9*20*/324*/ Princ a tri osudy ***(3,03k)

Kedysi dávno sa kráľovi, ktorý vládol veľkej krajine, cez ktorú tiekla široká rieka, narodil malý chlapec. Kráľ bol od radosti takmer bez seba, pretože vždy túžil po synovi, ktorý by zdedil jeho korunu, a poslal poslov, aby poprosili všetky najmocnejšie víly, aby sa prišli pozrieť na toto nádherné dieťa. O hodinu alebo dve sa ich okolo kolísky zhromaždilo toľko, že sa zdalo, že dieťaťu hrozí nebezpečenstvo udusenia. Ale kráľa, ktorý víly dychtivo pozoroval, znepokojilo, keď videl, že sa tvária vážne. „Stalo sa niečo?“ spýtal sa znepokojene.

Víly sa naňho pozreli a všetky naraz pokrútili hlavami.

„Je to krásny chlapec a je to veľká škoda, ale čo sa má stať, sa aj stane,“ povedali. „V knihách osudu je napísané, že musí zomrieť, buď pričinením krokodíla, alebo hada, alebo psa. Keby sme ho mohli zachrániť, urobili by sme to, ale nie je to v našich silách.“

Ako tak povedali, zmizli.

Kráľ chvíľu stál na mieste, zdesený tým, čo počul, ale keďže mal optimistickú povahu, hneď začal vymýšľať plány, ako zachrániť princa pred hrozným osudom, ktorý ho čakal. Okamžite poslal po svojho majstra staviteľa a prikázal mu postaviť na vrchole hory pevný hrad, ktorý mal byť vybavený tými najcennejšími vecami z kráľovho paláca a všetkými hračkami, s ktorými by sa dieťa mohlo hrať. A okrem toho vydal najprísnejšie príkazy, aby okolo hradu vo dne v noci chodila stráž.

Štyri alebo päť rokov žilo dieťa na hrade samo so svojimi pestúnkami a chodilo na vzduch na široké terasy, ktoré boli obklopené múrmi, pod ktorými bola priekopa, a s vonkajším svetom ich spájal len padací most.

Jedného dňa, keď už bol princ dosť veľký na to, aby mohol sám rýchlo behať, pozrel sa z terasy na druhú stranu priekopy a uvidel, ako na druhej strane poskakuje a hrá sa malý huňatý pes. Samozrejme, všetky psy od neho držali ďalej zo strachu, aby sa nenaplnilo proroctvo víl, a preto princ nikdy predtým žiadneho psa nevidel. Obrátil sa teda na páža, ktoré kráčalo za ním, a povedal:

„Čo je to za smiešnu malú vec, ktorá tam tak rýchlo beží?“

„To je pes, princ,“ odpovedalo páža.

„Tak mi priveď jedného podobného a uvidíme, ktorý bude bežať rýchlejšie.“ A sledoval psa, kým nezmizol za rohom.

Páža bolo veľmi zmätené a nevedelo, čo má robiť. Malo prísny príkaz princovi nič neodmietnuť, no spomenulo si na proroctvo a cítilo, že ide o vážnu vec. Nakoniec si pomyslelo, že bude lepšie, keď kráľovi povie celý príbeh a nechá ho rozhodnúť o tejto otázke.

„Ach, ak chce, zaobstaraj mu psa,“ povedal kráľ, „ak ho nedostane, bude len plakať,“ povedal. Tak sa našlo šteniatko, presne také isté ako to druhé; mohli to byť dvojčatá, a možno aj boli.

Roky plynuli a chlapec a pes sa spolu hrali, kým chlapec nevyrástol a nezosilnel. Nakoniec prišiel čas, keď poslal otcovi správu:

Prečo ma tu držíš zavretého a nič nerobíš? Viem všetko o proroctve, ktoré bolo vyslovené pri mojom narodení, ale radšej by som sa nechal hneď zabiť, ako by som tu mal žiť nečinný a zbytočný život. Tak mi daj zbrane a pusť ma, prosím ťa, aj mňa, aj môjho psa.

A kráľ opäť vypočul jeho želanie a on aj jeho pes boli prevezení na lodi na druhý breh rieky, ktorá tu bola taká široká, že by to takmer mohlo byť more. Čakal tam naňho čierny kôň priviazaný k stromu, na ktorého nasadol a odišiel, kam ho len napadlo, so psom stále v pätách. Nikdy nebol žiadny princ taký šťastný ako on, a jazdil a jazdil, až nakoniec prišiel ku kráľovskému palácu.

Kráľ, ktorý v ňom žil, sa vôbec nestaral o svoju krajinu a o to, aby jeho ľud žil veselým a spokojným životom. Celý svoj čas trávil vymýšľaním hádaniek a vymýšľaním plánov, ktoré mal nechať radšej na pokoji. V období, keď mladý princ prišiel do kráľovstva, práve dokončil nádherný dom pre svoje jediné dieťa, dcéru. Mal sedemdesiat okien, každé sedemdesiat stôp od zeme, a poslal kráľovského hlásateľa na hranice susedných kráľovstiev, aby vyhlásil, že kto dokáže vyliezť po stenách k oknu princeznej, získa ju za manželku.

Sláva o princezninej kráse sa rozšírila široko-ďaleko a nechýbali princovia, ktorí chceli skúsiť svoje šťastie. Každé ráno musel palác vyzerať veľmi smiešne, keď sa na bielom mramore objavovali škvrny rôznych farieb, ako princovia liezli po stenách. No hoci sa niektorým podarilo dostať ďalej ako iným, nikto sa nedostal ani zďaleka na vrchol.

Takto trávili už niekoľko dní, keď prišiel mladý princ, a keďže sa naňho príjemne pozeralo a zdvorilo sa s nimi rozprával, privítali ho v dome, ktorý mu darovali, a postarali sa o to, aby bol jeho kúpeľ po dlhej ceste riadne voňavý. „Odkiaľ pochádzaš?“ opýtali sa ho nakoniec. „A čí si syn?“

Mladý princ však mal dôvody, prečo si chcel uchovať svoje tajomstvo, a tak odpovedal:

„Môj otec bol chovateľom koní u kráľa mojej krajiny a po smrti mojej matky sa oženil s inou ženou. Spočiatku išlo všetko dobre, ale len čo mala vlastné deti, znenávidela ma a ja som utiekol, aby mi neublížila.

Srdcia ostatných mladíkov boli dojaté, len čo počuli tento príbeh. Robili všetko, čo im napadlo, aby zabudol na svoje minulé trápenia.

„Čo tu robíte?“ opýtal sa jedného dňa mladý princ.

„Celý čas lezieme po stenách paláca a snažíme sa dostať k oknám princeznej,“ odpovedali mladíci, „ale zatiaľ sa k nim nikto nedostal ani na desať stôp.“

„Ach, dovoľte, aby som to skúsil aj ja,“ zvolal princ, „Zajtra počkám, čo urobíte, a až potom začnem.“

Na druhý deň sa teda postavil na miesto, odkiaľ mohol pozorovať, ako mladíci stúpajú hore. Všimol si miesta na stene, ktoré sa mu zdali najťažšie, a rozhodol sa, že keď príde rad naňho, pôjde hore inou cestou.

Deň čo deň ho bolo vidieť, ako pozoruje pytačov, až sa mu jedného rána zdalo, že pozná plán hradieb naspamäť, a zaujal miesto po boku ostatných. Vďaka tomu, čo sa naučil z neúspechu ostatných, sa mu podarilo uchopiť jeden malý hrubý výčnelok za druhým, až napokon na závisť svojich priateľov stál na parapete princezninho okna. Pri pohľade zdola uvideli bielu ruku, ktorá sa k nemu natiahla, aby ho vtiahla dovnútra.

Vtedy jeden z mladíkov bežal rovno do kráľovského paláca a povedal: „Múr bol prelezený a cena je vyhratá!“

„Kto?“ zvolal kráľ a vstal z trónu: „Ktorého z princov môžem vyhlásiť za svojho zaťa?“

„Muž, ktorému sa podarilo vyliezť na princeznino okno, vôbec nie je princ,“ odpovedal mládenec. „Je to syn správcu koní veľkého kráľa, ktorý býva za riekou, a utiekol z vlastnej krajiny, aby unikol pred nenávisťou svojej macochy.“

Kráľ sa pri tejto správe veľmi nahneval, lebo mu nikdy nezišlo na um, že by sa niekto iný ako princ, snažil uchádzať o jeho dcéru.

„Nech sa vráti do krajiny, odkiaľ prišiel,“ kričal v hneve, „či očakáva, že dám svoju dcéru vyhnancovi?“ A vo svojej zúrivosti začal rozbíjať nádoby na pitie; skutočne, mladíka celkom vystrašil, a ten sa ponáhľal domov k svojim priateľom a povedal mládencom, čo kráľ povedal.

Princezná, ktorá sa nakláňala z okna, počula jeho slová a prikázala poslovi, aby sa vrátil ku kráľovi, jej otcovi, a povedal mu, že sa zaprisahala, že už nikdy nebude jesť ani piť, ak jej mládenca zoberú. Kráľ sa po prijatí tejto správy rozzúril ešte viac ako inokedy a prikázal svojim strážcom, aby ihneď išli do paláca a úspešného pytača usmrtili; princezná sa však vrhla medzi neho a jeho vrahov.

„Len sa ho dotknite, a budem mŕtva skôr, ako zapadne slnko,“ povedala; a keď videli, že to myslí vážne, opustili palác a odniesli správu jej otcovi.

Kráľova zlosť v tom čase už vyprchala a začal uvažovať o tom, čo si o ňom pomyslia jeho ľudia, ak poruší sľub, ktorý verejne dal. Prikázal teda princeznú priviesť pred seba a mládenca tiež, a keď vošli do trónnej sály, tak sa mu zapáčilo vznešené vystupovanie víťaza, že sa jeho hnev celkom rozplynul, rozbehol sa k nemu a objal ho.

„Povedz mi, kto si?“ spýtal sa, keď sa trochu spamätal, „lebo nikdy neuverím, že ti v žilách neprúdi kráľovská krv.“

Ale princ mal stále svoje dôvody mlčať a rozprával stále ten istý príbeh. Kráľovi sa však mladík tak zapáčil, že už nič nepovedal a nasledujúci deň sa konala svadba a mladý pár dostal veľké stáda dobytka a veľký majetok.

Po chvíli princ povedal svojej žene: „Môj život je v rukách troch tvorov – krokodíla, hada a psa.“

„Ach, aký si nerozvážny!“ zvolala princezná a objala ho okolo krku. „Ak to vieš, ako môžeš mať pri sebe to strašné zviera? Dám príkaz, aby ho hneď zabili.“

Ale princ ju nepočúval.

„Zabiť môjho milého psíka, ktorý bol mojím kamarátom na hranie, odkedy bol šteniatkom?“ zvolal. „To by som nikdy nedovolil.“ A jediné, čo z neho princezná dostala, bolo, aby vždy nosil meč a aby mal niekoho pri sebe, keď opúšťa palác.

Keď boli princ a princezná niekoľko mesiacov manželmi, princ sa dozvedel, že jeho macocha zomrela a otec je starý a chorý a túži mať opäť po svojom boku najstaršieho syna. Mladý muž nemohol zostať hluchý k takejto správe, nežne sa rozlúčil so svojou ženou a vydal sa na cestu domov. Cesta bola dlhá a na ceste musel často odpočívať, a tak sa stalo, že keď raz v noci spal v meste pri brehu veľkej rieky, potichu sa priblížil obrovský krokodíl a prešiel chodbou až do princovej izby. Našťastie sa jeden z jeho strážcov zobudil, keď sa pokúšal okolo nich prekradnúť, a zavrel krokodíla do veľkej haly, kde ho strážil obor, ktorý nikdy neopustil toto miesto okrem noci, keď krokodíl spal. Takto to trvalo viac ako mesiac.

Keď princ zistil, že už pravdepodobne neopustí kráľovstvo svojho otca, poslal po svoju ženu a prikázal poslovi, aby jej oznámil, že bude čakať na jej príchod v meste na brehu veľkej rieky. To bol dôvod, prečo tak dlho otáľal s cestou a len o vlások unikol tomu, aby ho zjedol krokodíl. Počas nasledujúcich týždňov sa princ zabával, ako najlepšie vedel, hoci počítal minúty do príchodu princeznej, a keď prišla, hneď sa pripravil na cestu na dvor. Ešte v tú noc, keď spal, si princezná všimla v jednom z rohov izby niečo zvláštne. Bola to tmavá škvrna a zdalo sa, že keď sa na ňu pozrela, stále sa predlžovala a pomaly sa približovala k vankúšom, na ktorých ležal princ. Zľakla sa, ale tá vec ju počula a zdvihla hlavu, aby ju počúvala. Vtedy videla, že je to dlhá plochá hlava hada, a v mysli sa jej vynorila spomienka na proroctvo. Bez toho, aby zobudila manžela, vykĺzla z postele, vzala ťažkú misu s mliekom, ktorá stála na stole, a položila ju na zem do cesty hadovi – vedela totiž, že žiadny had na svete neodolá mlieku. Zatajila dych, keď sa had priblížil, a sledovala, ako znova zdvihol hlavu, akoby cítil niečo príjemné, a jeho vidlicovitý jazyk sa lačne vyplazoval. Nakoniec jeho oči padli na mlieko a za okamih ho už chlípal tak rýchlo, že bol div, že sa neudusil, lebo kým v miske zostala čo len kvapka, neodtiahol od nej hlavu. Potom klesol na zem a tvrdo zaspal. Na to princezná čakala, chytila manželov meč a odťala hadovi hlavu od tela.

Ráno po tomto dobrodružstve sa princ s princeznou vybrali do kráľovského paláca, ale keď tam dorazili, zistili, že kráľ je už mŕtvy. Pochovali ho veľkolepým spôsobom a potom musel princ preskúmať nové zákony, ktoré boli prijaté počas jeho neprítomnosti, a okrem toho vybaviť veľa záležitostí, až kým od únavy celkom neochorel a musel odísť do jedného zo svojich palácov na brehu rieky, aby si oddýchol. Tu sa mu čoskoro uľavilo a začal loviť a strieľať lukom divé kačice; kamkoľvek išiel, jeho pes, ktorý už bol veľmi starý, išiel s ním.

Jedného rána bol princ so svojím psom ako zvyčajne na výlete a pri naháňaní zveri sa priblížili k brehu rieky. Knieža bežal plnou rýchlosťou za svojím psom, keď takmer spadol na niečo, čo vyzeralo ako drevený kmeň, ktorý mu ležal na ceste. Na jeho prekvapenie k nemu prehovoril hlas a on uvidel, že vec, ktorú považoval za konár, je v skutočnosti krokodíl.

„Nemôžeš predo mnou utiecť,“ povedal, keď sa opäť spamätal. „Som tvojím osudom a nech pôjdeš kamkoľvek a urobíš čokoľvek, vždy ma nájdeš pred sebou. Existuje len jeden spôsob, ako sa zbaviť mojej moci. Ak sa ti podarí vykopať v suchom piesku jamu, ktorá zostane plná vody, moje kúzlo sa zruší. V opačnom prípade si pre teba rýchlo príde smrť. Dávam ti túto jedinú šancu. Teraz choď.“

Mládenec smutne odišiel, a keď dorazil do paláca, zavrel sa do svojej izby a po zvyšok dňa odmietal kohokoľvek vidieť, dokonca aj svoju ženu. Pri západe slnka však, keď cez dvere nebolo počuť žiaden zvuk, princezná sa celkom zľakla a narobila taký hluk, že princ bol nútený odtiahnuť závoru a pustiť ju dnu. „Aký si bledý,“ zvolala, „ublížilo ti niečo? Povedz mi, prosím ťa, čo sa stalo, možno ti môžem pomôcť!“

Tak jej princ vyrozprával celý príbeh a nemožnú úlohu, ktorú mu dal krokodíl.

„Ako môže diera v piesku zostať plná vody?“ spýtal sa. „Samozrejme, že všetko pretečie. Krokodíl to nazval šancou; ale rovnako dobre ma mohol hneď stiahnuť do rieky. Pravdivo povedal, že mu nemôžem uniknúť.“

„Ach, ak je to všetko,“ zvolala princezná, „môžem ťa oslobodiť sama, lebo moja pestúnka víla ma naučila používať rastliny a v púšti neďaleko odtiaľto rastie malá štvorlístková bylinka, ktorá udrží vodu v jame celý rok. Za úsvitu ju pôjdem hľadať a ty môžeš začať kopať jamu hneď, ako budeš chcieť.

Aby princezná utešila svojho manžela, hovorila ľahko a veselo, ale veľmi dobre vedela, že pred sebou nemá ľahkú úlohu. Napriek tomu bola plná odvahy a energie a bola rozhodnutá, že tak či onak sa jej manžel zachráni.

Ešte stále svietili hviezdy, keď opustila palác na snehobielom oslovi a odišla od rieky priamo na západ. Chvíľu pred sebou nevidela nič okrem rovnej piesočnatej pustatiny, ktorá bola čoraz horúcejšia, ako slnko stúpalo vyššie a vyššie. Potom ju a osla zachvátil strašný smäd, ale nebol tam žiadny potok, ktorý by ho uhasil, a keby bol, sotva by mala čas zastaviť, pretože ju čakala ešte dlhá cesta a musela sa vrátiť do večera, inak by krokodíl mohol vyhlásiť, že princ nesplnil jeho podmienky. Preto povedala oslovi povzbudivé slová, ktorý jej odpovedal híkaním, a obaja vytrvalo pokračovali v ceste.

Ako sa obaja potešili, keď v diaľke zbadali vysokú skalu. Zabudli, že sú smädní a že slnko páli, a zdalo sa im, že zem im lieta pod nohami, až sa osol sám od seba zastavil v chladnom tieni. Ale hoci si osol mohol oddýchnuť, princezná nemohla, pretože rastlina, ako vedela, rástla na samom vrchole skaly a okolo jej úpätia sa rozprestierala široká priepasť. Našťastie si so sebou priniesla lano, na jednom konci urobila slučku a zo všetkých síl ju prehodila na druhú stranu. Prvýkrát sa lano pomaly skĺzlo späť do priekopy a ona ho musela vytiahnuť a znovu hodiť. Ale nakoniec sa slučka o niečo zachytila, princezná nevedela o čo, a tak musela celú svoju váhu zveriť tomuto malému mostíku, ktorý sa mohol pretrhnúť a nechať ju spadnúť hlboko medzi skaly. A v takom prípade bola jej smrť rovnako istá ako princova.

Ale nič také hrozné sa nestalo. Princezná sa bezpečne dostala na druhú stranu a potom nastala najhoršia časť jej úlohy. Len čo položila nohu na skalnú rímsu, kameň sa pod ňou odtrhol a zostala na tom istom mieste ako predtým. Hodiny medzitým ubiehali a bolo už takmer poludnie.

Srdce úbohej princeznej bolo plné zúfalstva, ale nevzdávala sa boja. Obzerala sa okolo seba, až kým nad sebou neuvidela malý kameň, ktorý sa zdal byť o dosť pevnejší ako ostatné, a len s veľkým úsilím sa jej podarilo dostať sa na miesto, ktoré ležalo vyššie. Takto sa s roztrhanými a krvácajúcimi rukami dostala na vrchol. Ale tu fúkal taký prudký vietor, že ju takmer oslepil prach a musela sa hodiť na zem a hľadať vzácnu bylinu.

Na niekoľko strašných okamihov si myslela, že skala je holá a že jej cesta bola zbytočná. Hmatala, kde sa dalo, ale nič okrem štrku a kameňov tam nebolo, keď sa zrazu jej prsty dotkli niečoho mäkkého v štrbine. Bola to rastlina, to bolo jasné, ale bola to tá pravá? Vidieť to nemohla, lebo vietor fúkal prudšie ako inokedy, a tak si ľahla tam, kde bola, a počítala listy. Jeden, dva, tri – áno, boli tam štyri! A keď odtrhla jeden štvorlístok, bezpečne ho držala v ruke, zatiaľ čo sa takmer omráčená vetrom otočila, aby zišla dole zo skaly.

Keď sa raz bezpečne dostala cez okraj, všetko sa v okamihu zastavilo a ona sa kĺzala po skale tak rýchlo, že bolo len zázrakom, že nespadla do priepasti. Šťastím sa však zastavila celkom blízko svojho lanového mosta a čoskoro bola na jeho druhej strane. Osol pri pohľade na ňu radostne zahíkal a vydal sa domov svojou najväčšou rýchlosťou, pričom vôbec netušil, že zem pod jeho nohami je takmer taká horúca, ako slnko nad ním.

Na brehu veľkej rieky sa zastavil a princezná sa ponáhľala k miestu, kde princ stál pri jame, ktorú vyhĺbil v suchom piesku, a pri nej stál obrovský hrniec s vodou. Kúsok odtiaľto ležal krokodíl a mrkal do slnka s ostrými zubami a doširoka otvorenými, bledožltými čeľusťami.

Na princeznin pokyn princ vylial vodu do jamy a vo chvíli, keď dosiahla okraj, princezná do nej hodila štvorlístok. Zaberie kúzlo, alebo bude voda pomaly stekať pieskom a princ sa stane obeťou tej strašnej príšery? Pol hodiny stáli s očami prilepenými na mieste, ale diera zostala plná ako na začiatku a na jej vrchole plával malý zelený štvorlístok. Potom sa princ s triumfálnym výkrikom otočil a krokodíl sa mrzuto ponoril do rieky.

Princ navždy unikol druhému zo svojich troch osudov!

Stál tam, pozeral sa za krokodílom a tešil sa, že je voľný, keď ho vyľakala divá kačica, ktorá preletela okolo nich a hľadala úkryt medzi tŕstím lemujúcim okraj potoka. V ďalšom okamihu sa jeho pes vrhol za ňou do horúčkovitého prenasledovania a silno udrel do nôh svojho pána. Knieža sa zapotácal, stratil rovnováhu a spadol dozadu do rieky, kde ho zachytilo bahno a tŕstie, a pevne ho držalo. Kričal o pomoc na svoju ženu, ktorá pribehla. Našťastie si so sebou priniesla povraz. Úbohý starý pes sa utopil, ale princa sa jej podarilo vytiahnuť na breh.

„Moja manželka,“ povedal princ, „bola silnejšia ako môj osud.“

Koniec.

[@ Ľudová poviedka starého Egypta, Andrew Lang, Robert Hodosi]