9*21*/325*/ Mačka Kisa ***(1,53k)

Kedysi dávno žila jedna kráľovná, ktorá mala krásnu mačku šedej farby s porcelánovo modrými očami, ktorú si veľmi obľúbila. Mačka bola stále s ňou, behala za ňou, kamkoľvek išla, a dokonca hrdo sedela po jej boku, keď sa viezla vo svojom krásnom zasklenom koči.

„Ach, mačička,“ povedala kráľovná jedného dňa, „ty si šťastnejšia ako ja! Veď máš také milé mačiatko ako ty, a ja sa nemám s kým hrať, len s tebou.“

„Neplač,“ odpovedala mačka a položila labku na ruku svojej pani. „Plač nikdy neprináša nič dobré. Uvidím, čo sa s tým dá urobiť.“

Mačka dodržala svoje slovo. Hneď ako sa vrátila z prechádzky, odklusala do lesa, aby sa poradila s vílou, ktorá tam býva, a veľmi skoro sa kráľovnej narodilo dievčatko, ktoré sa zdalo byť stvorené akoby zo snehu a slnečných lúčov. Kráľovná bola nadšená a čoskoro si dieťa začalo všímať mačiatko, ako skáče po izbe, a vôbec nechcelo ísť spať, ak mačiatko neležalo schúlené vedľa neho.

Prešli dva alebo tri mesiace, a hoci dieťa bolo ešte bábätko, z mačiatka sa rýchlo stávala mačka, a keď ju jedného večera prišla ako zvyčajne hľadať pestúnka, aby ju uložila do detskej postieľky, nikde ju nenašla. Aká to bola honba za tým mačiatkom, to sa nedá ani predstaviť! Sluhovia, z ktorých ju každý túžil nájsť, pretože kráľovná by určite odmenila takého šťastlivca, ktorý by ho našiel. Tak hľadali na tých najnemožnejších miestach. Otvárali sa škatule, do ktorých by sa sotva zmestila mačacia labka, z políc sa vyberali knihy, aby sa za ne mačiatko nedostalo, vyťahovali sa zásuvky, lebo sa v nich možno mačiatko mohlo zavrieť. Ale všetko bolo zbytočné. Mačiatko očividne utieklo a nikto nevedel povedať, či sa niekedy rozhodne vrátiť sa naspäť.

Roky plynuli a jedného dňa, keď sa princezná hrala v záhrade s loptou, sa stalo, že hodila loptu ďalej ako zvyčajne a tá spadla do trsu ružových kríkov. Princezná sa samozrejme hneď rozbehla za ňou a sklonila sa, aby nahmatala, či nie je ukrytá v dlhej tráve, keď počula hlas, ktorý ju volal: „Ingibjorga! Ingibjorga!“ povedalo to, „zabudla si na mňa? Som malá Kisa, tvoja sestra!“

„Ale ja som nikdy nemala sestru,“ odpovedala Ingibjorga veľmi zmätene, pretože nevedela nič o tom, čo sa stalo tak dávno.

„Nepamätáš sa, ako som vždy spávala v tvojej postieľke vedľa teba a ako si plakala, kým som neprišla? Škoda, že dievčatá nemajú vôbec žiadne spomienky! Veď ja by som i v tejto chvíli našla cestu priamo k tej postieľke, keby som bola v paláci!“

„Prečo si teda odišla?“ spýtala sa princezná. Ale skôr než Kisa stihla odpovedať, na scénu prišli zadychčaní Ingibjorgini sprievodcovia a pri pohľade na cudziu mačku sa tak zhrozili, že Kisa sa vrhla do kríkov a vrátila sa do lesa.

Princezná sa veľmi hnevala na svoje dvorné dámy, že vyplašili jej starú kamarátku na hranie, a povedala to kráľovnej, ktorá jej každý večer prichádzala do izby zaželať dobrú noc.

„Áno, je pravda, čo malá Kisa povedala,“ odpovedala kráľovná, „rada by som ju ešte raz videla. Možno sa jedného dňa vráti a potom mi ju musíš priviesť.“

Na druhý deň ráno bolo veľmi horúco a princezná vyhlásila, že sa musí ísť hrať do lesa, kde bolo vždy chladno, pod veľké tienisté stromy. Jej sprievodcovia ju ako zvyčajne nechali robiť, čo sa jej zachcelo, a keď si sadli na machový breh, kde zurčal potôčik, čoskoro tvrdo zaspali. Princezná s radosťou videla, že jej nevenujú pozornosť, a tak sa túlala ďalej a ďalej a každú chvíľu očakávala, že uvidí víly tancujúce okolo kruhu alebo malých hnedých škriatkov, ktorí na ňu spoza stromu vykuknú. Ale, žiaľ, nič z toho nestretla; namiesto toho vyšiel zo svojej jaskyne strašný obor a prikázal jej, aby ho nasledovala. Princezná sa veľmi bála, pretože bol taký veľký a škaredý. Začala ľutovať, že nezostala v dosahu pomoci; ale keďže nemalo zmysel obra neposlúchnuť, išla pokorne za ním.

Prešli dlhú cestu a Ingibjorga sa veľmi unavila a nakoniec začala plakať.

„Nemám rád dievčatá, ktoré vydávajú strašné zvuky,“ povedal obor a otočil sa. „Ale ak chceš plakať, dám ti niečo, pre čo budeš plakať. A zahnal sa svojím kyjakom a uderil jej ním po oboch nohách, na ktorých jej hneď napuchli veľké modriny, a hneď spadla na zem. Potom obor odišiel.

Úbohá Ingibjorga ležala na tráve v strašných bolestiach a rozmýšľala, či tam má zostať až do smrti, lebo nikto nebude vedieť, kde ju majú hľadať. Nevedela povedať, koľko času uplynulo od chvíle, keď sa ráno vydala na cestu – zdalo sa jej to, samozrejme, ako roky; ale slnko bolo ešte vysoko na oblohe, keď počula zvuk kolies, a potom s veľkým úsilím, lebo hrdlo mala vyprahnuté od strachu a bolesti, vykríkla.

„Už idem!“ ozvalo sa a o chvíľu sa medzi stromami vyrútil voz, ktorý viedla malá Kisa, ktorá používala svoj chvost ako bič, aby popohnala koňa k rýchlejšej jazde. Hneď ako Kisa zbadala na zemi ležať Ingibjorgu, rýchlo zoskočila, opatrne zdvihla dievčatko na obe predné labky, položila ho na mäkké seno a odviezla späť do svojej malej chatrče.

V rohu miestnosti bola hromada vankúšov a tie Kisa upravila ako posteľ. Ingibjorga, ktorá už takmer omdlievala od toho všetkého, čo prežila, sa lačne napila mlieka a potom klesla na vankúše, zatiaľ čo Kisa priniesla zo skrine sušené bylinky, namočila ich do teplej vody a priviazala jej ich na krvácajúce nohy. Bolesť okamžite zmizla a Ingibjorga zdvihla zrak a usmiala sa na Kisu.

„Teraz pôjdeš spať,“ povedala mačka. „Na chvíľu ťa opustím. Zamknem dvere a nikto ti neublíži.“ Ale skôr ako to dopovedala, princezná už spala. Potom Kisa nasadla do voza, ktorý stál pri dverách, chytila opraty a odviezla sa rovno k jaskyni obra.

Káru nechala za niekoľkými stromami, opatrne sa prikradla k otvoreným dverám a prikrčená počúvala, čo obor rozpráva svojej žene, ktorá s ním večerala.

„Prvý deň, ktorý budem mať voľný, sa k nej jednoducho vrátim, privediem ju sem a zjeme ju,“ povedal. „Nikdy by nebolo dobré, aby sa ľudia v lese dozvedeli, že sa mi môže vzoprieť obyčajné dievča!“ A on a jeho žena boli takí zaneprázdnení nadávaním na Ingibjorgu za jej zlé správanie, že si ani nevšimli, ako sa Kisa vkradla do tmavého kúta a vysypala do veľkého hrnca pred ohňom celé vrece soli.

Za chvíľu začal obor s obryňou jesť z hrnca presolený vývar.

„Bože môj, aký som smädný!“ zvolal vzápätí obor.

„Ja tiež,“ odpovedala žena. „Škoda, že som si dala aj tú poslednú lyžicu vývaru. Som si istá, že s ním niečo nebolo v poriadku.“

„Ak sa nenapijem, zomriem,“ pokračoval obor. Vybehol z jaskyne a nasledovaný svojou ženou sa rozbehol po ceste, ktorá viedla k rieke.

Potom Kisa vošla do chatrče a nestrácala čas prehľadávaním každej diery, kým nenarazila na trávu, pod ktorou boli ukryté Ingibjorgine topánky. Naložila ich spolu s tou zázračnou, liečivou trávou do voza a odviezla sa späť do svojej chatrče.

Ingibjorga bola vďačná, že ju vidí, pretože ležala príliš vystrašená, aby mohla spať, a triasla sa pri každom hluku.

„Ach, to si ty?“ zvolala radostne, keď Kisa otočila kľúčom. A mačka vošla dnu, držiac dve úhľadné strieborné topánky.

Vzala niekoľko kúskov z čarovnej trávy, ktorú na ne neopatrne nahádzal obor, a urobila z nej uzdravujúci čaj.

„Samozrejme, že nejaký čas nebudeš môcť chodiť, nesmieš to očakávať,“ pokračovala. „Ale ak budeš veľmi dobrá, možno ťa asi o týždeň budem môcť opäť odniesť domov.“

A tak aj urobila; a keď mačka doviezla voz k bráne paláca, zúrivo bičujúc koňa chvostom, a kráľ s kráľovnou uvideli svoju stratenú dcéru sedieť vedľa nej, vyhlásili, že žiadna odmena nemôže byť príliš veľká pre toho, kto ju vyviedol z rúk obra.

„O tom sa ešte porozprávame,“ povedala mačka, keď sa čo najlepšie uklonila a otočila hlavu koňa.

Princezná bola veľmi nešťastná, keď ju Kisa opustila bez rozlúčky. Nechcela ani jesť, ani piť, ani si všímať všetky tie krásne šaty, ktoré jej rodičia kúpili.

„Zomrie, ak ju nedokážeme rozosmiať,“ šepkali si medzi  sebou. „Je na svete niečo, čo sme nevyskúšali?“

„Nič, okrem manželstva,“ odpovedal kráľ. A pozval do paláca všetkých najkrajších mladých mužov, na ktorých si spomenul, a princeznej prikázal, aby si spomedzi nich vybrala manžela.

Chvíľu jej trvalo, kým sa rozhodla, ktorý sa jej najviac páči, ale napokon sa rozhodla pre mladého princa, ktorého oči boli ako lesné kaluže a jeho vlasy žiarivo zlaté. Kráľ a kráľovná sa veľmi potešili, pretože mladík bol synom susedného kráľa, a nariadili, aby sa pripravila veľkolepá hostina.

Keď sa svadba skončila, Kisa zrazu stála pred nimi a Ingibjorga sa vrhla dopredu a zovrela ju v náručí.

„Prišla som si po svoju odmenu,“ povedala mačka. „Nechaj ma túto noc spať pri nohách tvojej postele.“

„To je všetko?“ spýtala sa Ingibjorga, veľmi sklamaná.

„To stačí,“ odpovedala mačka. A keď svitlo ráno, na posteli už neležala mačka, ale namiesto nej tam bola krásna princezná.

„Moju matku aj mňa zakliala zlomyseľná víla,“ povedala, „nemohli sme sa vyslobodiť, kým sme neurobili nejaký dobrý skutok, ktorý ešte nikdy nikto neurobil. Moja matka zomrela bez toho, aby našla príležitosť urobiť niečo nové, ale ja som využila zlý čin toho obra, aby si bola znova zdravá ako predtým.

Vtedy sa všetci potešili viac ako predtým a princezná žila na dvore, kým sa aj ona nevydala a neodišla vládnuť do svojej vlastnej krajiny.

[@ Islandská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]