9*23*/327*/ Azmund a Soňa ***(1,38k)

Kedysi dávno, veľmi dávno, v časoch, keď na zemi ešte chodievali víly, čarodejnice, obri a ľudožrúti, žil kráľ, ktorý vládol veľkej a krásnej krajine. Mal manželku, ktorú veľmi miloval, a dve sľubné deti – syna Azmunda a dcéru, ktorá dostala meno Soňa.

Kráľ a kráľovná sa veľmi snažili svoje deti dobre vychovať, a mladého princa a princeznú učili všetkému, čo z nich mohlo urobiť múdrych a úspešných ľudí. Žili doma v otcovom paláci a on nešetril námahou, aby ich život bol šťastný.

Princ Azmund veľmi miloval všetky športy na čerstvom vzduchu a život pod holým nebom. Od útleho detstva túžil žiť výlučne v lese, ktorý sa nachádzal v jeho blízkosti. Po mnohých argumentoch a prosbách sa mu podarilo presvedčiť kráľa, aby mu dal do vlastníctva dva veľké duby.

„Teraz,“ povedal svojej sestre, „dám tie stromy vydlabať a potom v nich urobím izby a zariadim ich tak, aby som mohol žiť v lese.“

„Ach, Azmund!“ zvolala Soňa, „aký úžasný nápad! Dovoľ aj mne prísť a bývať v jednom z tvojich stromov. Prinesiem si všetky svoje pekné veci a ozdoby. Stromy sú tak blízko domova, že v nich budeme celkom v bezpečí.“

Azmund, ktorý mal svoju sestru nesmierne rád, ochotne súhlasil. A tak spolu prežili veľmi šťastné chvíle, keď si priniesli všetky svoje domáce poklady, Sonine šperky a iné ozdoby, a usporiadali ich v pekných izbičkách vo vnútri stromov.

Bohužiaľ, mali prísť aj smutnejšie dni. Vypukla vojna s inou krajinou a kráľ musel viesť svoje vojsko proti nepriateľovi. Počas jeho neprítomnosti kráľovná ochorela a po nejakom čase, na veľký smútok svojich detí, zomrela. Tie sa potom rozhodli, že budú nejaký čas žiť úplne na svojich stromoch. Na tento účel mali v nich uskladnené zásoby, ktoré im vystačili na celý rok.

Teraz treba spomenúť, že v inej krajine, ďaleko od nich, vládol kráľ, ktorý mal jediného syna menom Prsteň. Princ Prsteň počul toľko o kráse a dobrote princeznej Soni, že sa rozhodol, ak to bude možné, že sa s ňou ožení. A tak poprosil svojho otca, aby mu dovolil vziať loď na cestu. Vyplával s priaznivým vetrom a po čase pristál v krajine, kde žila Soňa.

Princ nestrácal čas a vydal sa na cestu do kráľovského paláca, kde cestou stretol takú úžasne krásnu ženu, že mal pocit, že v živote nikdy nevidel takú krásu. Zastavil ju a hneď sa jej spýtal, že kto je.

„Som Soňa, kráľovská dcéra,“ odpovedala.

Potom sa princ opýtal, prečo sa túla sama, a ona mu povedala, že od smrti svojej matky je taká smutná, že kým je jej otec preč, je radšej sama.

Prsteň bol ňou celkom oklamaný a vôbec neuhádol, že to nie je princezná Soňa, ale silná, obrovská, zlá čarodejnica, ktorá ho chce touto krásnou podobou oklamať. Zveril sa jej, že kvôli nej prešiel celú cestu z vlastnej krajiny, pretože sa zamiloval do rozprávania, ktoré počul o jej kráse, a vtedy ju tam aj požiadal o ruku.

Čarodejnica si vypočula všetko, čo jej povedal, a s veľkým potešením prijala jeho ponuku, ale poprosila ho, aby sa na chvíľu vrátil na svoju loď, pretože chcela ísť ešte na chvíľu do lesa. A tak mu sľúbila, že sa k nemu neskôr pripojí.

Princ Prsteň ju poslúchol a vrátil sa na svoju loď, aby počkal, zatiaľ čo ona kráčala ďalej do lesa, kým nedošla k dvom dubom.

Tu sa vrátila do svojej príšernej podoby, vytrhla stromy aj s koreňmi, jeden z nich si hodila na chrbát a druhý si pritisla k boku. Odniesla ich na breh a prebrodila sa s nimi až k lodi.

Dala si pozor, aby si ju nikto nevšimol, keď dorazila k lodi. A hneď ako nastúpila na palubu, opäť sa zmenila do svojej falošnej krásnej podoby a povedala princovi, že jej batožina je už celá na palube a že už nemusia na nič čakať.

Princ dal príkaz okamžite vyplávať a po krásnej plavbe pristál vo svojej krajine, kde ho rodičia a jeho jediná sestra prijali s najväčšou radosťou a láskou.

Veľmi láskavo privítali aj falošnú Soňu. Pripravili pre ňu krásny dom a princ Prsteň dal zasadiť dva duby v záhrade priamo pod jej oknami, aby mala radosť z toho, že ich môže neustále vidieť. Často chodil navštevovať túto čarodejnicu, o ktorej si myslel, že je princezná Soňa, a jedného dňa sa jej spýtal: „Nemyslíš si, že by sme sa mohli čoskoro vziať?“

„Áno,“ povedala celkom spokojne, „som pripravená vziať si ťa, kedykoľvek budeš chcieť.“

„Tak potom,“ odpovedal Prsteň, „sa rozhodnime, že presne o štrnásť dní. A pozri, priniesol som ti nejaké veci na svadobné šaty.“ Potom jej dal veľký kus najkrajšieho

brokátu, celý pretkaný zlatými niťami a vyšívaný perlami a inými drahokamami.

Sotva ju princ opustil, čarodejnica sa vrátila do svojej prirodzenej podoby a začala chodiť po izbe, zúrila, hromžila a hádzala nádherný hodváb na zem.

Čo mala ONA robiť s takými vecami? – revala. ONA nevedela šiť ani vyrábať šaty a určite zomrie od hladu, ak jej brat Železná hlava čoskoro nepríde a neprinesie jej surové mäso a kosti, lebo nič iné naozaj nemohla jesť.

Ako tak šialene blúznila a revala, časť podlahy sa zrazu otvorila a vynoril sa obrovský obor, ktorý niesol v náručí veľkú truhlicu. Čarodejnica bola pri tomto pohľade očarená a horlivo pomohla bratovi položiť a otvoriť truhlicu, ktorá bola plná strašidelného jedla, po ktorom tak túžila. Hrozná dvojica sa do toho pustila a všetko nenásytne zhltla. A keď bola truhlica celkom prázdna, obor si ju naložil na plece a zmizol tak, ako prišiel, bez toho, aby po sebe zanechal nejakú stopu.

Jeho sestra však dlho nemlčala, trhala a ťahala za bohatý brokát, akoby ho chcela zničiť, dupala okolo seba a zlostne kričala.

Princ Azmund a jeho sestra sedeli celý čas na stromoch hneď za oknom a videli všetko, čo sa dialo.

„Drahá Soňa,“ povedal Azmund, „skús sa zmocniť toho kusu brokátu a sama vyrob tie šaty, lebo pri takomto hluku si naozaj neodpočinieme ani vo dne, ani v noci.“

„Pokúsim sa,“ povedala Soňa, „nebude to ľahké, ale stojí to za to, aby sme si dali trochu námahy a mali pokoj.“

Tak si vyhliadla vhodnú príležitosť a podarilo sa jej odniesť brokát hneď, ako čarodejnica vyšla z izby. Potom sa pustila do práce, strihala a šila, ako najlepšie vedela, a do šiestich dní z neho vytvorila elegantné šaty s dlhou vlečkou a plášťom. Keď bola hotová, vyliezla na vrchol stromu a cez otvorené okno sa jej podarilo šaty vyhodiť na stôl do izby.

Ako sa čarodejnica potešila, keď zistila, že šaty sú hotové! Keď ju nabudúce prišiel navštíviť princ Ring, odovzdala mu ich a on jej zložil mnoho komplimentov za jej šikovnú prácu. A potom sa s ňou čo najpriateľskejšie rozlúčil. Sotva však vyšiel z domu, čarodejnica začala zúriť ako vždy a neprestala, kým sa neobjavil jej brat Železná hlava.

Keď Azmund zo svojho stromu videl všetky tieto divoké činy, cítil, že už nemôže mlčať. Išiel za princom Prsteňom a povedal mu: „Poď so mnou a pozri sa na tie čudné veci, ktoré sa dejú v izbe novej princeznej.“

Princ bol nemilo prekvapený, ale súhlasil, že sa spolu s Azmundom ukryjú za nábytok v izbe, odkiaľ mohli cez malú štrbinu vidieť všetko, čo sa dialo. Čarodejnica sa ako zvyčajne rozčúlila a rozrehotala, a povedala svojmu bratovi:

„Keď sa raz vydám za kráľovho syna, budem na tom lepšie ako teraz. Postarám sa o to, aby som dala usmrtiť celú tú bandu dvoranov, a potom pošlem po všetkých svojich príbuzných, aby prišli a žili radšej tu. Myslím, že obri sa budú so mnou a mojím manželom veľmi tešiť.“

Keď to princ Prsteň počul, prepadol takému hnevu, že prikázal podpáliť dom, a ten aj s čarodejnicou a jej bratom v ňom zhorel do tla.

Azmund potom povedal kniežaťu o dvoch duboch a vzal ho, aby sa na ne pozrel. Knieža bol z nich a z celého ich obsahu veľmi prekvapený, ale ešte viac z nesmiernej krásy Soni. Okamžite sa do nej zamiloval a prosil ju, aby sa zaňho vydala, s čím po čase súhlasila. Azmund na druhej strane požiadal o ruku sestru princa Prsteňa, ktorá mu s radosťou vyhovela, a dvojnásobná svadba sa oslavovala s veľkou radosťou.

Potom sa princ Azmund so svojou nevestou vrátil do svojej krajiny, aby žil s kráľom, svojím otcom. Oba páry sa často stretávali a žili šťastne mnoho a mnoho rokov. A to je koniec príbehu.

[@ Islandská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]