pri prvom spozorovaní lode odviedli.

            „Nespoznávaš ma?“ spýtala sa ho Sestra Slnka a sklonila sa nad ním, kde ležal takmer zmätený hrôzou.

            „Nie, nie, nepoznám ťa,“ odpovedal mladík bez toho, aby zdvihol svoje oči.

            „Pobozkaj ma,“ povedala Sestra Slnka a mladík ju poslúchol, ale bez toho, aby sa na ňu pozrel.

            „Ani teraz ma nepoznáš?“ spýtala sa.

            „Nie, nepoznám ťa, nepoznám ťa,“ odvetil so spôsobom človeka, ktorého strach priviedol do šialenstva.

            Na to sa Sestra Slnka zľakla a začala od začiatku. Porozprávala mu príbeh o tom, ako sa s ňou prvýkrát stretol, a ako prešla dlhú cestu, aby sa zaňho vydala. Práve keď dorozprávala, vošiel dnu kráľ, aby sa presvedčil, že chlapec skutočne hovoril pravdu. Sotva však otvoril dvere na chalúpke, takmer ho oslepilo svetlo, ktoré ju naplnilo. Hneď si spomenul na hviezdu na princezninom čele, o ktorej mu povedal chlapec. Odpotácal sa, akoby ho niekto bol udrel. Potom sa ho zmocnil zvláštny pocit, ktorý nikdy predtým nepocítil, a padol pred Sestrou Slnka na kolená a prosil ju, aby sa vzdala všetkých myšlienok na sedliackeho chlapca a podelila sa s ním o jeho trón. Ona sa však zasmiala a povedala, že ak by chcela sedieť na tróne, že má svoj vlastný, oveľa krajší trón. I dodala, že si môže dopriať radosti, aké len chce, a nechce mať iného manžela okrem chlapca, ktorému je toľko vďačná a ktorý bude jej kráľom.

            „Zajtra sa zaňho vydám,“ skončila a nariadila, aby sa okamžite začali prípravy.

            Keď však prišiel ďalší deň, ženíchov otec oznámil princeznej, že podľa zákonov krajiny sa svadba musí konať v prítomnosti kráľa, ale že dúfa, že Jeho Veličenstvo nebude dlho otáľať so svojím príchodom. Prešla hodina, takmer dve a všetci čakali a dávali pozor, čo sa deje. Keď sa konečne ozval zvuk trúb a na ulici bolo vidieť veľkolepý sprievod. Pre kráľa bolo pripravené kreslo potiahnuté zamatom. Posadil sa naň a ako si pozeral zhromaždenú spoločnosť, povedal:

            „Nechcem zakázať tento sobáš. Ale skôr než ho dovolím uzavrieť, musí ženích dokázať, že je hoden takejto nevesty, a to splnením troch úloh. Prvou je, že za jediný deň musí vyrúbať všetky stromy v lese.

             Mladík zostal stáť zhrozený pri kráľových slovách. Nikdy v živote nevyrúbal žiadny strom a nemal ani najmenšiu predstavu, ako začať. A ešte k tomu vyrúbať celý les? Princezná však videla, čo sa mu preháňa hlavou, a pošepkala mu:

            „Neboj sa. Na mojej lodi nájdeš sekeru, ktorú musíš odniesť do lesa. Keď ňou zotneš jeden strom, povedz: „Takto nech padne celý les,“ a v okamihu budú všetky stromy ležať na zemi. Ale z toho stromu, ktorý si zoťal, si zober tri triesky a daj si ich do vrecka.

            A mladík urobil presne to, čo mu povedala. A čoskoro sa vrátil s troma trieskami bezpečne uloženými v kabáte.

            Nasledujúce ráno princezná vyhlásila, že o tejto záležitosti premýšľala a že keďže ona nie je poddanou kráľa, nevidí dôvod, prečo by sa mala riadiť jeho zákonmi, a ešte v ten deň sa chcela vydať. Ženíchov otec jej však povedal, že je v poriadku, ak takto hovorí ona, ale niečo úplne iné platí pre jeho syna, ktorý za akékoľvek neuposlúchnutie kráľovho príkazu zaplatí hlavou. Vzhľadom na to, čo mladík urobil deň predtým, však dúfal, že srdce Jeho Veličenstva sa obmäkčí, najmä keď poslal správu, že ho môžu hneď očakávať. S tým sa musel svadobný pár uspokojiť a byť čo najtrpezlivejší až do kráľovho príchodu.

            Nezdržal ich dlho, ale podľa jeho tváre videli, že ich nečaká nič dobré.

            „Svadba sa nemôže uskutočniť,“ povedal krátko, „kým mladík nespojí s koreňmi všetky stromy, ktoré včera vyrúbal, a les znova nepostaví.“

            To znelo oveľa ťažšie ako to, čo urobil predtým, a mládenec sa v zúfalstve obrátil k Sestre Slnka.

            „Je to v poriadku,“ zašepkala povzbudivo. „Vezmi túto vodu a pokrop ňou jeden z vyrúbaných stromov a povedz: „Nech sa všetky stromy lesa znova postavia,“ a o chvíľu budú opäť vzpriamené.“

            A mladík urobil, čo mu povedala, a opustil les, ktorý vyzeral presne tak ako predtým.

            „Teraz,“ pomyslela si princezná, „už určite nie je potrebné odkladať svadbu;“ a dala príkaz, aby bolo všetko pripravené na nasledujúci deň. Starý muž však opäť zasiahol a vyhlásil, že bez kráľovho povolenia sa svadba konať nemôže. Tretíkrát poslal za Jeho Veličenstvom a ten tretíkrát vyhlásil, že nemôže dať súhlas, kým ženích nezabije hada, ktorý žije v širokej rieke, čo tiekla vzadu za hradom. Všetci poznali príbehy o tomto strašnom hadovi, hoci ho v skutočnosti nikto nevidel, ale z času na čas tam nejaké dieťa zablúdilo a už sa nevrátilo. A potom matky zakazovali ostatným deťom priblížiť sa k rieke, na brehoch ktorej rástli šťavnaté plody a krásne kvety.

            Niet teda divu, že sa mladík zachvel a zbledol, keď počul, čo ho čaká.

            „Aj to sa ti podarí,“ zašepkala Sestra Slnka a stisla mu ruku, „lebo na mojej lodi je čarovný meč, ktorý dokáže všetko preťať. Choď k rieke, odpoj loďku, ktorá tam kotví, a triesky hoď do vody. Keď sa had oproti tebe postaví, jediným úderom meča mu odtni jeho tri hlavy. Potom z každej z nich vyber špičku jazyka a zajtra ráno choď s nimi do kráľovskej kuchyne. Ak tam vstúpi samotný kráľ, povedz mu: „Tu máš tri dary, ktoré ti ponúkam za služby, ktoré si odo mňa žiadal!“ a hoď po ňom špičky hadích jazykov a ponáhľaj sa na loď tak rýchlo, ako ťa nohy ponesú. Dávaj si však veľký pozor, aby si sa nikdy nepozrel za seba.“

            Mladík urobil presne to, čo mu princezná povedala. Z troch triesok, ktoré hodil do rieky, sa stala loďka. Ako na nej kormidloval cez prúd, had zdvihol svoje tri hlavy a hlasno zasyčal. Mladík si pripravil svoj meč a o ďalšiu sekundu sa už tri hadie hlavy hojdali na vode. Odrezal z nich tri špičky z jazykov a vyšiel na breh. Na druhý deň ráno ich odniesol do kráľovskej kuchyne. A keď vošiel kráľ, aby sa podľa svojho zvyku pozrel, čo bude mať na večeru, ženích mu ich hodil rovno do tváre so slovami: „Tu máš darček za služby, ktoré si odo mňa žiadal.“ Potom otvoril dvere na kuchyni a utekal na loď. Nanešťastie však stratil správnu cestu a celý rozrušený pobehoval sem a tam, nevediac, kam má ísť. Napokon sa v zúfalstve obzrel a na svoje počudovanie zistil, že mesto i palác niekam úplne zmizli. Potom obrátil svoj zrak opačným smerom a ďaleko, veľmi ďaleko zbadal loď s rozprestretými plachtami, ktorú poháňal priaznivý vietor.

            Zdalo sa, že tento strašný výjav ho pripraví o zmysly, a celý deň blúdil bez toho, aby vedel, kam ide. Keď nastal večer, uvidel, ako sa z malej chatrče z trávnatej mačiny, ktorá bola neďaleko valí dym. Prišiel priamo až pred ňu a zvolal na starú ženu, ktorá tam bývala: „Ó, dobrá žena, dovoľ mi vstúpiť dnu, pre zmilovanie božie!“ Stará žena mu pokynula, aby vošiel dnu. Sotva vstúpil dovnútra, znova zvolal: „Ó, dobrá žena, môžeš mi povedať niečo o Sestre Slnka?“

            Ale žena len pokrútila hlavou a povedala: „Nie, nič o nej neviem.“

            Mladý muž sa otočil na odchod, ale stará žena ho zastavila a dala mu list. Prosila ho, aby ho zaniesol jej staršej sestre a povedala: „Ak by si sa cestou unavil, vyber list a pošúchaj o papier.“

            Táto rada mladíka veľmi prekvapila. Pretože nechápal, ako by mu to mohlo pomôcť. Ale neodpovedal a vydal sa na ďalšiu cestu bez toho, aby vedel, kam ide. Nakoniec sa tak unavil, že už nemohol ísť ďalej. Vtedy si spomenul na to, čo mu povedala stará žena. Potom, ako raz zašuchotal papierom listu, všetka únava zrazu pominula a on kráčal po tráve, až kým neprišiel k ďalšej chatrči z trávnatej mačiny.

            „Prosím ťa, dobrá žena, pusť ma dnu,“ zvolal a dvere sa pred ním otvorili. „Tvoja sestra ti posiela tento list,“ povedal a rýchlo dodal: „Ó, starenka, vieš mi niečo povedať o Sestre Slnka?“

            „Nie, nič o nej neviem,“ odpovedala. Keď sa však beznádejne otočil, zastavila ho.

            „Ak náhodou pôjdeš okolo domu mojej najstaršej sestry, môžeš jej dať tento list?“ povedala. „A ak by si sa cestou unavil, jednoducho ho vytiahni z vrecka a pošúchaj o papier listu.“

            Mladík si teda vložil list do vrecka a celý deň kráčal po kopcoch, kým nedošiel k malej chatrči z trávnatej mačiny, presne ako tie dve predtým.

            „Prosím ťa, dobrá žena, pusť ma dnu,“ zvolal. A keď vošiel, dodal: „Tu je list od tvojej sestry, a môžeš mi povedať niečo o Sestre Slnka?“

            „Áno, môžem,“ odpovedala starenka. „Žije na hrade na rieke Banka. Jej otec len pred niekoľkými dňami prehral bitku, pretože si mu ukradol meč. A samotná Sestra Slnka je takmer mŕtva od žiaľu. Ale keď ju uvidíš, zapichni jej do dlane špendlík a vysaj kvapky krvi, ktoré z nej vytečú. To ju upokojí a opäť ťa spozná. Len sa maj na pozore, lebo skôr než sa dostaneš do hradu na rieke Banka, sa stanú strašné veci.

            So slzami radosti poďakoval starenke za dobrú správu, ktorú mu dala, a pokračoval v ceste. Neprešiel však ďaleko, keď na zákrute cesty stretol dvoch bratov, ktorí sa hádali o kus látky.

            „Dobrý deň, statoční muži! O čo sa hádate?“ povedal. „Nezdá sa, že by tá látka stála za veľa.“

            „Ach, je dosť ošúchaná,“ odpovedali, „ale zanechal nám ju náš otec. Ak si ju niekto omotá okolo seba, nikto ho neuvidí. A obaja z nás ju chceme vlastniť.“

            „Dovoľte mi, aby som si ju na chvíľu dal na seba,“ povedal mladík, „a potom vám poviem, čia by mala byť!“

            Bratia sa tomuto nápadu potešili a dali mu látku. Ale vo chvíli, keď si ju prehodil cez plecia, úplne zmizol, akoby tam vôbec nebol.

            A medzitým mladík rýchlo kráčal ďalej, až prišiel k dvom ďalším mužom, ktorí sa hádali o obrus.

            „Čo sa deje?“ spýtal sa a zastavil sa pred nimi.

            „Ak sa tento obrus rozprestrie na stôl,“ odpovedali, „stôl sa hneď pokryje tým najchutnejším jedlom a obaja z nás ho chceme vlastniť.“

            „Dovoľte mi vyskúšať ten obrus,“ povedal mladík, „a poviem vám, čí by mal byť.“

            Obom mužom sa tento nápad celkom zapáčil. Tak mu obrus podali. Potom si narýchlo hodil látku neviditeľnosti okolo pliec a zmizol im z dohľadu. Obidvoch ich nechal smútiť nad svojou hlúposťou.

            Ani nezašiel veľmi ďaleko, keď zbadal, že pri ceste stoja ďalší dvaja muži. Obaja držali tú istú palicu. Raz sa zdalo, že ju má jeden, inokedy druhý.

            „O čom sa hádate? Obidvaja by ste si vedeli z dreva vysekať tucet takých palíc rovnako dobrých ako táto!“ povedal mladík. A keď to povedal, obaja bojovníci sa zastavili a pozreli naňho.

            „Ach, možno si to myslíš,“ povedal jeden z nich, „ale úder jedným koncom tejto palice človeka zabije, zatiaľ čo dotyk z druhého konca ho vráti k životu. Inú takúto palicu len tak ľahko nenájdeš!“

            „To nie, to je pravda,“ odpovedal mladík. „Len sa na ňu pozriem a poviem vám, čia by mala byť.“

            Muži boli s týmto nápadom spokojní a palicu mu podali.

            „Je to určite veľmi zaujímavé,“ povedal. „Ale ktorý koniec je ten, čo vracia ľuďom život? Veď každého možno zabiť úderom palice, ak je dostatočne silný!“ Keď mu však ukázali ten koniec, hodil si palicu cez plece a zmizol.

            Nakoniec stretol ďalších dvoch mužov, ktorí bojovali o vlastníctvo páru topánok.

            „Prečo nemôžete nechať ten pár starých topánok na pokoji?“ povedal. „Veď by ste v nich nedokázali prejsť ani meter!“

            „Áno, sú dosť staré,“ odpovedali, „ale kto si ich obuje a želá si byť na určitom mieste, dostane sa tam bez toho, aby kráčal.“

            „To znie veľmi múdro,“ povedal mladík. „Nechajte ma ich vyskúšať a potom vám budem môcť povedať, čie by mali byť.“

            Tento nápad sa mužom zapáčil a podali mu topánky. Ale len čo ich mal na nohách, zvolal:

            „Chcel by som byť na hrade na rieke Banka!“ A skôr ako sa nazdal, tam bol a našiel Sestru Slnka, ako umiera od smútku. Kľakol si k nej, vytiahol špendlík a pichol jej ho do dlane, takže z nej vytiekla kvapka krvi. Tú vysal, ako mu povedala stará žena, a princezná sa hneď spamätala a objala ho okolo krku. Potom mu vyrozprávala celý svoj príbeh a čo sa stalo, odkedy loď odplávala bez neho. „Ale najhoršie nešťastie zo všetkých,“ dodala, „bola bitka, ktorú môj otec prehral, lebo si zmizol s jeho čarovným mečom, a z celého jeho vojska zostal sotva jeden muž.“

            „Ukáž mi bojisko,“ povedal. A ona ho zaviedla na divoké vresovisko, kde ležali mŕtvi, ako padli, a čakali na pohreb. Jedného po druhom sa ich dotkol koncom svojej palice, až nakoniec všetci stáli rovno pred ním. V celom kráľovstve zavládla radosť. A tentokrát sa svadba naozaj slávila. A svadobný pár žil potom šťastne na hrade na rieke Banka až do svojej smrti.

[@ Laponská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]